U Arménov je jedna zvláštnosť. Ak sú monofyzitský heretici, netrvajú na tom pri polemike až do zlosti. Oni to majú ako národný folklór. Skôr sú materiálny ako formálny heretici. Majú zaujímavo skombinovaný obrad. Priesečník medzi Latinskou, Byzantskou a Sýrskou tradíciou.

Oni prijali Monofytzizmus nie ako vieroučnú záležitosť. Podržali si ho ako výraz vzdoru proti východorímskemu impériu, ktoré si ich chcelo podmaniť.

To je oficiálna verzia, že Filoqaue bolo príčinou rozkolu. V skutočnosti, vždy tí ctibažný carihradský patriarchovia závideli prvenstvo Rímskeho biskupa a mesta Rím. Je dosť východných otcov ktorý vyznávajú svoju formu Filioque a dávno pred veľkým rozkolom.

To, že sa rozkolný Arméni neidentifikujú ani ako Rímsky katolíci, ani ako pravoslávni je logické. Neuznávajú totiž závery chalcedónskkeho koncilu. Čo aj my aj oddelený sedemkoncilový východ uznávame.

Arméni

Arméni ako kresťania čelili viacerým prenasledovaniam veľmi statočne a neohrozene. Po prenasledovaniach prišiel nový nepriateľ, a to bola heréza. Gnosticizmus v 2. storočí a paulicianizmus v 6. a 7. storočí mali medzi Arménmi veľa prívržencov, ale hlavné herézy, ktoré zmenili osudy národa sú nestorianizmus a monofyzitizmus. Diela Theodora z Mopsuestie a Diodora z Tarzu, plné nestoriánskych ideí sa šírili po krajine. Rabulas z Edessy a Acacius pred nimi varovali. Uskutočnila sa synoda a do Konštantínopolu boli vyslaní dvaja kňazi, aby sa patriarchu Prokla opýtali, aké je správne stanovisko v tejto veci. Ako odpoveď doniesli slávny „Dokument pre Arménov“, ktorý si arménska cirkevná autorita veľmi ctila a ktorý mal silný vplyv na ich teológiu. Arméni sa stali zarytými odporcami nestorianizmu. A tam, kde zlyhal nestorianizmus, uspel monofyzitizmus.

Chalcedónsky koncil, ktorý monofyzitizmus odsúdil, sa konal, keď Arméni bojovali proti pokusom Peržanov zničiť kresťanstvo. Monofyziti v Arménsku rozpútali proti Chalcedónu propagandu a tvrdili, že obnovil nestoriánsky omyl – čomu mnohí ľahko uverili. Monofyzitizmus si vybojoval priestor a chalcedónske dekréty boli v Arménsku zamietnuté. Postoj Arménov v celej tejto záležitosti nebol diktovaný ani tak láskou k ortodoxii, ako skôr túžbou podporovať blaho svojej krajiny; lebo dúfali, že prijatím monofyzitizmu si získajú grécku priazeň a ľahšie zvrhnú perzskú nadvládu.

V Arménsku boli uverejnené spisy proti Chalcedónu a cirkulovali naliehavé výzvy na návrat k apoštolskej doktríne. Katholikos (najvyšší arménsky cirkevný hodnostár) Papken na synode vo Vagharchapat (491) slávnostne odsúdil za prítomnosti arménskych, iberských a albánskych biskupov Chalcedónsky koncil. V priebehu pol storočia toto odsúdenie potvrdili dva koncily v Tvine, z ktorých druhý sa konal v roku 552 a 11. júla 552 stanovili ako začiatok arménskeho letopočtu. Gréci, ktorí sa vrátili k ortodoxii, sa niekoľkokrát pokúsili odviesť Arménov od monofyzitizmu. V roku 571 cestoval katolikos Ján s časťou svojho kléru do Konštantínopolu, kde po akte vernosti ortodoxii zomrel. Tento incident nemal na Arménsko žiadny vplyv.

Ečmiadzinská katedrála, Arménska apoštolská cirkev
zdroj: wikimedia commons

Keď v roku 591 grécky cisár Maurikios, ktorý dobyl od Peržanov väčšinu Arménska, pozval Katholikosa Mojžiša I., aby zvolal do Konštantínopolu biskupov a šľachtu z Arménska, jeho žiadosť sa stretla s odmietnutím. Potom cisár nechal zvolať arménskych biskupov na Rímskom území, aby uznali Chalcedónsky koncil. Do úradu patriarchu si vybral biskupa menom Ján so sídlom v Avane. V roku 593 teda bola arménska cirkev rozdelená na dve časti. Krátko na to od arménskeho patriarchu odpadli Iberčania, vedení svojím katholikosom Kiouronom a odmietli monofyzitizmus a autoritu arménskeho patriarchu. Na istý čas vyhlásili nezávislosť aj Albánci, no čoskoro sa vrátili.

Keď cisár Herakleios dobyl krajinu a druhý krát vyhnal Peržanov (629), katholikos Ezr odsúdil Nestoria a všetkých heretikov bez toho, aby sa hovorilo o Chalcedóne. Takto uskutočnené spojenie s Grékmi trvalo ešte za života Herakleia. Ale na synode v Tvine (645) Arméni opäť odsúdili Chalcedónsky koncil. Medzitým na krajinu zaútočili Arabi a tá padla ako ľahká obeť, Arménsko prešlo pod nadvládu kalifov. Niektorí arménski biskupi a kongregácie sa pokúsili obnoviť spoločenstvo s chalcedónskymi cirkvami po VI. ekumenickom koncile v roku 681. Počas križiackych výprav cirkev arménskeho kráľovstva Kilíkia vstúpila do únie s katolíckou Cirkvou, tento pokus však nevydržal. Únia bola neskôr obnovená počas Florentského koncilu v roku 1439, no po stáročia nemala žiadne reálne účinky. Niektorí Arméni konvertovali na katolicizmus a pri absencii akejkoľvek konkrétnej arménskej katolíckej cirkvi sa stali latiníkmi. V stredovekej Číne boli čínski Arméni v Pekingu obrátení na katolicizmus Jánom z Montecorvina v Čchüan-čou (Quanzhou) existovala aj arménska františkánska katolícka komunita.

V roku 1740 bol za patriarchu Sis zvolený Abraham-Pierre I. Ardzivian, ktorý sa predtým stal katolíkom. O dva roky neskôr pápež Benedikt XIV. formálne založil arménsku katolícku cirkev. V roku 1749 postavila arménska katolícka cirkev kláštor v Bzoummar v Libanone. Počas arménskej genocídy v rokoch 1915–1918 bola cirkev rozptýlená v susedných krajinách, najmä v Libanone a Sýrii. Arménsky monofyzitský patriarcha sídlil až do druhej svetovej vojny v Konštantínopole.

Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia -

34. Monofyzitizmus a Kristove prirodzenosti

Ono je to dosť nálož tá heréza.