OČISTEC v Biblii
Existencia očistca je pevne zachytená v Svätom Písme-Starý aj Nový Zákon,hovorí o ňom sám Ježiš,...a cirkevnej tradícii o prvotných čias kresťanstva...
Je aj logickým vyústením putovania človeka po tejto zemi,lebo málokto je taký čistý pri umieraní,aby mohol vstúpiť do neba,kde môže ísť len čistá duša,zbavená hriechov a zlých náklonností ...a potom do pekla,by sme šli takmer všetci,lebo každý má nejaké hriechy a je spútaný nimi aj v hodine smrti...Svätou spoveďou a úprimnou dokonalou ľútosťou a sa hriechy mažú,pre zástupnú obeť Ježiša na kríži,ale následky ešte ostávajú...a trápia dušu...A ľútosť má byť dokonalá,teda už nikdy viac hriech...
Pri nebezpečnom zhubnom nádore v tele sa operáciou nádor odstráni...ale koľko trvá ešte aj s bolesťami,kým sa telo úplne uzdraví...Tak i očistec sú hrozné muky a bolesti...je to očisťovanie cez strašný oheň bolestí,ktorý spútava dušu...Očistec je podobný peklu,len s tým,že je dočasný a raz očistená ohňom duša môže vstúpiť do nebeskej slávy...Nespočetné množstvá trpiacich duší volajú k nám na zem o pomoc a uľavenie hrozných múk,more výkrikov a vzlykaní...Je to nekonečný plač trpiacich duší v očistci...Môžeme im pomôcť modlitbami,obetami,sebazaprením,pôstom,obetami a slúžením sv. omší za tie nešťastné duše...Mnohé duše sa zjavujú pozostalým na zemi,deťom,príbuzným,kňazom i rehoľným sestričkám a zúfalo prosia o pomoc...aj my sa tam raz môžeme dostať a trpieť nepredstaviteľné,ohnivé muky,ktoré na zemi len ťažko nájsť...A príde aj náš DEŇ POSLEDNÝ...
Článok je obsiahly,lebo zachytáva všetko podstatné o existencii očistca.Preto ho nejde čítať ako oddychovú,ľahkú literatúru...ale ako veľmi hlboký fakt,ktorý stojí pred každým človekom,lebo nevieme kedy budeme povolaní a či budeme na odchod aj pripravení...Lebo potom už vpadneme do božej spravodlivosti...
Sú 3 cesty po smrti pre ľudskú dušu....nebo-očistec-peklo
Keď kresťan katolík spomenie tému očistec, občas sa stáva, že príslušníci najmä rôznych denominácií majú s touto témou problém. Vraj sa v Biblii očistec nespomína. Je to skutočne tak? Po tomto už skutočne nikto nezostane na pochybách, že očistec sa v Biblii spomína a že aj reálne existuje. Poďme teda spoločne nazrieť do Písma Svätého a nájdeme spolu miesta, kde sa o očistci hovorí.
OČISTEC V STAROM ZÁKONE
V starom zákone je existencia očistca podporená na viacerých miestach a teda vo viacerých knihách. Najznámejšia pasáž pre nás je príbeh Júdu Machabejského v druhej knihe Machabejcov verše 40-46: Pod spodným rúchom každého zo zabitých však našli amulety modiel z Jamnie, čo zákon Židom zakazuje. Všetci si uvedomili, že to bola príčina, prečo padli. Všetci teda dobrorečili Pánovi ako spravodlivému sudcovi, ktorý odhaľuje skryté veci. Potom sa začali modliť a prosili, aby im tento hriech, ktorého sa dopustili, bol celkom odpustený. Šľachetný Júda vyzval všetkých, aby sa chránili pred hriechom, veď na vlastné oči videli, čo sa stalo pre hriech, ktorého sa dopustili tí, čo padli. Potom urobil medzi mužstvom zbierku, ktorá vyniesla dvetisíc drachiem v striebre. Poslal peniaze do Jeruzalema, aby priniesli obetu za hriechy. Bol to veľmi krásny a ušľachtilý skutok, lebo myslel na vzkriesenie. Keby totiž nebol očakával, že padli budú raz vzkriesení, bolo by zbytočné a pochabé modliť sa za mŕtvych. Bol teda presvedčený o tom, že je prichystaná dokonalá odmena pre tých, čo ako zbožne zosnuli. Je to posvätná a zbožná myšlienka. Preto prikázal priniesť zmiernu obetu za zomretých, aby boli zbavení hriechu. V tejto pasáži je silne zdôraznená dôležitosť modlitieb za zosnulých. Vo Svätom Písme ale môžeme nájsť aj na iných miestach niekoľko príkladov rituálnej modlitby a kajúceho smútku za zosnulými na určité časové obdobie. Židovské chápanie týchto praktík spočívalo v tom, že modlitby oslobodili duše od bolestivého stavu očistenia a urýchlili cestu k Bohu. Prvý prípad je už v knihe Genezis v 50 – tej kapitole verš 10, kedy Jozef pochováva svojho otca Jakuba: Keď došli ku Goren-Atad za Jordánom, konali tam veľký a slávnostný pohreb. Za svojho otca urobil sedemdňovú smútočnú slávnosť. Ďalší prípad nachádzame v knihe Numeri (20, 29), pri smrti Árona: „a keď všetok ľud videl, že Áron umrel, celá Izraelova rodina ho tridsať dní oplakávala.“ V knihe Deuteronómium v 24. kapitole verš 8 sa dozvedáme, že keď zomrel Mojžiš Synovia Izraela ho tridsať dní oplakávali na Moabskej stepi.
Prorok Baruch (3, 4) žiada Pána, aby vyslyšal modlitby mŕtvych Izraela. Všemohúci Pane, Bože Izraela, počuj modlitbu zomrelých Izraela a synov tých, čo zhrešili proti tebe, čo nepočúvali hlas svojho Boha a preto visí na nás nešťastie. Modlitby za mŕtvych sú zbytočné v nebi a zbytočné v pekle. Títo mŕtvi sú v očistci.
V knihe proroka Zachariáša (9, 11) sa píše, že Boh prostredníctvom krvi svojej zmluvy vyslobodí tých, ktorí sú bez pitnej vody v jame, duchovného sídla utrpenia, ktoré Cirkev nazýva očistcom.“ tebe pre tvoju krvnú zmluvu vypustím zajatcov z cisterny, v ktorej nieto vody.“
V piatich knihách starého zákona a to konkrétne u prorokov Zachariáša, Malachiáša, Daniela, v Knihe Sirachovho syna a v Knihe múdrosti je očisťovanie v očistci opísané ako proces čistenia. Poďme si tieto pasáže prejsť.
Z celej krajiny,“ znie výrok Hospodina, „dve tretiny zomrú, zahynú, ale tretina z nej zostane. Tú tretinu prevediem cez oheň a pretavím ich, ako sa taví striebro, a vyskúšam ich, ako sa skúša zlato. (Zach 13, 8-9) Boh nám tu cez proroka hovorí, že 2/3 zahynú a 1/3 zostane nažive, dá sa do ohňa a čistí sa ako striebro a skúša ako zlato. Tí, ktorí zahynú, idú do pekla a v nebi nie je potrebné zušľachťovať, takže tí, ktorí sú zušľachťovaní, sú v očistci. V knihe Sirachovho syna (2, 5) sa uvádza: Lebo zlato a striebro čistia ohňom a bohumilých ľudí v peci utrpenia.
U proroka Malachiáša (3,3) čítame:
Tavič sa posadí a prečistí striebro, prečistí Léviho synov a pretaví ich ako zlato a striebro, budú patriť Hospodinovi a správnym spôsobom prinášať obetné dary. Tieto verše sa vzťahujú aj na Božie očistenie spravodlivých po ich smrti.
O očisťovaní hovorí aj prorok Daniel: Mnohí sa očistia, obielia a zbavia sa trosky (Dan 12, 10)
Taktiež v knihe múdrosti sa píše: Po krátkom súžení prijmú veľké dobrodenia, pretože Boh ich preskúšal a zistil, že sú ho hodní. Vyskúšal ich ako zlato v taviacej peci a prijal ich ako spaľovanú obetu. Mŕtvi sú poslušní a skúšaní ohňom, aby dostali svoju nebeskú odmenu. Toto je oheň očistca.
V Katechizme Katolíckej cirkvi čítame, že duša Kristova po smrti zostúpila k zosnulým. Je to článok viery. Ježiš „zostúpil do nižších častí zeme. Ten, čo zostúpil, je ten istý, čo aj vystúpil“ (Ef 4, 9-10). Apoštolský symbol vyznáva v tom istom článku viery Kristovo zostúpenie k zosnulým a jeho zmŕtvychvstanie na tretí deň, lebo on vo svojej Veľkej noci (t. j. vo svojej smrti a zmŕtvychvstaní) dal vyprýštiť životu z priepasti smrti: „Tvoj Syn Ježiš Kristus, ktorý slávne vstal z mŕtvych, osvecuje ľudstvo veľkonočným svetlom a s tebou žije a kraľuje na veky vekov. Amen“ (KKC 631). Vieme, že po hriechu Adama a Evy sa nebo zavrelo. Nik nemohol vojsť do nebeskej slávy, kým nás Kristus nevykúpil z otroctva diabla a nezadosťučinil za naše hriechy. Sv. Hieronym nám hovorí, že hlbinami zeme sa rozumie ríša zosnulých, kam zostúpil náš Pán a Spasiteľ, aby duše svätých, ktoré tam boli zatvorené, priviedol so sebou ako víťaz do neba. Početné tvrdenia Nového zákona, že Ježiš „vstal z mŕtvych“ (1Kor 15, 20) predpokladajú, že pred svojím vzkriesením sa zdržiaval na mieste pobytu zosnulých. To je prvý význam, ktorý apoštolské ohlasovanie dalo Ježišovmu zostúpeniu do pekiel (čiže k zosnulým): Ježiš zakúsil smrť ako všetci ľudia a svojou dušou zostúpil na miesto pobytu zosnulých, no zostúpil tam ako Spasiteľ a ohlasoval dobrú zvesť duchom, ktorí tam boli uväznení (KKC 632).
Miesto pobytu zosnulých, kam po smrti zostúpil Kristus, volá Sväté písmo „predpeklie“, lebo tí, čo sa tam nachádzajú, sú pozbavení videnia Boha. Taký bol totiž pred príchodom Vykupiteľa údel všetkých zosnulých, či už zlých alebo spravodlivých. To však neznamená, že ich údel bol rovnaký. Duše týchto spravodlivých, ktoré v Abrahámovom lone očakávali Spasiteľa, oslobodil Kristus Pán, keď zostúpil do pekiel. Ježiš nezostúpil do pekiel (k zosnulým), aby vyslobodil zatratených, ani aby zničil peklo zatratenia, ale aby vyslobodil spravodlivých, ktorí ho predišli (KKC 633).
„... preto sa evanjelium zvestovalo aj mŕtvym...“ (1 Pt 4, 6) Zostúpenie k zosnulým je plným zavŕšením ohlasovania spásy. Je poslednou fázou Ježišovho mesiášskeho poslania, ktorým je rozšírenie vykupiteľského diela na všetkých ľudí všetkých čias a na všetkých miestach, lebo všetci tí, čo sú spasení, dostali účasť na vykúpení.
Kristus teda zostúpil do hlbín smrti, aby mŕtvi počuli hlas Božieho Syna a aby tí, čo ho počujú, žili. Ježiš, Pôvodca života, svojou „smrťou zničil toho, ktorý vládol smrťou, čiže diabla, a vyslobodil tých, ktorých celý život zotročoval strach pred smrťou“ (Hebr 2, 14-15). Vzkriesený Kristus má odvtedy „kľúče od smrti a podsvetia“ (Zvj 1,18) a „na meno Ježiš“ sa zohýna „každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí“ (Flp 2, 10).
Predpeklie bolo akoby starozákonný očistec...
Poďme si teraz túto pasáž ale aj ostatné pasáže z evanjelií trochu vysvetliť. V Matúšovi 5: 25–26 Ježiš hovorí o Satanovi, keď hovorí „žalobca“. Keď nám hovorí, aby sme sa spriatelili s „žalobcom“ pred súdnym procesom, Ježiš nám nehovorí, aby sme sa spriatelili so Satanom, ale aby sme s ním urovnali naše skóre tým, že sa zriekneme všetkých jeho prázdnych sľubov v tomto živote, aby sme nemuseli byť obvinený pred sudcom v ďalšom živote. Veľa svätých povedalo, že strážny anjel aj satan sú prítomní na osobnom súde, pričom náš anjel zjaví Kristovi naše dobré skutky a satan nás obviní z našich zlých skutkov. Takto nás „žalobca“ vydá „sudcovi“. Ježiš Kristus je „zákonodarca a sudca“, nad ktorým vyniesol všetok súd Otec. Schopnosť „spriateliť sa“ so Satanom tiež znamená, že môžeme rásť v cnosti a svätosti a uspokojovať svoje hriechy prekonaním jeho pokušení. Inými slovami, môžeme použiť Satana v náš prospech v tomto živote. Ježišovo použitie výrazu „ísť s“ diablom pred súd potvrdzuje rovnakú myšlienku. Naša cesta k „Božiemu“ súdu, osobnému súdu, bude zahŕňať boj so Satanom počas nášho života. Nechceme čakať, kým sa dostaneme pred súd (osobný súd), kedy nás už diabol nebude môcť pokúšať, pretože potom bude za konanie zodpovedný sudca. Ako sme sa dozvedeli, v tomto živote je čas na skrúšenie a milosrdenstvo. Len čo prejdeme do ďalšieho života, budeme čeliť iba Božej spravodlivosti. Ak sme sa v tomto živote dostatočne nezaoberali diablom (zrieknutie sa hriechu a náležité zadosťučinenie Bohu), budeme to musieť urobiť vo „väzení“ budúceho života. Ježiš nás vyzýva, aby sme sa rýchlo zriekli hriechov, pretože dlh, ktorý dlhujeme Bohu, je v tomto živote ľahšie splatiteľný ako v nasledujúcom, a „času je málo!“ (Zjv 12:12). Pretože „žalobca“ a „sudca“ sú v duchovnom svete, „väzenie“, na ktoré Ježiš odkazuje, je tiež v duchovnom svete. Toto „väzenie“ sa vzťahuje na dočasný stav po smrti, ktorý nebol ani nebom, ani peklom. Podobne v Zjavení Ježiš hovorí kresťanom v Smyrne: „Nebojte sa, čo máte trpieť. Hľa, diabol chystá uvrhnúť niektorých z vás do väzenia, aby vás skúšali, a desať dní budete mať súženie. Buďte verní až do smrti a ja vám dám korunu života. “ (Zjv 2,10) V tomto verši Ježiš spája „väzenie“ s dočasným príbytkom „utrpenia“, kde sú spravodliví na istý čas „skúšaní“. V súvisiacej Matúšovej pasáži (18:34), ktorá sa týka podobenstva o nemilosrdnom sluhovi, ktorému Pán odpustil veľký dlh, no on nebol ochotný ani len počkať so splatením svojmu spolusluhovi, ktorý mu dlhoval oveľa menšiu sumu. Ježiš hovorí, že sluha je vydaný „mučiteľom, kým nezaplatí všetok dlh“. Teda duchovné (nie doslovné) použitie „väzenia“ v Novom zákone vždy odkazuje na miesto časných trestov pre opustené duše.
Vo svetle týchto prípadov teda môžeme dospieť k záveru, že „väzenie“ podľa Matúša 5: 25–26 je tiež miestom dočasného trestu pre duše, ktoré už odišli teda Očistec. Prípad by bol ešte silnejší, ak by sme mohli preukázať, že dlh, ktorý obvinený zaplatí za to, aby sa dostal z väzenia, sa vzťahuje na jeho hriechy a to môžeme preukázať. Už sme preukázali, že diabol sa snaží obviniť väzňa z hriechu, a práve tento dlh za hriech zadržiava väzňa. Ale Písmo tiež výslovne porovnáva „dlh“ s „hriechom“. Napríklad Lukášova verzia modlitby Otčenáš hovorí: „a odpusť nám naše hriechy; lebo my sami odpúšťame každému, kto je nám dlžný “(11,4). Matúš tiež zaznamenáva: „A odpusť nám naše dlhy, ako aj my odpúšťame každému nášmu dlžníkovi.“ (6:12). To ukazuje, že Matúš a Lukáš majú na mysli zaplatenie „dlhu za hriech“. To tiež znamená, že platba v Matúšovi 5: 25–26 má uspokojiť hriech – čo je samotný účel očistca. Ďalej poznamenávame, že Ježiš vyžaduje, aby hriešnik zaplatil posledný „cent“ predtým, ako bude môcť byť prepustený z väzenia. „Penny“ bol jedným z najmenších hodnôt peňazí, ktoré existovali počas Ježišových čias. Táto nominálna hodnota sa rovnala jednej 60/4 denáru (denná mzda). To je tiež významné. Ukazuje, že aj najmenšie chyby bude treba vo väzení očistca odčiniť. Božia svätosť a spravodlivosť a čistota Jeho neba si nevyžadujú o nič menej. V tom istom evanjeliu Ježiš hovorí: „Hovorím vám: V deň súdu budú ľudia zodpovedať za každé neopatrné slovo, ktoré vyslovia“ (Mt 12,36).
Ježišovo metaforické použitie peňazí a dlhov (zaplatenie posledného centu) tiež ukazuje, že pobyt muža vo „väzení“ je dočasný. Ježišovo použitie posledného centu tiež naznačuje, že v určitom okamihu nezostane nič na zaplatenie, a teda nebude potrebné ďalšie zadržanie. Dlh v písme je metaforou hriechu a zadĺženosť je konečnou podmienkou, znamená, že hriech (predstavovaný dlhom) je tiež konečný. Inými slovami, hriech za ktorý musíme vykonať uspokojenie Božej spravodlivosti je ľahký a trest je teda dočasný. Toto uspokojenie je v nebi nepotrebné a nemožné v pekle, čo znamená, že uväznený je v očistci. Ak si všimneme, že biblické odkazy na pekelné tresty nie sú nikdy opísané v súvislosti s peniazmi alebo splácaním dlhov. Splácanie dlhov je iba dočasným trestom. To ďalej zdôrazňuje, že odsek Matúš 5: 25–26 sa týka zadosťučinenia za časné tresty (za ľahký a odpustený smrteľný hriech), ktoré nás obnovujú v rovnosti Božej spravodlivosti a priateľstva.
Medzi ďalšie state z písma kde Ježiš nepriamo hovorí o očistci patrí aj ďalšia stať z Matúšovho evanjelia z 12 – tej kapitoly verš 32: Ak niekto povie niečo proti Synovi človeka, odpustí sa mu to. Kto by však povedal niečo proti Duchu Svätému, tomu sa neodpustí ani v tomto veku, ani v budúcom. Vo veršoch, ktoré predchádzajú a nasledujú Matúša 12:32, Ježiš hovorí o témach: Boh, Satan, zásluhy a súd. Medzi Ježišovým učením je vložené Jeho varovanie pred rúhaním sa Duchu Svätému. Jasný význam Ježišových slov je zrejmý. Ježiš vyhlasuje, že odpustenie existuje „v tomto i v budúcom veku“. Ak sa fráza „budúci vek“ vzťahuje na život po smrti, potom sa táto pasáž musí týkať očistca. Je to tak preto, lebo odpustenie je v nebi zbytočné a v pekle nemožné. Aby sme túto pasáž správne pochopili, musíme pochopiť, čo znamená fráza „v budúcom veku“. Rovnaká grécka fráza („v tomto alebo budúcom veku“) sa v Novom zákone používa iba raz, v Efezanom 1:21, kde Pavol popisuje Ježišovo meno ako „nad každé kniežatstvo, mocnosť, silu a panstvo a nad každé iné meno, ktoré možno vysloviť nielen v tomto veku, ale aj v budúcom.“ To znamená, že „budúci vek“ v Efezanom 1:21 sa vzťahuje na posmrtný život, kde sa Ježiš prihovára v nebi ako Veľkňaz pred Otcom. To tiež znamená, že v posmrtnom živote je odpustenie. V skutočnosti zakaždým, keď Nový zákon používa výraz „budúci vek“, vzťahuje sa na posmrtný život.
Pokračujeme k Lukášovi a podobenstvu o vernom sluhovi, ktoré nájdeme v12. kapitole, verše 43-48 Blahoslavený sluha, ktorého pán pri svojom príchode nájde tak robiť. Veru, hovorím vám: Ustanoví ho nad všetkým, čo má. Ale keby si ten sluha v srdci povedal: “Môj pán voľajako nejde,” a začal by biť sluhov a slúžky, jesť, piť a opíjať sa, pán toho sluhu príde v deň, keď to najmenej čaká, a v hodinu, o ktorej nevie, oddelí ho a dá mu podiel medzi nevernými. Toho sluhu, ktorý poznal vôľu svojho pána, no nepripravil sa a nesplnil jeho vôľu, veľmi zbijú. Toho, ktorý ju nepoznal a urobil niečo, za čo si zaslúži bitku, menej zbijú. Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať, a komu veľa zverili, od toho budú viac žiadať.
Ježiš učí podobenstvo o pánovi a jeho služobníkoch – ďalšie duchovné učenie o následkoch hriechu. V podobenstve Ježiš varuje svojich služobníkov, aby boli pripravení na Jeho príchod, „lebo Syn človeka prichádza v hodinu, ktorú neočakávate“ Ježiš hovorí, že pri opise možných trestov, ktoré môžu nepripravení služobníci utrpieť pri príchode Majstra Ale ak si tento sluha povie: „Môj pán sa oneskoruje,“ a začne mlátiť služobníkov a slúžky a jesť, piť a opíjať sa, pán toho sluhu príde v deň, keď to nebude očakávať. Potrestá ho a postaví ho medzi neverných. A ten sluha, ktorý poznal vôľu svojho pána, ale nepripravil sa alebo nekonal podľa jeho vôle, dostane tvrdý výprask. Kto však nevedel a urobil to, čo si zaslúžilo výprask, dostane ľahký výprask. Spravidla, keď Ježiš hovorí o potrestaní hriešnikov pri jeho „príchode“, hovorí o svojom druhom príchode pri všeobecnom súde, a nie o osobnom súde hriešnika (aj keď Osobný súd človeka je tiež formou „príchodu“). Pretože sa však v tejto pasáži hovorí o Majstrovom príchode „v deň“, mohla by pasáž pojednávať o osobnom súde. Či už je toto podobenstvo o poslednom alebo o osobnom súde, je to silná narážka na očistec. Prečo? Je to preto, lebo Ježiš hovorí o časných trestoch pre spasených v budúcom živote alebo v „budúcom veku“. Ježiš však tiež spomína dvoch sluhov, ktorí sa dopustili zanedbania. Prvý služobník poznal vôľu svojho Majstra, ale nekonal podľa nej. Ježiš hovorí, že tento služobník „dostane tvrdý výprask“. Druhý sluha tiež nedokázal konať vôľu svojho pána, ale nepoznal jeho vôľu, pretože to „nevedel“. Ježiš hovorí, že tento služobník „dostane mierny úder“. Ježiš vo svojich podobenstvách používa toto slovo na „bitku“ šesťkrát a vždy odkazuje na časný, nie večný trest. Ježiš teda jasne rozlišuje medzi časnými a večnými trestami v budúcom živote.
Tí, ktorí smrteľne hrešia, dostanú večný trest zatratenia. Tí, ktorí hrešia iba zbežne, dostanú dočasné tresty, aby zadosťučinili za svoje hriechy, ale budú spasení – nebudú „uvedení za neverných“. Ďalej tí, ktorí sa dopustia hriechov, budú trestaní primerane k ich priestupku. Tí, ktorí nevedeli o Božej vôli, sú menej vinní ako tí, ktorí vedeli a teda nevedomí služobníci dostanú „ľahký výprask“, zatiaľ čo leniví služobníci dostanú „tvrdý výprask“. Stručne povedané, Ježiš predstavuje spojitosť trestu v posmrtnom živote – buď večný, alebo dočasný – v závislosti od skutkov človeka. Pretože Ježišovo podobenstvo je v kontexte Jeho druhého príchodu, tiež ukazuje, že v posmrtnom živote je bolesť a utrpenie pre tých, ktorí sú určení do neba. Ako Ján zjavuje v Knihe Zjavenia: „zotrie im každú slzu z očí a smrť už nebude, už nebude smútok, plač ani bolesť, pretože predchádzajúce veci pominuli“ (21: 4). Táto eliminácia bolesti a utrpenia – ktorá sa podľa Zjavenia deje vo večnosti – nastáva až potom, čo Kristus vytvorí „nové nebo a novú zem“, keď „prvá zem pominula a ani mora už niet“.
Lukáš 16: 19–31 Kristovo podobenstvo o Lazárovi a boháčovi je jasné. Keď boháč ( tradícia ho volá Dives) prosil Abraháma o úľavu v utrpení, Abrahám mu povedal, „Synu, spomeň si, že si dostal všetko dobré za svojho života a Lazár zasa iba zlé. Teraz sa on tu teší a ty sa trápiš. A okrem toho je medzi nami a vami veľká priepasť, takže nik – čo ako by chcel – nemôže prejsť odtiaľto k vám ani odtiaľ prekročiť k nám.”(Lk 16,22-31). Dives ďalej prosí Abraháma, aby poslal Lazára späť k jeho bratom s upozornením, aby sa zachránili pred utrpením, ktoré on podstupoval. Kde bol Dives, ktorý mal súcit a lásku voči svojim piatim bratom? Vo všeobecnosti prevláda presvedčenie, že v Gehenne – pekle nieto lásky. Iba úplná a dokonalá nenávisť. Boháč zjavne nebol ani v nebi. Keďže Boháč mal lásku a súcit k bratom napovedá nám to, že nebol v pekle. Prosím všimnime si tiež, že bol schopný hovoriť s Abrahámom; čo naznačuje, že bol v druhej úrovni príbytku mŕtvych – čiže v očistci.
(1 Kor 13, 29-30) Ale čo potom robia tí, čo sa dávajú krstiť za mŕtvych? Ak mŕtvi vôbec nevstávajú, načo sa dávajú krstiť za nich? 30 A prečo sa aj my vystavujeme nebezpečenstvu v každú hodinu? Pavol tu spomína ľudí, ktorí sú pokrstení v mene mŕtvych, v rámci zmierenia za svoje hriechy (ľudia sú pokrstení v mene mŕtvych, aby mohli byť vzkriesení). Títo ľudia nemôžu byť v nebi, pretože sú stále v hriechu, ale nemôžu byť ani v pekle, pretože ich hriechy už nie je možné zmieriť. Sú v očistci. Tieto verše priamo zodpovedajú 2 Mach. 12: 44–45, ktorá tiež poukazuje na konkrétne modlitby za zosnulých, aby im bolo odpustené za ich hriech.
Svätý Pavol nás v liste Hebrejom napomína: Usilujte sa o pokoj so všetkými a o svätosť, bez ktorej nik neuvidí Pána.(Hebr 12,14 ) bez svätosti nikto neuvidí Pána. Potrebujeme konečné posvätenie, aby sme dosiahli skutočnú svätosť pred Bohom, a tento proces sa deje počas nášho života a ak nebude dokončený počas nášho života, bude dokončený v prechodnom stave. Taktiež apoštol Peter vo svojom prvom liste píše, že Ježiš potom čo bol usmrtený prišiel a kázal aj duchom, čo boli vo väzení. Tí duchovia, ktorým Ježiš vo väzení kázal sú spravodlivé duše, ktoré sa očisťujú pre blažené videnie. Preto sa radujete, hoci sa teraz, ak treba, trochu aj rmútite pre rozličné skúšky, aby vám vaša vyskúšaná viera, omnoho vzácnejšia ako pominuteľné zlato, ktoré sa tiež skúša ohňom, bola na chválu, slávu a česť vtedy, keď sa zjaví Ježiš Kristus. Peter sa odvoláva na tento očistný oheň, aby vyskúšal ovocie našej viery. Apoštol Júda vo svojom liste píše: s tými, čo pochybujú, majte zľutovanie; zachráňte ich, vyrvite ich z ohňa. Ľudia, ktorí sú zachránení, sú predsa vytrhnutí z ohňa, keďže sú už spasení, ak sú v nebi, a pre tých, ktorí sú v pekle neexistuje žiadna možnosť spásy. Kto sú potom tí, ktorých máme zachrániť, doslova ako píše vyrvať z ohňa? Sú to ľudia, ktorí sú vedení do neba z očistca. V zjavení svätého Jána apoštol píše, že Boh im :Zotrie z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku, ani bolesti viac nebude, lebo prvé sa pominulo.“ (Zjv 21,4) to všetko sa stane ale až po príchode nového neba a pominutí súčasného neba a zeme. Úplne odstránenie sĺz a bolesti nastáva až na konci času. Ale v nebi niet rán ani bolesti a Boh dušiam slzy v pekle nezotrie. Toto spraví pre duše, ktoré teraz prežívajú očisťovanie. Taktiež v 27. verši Ján prízvukuje, že nič poškvrnené, nik, kto sa dopúšťa ohavnosti a lži, doň nevojde, iba tí, čo sú zapísaní v Baránkovej knihe života.
Slovo „nečistý“ pochádza z gréckeho slova „koinon“, ktoré označuje duchovnú skazu. Aj sklon k hriechu je duchovne skazený alebo považovaný za nečistý a musí byť očistený pred vstupom do neba. Je úžasné, koľko protestantov nechce veriť v očistec. Očistec existuje z milosrdenstva Božieho. Keby neexistoval očistec, pravdepodobne by to pre väčšinu ľudí znamenalo zatratenie. Boh je skutočne milosrdný. Radím ti: odo mňa si kúp zlato vyskúšané ohňom, aby si zbohatol, a biele rúcho, aby si sa zaodel a aby nebolo vidieť hanbu tvojej nahoty, i masť, ktorou si potrieš oči, aby si videl. Ja karhám a trescem tých, ktorých milujem. Buď teda horlivý a rob pokánie.(Zjv 3, 18-19) Ježiš tu hovorí o ohni ako o tom, čo zušľachťuje na zlato tých, ktorých miluje, ak činia pokánie zo svojich hriechov. Toto je v kontexte po smrti, pretože Ježiš, ktorý hovorí z neba, udeľuje biely odev spásy po očistení ohňom (oboje po smrti).
... lepšie ti bude zmrzačenému vojsť do života, ako mať obe ruky a ísť do pekla, do neuhasiteľného ohňa, kde ich červ neumiera, ani oheň nehasne.
48 kde ich červ neumiera a oheň nezhasína. Marek 9-48
Zdroj: John Salsa- The Biblical Basic for Purgatory
V starom slávnom filme René Claira z r. 1949 -Diablova krása, upíše Henri svoju dušu diablovi-vlastnou krvou podpíše diablovi...že v posledný deň života,odovzdá svoju dušu do moci pekla...Zato dá diabol Henrimu-mladosť,krásu,bohatstvo,moc,rozkoše,krásne ženy...všetko na čo si pomyslí...ale keď to už Henri /omladnutý Dr.Faust/ má,tak cíti,že hoci má všetko na svete...nemá svoju dušu a je zatratený...začína tým trpieť...a žiada diabla,aby mu v zrkadle ukázal jeho posledný deň života a poslednú hodinu...diabol sa bráni nechce mu to ukázať...ale Henri mu rozkazuje a pripomína,že mu na tomto svete diabol prisahal slúžiť...tak chce vidieť svoj koniec a svoju smrť...a tak diabol mu ukáže jeho desivú budúcnosť a jeho posledné chvíle...postaví sa,pred ležiaceho Henriho a prečíta zmluvu,ktorú kedysi podpísal Henri vlastnou krvou...a tak Henri uvidí ako diabol berie jeho dušu do zatratenia a pekla...Ten obraz a tá strašná budúcnosť Henriho úplne zničí...má všetko...ale zúfalo túži naspäť po svojej duši,ktorú dal diablovi...Nechce už žiadne bohatstva,ani moc..len svoju dušu naspäť...V slávnom,mysterióznom filme nakoniec Henri prosí Boha o zmilovanie a ľutuje svoj strašný čin a hriech...Prímluva Panny Márie nakoniec zachráni Henriho a krvou podpísaný úpis zhorí a diabol stráca svoju moc...otvára sa nebo a zneje mocný spev anjelov,radujúcich sa...že sa jedna ľudská, zavrhnutá duša zachránila...Film bol ocenený mnohými cenami aj samotný pápež Pius XII ho pochválil a v ňom výrazne zažiaril
slávny franc. herec Gerard Philippe...16. marca 1949 sa konala v parížskej Opere slávnostná premiéra filmu Diablova krása natáčaného v Ríme, ktorého sa zúčastnil i prezident franc.republiky Vincent Auriol.
link:
DIABLOVA KRÁSA
1030 Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti.
Základom učenia o očistci je dogma, ktorá bola prijatá už na Tridentskom sneme.
Tridentský koncil – 25 zasadnutie (1563): „Dekrét o očistci: Katolícka Cirkev, osvietená Duchom Svätým, čerpajúc zo Svätého písma a starej tradície Otcov, učila na posvätných konciloch a naposledy na tomto všeobecnom koncile, že existuje očistec a že dušiam, ktoré sa v ňom nachádzajú, sa poskytuje pomoc príhovornými modlitbami veriacich, predovšetkým však bohumilou oltárnou obetou. A tak posvätný koncil prikazuje biskupom: majú sa starostlivo usilovať, aby veriaci v zdravé učenie o očistci, ako je tradované svätými Otcami a koncilami, verili, pridržiavali sa ho, aby sa o ňom učilo a všade kázalo. Nech sa z ľudových kázní pre nevzdelaný ľud vylúčia ťažké a subtílnejšie otázky, ktoré nie sú na povzbudenie a ktoré zväčšia nie sú prínosom pre nábožnosť. Nech nedovoľujú rozširovať a hovoriť o tom, čo je neisté alebo podozrivé z nesprávnosti. Čo však slúži iba na uspokojenie akejsi zvedavosti, alebo páchne poverou alebo hanebnou ziskuchtivosťou, nech zakážu ako pohoršlivé a urážajúce veriacich.“
Katechézmus katolíckej cirkvi uvádza:
1032 Toto učenie sa opiera aj o prax modliť sa za zosnulých,(958) o ktorej hovorí už Sväté písmo: „Preto [Júda Machabejský] nariadil… zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu“ (2Mach 12,46). Cirkev už od prvotných čias uctievala pamiatku zosnulých(1371) a obetovala za nich prosby (suffragia), najmä eucharistickú obetu, aby boli očistení a mohli dosiahnuť oblažujúce videnie Boha. Cirkev odporúča za zosnulých aj almužny,(1479) odpustky a kajúcne skutky.
„Pomáhajme im teda a slávme ich pamiatku. Veď ak Jóbových synov očisťovala otcova obeta, prečo pochybuješ, že naše obety za tých, čo zomreli, im prinesú nejakú útechu?… Nezdráhajme sa pomáhať tým, čo zomreli, a obetovať za nich modlitby.“
Ekumenický preklad: 2 Mach 12:43-45 Potom urobil medzi mužstvom zbierku, ktorá vyniesla dvetisíc drachiem v striebre. Poslal peniaze do Jeruzalema, aby priniesli obetu za hriechy. Bol to veľmi krásny a ušľachtilý skutok, lebo myslel na vzkriesenie.Keby totiž nebol očakával, že padlí budú raz vzkriesení, bolo by zbytočné a pochabé modliť sa za mŕtvych.Bol teda presvedčený o tom, že je prichystaná dokonalá odmena pre tých, čo ako zbožní zosnuli. Je to posvätná a zbožná myšlienka. Preto prikázal priniesť zmiernu obetu za zomretých, aby boli zbavení hriechu.
Katolícky preklad: 2 Mach 12:43-46 Potom urobili medzi mužstvom zbierku, ktorá vyniesla dvetisíc drachiem striebra. Tieto poslal do Jeruzalema, aby bola prinesená obeta za hriechy. Bol to veľmi krásny a šľachetný skutok, lebo myslel na vzkriesenie. Veď keby sa nebol nádejal, že padlí raz budú vzkriesení, bolo by bývalo zbytočné a nerozumné modliť sa za mŕtvych. Pamätal tiež, že je veľmi krásna odmena prichystaná pre tých, čo nábožne zosnuli. Svätá a nábožná to myšlienka! Preto nariadil túto zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu.
Preklad Jeruzalemská biblia: 2 Mach 12:43-45 Potom urobil zbierku asi dvetisíc drachiem a poslal ju do Jeruzalema, aby priniesli obetu za hriechy. Bol to veľmi dobrý a vznešený skutok, lebo myslel na vzkriesenie. Veď keby nebol mal nádej, že padlí vojaci vstanú z mŕtvych, bolo by bývalo zbytočné a nerozumné modliť sa za mŕtvych, a ak myslel, že pre tých, čo nábožne zosnuli, je prichystaná veľmi krásna odmena, bola to svätá a nábožná myšlienka. Preto dal obetovať zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu.
Ekumenický preklad: 1 Kor 3:15 Ak niekoho dielo zhorí, utrpí škodu; sám však bude zachránený, ale tiež akoby cez oheň.
Katolícky preklad: 1 Kor 3:15 Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň.
Preklad Jeruzalemská biblia: 1 Kor 3:15 ak jeho dielo zhorí, utrpí škodu, no život si zachráni, ale ako cez oheň.
Evanjelický preklad: 1 Kor 3:15 ak niekomu dielo zhorí, utrpí škodu; sám sa síce zachráni, ale len ako cez oheň.
Preklad Jozefa Roháčka: 1 Kor 3:15 ak zhorí niečie dielo, bude mať škodu, a on sám bude zachránený, ale tak ako skrze oheň.
Tretí argument zástancov existencii Očistca:
Katechizmus Katolíckej Cirkvi tiež uvádza:
1031 Toto konečné očisťovanie vyvolených (954, 1472), ktoré je úplne odlišné od trestu zatratených, nazýva Cirkev očistcom. Učenie viery o očistci formulovala Cirkev najmä na Florentskom a Tridentskom koncile. Tradícia Cirkvi, odvolávajúc sa na niektoré texty Svätého písma, hovorí o očistnom ohni:
„Treba veriť, že pred [posledným] súdom je za niektoré ľahké viny očistný oheň, pretože [ten, ktorý je] Pravda hovorí, že ak sa niekto rúhal proti Duchu Svätému, neodpustí sa mu ani v tomto veku, ani v budúcom (Mt 12,31). Z tohto výroku sa dá pochopiť že niektoré viny môžu byť odpustené v tomto veku, kým niektoré v budúcom.“
Ekumenický preklad: Mt 12:31-32 Preto vám hovorím: Každý hriech a rúhanie bude ľuďom odpustené, ale rúhanie proti Duchu nebude odpustené. A kto by povedal slovo proti Synovi človeka, tomu bude odpustené. Kto by však hovoril proti Duchu Svätému, tomu nebude odpustené ani v tomto veku, ani v budúcom.
Katolícky preklad: Mt 12:31-32 Preto vám hovorím: Ľuďom sa odpustí každý hriech i rúhanie, ale rúhanie proti Duchu sa neodpusti. Ak niekto povie niečo proti Synovi človeka, odpustí sa mu to. Kto by však povedal niečo proti Duchu Svätému, tomu sa neodpustí ani v tomto veku ani v budúcom.
Štvrtý argument zástancov existencie Očistca:
Do Očistca idú duše ľudí za ľahké hriechy, ktoré si tam musia odtrpieť. Zástancovia existencie Očistca hovoria, že Kristus zomrel za naše smrteľné hriechy, ale ľahké si musíme odtrpieť. Na toto delenie na ľahké a ťažké hriechy sa odvolávajú na verše zo Svätého Písma:
Ekumenický preklad: 1 Jn 5:16-17 Keď niekto vidí svojho brata páchať hriech, ktorý nevedie k smrti, nech prosí a Boh mu dá život: totiž tým, čo páchajú hriech, ktorý nevedie k smrti. Jestvuje aj hriech, ktorý vedie k smrti. O takom nehovorím, aby sa za neho prosilo.Každá neprávosť je hriech, ale je aj hriech, ktorý nevedie k smrti.
Katolícky preklad: 1 Jn 5:16-17 Keď niekto vidí, že jeho brat pácha hriech, ktorý nevedie k smrti, nech prosí a Boh mu dá život, totiž tým, čo páchajú hriech, ktorý nevedie k smrti. Je aj hriech, ktorý vedie k smrti; o takom nehovorím, že sa treba zaň modliť. Každá neprávosť je hriechom, ale je aj hriech, ktorý nevedie k smrti.
Boh hovorí o hriechu ako o prestúpení proti Bohu. Čo urobil prvý človek – Adam, keď neposlúchol Boha? Podľa zástancov Očistca by sme Adamov hriech mohli považovať za ľahký. Jednoducho iba neposlúchol Boží príkaz. Adam však nebol smilník, ani vrah, ani zlodej, ani nič iné. Dalo by sa povedať, že Adam bol človek, ktorý urobil maličký prehrešok a to, že neposlúchol raz Boha. Ale kvôli tomuto jedinému prehrešku bol vyhnaný z Raja, a celé ľudstvo je v hriechu. Boh však nehovorí o Adamovom prestúpení ako o ľahkom alebo ťažkom. Sväté Písmo pozná iba pojem hriech. Slovo "hriech" znamená "minutie sa s cieľom", inak povedané – minutie sa s Bohom, pretože Boh je cieľ. Praktický príklad: ak lukostrelec netrafí jablko, minul sa s cieľom a prehral. Nie je tam možnosť, že triafal kúsok vedľa, zaslúži si za to dobrý bod. Jednoducho mal to jablko trafiť, a on ho netrafil a tým sám seba vylúčil zo súťaže. Ak sa človek minul s Bohom, tak prehral si život. Ak človek niečo vedel o Bohu, dokonca chodil do kostola, bol vychovávaný v náboženskom duchu, no vo svojom srdci nikdy skutočne neuveril, je podobný lukostrelcovi, ktorý triafal veľmi blízko jablka, ale nepresne. Buď človek hreší, alebo nehreší. Neexistujú ľahké a ťažké hriechy. My sami si hriechy stupňujeme, ale vo Svätom Písmo sa píše:
Ekumenický preklad: Jak 2:10 Veď keby niekto zachoval celý zákon, ale prestúpil by ho v jednom prikázaní, previnil by sa proti všetkým.
Katolícky preklad: Jak 2:10 Kto by totiž zachoval celý zákon, ale prestúpil by ho v jednom prikázaní, previnil by sa proti všetkým.
Podobne tiež verše Mk 3:29 a Lk 12:10. Všetky ostatné hriechy nám boli odpustené Kristovou obetou, no ak sa niekto bude rúhať voči Duchu Svätému, tomu sa neodpustí ani v tomto, a ani v budúcom veku. Ako som už písal v argumente vyššie, môže to znamenať, že ak niekto teraz by sa rúhal proti Svätému Duchu, tak mu nebude ani teraz odpustené ani pri Božom súde. Vieme, že Boh odpúšťa a ten, kto verí v Krista, bude mu odpustené a bude spasený. Výraz "rúhanie" sa môže všeobecne definovať ako "vzdorovitá neúctivosť". Tento výraz sa môže použiť na hriechy preklínania Boha, alebo úmyselnú degradáciu niečoho, čo sa vzťahuje na Boha. To je rovnaké, ako keď nejaké zlé vlastnosti pripisujeme Bohu, alebo popierame tie dobré, ktoré sú súčasťou jeho bytia. Medzitým, tento prípad rúhania sa je špecifický, nazvaný "rúhanie sa proti Svätému Duchu" u Matúša 12:31. U Matúša 12:31-32, farizeji, keďže boli svedkami, že Ježiš činil zázraky v sile Svätého Ducha tvrdili, že je Pán posadnutí démonom "Belzebubom".
Aj za ten najmenší hriech si zaslúžime zatratenie. Ale vďaka Pánovi Ježišovi Kristovi máme večný život. Medzi tým nie je žiadny "Očistec".
A aj keby existovalo delenie na ťažké a ľahké hriechy, tak to nič nehovorí o tom, prečo je potrebný Očistec. Kristus sa obetoval za všetky hriechy! Nie len za niektoré!
Ekumenický preklad: 1 Jn 2:2 On je obetou zmierenia za naše hriechy, no nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta.
Katolícky preklad: 1 Jn 2:2 On je zmiernou obetou za naše hriechy; a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta.
Piaty argument zástancov existencie Očistca:
Mnoho svätých vraj zažilo, alebo videlo Očistec:
V meste Foligno 4. novembra 1859 zomrela vo františkánskom kláštore sestrička Terézia-Margit Gesta. Ranila ju mŕtvica. Dvanásť dní po jej smrti 17. novembra sa začala zjavovať sestričke Annej Felicitas. Sestra Terézia, keď sa jej zjavila povedala: „Chceš stopu, ktorú som zanechala, zmazať. Vedz, že to nie je v tvojej moci. Zázrak urobil Pán Boh pre poučenie a obrátenie ľudí. Jeho spravodlivým rozsudkom som odsúdená stráviť štyridsať rokov v plameňoch očistca preto, že som bola k niektorým sestrám príliš zhovievavá. Ďakujem tebe i ostatným za modlitby, ktoré Pán Boh pripísal mojej duši. Najmä modlitba siedmich žalmov mi priniesla veľké uľahčenie.“ Biskup mesta Foligno a mestské úrady začali kanonické vyšetrovanie. 23. novembra za prítomnosti mnohých svedkov otvorili hrob sestry Terézie Margrid. Zistili, že má popálenú ruku, zhodnú so stopou na dverách v kláštore. Ukazuje, aké ukrutné muky musia znášať odsúdení k podobnému trestu.
V 20. storočí o Očistci hovoril aj Páter Pio. Bol jedným z najznámejších mníchov v Taliansku. Kedysi požiadal o povolenie trpieť za hriechy sveta a bolo mu "dané" povolenie. Nejakých 40 rokov mal stigmy na rukách, na nohách a na boku. Mnísi, ktorí boli s ním v kláštore, hovorili, že počúvali mnohé hlasy, ako s ním v noci rozprávali. Páter Pio tvrdil, že mnoho mŕtvych duší mu prišlo poďakovať, lebo vraj vďaka jeho utrpeniu sa dostali z Očistca a sú na ceste do neba. Tieto duše museli ísť do Očistca, aby trpeli za svoje hriechy. Ale Páter Pio, pretože mal stigmy, on trpel za ich hriechy a oslobodil ich z Očistca.
Inak povedané, Kristova obeť na kríži nebola dostatočná, aby veriaci nemuseli za svoje hriechy trpieť, ale Páter Pio to dokázal! A tak sa Páter Pio aj zjavoval ľuďom a ľudia sa k nemu modlili a verili, že ich vyslobodil z ich hriechov! Pripadá vám to v súlade s tým, čo hovorí Sväté Písmo?
Kristus zomrel za naše hriechy:
Ekumenický preklad: 1 Jn 2:2 On je obetou zmierenia za naše hriechy, no nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta.
Katolícky preklad: 1 Jn 2:2 On je zmiernou obetou za naše hriechy; a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta
Šiesty argument zástancov existencie Očistca:
Ekumenický preklad: Kol 1:24 Teraz sa radujem, že za vás trpím a dopĺňam, čo chýba v mojom tele Kristovmu utrpeniu pre dobro jeho tela, ktorým je Cirkev.
Katolícky preklad: Kol 1:24 Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev.
Pavol sa vraj sám mučil, aby sa očistil a to má platiť pre každého, kto zomrie v hriechu, aby sa očistil v Očistci. Lenže v tomto verši sa Pavol mučí ešte za života tu na Zemi! Takže ak to máme brať ako podklad pre Očistec, tak by sme sa mali všetci mučiť za každý hriech celý život, aby sme menej trpeli v Očistci, nie? Vo verši sa nič nespomína o Očisti. Aj keby tým Pavol naozaj myslel, že sám seba mučí, je to jeho vec. Nikde to nikomu neodporúča. Nič nehovorí, že mučení budeme všetci, či už v tomto živote alebo po smrti.
Siedmy argument zástancov existencie Očistca:
Ekumenický preklad: Zjv 7:14 Odpovedal som: Pane môj, ty to vieš! Nato mi on povedal: To sú tí, čo prichádzajú z veľkého súženia, oprali si rúcha a vybielili ich v Baránkovej krvi.
Katolícky preklad: Zjv 7:14 Povedal som mu: „Pán môj; ty to vieš.“ A on mi povedal: „To sú tí, čo prichádzajú z veľkého súženia: oprali si rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi.
Katolícky preklad: Zjv 7:9-17 Potom som videl; a hľa, veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov. Stáli pred trónom a pred Baránkom, oblečení do bieleho rúcha, v rukách mali palmya mohutným hlasom volali: „Spása nášmu Bohu, ktorý sedí na tróne, a Baránkovi!“Všetci anjeli stáli okolo trónu, starcov a štyroch bytostí, padli na tvár pred trónom, klaňali sa Bohua volali: „Amen! Dobrorečenie a sláva, múdrosť a vďaka, česť a moc i sila nášmu Bohu na veky vekov. Amen.“I prehovoril jeden zo starcov a povedal mi: „Kto sú títo oblečení do bieleho rúcha a odkiaľ prišli?“Povedal som mu: „Pán môj; ty to vieš.“ A on mi povedal: „To sú tí, čo prichádzajú z veľkého súženia: oprali si rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi.Preto sú pred Božím trónom a dňom i nocou mu slúžia v jeho chráme. A ten, čo sedí na tróne, bude prebývať nad nimi.Už nebudú hladovať ani žízniť; nebude na nich dorážať ani slnko, ani iná horúčosť,lebo Baránok, čo je v strede pred trónom, bude ich pásť a privedie ich k prameňom vôd života. A Boh im zotrie z očí každú slzu.“
Ôsmy argument zástancov existencie Očistca:
Sväté Písmo nám hovorí, že keď Ježiš vystúpil do neba, viedol zástup zajatcov:
Ekumenický preklad: Ef 4:8-10 Preto je povedané: Keď vystúpil na výšiny, zajal zajatcov a ľuďom dal dary. A čo iné znamená „vystúpil“, ako že aj zostúpil do nižších častí zeme? Ten, čo zostúpil, je ten istý, čo aj vystúpil nad všetky nebesá, aby všetko naplnil.
Katolícky preklad: Ef 4:8-10 Preto hovorí: „Do výšav vystúpil, so sebou vzal zajatcov, ľuďom dal dary.“ A čo iné znamená to „vystúpil“, ako že aj zostúpil do nižších častí zeme? Ten, čo zostúpil, je ten istý, čo aj vystúpil ponad všetky nebesia, aby naplnil všetko.
Katolícky preklad: Lk 16:19-31 Bol istý bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval. Pri jeho bráne líhal akýsi žobrák, menom Lazár, plný vredov. Túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola, a len psy prichádzali a lízali mu vredy. Keď žobrák umrel, anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho. A keď v pekle v mukách pozdvihol oči, zďaleka videl Abraháma a Lazára v jeho lone. I zvolal: »Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou a pošli Lazára, nech si namočí aspoň koniec prsta vo vode a zvlaží mi jazyk, lebo sa hrozne trápim v tomto plameni!« No Abrahám povedal: »Synu, spomeň si, že si dostal všetko dobré za svojho života a Lazár zasa iba zlé. Teraz sa on tu teší a ty sa trápiš. A okrem toho je medzi nami a vami veľká priepasť, takže nik - čo ako by chcel - nemôže prejsť odtiaľto k vám ani odtiaľ prekročiť k nám.« Tu povedal: »Prosím ťa, Otče, pošli ho do domu môjho otca. Mám totiž piatich bratov; nech ich zaprisahá, aby sa nedostali aj oni na toto miesto múk.« Abrahám mu odpovedal: »Majú Mojžiša a Prorokov, nech ich počúvajú.« Ale on vravel: »Nie, otec Abrahám. Ak príde k nim niekto z mŕtvych, budú robiť pokánie.« Odpovedal mu: »Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.«„
Niektorí sa tu nazdávajú, že sa tu spomína osud spasených aj nespasených po smrti, pričom sa tu nič nepíše o nejakom Očistci. Učenie o dvojakom osude po smrti je rabínskeho pôvodu. Také učenie Sväté Písmo neobsahuje. Rovnako ako v iných podobenstvách vychádzal Kristus pri opísanie života boháča a chudobného Lazára zo životných predstáv svojich poslucháčov. Od Jozefa Flavia vieme, že vtedajší Židia verili práve v to, že nespravodliví sú vlečení do podsvetia, odkiaľ vidí miesto, kde spočívajú spravodliví otcovia. Idú do horiaceho pekla a od spravodlivých ich delí obrovská priepasť, ktorú nemožno preklenúť. Túto predstavu historik Flavius v 1. storočia líči vo svojom diele. V Starom Zákone o nej nie je ani zmienky a predsa panovala medzi vtedajšími Židmi. A práve túto predstavu používa Ježiš, aby Židom niečo povedal. Preto Ježiš, keď sa mu farizeji posmievali, začal používať ich terminológiu, aby im naznačil, že sa majú zamyslieť radšej nad svojimi názormi. On im povedal, že sa mýlia.
Súčasnosť:
Katolíci sú jediní, kto verí v nejaký "Očistec". Katechizmus Katolíckej Cirkvi o ňom uvádza:
1030 Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti.
1031 Toto konečné očisťovanie vyvolených,(954, 1472) ktoré je úplne odlišné od trestu zatratených, nazýva Cirkev očistcom. Učenie viery o očistci formulovala Cirkev najmä na Florentskom a Tridentskom koncile. Tradícia Cirkvi, odvolávajúc sa na niektoré texty Svätého písma, hovorí o očistnom ohni:
„Treba veriť, že pred [posledným] súdom je za niektoré ľahké viny očistný oheň, pretože [ten, ktorý je] Pravda hovorí, že ak sa niekto rúhal proti Duchu Svätému, neodpustí sa mu ani v tomto veku, ani v budúcom (Mt 12,31). Z tohto výroku sa dá pochopiť že niektoré viny môžu byť odpustené v tomto veku, kým niektoré v budúcom.“
1032 Toto učenie sa opiera aj o prax modliť sa za zosnulých,(958) o ktorej hovorí už Sväté písmo: „Preto [Júda Machabejský] nariadil… zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu“ (2Mach 12,46). Cirkev už od prvotných čias uctievala pamiatku zosnulých(1371) a obetovala za nich prosby (suffragia), najmä eucharistickú obetu, aby boli očistení a mohli dosiahnuť oblažujúce videnie Boha. Cirkev odporúča za zosnulých aj almužny,(1479) odpustky a kajúcne skutky.
„Pomáhajme im teda a slávme ich pamiatku. Veď ak Jóbových synov očisťovala otcova obeta, prečo pochybuješ, že naše obety za tých, čo zomreli, im prinesú nejakú útechu?… Nezdráhajme sa pomáhať tým, čo zomreli, a obetovať za nich modlitby.“
Pravoslávna cirkev neverí v Očistec.
História:
Slovo “Očistec“ pochádza z latinského slova “purgatorium“, je pravdepodobne prvýkrát vyslovené a spísané na prelome predposlednej a poslednej štvrtiny 12. storočia a teda sa dá povedať, že je Očistec definovaný, zriadený a začína existovať. Až na prelome 12. a 13. storočia, tvárou v tvár katarom, začali teológovia, priamo oficiálne vypracovávať doktrínu Očistca. Pápežom je Očistec spomenutý prvýkrát v roku 1254, a to v liste Inocenta IV. A oficiálne bol vyhlásený na Lyonskom koncile v roku 1279. Patrónkou Očistca sa stala Svätá Luitgarda.
V roku 1300 pápež Bonifác VIII. odpustil hriechy všetkým pútnikom, ktorí vtedy dorazili do Ríma, alebo sa chystali doraziť k oslave vyhlásenia Mojžišovho zákona. Práve u tých, ktorí nestihli doraziť, z dôvodu smrti, týmto rozhodnutím ukončil ich pobyt v Očistci. Po Bonifácovi to nikto nezopakoval, moc presahu odpustenie v tomto svete do iného sveta bolo len individuálne. V neskorom stredoveku sa rozmáha význam zádušných omší a tiež odpustkov, ktoré majú trápenia v Očistci skrátiť.
Nápis z hrobu Abrecia Hieropolského (?–c.167) biskupa z Hieropolisu: „To ja sám, Abrecius, v mojej prítomnosti nariadil som tu napísať ... Nech každý, kto tieto slová rozumie, pomodlí sa za Abrecia.“
Rímsky náhrobok z polovice 2. stor.: „Eucharis je moja matka, Pius otec. Prosím vás, bratia, o modlitbu, keď sem prídete. (...) Aby všemohúci Boh zachoval Agape na veky.“
T Tertullianus (c.155–c.222) rímsky právnik, cirkevný otec a spisovateľ: „Konáme obete za zomrelých vo výročnej deň ich narodenia.“
„Ostatne, ak to väzenia, o ktorom svedčí evanjelium (Mt 5:25), chápeme ako podzemné priepasť (inferi) a vysvetľujeme, že v očakávaní vzkriesenia nutné rovnako zaplatiť do posledného haliera pokáním aj za ten najmenší priestupok, nikto nepochybuje o tom, že duša myslí na niečo v priepastiach, ale plnosť vzkriesenie sa objaví aj v tele.“
Tertullian tu naráža na Kristovo podobenstvo o nemilosrdnom dlžníkovi (Mt 18:21-35) a má na zreteli učenia, že duša pred vzkriesením tela neexistuje alebo je prinajmenšom v stave spánku.
Cyprián z Kartága (cca.210–258) biskup Kartága, mučeník a dôležitý kresťanský spisovateľ: „Niečo iné je čakať na odpustenie a niečo iné prísť do slávy; byť uvrhnutý do väzenia a nevyjsť odtiaľ, kým sa nezaplatí posledný halier, alebo hneď dostať odmenu za vieru a cnosť; dlhým utrpením za hriechy byť v mukách obmývaný a očistený ohňom alebo utrpením už všetky hriechy očistiť; niečo iné je konečne byť okamžite korunovaný Pánom alebo byť podrobený v deň súdu výroku Pána.“
Bez ohľadu na to, ako môžeme komentovať uvedené slová, ktoré obsahujú toľko protikladov, jedno je isté a to, že Cyprián uznáva stav očisťovanie duše v posmrtnom živote.
Efrém Sýrsky (c.306–373) diakon a učiteľom cirkvi: „Bratia, pamätajte na vinu. Lebo zomrelým sa pomáha obeťami, ktoré podávajú živí ... Ak ľudia Matatiáš zadosťučinili za priestupky tých, ktorí padli a boli vo svojich mravoch bezbožní, tým viac kňazov Syna svätými obeťami a modlitbami zadosťučiní za priestupky zomrelých.“
Cyril Jeruzalemský (c.313–386) biskup v Jeruzaleme a bol významný teológ: „Potom sa modlíme aj za zosnulých svätých otcov, biskupov a vôbec všetkých, ktorí medzi nami žili, a veríme v ohromnú pomoc pre tých duše, za ako sa prináša modlitba vo chvíli, keď na oltári spočíva svätá a súčasne nesmierna obeť.“
Cyril Jeruzalemský popisuje liturgiu a nezabúda tam na modlitbu za zomrelých.
Bazil Veľký (c.330–379) biskup v meste Caesarea, jednou z vedúcich osobností kresťanstva v 4. storočí: „Mám za to, že tí, ktorí umierajú, ak majú nejaké škvrny alebo stopy hriechu, sú zadržaní (po smrti), či však bez rán a bez škvŕn, potom ako neporazeniu a slobodní sú s Kristom.“
Ambróz Milánsky (c.340–397) biskup v Miláne, politik a významný teológ: „Kto bude po smrti na súkromnom súdu uznaný spravodlivým, vojde zatiaľ do raja, v posledný deň potom ohňom súdu do neba. Kto bude uznaný úplne zlý, vojde navždy do pekla, je už odsúdený. Obyčajný hriešnik však bude pred posledným súdom cibrenie očistcovým ohňom, hoci ani tam nebude bez všelijakého občerstvenie.“
Tiež podľa Ambróza zomrelým v Očistci pomáhajú obete a prosby živých (De obité Theodosia, 3; De obité Valentiniani consolatio, 77).
Ján Zlatoústy (c.347–407) konštantínopolský patriarcha: „Nie márne apoštoli nariadili, aby sme v úctyhodných a dôstojných tajomstvách pamätali na tých, ktorí odišli z tohto sveta ..., lebo v tom čase, kedy všetok ľud a kňazi stoja s rozvalenými rukami a je slúžená obeť vzbudzujúce bázeň, neprosíme Boha v modlitbe za nich?“
„Poďme im na pomoc a spomínaj na nich. Ak Jóbovi synovia boli očistení obeťou ich otca, prečo by sme mali pochybovať o tom, že naše obetné dary za mŕtvych im prinášajú nejakú útechu? Neváhajme a poďme na pomoc tým, ktorí sú mŕtvi, a obetuj za ne svoje modlitby.“
Augustín z Hippa (354–430) kresťanský teológ, spisovateľ, filozof a jeden zo štyroch veľkých otcov západnej cirkvi, od roku 395/6 hipponský biskup: „V tomto živote ma očisťujte a takým ma učiň, aby už nebolo treba užívať ohňa k polepšenie.“Augustín potom cituje 1 Kor 3:15 a hovorí: „Hoci budú spasení skrze oheň, predsa to bude ťažšie vzhľadom k tomu, čo človek môže vytrpieť v tomto živote.“
„Včasné tresty trpia niektorí v tomto živote, niektorí po smrti, niektorí i teraz i po smrti, všetci potom len do času posledného súdu.“
„Modlitba cirkvi alebo niektorých zbožných duší za určité zomrelých býva vyslyšaná, ale iba za tie obrodenej v Kristovi, ktorých život nebol natoľko zlý, aby nepotrebovali milosrdenstvo.“
„Nemožno popierať, že duše zomrelých dostávajú pomoc zbožnosťou svojich blízkych, keď je skladaná obeť Prostredníka alebo sú v Cirkvi skladané almužny. Pomáhajú však len tým, ktorí si to zaslúžili za pozemského života. Lebo je to istý spôsob života – ani tak dobrý, aby tej pomoci po smrti nepotreboval, ani tak zlý, aby mu to ktorej nepomohlo.“
Caesarius z Arles (c.469–542) biskup, teológ, a preslávil sa ako populárny kazateľ: „Ak však (...) nevykupujeme hriechy dobrými skutkami, budeme tak dlho prebývať v tom očisťujúcim ohni, kým aj tieto malé hriechy nebudú spálené ako dreva, tráva a slama ... Tento očisťujúce oheň bude horúcejšia ako to, čo môžeme vidieť, cítiť a pomyslieť si v tomto živote.“
Gregor I. Veľký (c.540–604) rímsky pápež: „Treba veriť, že za niektoré ľahké hriechy bude trest očišťujícího ohňa, pretože Pravda hovorí, že keby sa niekto rúhal proti Duchu Svätému, tomu sa neodpustí ani v tomto veku, ani v budúcom (Mt 12:32). Z tohto tvrdenia sa odvodzuje, že isté viny môžu byť odpustené v tomto veku, ale iné v budúcom veku.“
Tomáš Akvinský (1224/5–1274) taliansky filozof a teológ, prvý zo scholastických cirkevných učiteľov, najväčší predstaviteľ katolíckej filozofie a žiak Alberta Veľkého: „Ako možno pochopiť že, duše v očistci prežívajú nevýslovné duchovné muky, ktoré pochádzajú z vedomia, že pre ich hriech sa hodina videnia odkladá, a zároveň cítia nevýslovné duchovné uspokojenie, lebo s istotou vedia, že vyhrali a neodvratne dosiahnu videnie Boha? Pravda, hovorí sv. Tomáš, v rovine citového vnímania nemôžu v jednom človeku súčasne jestvovať smútok, ktorý srdce zviera, a radosť, ktorá ho rozširuje. Lenže celkom inak je to v rovine duchovnej, lebo duchovná duša sa nesťahuje ani nerozširuje. Navyše duchovný smútok a duchovná radosť, ak sa vzťahujú na rozličné veci alebo na tú istú vec, ale z rozličných hľadísk, sa navzájom neničia a nebudú nezlučiteľné. Potom nič nebráni tomu, aby ten istý človek bol zároveň šťastný aj zarmútený. Keď napríklad vidíme, ako spravodlivého človeka prenasledujú, sme šťastní, že sa prezentuje ako spravodlivý, a zároveň nešťastní, že ho prenasledujú: tieto dva pocity sa navzájom nerušia a čím väčšmi nás bude vzrušovať veľkosť jeho duše, tým väčší zármutok nás bude trápiť.“ (Teologická summa)
Na inom mieste Teologickej summy Tomáš popisuje očistcový oheň ako nástroj Božej spravodlivosti, ktorému dáva Boh moc spútavať. Takto je duši zabránené „konať kde chce a ako chce, preto duša chápe oheň ako zlo, čo jej zapríčiňuje duchovné utrpenie.“ ... Duša však vie, „že trest ktorý znáša, je očisťujúci a že sa raz skončí.“
Tomáš Akvinský neváhal tvrdiť, že „popierať očistec znamená hovoriť proti Božej spravodlivosti a dopustiť sa omylu vo viere. Táto pravda sa zakladá na výslovnom učení Písma o súde a o požiadavke dokonalej čistoty pre vstup do neba.“
Očistec alebo purgatórium je podľa učenia niektorých kresťanských cirkví, najmä katolíckej, miesto, kde si duše zomrelých odpykávajú tresty za hriechy, aby očistení mohli vstúpiť do neba. V zmysle tohto učenia "tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti". Toto učenie bolo formulované najmä na Florentskom a Tridentskom koncile v 15. a 16. storočí. Učenie o očistci vychádza najmä z tradície Katolíckej cirkvi a odvoláva sa na niektoré texty zo Svätého písma: 1. Kor 3, 15; 1. Pt 1, 7 a iných prameňov, napr. 2. Mach 12, 43.
Pojem očistec a učenie o ňom neboli súčasťou cirkevnej dogmatiky od jej počiatkov. Pojem bol zavedený až koncom 12. storočia a ako vieroučnú dogmu ho prijal až Druhý lyonský koncil v roku 1274.
„Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti. Toto konečné očisťovanie vyvolených, ktoré je úplne odlišné od trestu zatratených, nazýva Cirkev očistcom.“ (KKC 1030 - 1031)
Profesor teológie Alan Schreck dodáva: „Očistec nie je druhou šancou pre tých, ktorí Boha odmietli a žili nemravným životom. Očistec je skôr znamením Božej milosti voči tým, ktorí v tomto živote konali jeho vôľu ale napriek tomu zomreli do istej miery spútaní hriechom alebo jeho dôsledkami.“
„Očistec nie je druhou šancou pre tých, ktorí Boha odmietli a žili nemravným životom. Očistec je skôr znamením Božej milosti voči tým, ktorí v tomto živote konali jeho vôľu ale napriek tomu zomreli do istej miery spútaní hriechom alebo jeho dôsledkami.“ Alan Schreck
Protestantskí reformátori videli v učení o očistci popretie dostatočnosti Kristovej obety. Mnoho ľudí ešte aj dnes vníma očistec ako „vynález“ Katolíckej Cirkvi, ktorá si potrebovala nazhromaždiť bohatstvo z predaja odpustkov. Je to rozšírený, ale úplne skreslený pohľad na očistec.
Očistec v Biblii
Biblia sa o očistci explicitne nevyjadruje. To však neznamená, že by očistec nemal biblický základ. Niektoré pomenovania pre dôležité pravdy viery sa v Biblii vyslovene nespomínajú napr. Trojica, Vtelenie, dedičný hriech. V týchto prípadoch sa terminológia sformovala v priebehu dejín Cirkvi. Emeritný pápež Benedikt XVI. ešte keď bol kardinálom výstižne pomenoval hlbokú spojitosť medzi dogmou a Bibliou: „Dogma nie je podľa definície nič iné ako vysvetlenie Písma.“
V Druhej knihe Makabejcov nachádzame pasáž (12,39-45), ktorá opisuje Júdu Makabejského a jeho družinu ako priniesli obetu za hriechy padlých spolubojovníkov. Autor knihy píše, že táto obeta za zosnulých „bola svätá a nábožná myšlienka. Preto dal (Júda) obetovať zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu.“ (2 Mach 12,45) Ľudia, ktorí sú už v stave večnej blaženosti (nebo) alebo si sami zvolili večné zatratenie (peklo) nepotrebujú naše modlitby ani obety. Ich stav je definitívne spečatený. Modlitba je určená pre duše, ktoré potrebujú očistenie od pripútanosti k neláske. Boh je totiž absolútne svätý a hoci miluje hriešnika, netoleruje hriech. „Nič poškvrnené nemôže doň vojsť, nik, kto sa dopúšťa ohavností a lží, ale iba zapísaní v Baránkovej knihe života.“ (Zjv 21,27) V Liste Hebrejom sa dočítame, že „Boh je stravujúci oheň.“ (Hebr 12,29) Na základe tohto môžeme usúdiť, že existuje stav, ktorí katolíci nazývajú očistec.
Ľudia, ktorí sú už v stave večnej blaženosti (nebo) alebo si sami zvolili večné zatratenie (peklo) nepotrebujú naše modlitby ani obety. Ich stav je definitívne spečatený. Modlitba je určená pre duše, ktoré potrebujú očistenie od pripútanosti k neláske.
Nájdu sa však kritické hlasy, ktoré budú tvrdiť, že Druhá kniha Makabejcov bola spolu s ďalšími knihami pridaná do biblického kánonu až na Tridentskom koncile v 16. storočí. Kvôli jej údajným teologickým a historickým omylom ju preto treba odmietnuť. Nie je to však pravda. „Tieto texty boli uznávané za posvätné od 2. storočia pred Kr., kedy bol dokončený grécky preklad Písma Septuaginta. Tá obsahuje všetky deuterokánonické knihy, dokonca ich radí medzi protokánonické knihy. Môžeme tak povedať, že apoštoli prijali celý kánon SZ vrátane deuterokánonických kníh.“ (Úvod do Písma Svätého, J. Monforte) Na Tridentskom koncile bol kánon SZ definitívne potvrdený. Scott Hahn uvádza: „Príbeh o vzbure Makabejcov je cenné historické svedectvo - pohľad na vieru Židov v Ježišovej dobe.“
V Matúšovom evanjeliu Ježiš hovorí: „Ľuďom sa môže odpustiť každý hriech a každé rúhanie, ale rúhanie proti Duchu sa neodpustí. Ak niekto povie niečo proti Synovi človeka, môže sa mu odpustiť. Kto by však niečo povedal proti Svätému Duchu, tomu sa neodpustí ani v tomto veku, ani v budúcom.“ Čo je to budúci vek? Je to priama narážka na očistec. V určitom zmysle by sme mohli uvažovať o očistci ako o dočasnom väzení, z ktorého duše nevyjdú, kým nezaplatia do posledného haliera. (porov. Mt 5,26)
O očistnom ohni pre zachránených ale nedokonalých v láske píše aj apoštol Pavol v Prvom liste Korinťanom:
„Lebo iný základ nikto nemôže položiť ako ten, čo je už položený, a ním je Ježiš Kristus. Či niekto na tomto základe stavia zo zlata, striebra, drahých kameňov, dreva, sena či slamy, dielo každého vyjde najavo. Deň Božieho súdu to ukáže, lebo sa musí ukázať v ohni, oheň preskúša akosť každého diela. Ak dielo postavené na základe zostane, robotník dostane odmenu; ak jeho dielo zhorí, utrpí škodu, no život si zachráni, ale ako cez oheň.“ (1Kor 3,11-15)
Biblia vyslovene neučí o očistci, je to nebiblická náuka a treba ju odmietnuť - to sú tvrdenia odporcov očistca. Paradoxne, toto tvrdenie ide proti tomu, kto ho vyslovuje. Kde Biblia učí, že je jedinou autoritou?
Stojí za to zmieniť sa ešte o jednom dôležitom aspekte. Biblia je podľa protestantov jediná duchovná autorita, najvyššie meradlo pravdy. Biblia vyslovene neučí o očistci, je to nebiblická náuka a treba ju odmietnuť - to sú tvrdenia odporcov očistca. Paradoxne, toto tvrdenie ide proti tomu, kto ho vyslovuje. Kde Biblia učí, že je jedinou autoritou? Lebo ak ideme podľa zásady „iba Písmo“ (sola scriptura), môžeme tvrdenie, že Písmo je jediná autorita odmietnuť! A ako vieme, ktoré spisy majú byť v Biblii a ktoré nie? Opäť sa to nedá určiť na základe zásady „iba Písmo.“ Vieme to na základe toho, že katolícka Cirkev (pod Božím vedením) rozlíšila podľa určitých kritérii, ktoré knihy patria alebo nepatria do biblického zoznamu.
Očistec v dejinách Cirkvi
Jacques Le Goff vo svojej známej knihe Zrodenie očistca uvádza, že výraz očistec (z latinského purgare - očistiť) sa v latinskom svete udomácnil medzi rokmi 1170 až 1200. Učenie Cirkvi o očistci bolo definované najmä na Florentskom (15.storočie) a Tridentskom (16.storočie) koncile. (porov. KKC 1031) Táto informácia nás však nemá zviesť k domnienke, že očistec bol úplne „vykonštruovaný“ v stredoveku. Kresťania v očisťujúci posmrtný stav verili už oddávna. Cirkev totiž zvykne s konečnou platnosťou sformulovať učenie o nejakej pravde viery v období spochybňovania a napádania daného učenia. Napríklad dogma o nanebovzatí Panny Márie bola vyhlásená pápežom Piom XII. v roku 1950. To však neznamená, že by to bolo pre katolíkov niečo nové. Podobné je to aj v prípade očistca - ponúkam niekoľko svedectiev o posmrtnom očisťovaní z obdobia ranej Cirkvi:
1) O modlitbách za zomrelých svedčia nápisy v rímskych katakombách. Viera v očistec sa opiera o túto starodávnu prax.
2) Niektoré najstaršie kresťanské spisy mimo Nového zákona ako napríklad Skutky Pavla a Tekly alebo Mučeníctvo Perpetuy a Felicity spomínajú ustálenú prax kresťanov modlitby za zosnulých.
3) Ranokresťanský teológ Tertulián okolo roku 211 píše, že „kresťania obetujú modlitby a Eucharistiu za zomrelých pri výročiu ich úmrtia.“
4) Svätá Monika (4.storočie) prosila svojho syna Augustína aby po jej smrti za ňu obetoval modlitby a omše.
5) Gregor Nysský (335-396) – „Potom čo duša, ktorá nie je očistená opustí telo, nebude môcť mať účasť na božskom živote, pokiaľ očistný oheň neodstráni všetky škvrny na duši.“
6) Liturgia Jána Zlatoústeho (žil na prelome 4. a 5. storočia) obsahuje túto modlitbu: „Modlíme sa taktiež za odpočinutie duší zomrelých služobníkov Božích a za odpustenie všetkých ich prestúpení, úmyselných aj neúmyselných ...“
7) Pápež Gregor Veľký v 6. storočí svedčil o očistnom ohni vo svojom diele Dialógy: „Treba veriť, že pred posledným súdom je za niektoré ľahké viny očistný oheň, pretože Ten, ktorý je Pravda hovorí, že ak sa niekto rúhal proti Duchu Svätému, neodpustí sa mu ani v tomto veku, ani v budúcom. Z tohto výroku sa dá pochopiť, že niektoré viny môžu byť odpustené v tomto veku, kým niektoré v budúcom, nazdávame sa totiž, že čo sa odopiera pri jednom hriechu, bude priznané pri inom.“
Zdroje
Biblia.sk
What Does the Catholic Church Teach About Purgatory?
Katechizmus Katolíckej Cirkvi
Katolíci - Čemu opravdu věrí? - Alan Schreck, 2013
Prečo veriť - Scott Hahn, 2009
Znamenitý život - Scott Hahn, 2010
