Nemecké rehoľníčky volajú otvorene do sveta: „Chceme byť kňažkami!“

18.1.2023

Dnešná aktualizácia portálu Katholisch.de prináša rozhovor s benediktínskou sestrou Monikou, ktorá cíti povolanie byť kňažkou. Túto jej túžbu objavila a zverejnila nedávno aj sestra Phillipa. Mediálne známa nemecká benediktínska rehoľníčka, sestra Phillipa Rathová, vystupuje na verejnosti a píše knihy. Nedávno vydala novú publikáciu, v ktorej sa čitateľom zverila, že aj ona je – povolaná ku kňazstvu. A nie je sama, podobné múdrosti sa rinú aj z ďalších nemeckých mníšok.

Sr. Phillipa Rathová
zdroj: youtube.com

Sestra Phillipa zozbierala do svojej knihy až 150 takýchto rehoľníčok, čo je, vzhľadom k numerickému úpadku ženského zasväteného života v Európe, pozoruhodné číslo. Najprv však k sestre Philippe, ktorá nás svojím zmýšľaním zavedie do sveta pokročilej synodálnosti.

V rozhovore pre noviny Welt am Sonntag oznámila s vervou francúzskeho revolucionára: „Cieľom mojej činnosti je rovnosť.“ Pripustenie žien ku kňazskému sväteniu bude podľa nej výrazom rovnosti. Sestra Philippa sa tiež neochvejne hlási k synodálnej ceste a podľa jej názoru je zrejmé, že v Cirkvi – prinajmenšom v Nemecku – nastal v otázke „rovnosti“ prelom: „Keď som pred tromi rokmi počas svätej omše otvárajúcej Synodálnu cestu povedala, že rovnosť je rozhodujúca pre otázku budúcnosti Cirkvi, bol som osamotená. Teraz to vidí podobne aj predseda biskupskej konferencie biskup Georg Bätzing a mnohí iní.“ Podľa Sestry Philippy je veľkým úspechom, že téma ženského kňazstva „je opäť na stole“ – a podľa nej sa už nedá „zamiesť pod koberec“.

Katolícka Cirkev podľa rehoľnej sestry nemá argumenty v prospech obmedzenia sviatostného kňazstva na mužov: „Pohlavie nie je rozhodujúce, ale byť človekom áno. (A prečo len človekom, nie je to diskriminujúce?, pozn. red.) Nakoniec, ako vyznávame v Kréde, Boh sa stal človekom, nie mužom. (Skutočne sa nestal mužom?!, pozn. red.) K zavedeniu kňazstva žien v katolíckej Cirkvi podľa jej názoru dôjde ešte počas jej života.

Philippa Rathová sa tiež domnieva, že by mal byť zrušený princíp povinného celibátu. Podľa nej je celibát veľmi hodnotný, čo sama zakúša; domnieva sa však, že kým rehoľníci sa rozhodnú pre celibát vedome a takpovediac pozitívne, mnohí kňazi celibát berú skôr ako nutné zlo, a preto sa neskôr nevedia vyrovnať so samotou, ktorá často vedie k rôznym problémom a patológiám.

Výborne, takže keď sa nechajú sestry vysvätiť za kňažky, zabijú dve muchy jednou ranou: budú slúžiť omše a zbavia sa aj celibátu, ktorý sestra Phillipa odporúča rehoľníkom, avšak kňazom nie. Tak či onak, sestra Phillipa má v globále ohľadom Cirkvi jasno: „Klerikálna mužská Cirkev, to je amputovaná Cirkev!“

Ďalšou, už zmienenou nemeckou sestrou, uspôsobenou ku kňazstvu, je sestra Monika, tiež benediktínka. Teraz však žije ako „pustovníčka“, podľa tvrdenia portálu Katholisch.de – v podkrovnom byte! Vstúpila do rehole počas štúdia teológie. „Katolícky“ portál sa jej bez obalu pýta, kedy si uvedomila svoje povolanie byť kňažkou. Sestra Monika odpovedá:

„Počas môjho pobytu v kláštore som raz išla na púťPilgern: Auf dem Weg zu Gott Dlho som sa tam rozprávala s jednou ženou. Bola teologičkou a povedala mi, že sa dlho cítila povolaná stať sa kňažkou. Nikdy predtým som to od ženy nepočul. Vtedy som spontánne po prvý raz povedala, že aj ja sa cítim byť povolaná byť kňažkou. Prekvapili ma dokonca aj moje slová. Bolo to ako záblesk inšpirácie, vnútorná jasnosť.“

Potom sa obrátila, ako tvrdí, rovno na Boha (veď načo sa zdržiavať cirkevným učením, že?) a ten jej tieto túžby potvrdil: „Cítim, že Boh ma vedie. Pri hľadaní ďalších krokov mi pomáhajú aj rozhovory s mojím duchovným vodcom, jezuitom.“

Zároveň tvrdí, že je pre ňu „hlbokou bolesťou vedieť, že mi nie je dovolené žiť svoje povolanie kňažky v plnom zmysle. Z tohto úradu som vylúčená vedúcimi mužmi v Cirkvi.“

Vysviacku diakoniek, ako ju naznačili niektorí biskupi už na tzv. Amazonskej synode, považuje za „prvý krok“ ku kňazstvu. Ale ide ešte ďalej: „Samozrejme, podľa dnešného chápania by sa kňazstvo muselo zmeniť aj pre ženy, ktoré nie sú ako ja, a nedržia celibát. Ale majú rodinu a deti, alebo sú queer.“ Čiže súdružka rehoľníčka už vidí za obzorom aj kňazstvo pre transsexuálov.

V jednom má však jasno, rovnako ako sestra Phillipa: „V žiadnom prípade však nechceme pokračovať v klerikalizme. Chceme sviatosti oslavovať, lebo aj my ženy vieme, že sme povolané byť kňažkami. Pretože cítime, že Boh to tak chce!“

Tak to už vykrikoval aj ctihodný doktor Martin Luther – „Boh to tak chce!“ A dokonca v rovnakom jazyku. Preto: Čo si tak založiť ďalšiu „cirkvičku“ a oddeliť sa? Potom by sestry Monika a Phillipa mohli viesť s Vatikánom ekumenický dialóg ako rovný s rovným. Ako to hlása moderná teológia…

BM

Zdroj: Katolisch.de, PCH24, ilustračný obrázok, zdroj – youtube.com

Christianitas.sk