takže to byl ústupek pokrokářům a zednářům
A právě jejich značná moc se postupně stávala solí v očích řady kritiků. Stížnosti proti mocným jezuitům nesměřovaly ale od jinověrců, stále více se antijezuitismus stával běžnou výbavou katolických polemiků. Často se nejednalo o neoprávněnou kritiku: příslušnici jiných církevních řádů žehrali na to, že kvůli jezuitskému „monopolu“ na veřejné vyšší vzdělávání mládeže nemají přístup na akademické katedry, pro osvícenské intelektuály se jezuité stávali přímo symbolem zpátečnictví a dávnými odpůrci Loyolova společenství byli francouzští jansenisté www.katyd.cz/clanky/zruseni-tovarys…

Pre aké hriechy rozpustil "Jezuitov" , pápež Klement XIV. ?!

Dominus ac Redemptor Noster
hriechyokultizmus.wordpress.com/…/pp-klement-xiv-…

„V zármutku nášho srdca sme videli, že ani tieto prostriedky nápravy, ani nekonečno iných, od tých, ktoré boli zamestnané, neviedli k ich náležitému účinku, ani neoslabili obvinenia a sťažnosti proti uvedenej spoločnosti. Naši ďalší predchodcovia, Urban VII., Clement IX., X., XI. A XII., A Alexander VII. a VIII., Innocent X., XII. a XIII., a Benedict XIV., vynaložili všetko úsilie na rovnaký účel. Márne sa snažili zdravými ústavami obnoviť pokoj Cirkvi; rovnako vo vzťahu k sekulárnym záležitostiam, do ktorých by Spoločnosť nemala zasahovať, pokiaľ ide o misie; ktoré vyvolali veľké spory a námietky zo strany Spoločnosti s ordinármi, inými náboženskými rádmi, o svätých miestach a spoločenstvách najrôznejších v Európe, Afrike a Amerike, k veľkej strate duší a veľkým škandál s ľuďmi; rovnako ako o význame a praxi niektorých modlárskych obradov, ktoré boli prijaté na určitých miestach, pri pohŕdaní oprávnene schválenými katolíckou cirkvou; a ďalej, pokiaľ ide o používanie a vysvetlenie určitých maximov, ktoré Svätá stolica dôvodom zakázala ako škandalózne a zjavne v rozpore s dobrými mravmi; a napokon, pokiaľ ide o ďalšie veľmi dôležité veci a prvoradú nevyhnutnosť, smerom k zachovaniu integrity a čistoty doktrín evanjelia; z ktorých maxima vyústila do veľmi veľkých nepríjemností a veľkej ujmy v našich dňoch aj v minulých vekoch; ako sú povstania a problémy s črevami v niektorých katolíckych štátoch, prenasledovanie Cirkvi v niektorých krajinách Ázie a Európy, nehovoriac o obťažovaní a strhujúcej starostlivosti, ktorú tieto melancholické záležitosti priviedli na našich predchodcov, najmä na Innocenta XI., požehnanej pamäti, ktorá sa ocitla v obmedzení na nevyhnutnosť zakázať Spoločnosti prijímať ďalších nováčikov; a následne na Innocenta XIII., ktorý bol povinný hroziť spoločnosti rovnakým trestom; a napokon Benedikta XIV., ktorý prijal rozhodnutie nariadiť všeobecnú návštevu všetkých domov a kolégií Spoločnosti v kráľovstve nášho milovaného Syna v Ježiša Krista, najvernejšieho portugalského kráľa.

Mezi protestantskou a Francouzskou revolucí představovali jezuité nedobytnou bariéru, kterou vytyčila Prozřetelnost proti nepřátelům církve. A hráz se prolomila právě v roce 1773, když papež Klement XIV. potlačil TJ a zbavil církev jejích nejlepších obránců. Otec Jacques Terrien provedl pečlivý historický rozbor tradice, podle které v prvních dobách TJ byla věrnost v povolání v řádu bezpečnou zárukou spásy(1).
Mezi četnými svědectvími od Bollandistů až po Terezii z Avily, má obzvláštní význam svědectví sv. Františka Borgiáše, generálního představeného řádu, který měl v roce 1569 zjevení: Bůh mi zjevil, že nikdo z těch, kteří žili, žijí a budou žít v Tovaryšstvu a v něm zemřou, nebude zavržen, a to po dobu 300 let. Stejná milost byla již udělena řádu sv. Benedikta.(2)
Protože jezuité byli založeni 1540, privilegium spásy pro ty, kteří zemřeli v Tovaryšstvu, sahá do roku 1840 a netýká se dalších generací. A skutečně, od konce XIX. století začíná úpadek řádu založeného sv. Ignácem z Loyoly, (i když s mnoha výjimkami). Tento úpadek se výrazně projevil v letech 2VK, kde rozhodující roli sehrával jezuita Karl Rahner a především ti, kteří po něm následovali za panování P. Arrupeho, kdy jezuité šířili v různých formách v Latinské Americe teologii osvobození.
Dnes papež jezuita formovaný ve škole teologie osvobození živí krizi v církvi. Zhoubný vliv na koncilní otce včetně Ratzingera měly heretiké fantazie jezuity T. d. Chardina www.lumendelumine.cz/index.php Pre @Peter(skala) @Zedad @tempora @Tomislav

Bula pápeža Pia VII. Sollicitudo omnium ecclesiarum zo 7. augusta 1814 bola tretím a rozhodujúcim krokom v postupnom procese znovuobnovenia Spoločnosti Ježišovej. Pius VII. už prv uznal existenciu jezuitov, ktorí prežili na území Ruského cárstva (v breve Catholicae fidei zo 7. marca 1801) a následne toto uznanie rozšíril na Kráľovstvo dvoch Sicílií (v breve Per alias z 30. júla 1804). Pápežský dokument z roku 1814 rozšíril tie isté fakulty na celý svet, čim bolo odvolané rozhodnutie Klementa XVI., ktorý potlačil Spoločnosť Ježišovu 40 rokov predtým. Podľa očitých svedkov pápež Pius VII. dňa 7. augusta 1814 prišiel do hlavného jezuitského kostola Chiesa del Gesù v Ríme, kde ho privítali kardináli, kniežatá a okolo stovky starých jezuitov, a slávil svätú omšu pri oltári sv. Ignáca. Zvyšok ceremónie sa konal v priľahlej Kaplnke šľachticov, kde bola bula prečítaná a pápež ju odovzdal predstavenému talianskych jezuitov pátrovi Luigimu Panizzonimu (1729-1820). Pre @Peter(skala) @Zedad @tempora

ešte jedná zmienka o papežovi, ktorá ho odlišuje od ostatných klerikov vo svojej funkcii:
Pápež je nie len jediný najvyšší Zastupca Ježiša krista na zemi, ktorí môže biskupov povolať a exkomunikovať, ale zaroven je aj najvyšší sudca v Cirkvi, takže ak sa niekto na neho odvolá, nemôže byť odsudený (cirkevne)

napr.miestny arcibiskup klerika alebo laika podozrieva z herezy či dokonca schizmy a uvali na neho trest exokumunikacie alebo ho aspon suspenduje z nejakej funkcii v Cirkvi.

Avšak, ked sa odvolá taký človek na papeža, pravoplatnosť rozhodnutia arcibiskupa bude platná až ked papež rozhodne v jeho prospech alebo naopak, nebude platná, ak papež rozhodne v prospech poškodeného.

Toto právo je v Bule sv.Gregora VII. a korenšponduje s titulom pápeža: Najvyšší sudca Cirkvi.
Aj ked existuje tzv.najvyšší sudca (v Cirkvi) myslí sa tým len na čo sa týka posudenia a rozhodnutia v rímskom Tribunali, ale nakoniec papež môže aj jeho rozhodnutia vetovať a to podobne ako prti civilných sudoch, kde prezident môže odvolať sudcov alebo dať milosť obžalovanemu.

Civilný Sud a jeho system sice je svetský a nedokonalý, dokonca v niečom aj nesprávne usporiadaný, ale má podobný systém ako v Cirkvi a Cirkev pokial ide o právoplatnosť rozhodnutia Pontifika, vtedy sa nemýli, pretože sa jedná o rozhodnutie Ježiša Krista skrze pápeža.

Ved ako ináč by mal Ježiš omilostiť človeka alebo naopak potrestať, ak nie cez papeža?
Robí to isté cez knaza, kde chce alebo nechce odpustiť hriechy cez rozhrešenie knaza?!
Robí... a ináč nie!
Tak prečo nie cez papeža, ked aj cirkev.dokumenty hovoria o tom, že LEN papež môže exkomunikovať alebo omilostiť. Keby sa v tomto mohol papež zmýliť, tak predsa by sa v oficialnych dokumentov Cirkvi neprisudzovala tato uloha LEN papežovi.

Inač protestanti prave na to apeluju, že moc klučov dostali aj ostatní apoštoli a preto autoritu papeža nepovažuju za jedinečnu a rozhodjucu.

Libor Halik
pred 12 hodinami

Ja za definitívne považujem to, čo je nemenné v čase. Napr. jezuitská rehola bola zrušená pápežom r.1773 a pak obnovená iným pápežom v ďalšom storočiu. To nebolo nemenné, neomylné. Pápež r.1773 sa pomýlil.



niečo podobné sa stalo ešte nedavno, ked JPII exkomunikoval lefebvristov (Lefebvre a spol.) ale Benedikt XVI. zrušil exkomunikaciu a tak, čo povieme, že jeden z nich sa mýlil?

Vôbec nie!

Benedikt by urobil to isté, keby videl, že Lefebvre vysväcuje biskupov bez jeho suhlasu.

Kedže Benedikt videl uprimne pokanie zvyšných členov tak zrušil exkomunikaciu.

...a že Benedikt nebol slabochom svedčí aj v prípade Mons.Milinga, ktorého exkomunikoval, pričom jeho predchodca JPII rehabilitoval Milinga. Pre lepšie porozumenie:

JPII najprv suspendoval Milinga pre jeho kolaboraciu s Moonovou sektou.

Ked videl že Milingo slubil napravu, neskôr ho rehabilitoval a nechal verejne pôsobiť.

Avšak JPII zomrel a ked nastupil Benedikt tak zrazu Milingo znova začal paktovať s Moonovcami a dokonca sa oženil s nejakou ženskou. Vtedy rázne Benedikt zakročil a Milinga exkomunikoval.

Zo všetkých aj nespomenutých priipadov môžeme vidieť, že sa nejedná o chyby papežov, ale o dočasné omilostenie alebo naopak pozastavenie učinkovania kontroverzných osôb a to nie je niečo, čo by Boh nikdy neurobil, lebo od počiatku ... Boh robí to isté:

Vid pr.1: Adam a Eva - ked zhrešili, vyobcoval ich z Raja, ale a to je dôležité, Adam a Eva nestratili rajsku blaženosť naveky. Len počas života do Raja nemohli vstupiť. Avšak Božie milosrdenstvo im neodnalo zmierenie, odpustenie a milosti vyplyvajuce z obety pre Pána. Mali dostupné všetky ostatne milosti aké mali ludia do príchodu Ježiša krista a po živote sa radujú v Pánovi.

Najviac urazili Pána a predsa neprišli o večnu blaženosť, dokonca ked Boh obnoví Raj na zemi, budu v ňom prebývať ovela šťastnejší ako v 1.raji, lebo už v ňom nebude diabla-hada a ani pokušenie.

V kratkosti z pripadu Adama a Evy, kde vidime, že Boh aj ked trestá vo velkom, predsa dáva novu priležitosť na zmenu. To však nie ej všetko, lebo Ježiš hovorí o 77x odpustení, takže ked Boh trestá a aj odpušťa viackrat za života, prečo potom by sme mali papežské exkomunikacie a nasledne rehabilitacie považovať za nejaké zlyhanie?

Nie!

To nie su zlyhania, to su prejavy spravodliveho trestu a omilostenia.

Vari nerobí sa to isté aj pri civilných trestov a prepustení z väzenia za dobré správanie?

sv.Pavol by si zaslužil aké dlhé väznenie za to čo urobil kresťanom?

... vari za to sa Boh pomýlil, ked ho nepotrestal?

Veruže nie, lebo videl pokanie.

Keby sa jezuiti kajali po napomenutí v r.1773 tak by ich nemusel exkomunuikovať, ale neurobil tak a Boh zasiahol cez papeža. Alebo keby sa kajali tak, ako po exkomunikacii v čase, ked ich rehabilitoval nasledujuci papež, tak by ani nedošlo ku exkomunikacii, ale papež to musel urobiť, ved papchali také hriechy ako dnes liberali a cirkevní slobodomurari:

hriechyokultizmus.wordpress.com/…/kauza-rozpusten…

Libor Halik
pred 11 hodinami

Ak sa nemýlim, tak boli verejné exkomunikácie od pápežov za niečo, ktoré boli omylné. Napr. s tým zrušením jezuitov. Okrem Ruska a Pruska, kto by ostal v reholi jezuitov, bol automaticky exkomunikovaným cez pápeža. Zrušenie jezuitov otvorilo cestu francúzskej krvavej revolucii vo Francúzsku aj inde v Europe, v Amerikách.


zrušenie jezuitov vtedajším pápežom bol prejav Božej spravodlivosti (Bohj si na to použil papeža), o to zvlášť to môžeme prijať zaroven za Božie milosrdenstvo, ked vieme, že nezrušil reholu na celom svete, ale len tam, kde boli jezuiti mravne i vieroučne zhýralí.

(Pre)rušenie reholí nie je nič nového alebo ojedinélé... len pred par rokmi zrušili na Slovensku reholu kamilianov, ale kedže v tomto prípade sa jedná o mravy a vieru, tak podobne papež zrušil aj staru-známu reholu Templarov.

V obidvoch pripadoch išlo o najuspešnejšie rehole, ktoré založili svätí Boží služobníci, ale časom sa spreneverili svojmu poslaniu a tak, ked to videl Ježiš Kristus vo svojej moci, ktoru dal papežovi - skrze neho rehole pozastavil, aby sa skrze nich neširilo Zlo.

Inač sv.František ešte za svojho života sa dožil času, kedy ľutoval ako jeho rehola bola skazená.
Výnimkou jeho rehole je to, že videl ako jeho rehola nezanikne do konca sveta, aj ked bude miestami nakazená hriechom.

Je pravda, ako sa aj v članku píše, že slová papeža nie su neomylné vždy resp.môže sa mýliť, ked sa vyjadruje sukromne o svetských zaležitostiach, či už ide o šport alebo iné témy, ktore sa netýkaju viery a mravov. Dalo by sa vela o tom hovoriť, ale kresťan by sa mal skôr zaujimať o to, v čom sa nemôže mýliť a čo je vlastne oblasť viery a mravov, pretože tieto 2 oblasti maju širokosiahlý záber. Mravy a viera siaha do každej oblasti života, len je otazne ako konkretne, kde su hranice atd...