Podivná,nočná návšteva v pôrodnici -skutočný príbeh

Zvláštne puto medzi narodeným vnukom a umierajúcim dedkom...Medzi zemou a nebom je veľa tajomstiev,ktoré my tu na zemi nikdy presvedčivo neodhalíme...Verte...či neverte...

Tento príbeh sa stal pred vyše 25 rokmi...rozprávala ho pani Májka...nikdy na to nemôže zabudnúť...Na tú zvláštnu noc,keď sa jej narodil jej prvý syn Milanko...

Vydávala som sa mladá...19 ročná...pochádzam z chudobnej roľníckej rodiny...Odmala som bola naučená na tvrdú prácu na roli...so statkom,s kravami a mnohými prácami,ktoré sa už teraz ani tak nerobia...Som z veľmi zbožnej rodiny...moji rodičia boli naozaj príkladní kresťania,žili skromne...ale zato s láskou a hlbokou vierou v Boha,ktorú mi aj vštepili a tak ma vychovali...Pravidelne sme sa modlievali doma...aj ráno..aj naobed pred jedlom a večer ruženec a večerné modlitby a to celá rodina...Naobed o 12 hod. kde sme boli...aj na roli,či pri sene,kopaní,v hore...vždy sme si kľakli a modlili sa Anjel Pána...Tak som bola vychovaná a s láskou a dojatím spomínam na tie časy...Ja som aní na nejaké zábavy nechodila...ale mama ma poslala,že môžem ísť na zábavu...boli hody u nás...aj sa tam tancovalo...ja som ani dobre nevedela tancovať...tak som hanblivo stála na okraji pri mládeži...a naraz ma oslovil taký šikovný chalan,že aby som šla tancovať...nepoznala som ho...že neviem dobre tancovať...že mu to nevadí,že ma bude viesť...

Ja a Janko-manžel

Tak som šla...potom sme sa rozprávali...a milý Janko mi povedal,že v nedeľu ma príde domov pozrieť...aj prišiel..aj s rodičmi podebatil a potom znova prišiel aj nám chodil pomáhať...tak som si na neho zvykla...Potom mi mama vravila...Májka...ten Janko má o Teba záujem a vypadá slušný,je z dobrej rodiny,sú tiež veriaci,robí už...zarobí si,je sebestačný a podnikavý...Porozmýšľaj...dobrého chalana len tak nenájdeš..nepije..ani nefajčí...Janko jazdil na motorke,tak k nám chodil,bývali sme skoro na samote pod lesom,v krásnej prírode...Samozrejme,že som na nič nečisté ani nepomyslela...a Janko bol ozaj slušný...No a potom ma požiadal o ruku...že som sa mu hneď na tej tancovačke zapáčila a je rád,že som zo slušnej,nábožnej rodiny...aj sme chodili spolu do kostola...už ma tam čakal vždy pred kostolom a potom ma viezol na motorke domov,hrozne som sa bála,že spadnem,držala som sa ho ako kliešť...Tak som dlho nerozmýšľala,modlila som sa,či je to božia vôľa... a tak som dala súhlas...Boli ohlášky v kostole,zasnúbili sme sa a pripravovali svadbu...Tak sme sa vzali...ja som bývala dosť ďaleko a na odľahlom mieste,Janko s rodičmi býval blízko mesta v rodinnom dome a tak sme tam šli aj bývať...mali sme manzartku na povale...Jankovi rodičia boli takí klasickí,tiež veriaci,trápili sa ...ešte mali jedného mladšieho syna...Ale Jankov otec robil v bani a dosť aj fajčil...Dostal chorobu pľúc z tej bane a pohoršil si to aj fajčením...Volal sa Milan...vychádzali sme spolu dobre s rodičmi Janka...a ja som už bola v požehnanom stave a čakala som dieťatko...naše prvé...

Dedko Milan

Ale môjmu svokrovi Milanovi sa veľmi zhoršilo zdravie,nemohol už dobre dýchať..silný kašeľ a chvíľami dusenie...Doktori nám povedali,že je to rakovina pľúc a má už posledné dni...Svokor Milan, aĺe hrozne túžil ešte vidieť svojho vnúčika,či vnučku, ak sa narodí...že bude šťastným dedkom...Ozaj sa hrozne tešil...ako sa bude s ním hrať a učiť ho všetko možné...Ale sme už vedeli,že to nikdy nebude...

Milan mal zase silný záchvat a dusil sa,dobehla sanitka,dali mu masku a odviezli do nemocnice...dali ho na interné,trochu sa mu to dýchanie zlepšilo...aj sme ho boli pozrieť v nemocnici,už ležal,nechodil,málo vravil,oči kalné...a tušili sme už..

Ja som už čakala...mala som už termín pôrodu...a tak to aj prišlo...vzala ma sanitka do pôrodnice a k večeru som porodila synčeka...bola som šťastná a ďakovala Bohu,že sme oba zdraví ...Večer volali môjmu mužovi,že je už otec...Jano chcel hneď letieť na motorke do nemocnice...ale ho presvedčili,že až ráno,že som ešte moc vyčerpaná...

Tak som už ležala na pôrodnej izbe...ešte tam spala jedna mladá žena s narodenou dcérkou...a tak som nemohla zaspať,premýšľala som...že mám syna a dedko už nás pomaly opustí...síce ešte ho tam trochu pozviechali...Pôrodnica bola úplne inde v nemocnici,na inom konci...ako boli lôžkové oddelenia a i interné,kde ležal dedo Milan...Bolo už neskoro v noci...v izbe svietilo také modré, tlmené svetlo,že bolo trochu vidno...Chvíľami som akoby zaspávala a malého som mala pri sebe...Bolo mi tak veľmi zvláštne,divný pocit a nejaké tušenie...ale som si to brala ako popôrodný stav...Už bolo ticho..aj na chodbe...ani sestričky už nechodili...počula som na chodbe boli hodiny...a odbili akurát polnoc...snažila som sa trochu usnúť...ale za chvíľu to začalo...

Ležala som pri dverách na posteli s malým...a naraz som počula tichý šuchot a škrípanie dverí...ktoré sa pomaly otvárali...videla som dobre...najprv som myslela,že vošla sestrička...ale nebola to sestrička...vchádzal môj svokor Milan...mal sebe pruhované pyžamo a pomaly sa priblížil k mojej posteli,ale ako keby ani nešiel...len sa tak posúval...trochu sa nahol nado mňa...

Ja som bola celá vzrušená,kde sa tam nabral,ale potom som si domyslela,že asi sa dozvedel,že som už v pôrodnici a došiel,lebo chcel vidieť svojho vnuka,ako vždy o tom básnil s nadšením...aký bude šťastný dedko...Nahol sa nadomnou...videla som jeho bielu,smutnú tvár ako stena...nič nehovoril...len hľadel na mňa takým, divným, neprítomným pohľadom...Ja som šeptom začala...dedko,kde ste sa tu vzal,kade ste prešiel,sestričky vás vyženú...nebojte sa, zajtra by ste svojho vnúčika už videli...príde sem aj Janko...Ale tá tvár bola akási chladná,vzdialená,,,mdlá,hrozne bledá...nič nepovedal...

tak som sa posadila a ukázala maličkého ...jeho prvého vnuka...dala som mu ho pred neho...až vtedy sa tak blažene usmial...a videla som,že je šťastný...ale ani jediné slovo...tak som šeptom vravila,dedko, dáme mu meno po vás...bude Milanko....On sa tak hrozne smutne pozrel,že sa mi akoby srdce zastavilo,nikdy na ten bolestný,žalostný pohľad nezabudnem a potichu som vravila...až ide nazad ležať na interné,aby ho tu sestričky nenašli...on sa pomaly dvíhal a ticho šiel k dverám,bez jediného slova...ale vôbec som nepočula žiadne kroky,akoby sa vznášal...akoby bol pierko...pomaly sa dvere zatvorili...a ja som si myslela...tak si sa dočkal svojho vnúčika...ako si veľmi túžil...Nič zlého som netušila...a tak som konečne trochu zaspala ...

Ráno hneď sestrička doviedla Janka,môjho muža...vyobjímal ma,doniesol aj kvety...udíval sa na svojho syna v perinke...ale potom sa naraz rozplakal...zľakla som sa...čo sa stalo...Dedko v noci umrel,idem tam a doniesol som aj veci pre neho...ani sa mu už nemohol splniť jeho sen a vidieť svojho vnúčika...Žalostil Jano...a zakrýval si tvár...Zamhlilo sa mi pred očami...ale veď tu v noci bol pri mne...ukázala som mu nášho Milanka,dáme mu po dedkovi...Čo to vravíš Majka,to nemohlo byť,muselo sa ti to prisniť...umrel o polnoci,ešte ho kriesili a dávali kyslík a masku...ale už zbytočne...o polnoci bol mrtvy...Zalomila som rukami...tak predsa prišiel...aj po smrti...a všetko som Jankovi povedala o tej nočnej návšteve...Neveril mi,myslel,že som preťažená kvôli pôrodu...ale ja som bola hore,pri zmysloch,nespala som...všetko som zreteľne videla..jeho pruhované pyžamo,papuče...Jano nechcel tomu veriť,až neskôr mi priznal,že sa bol otec rozlúčiť a chcel ešte vidieť svojho túženého vnuka...Ja som ani moc o tom nechcela hovoriť,len našim a Jankovej mame...oni to uznali,lebo veľa počuli,že mrtvi sa prídu ešte rozlúčiť...a ja som si to uchovávala v pamäti,stále to vidím...ten blažený,posledný pohľad...V jeden deň sa mi narodil syn a aj v ten deň umrel jeho dedko...

Nikoho nenútim to veriť,lebo sama by som tomu neverila,keby som to nezažila...a tak ten deň nám prináša radosť z mladého 25 ročného Milanka,môjho syna...ale i ten deň prináša smutnú spomienku na dedka Milana a tak chodíme na jeho hrob a dáme tam kytičku,zapálime sviečky...a dám aj na sv. omše...Vždy tomu nášmu mladému junákovi spomínam,že sa narodil v deň,kedy dedko umrel...ale že ho predsa ešte videl narodeného...ako vždy túžil a ja dobre viem,že mu to Boh aj splnil takým divným spôsobom,lebo o to v modlitbách dedko prosil...

II.časť -vnuk Milan

Musím ešte povedať pár vecí o našom synovi Milanovi,ktorý sa narodil v deň smrti jeho dedka Milana.Moja svokra, pani Števka veľmi ťažko niesla smrť manžela,mal len 55 rokov,ostarla najmenej o 20 rokov od žiaľu...Mali spolu pekné manželstvo...boli šťastní,čo už málokedy býva...Naozaj úprimne sme všetci smútili za dedkom...
Ale s naším synom Milanom bol dedko zvláštne spojený,hoci sme si to nechceli pripustiť,že je také niečo možné...bolo viacero podivných skutočností,ktoré to ale potvrdzovali...Chránil si svojho túženého vnuka i po smrti...Malý Milanko mal len 6 rokov a dostal zápal pľúc,vysoké horúčky,hrozne sme sa báli a najviac ja...vzali ho do nemocnice na detské oddelenie.Nechcel tam ísť,plakal...ale čo sa dalo robiť...dali mu antibiotiká,ale moc nezaberali...Modlili sme sa všetci aj babka...aj môj Jano bol vystrašený z toho...dali sme na sv. omšu za zdravie Milanka...potom nás volali do nemocnice,že sa jeho stav zlepšil a môžu ho prepustiť domov...nemohli sme tomu uveriť,zo dňa na deň taká poriadna zmena...mal horúčky až 39 stupňov a naraz už nemal...a zápal náhle ustúpil,výsledky rontgenu ukazovali, akoby bol zdravý.Tak sme ho teda doviezli domov a ja som sa pýtala chlapca,ako sa to stalo,že už bol akoby zdravý...čo mu dali tie lieky...Ale malý Milan sa zamyslel a potom mi vážne povedal,vieš mama,ja som to ani nechcel vraviť,lebo zase by si sa bála...V noci prišiel ku mne jeden taký dobrý anjel...bol to akoby nejaký pán a povedal,že je môj dedko...pohladil ma po tvári a po vlasoch a povedal...neboj sa Milanko...už budeš zdravý a pôjdeš domov...a potom sa stratil...nebolo ho viac...videl som ho,lebo v izbe svietilo aj v noci svetlo...Čo to vravíš,veď dedko zomrel...no zomrel pre vás...ale pre mňa je živý stále...odvetil vážne Milanko...skoro som odpadla...ukázala som fotky...a schválne som mu dala 3 fotky...na dvoch boli moji strýkovia a na jednej dedko...hneď chytil jeho fotku...tento...ale on je teraz taký mladý a pekný...omladol tam...Musela som odísť,lebo som sa v tom šoku rozplakala a bola som z toho hotová...
Keď mal Milanko 12 rokov šiel sa v lete kúpať na blízky rybník,mladí sa tam chodili kúpať...aj ľudia z okolia...lebo rybník bol veľký a tak to kúpanie tam povolili...Pri brehu bola voda plytká,ale kúsok ďalej už hlboká a chladná...Milan vedel už plávať a tak plával trochu ďalej od brehu...lebo chalani sa chválili,kto sa nebojí plávať aj ďalej...ale naraz dostal z tej chladnej vody krč do nohy a začal sa zvíjať a topiť...ešte volal o pomoc...ale ostatní ho nepočuli...tak klesal dole do hlbky...pamätá si, že sa už dusil...ale naraz ho niekto chytil od spodu a nadvihol mu hlavu nad hladinu a plával s ním k brehu...Milanko vravil...že to bol nejaký muž ...vraj dedko...ale to sme mu neverili,lebo sme mysleli, že to mal také vidiny z toho topenia...ale evidentne ho nejaký muž vytiahol a vyplával s ním na breh...a potom zmizol...Mysleli sme, že nejaký rybár...chceli sme sa mu poďakovať a nejako ho odmeniť...ale nikoho sme nenašli...tí ostatní chalani hovorili,že tam žiaden muž nebol...Mysleli sme si,že si to Milan vymýšľa,ale boli sme šťastní,že žije...
Keď mal 17 rokov tak jazdil na motorke...ako kedysi môj Jano,jeho otec...a dostal šmyk a vo veľkej rýchlosti zletel z cesty a narazil do stromu...ale tá hrubá spodná haluz bola našťastie suchá...tak sa tým nárazom odlomila a Milan cez ňu preletel...bol doráňaný,ale našťastie nič vážneho.Ten strom bol živý a mocný...len ten hrubý konár bol suchý,čo bolo nezvyklé...Ja som v tom videla zásah zhora...a zase dedka v akcii...
Ale oveľa väčšie prekvapenie bolo pre nás s Janom i babkou Števkou,že sme všetci videli,že Milan má dedovu povahu aj jeho záľuby...Bol hlbavý,tichší,rozvážný...moc toho nenahovoril,ale keď už povedal,stálo to za to.Rád rozoberal stroje,motory,robil opravy...šiel aj na takú priemyslovku,bavilo ho to...prplať sa v aute,či motorke,traktore...proste všetko možné...a dedo starý Milan mal tiež také záľuby,hoci robil baníka,kvôli lepšiemu zárobku...Milan od chlapca chodil miništrovať...ani sme ho nenútili...chodil sám...aj pán farár ho mal rád...pomáhal mu...aj keď vyrástol...Keď Milan šiel zo školy,tak zašiel často aj na cintorín a stál tam nad dedkovým hrobom...suseda mi to vravila...ho tam vídavala,lebo chodila často na hrob svojho muža...vždy som cítila a vedela,že medzi mojím synom a jeho dedkom je nejaké,tajomné puto,ktoré presahuje naše vnímanie a rozum...ale som to nechcela dať poznať...ani som o tom moc nehovorila...vedeli to len najbližší...

Potom mi svokra povedala,že keď bol dedko Milan mladý,tiež miništroval a dokonca uvažoval ísť za kňaza,ale bola zlá doba,socializmus a kňazi museli podpisovať spoluprácu s štb...a tie problémy,nechcel svojim rodičom robiť starosti...On hovoril,keby som to povolanie nerobil dobre...tak by som tam nemal ísť...To som ani nevedela,ale babka Števka mi to povedala...

Raz prišla babka uplakaná a vravila,že mi už verí plne...že v našom Milankovi je akoby dedko...Podoba-ako by mu vypadol z oka,tak sa podobal...aj som to pozerala na starých fotkách...aj povaha,,,aj záľuby...no proste celý dedo...Ale babka celá uplakaná mi povedala ,čo jej mladý Milan už 25 ročný mládenec z ničoho nič povedal...Babka mala kury a popod plot sa podhrabala líška a desať kur udusila na dvore a odnášala si ich smerom k hore...
Babka Števka

Babka Števka to našla...kury ležali podusené na dvore...koľko sa s nimi trápila...a teraz líška...Hrozne jej to bolo ľúto a plakala...a došiel tam Milan...a naraz mi povedal...Babka..šanuj si svoje slzy do spovedelnice...ja som hľadela ako na zjavenie a potom prišiel,objal ma a tešil...babka neplač už, ja ti kúpim nové kury...túto vetu mi presne tak vravil môj Milan kedysi,keď som pre niečo plakala...raz nám zmoklo seno...bolo už suchučké,čo sme sa natrápili...kosenie s kosou,potom roztrasanie trávy...obracanie a sušenie...poobede sme ho mali doviezť domov...do stodoly...mali sme kravu...nemalo pršať...ale bolo sparno a došiel jeden mrak a naraz tak lialo ako z konve a bolo po sene...Tak som plakala...z tej škody...a vtedy môj Milan prišiel ku mne a povedal:...Šanuj si svoje slzy do spovedelnice...Števka moja....kto seno namočil,ten ho aj usuší...a bola som odrovnaná...tak mi zvykol povedať,keď som pre niečo plakala...až si slzy nechám do spovedelnice na oplakávanie svojich hriechov...a to nikto nevedel...a teraz mi to mladý Milanko len tak odfleku naraz povedal...hrozne ma to rozľútostilo...ani nie už kvôli tým poduseným kurám...ale akoby to môj Milan vravil ku mne...cez neho...

Chodili tu aj dve jehovistky a vyprávali,že duša po smrti spí,nič nevie ani nevníma...a ešte mnoho iných blábolov mi tu zvestovali...ja som sa len usmiala,učia len to, čo im nahustili v ich centrále do hlavy...meľú to isté dokola...to sú reči pre moje kury...moja katolícka viera je omnoho vyššie nad tým......mrtvi nespia...všetko vedia o nás...len už nemôžu moc zasiahnúť do tohto sveta,hoci niekedy im to Boh umožní...Vravila som im,že mám svoju pravú vieru a netreba mi ju zrádzať...ako oni zradili...a oddali sa bludom a chaosu.. povedali mi,že pôjdem do pekla...Tak s vami určite by som tam prišla...odvetila som im...Nahnevane treskli bránkou a odišli a viac už nedošli a mám pokoj pred tými stvorami...
Mám ešte 4 deti...2 chlapcov a 2 dievčatá...ale oni majú iné povahy...Milan je hotový dedo...to už všetci vieme...Medzi nebom a zemou je veľa tajomstiev,na ktoré človek nedosiahne a patria božej vševedúcnosti...človek je primalý na to ich poznať a pochopiť...

mladý Milan

Náš Milan je toho živým dôkazom...už mal 25 rokov...je rozvážný,hlbavý a múdry...čo nie je len moj materský postreh a chvála...ale i iní nám to vravia...Chcel si nájsť aj dievča...ale vravil,že sú dnes dievčatá veľmi skazené ako aj chalani...to radšej pôjde slúžiť Bohu...utrúsil s úsmevom...U nášho Milana je všetko možné,má toľko rozumu, ako my všetci dokopy...Tak to nechávam do vôle božej...hoci to povedal zo srandy...myslím,že je niečo za tým skryté...Uvidíme, s čím nás prekvapí...Inak je svojim súrodencom ako nejaký radca,berú ho ako profesora...vie povedať pravdu,až do hlbky...Máme veľa starosti s ostatnými deťmi...ako ich dobre vychovať v tejto hroznej skazenej dobe...základ je viera a duchovný život,to im chceme hlavne dať do života,aby mali na čom v živote pevne stáť a nepodľahnúť zvodom a lákadlam temnôt sveta...Ostatné je už v božích rukách...Asi toľko...môžu sa mi mnohí vysmiať,že som zadebnená,prihlúpla fanatička,ani ja by som tomu neverila,keby som to sama neprežila..ale ja som to všetko prežila a to je pre mňa pevná pravda...Dík za dočítanie...