Rozmýšľal som čo je na tomto filmíku také príťažlivé, aj keď je to akási taká „bežná činnosť.“ Je to samozrejme aj to prostredie, ale aj pokoj, ktorým to všetko dýcha, a pokoj hlavne tej ženy. Vie, kde čo má, koľko si toho vziať a ako s tým naložiť. Vie čo chce a ide jej to. Nestresuje sa, všetko robí krok za krokom, (napokon vidno že čaká dieťa), nepočúva rádio, aby jej niečo „neušlo“, nikto ju nevyrušuje. Tento človek - táto žena - je duševne vyrovnaná - to je úplne jasné. Toto je to, za čím utekáme z miest na vidiek. To ale nestačí. Pretože my si z mesta donesieme aj ten nepokoj a tú nervozitu, a hlavne ten stres. A ledva sa vybalíme z auta, už všetkým telefonujeme, aká bola cesta a aké je tu počasie, už nám reve to rádio, bežíme rýchlo na huby, utekáme to najbližšieho welnesu, robíme záhradné „žúrky“ a myslíme si, že sme zmenili na chvíľu život. Ale to je omyl. Pretože ten dôležitý pokoj sme nenadobudli. A tak zase utekáme naspäť do mesta, aby sme tam túžili po pokoji. Nekonečná "slučka"...
Skúšam – keďže sám som práve teraz na vidieku – to robiť ako žena na tomto videu. Nenaháňať čas, ale ho využiť a pokojne a systematicky si tu veci zariaďovať. Myslieť len na to, čo práve robím, a ako to robím. Nuž teda, vďaka za túto inšpiráciu.

Vyzera to ako na youtube kde ukazuju ako variť, len tomu chyba hudba s vysvetlenim.
Za mna: dobréééééééééé lebo take mám rád, len jeden detail by som vypichol-tie hlinikove tacky to je ako jesť zo slovenskeho ešusu z čias socializmu. Kazia sa z toho zuby, zvlašť ked ešte aj lyžica je hlinikova
takže jedlo super a ked chce, tak jej dodam zadara keramicke a vyčačkane taniere

a bonus: vymalujem vonkajšie dvere, okenice, bo som si všimol, že zvnutra už má ale vonku dajako už farba praska