Mason Napoleon,RKC a pápeži

sk.wikipedia.org/wiki/Pius_VI.

Pápež začiatkom roku 1791 odsúdil tzv. Civilnú ústavu duchovenstva ako schizmatickú. Odsúdil kňazov a biskupov, ktorí zložili prísahu na Civilnú ústavu duchovenstva a odsúdil tiež Deklaráciu práv človeka a občana, schválenú začiatkom augusta 1789. Po tomto jeho kroku sa prerušili medzi Francúzskom a Pápežskou stolicou diplomatické vzťahy. Francúzske vojská neskôr anektovali pápežské teritóriá Venaissin a Avignon na francúzskej pôde. Pápež podporoval zásah koaličných vojsk proti Francúzskej republike a na území Pápežského štátu ochotne prijímal aristokratických emigrantov.
V roku 1796 generál Napoleon Bonaparte požiadal pápeža, aby odvolal odsúdenie Civilnej ústavy duchovenstva, čo Pius VI. odmietol urobiť. Keď bol v Ríme zabitý francúzsky generál Louis Duphot, francúzske vojská pod velením Louisa Berthiera vo februári 1798 priamo obsadili územie Pápežského štátu, zosadili pápeža a vyhlásili tzv. Rímsku republiku. Pápež sa utiahol do kartuziánskeho kláštora vo Florencii. V marci 1799 ho dalo francúzske Direktórium uväzniť a premiestniť do pevnosti v Briançone. Neskôr bol prevezený do citadely v meste Valence. Pápež Pius VI. zomrel v tamojšom väzení a bol pochovaný na miestnom cintoríne. Až v roku 1802 boli jeho pozostatky prevezené do Ríma a pochované v kryte Baziliky sv. Petra. Jeho pontifikát patrí k najdlhším, ale jeho koniec zároveň k najtragickejším v dejinách pápežstva.

sk.wikipedia.org/wiki/Pius_VII.

Takmer celý pontifikát Pia VII., jemného a umeniamilovného muža, sa niesol v konfrontačnom duchu s vrcholiacou mocou Napoleona Bonaparta. Piova osobná odvaha, keď sa neváhal vzoprieť cisárovým hrozbám a nátlaku, mu vyniesla veľkú prestíž a značnou mierou prispela k posilneniu medzinárodného postavenia samotného pápežského úradu.

Už v nasledujúcom roku prišlo k prvému politickému „jednaniu“ s Napoleonom. Sprvu priateľsky naklonený Napoleon (v tom čase zastával post prvého konzula) mu ponúkol uzavretie zmluvy, ktorá mala zaručiť isté výhody pre katolíkov vo Francúzsku. 16. júla 1801 Pius VII. a Napoleon uzavreli konkordát, ktorý spočiatku Pius vnímal ako posilnenie vplyvu väčšinového katolíckeho náboženstva vo Francúzsku.
Netrvalo však dlho a zmluva bola zo strany Francúzov jednostranne doplňovaná novými ustanoveniami, ktoré mali jediný cieľ: upevnenie štátnej moci nad cirkvou.
Od roku 1804 Napoleonova moc rástla a jedným z jej prejavov bolo, keď sa vyhlásil za francúzskeho cisára. Na 2. decembra 1804 bola v parížskej Katedrále Notre-Dame naplánovaná korunovácia. Podľa dopredu pripraveného scenára mal akt korunovácie vykonať pápež Pius VII., ktorý mal zároveň novému cisárovi požehnať. Piovu myseľ však ťažilo vedomie, že má v skutočnosti požehnať panovníkovi, ktorého „splodila“ revolúcia. Revolúcia, ktorá zvrhla a vzápätí neváhala odsúdiť na smrť katolíckeho kráľa a kráľovnú. Celú záležitosť sa snažil diplomaticky vyriešiť Piov štátny tajomník a presviedčal pápeža aby akt korunovácie v záujme získania výhodných spojeneckých zmlúv s Napoleonom vykonal. Keď sa však Piovi v predvečer slávnosti Napoleonova manželka Joséphine zverila, že uzatvorila s Napoleonom iba občiansky sobáš, v pápežovi dozrelo presvedčenie o nemožnosti pomazania tohto páru, žijúceho podľa cirkevného práva v nelegitímnom zväzku. Napriek tomu, že sa Napoleon nechal s manželkou ešte v tú noc cirkevne oddať, na druhý deň odmietol nechať sa korunovať pápežom. Urobil tak sám, rovnako ako v prípade svojej manželky.
Napoleon bol na vrchole svojej moci. 2. februára 1809 obsadil Rím a išiel ešte ďalej. 17. mája 1809 zbavil pápeža svetskej moci a zabral zvyšky pápežského štátu. Podľa jeho rozhodnutia sa stali súčasťou Francúzska a Rím bol vyhlásený za slobodné mesto. Pius tento akt považoval priam za svätokrádež a na „všetkých lúpežníkov Petrovho dedičstva“ uvalil exkomunikáciu.
Nahnevaný Napoleon dal pápeža 5. júla 1809 zatknúť a internovať do úplnej izolácie v Savone pri Janove. Pius nečakal takýto prejav násilia rovnajúci sa bohorúhačstvu a vydal bulu, ktorou francúzskeho cisára vyobcoval z cirkvi.
V internácii bol Pius VII. tri roky kedy bol deportovaný do Fontainebleau. Tu bol v januári 1813 pod nátlakom nútený podpísať koncept konvencie, tzv. „Fontainebleauského konkordátu“, v ktorom musel urobiť ďalekosiahle ústupky, dokonca sa musel zriecť i pápežského štátu. Za zmienku stojí fakt, že pápež pri svojom zatýkaní vydal rozkaz pápežskej garde aby nekládla odpor, čím sa vyhol násilnostiam.

Napoleonovou snahou bolo prinútiť Pia k zrušeniu cirkevného štátu a k plnému sa podriadeniu svetskej cisárskej moci.