Sv. Róbert Bellarmín – De laicis (O laikoch, čiže o štátnej moci) – kapitola 8
obsah, predchádzajúca kapitola
Kapitola 8 – Principatum sive dominium in impiis esse posse. (Vláda, čiže panovanie, môže náležať bezbožným)
Quod secundo loco proposuimus, videlicet principatum in impiis esse posse, facile probare poterimus. Ac primum occurrit error Armacani, qui libro 10. quaestionum Armenicarum, cap. 4. docet, titulum praecipuum dominiorum esse gratiam Dei, sive justitiam et charitatem: alios autem titulos omnes in hoc fundari, et qui justitia et gratia Dei carent, nullum habere verum dominium. Eundem errorem eodem tempore docuit Joannes Wiclef, quem refellit optime Thomas Waldensis libro 2. doctrinalis fidei, cap. 81. et seq. usque in finem libri, et postmodum errorem eundem asseruit Joannes Huss, ut patet ex Concilio Constantiensi, sess. 15.
To, čo predkladáme k druhej otázke (v 1. kapitole), teda že vláda môže byť v rukách bezbožných, budeme ľahko môcť dokázať. V prvom rade ide o omyl Armakána [írsky biskup Richard FitzRalph (1295–1360) napísal dielo Summa in Quaestionibus Armenorum pod pseudonymom Ricardus Armacanus], ktorý v 10. knihe arménskych otázok, v kapitole 4 učí, že hlavný titul pánov (resp. oprávnenie k panovaniu) je „z milosti Božej“, čo zahŕňa spravodlivosť a lásku (k blížnemu), a že všetky ostatné tituly sú založené na tomto; a tí, ktorým chýba spravodlivosť a milosť Božia, nemajú žiadne skutočné panstvo. Rovnaký omyl v tom čase učil Ján Viklef, ktorého výborne vyvrátil Tomáš Waldénsky [anglický karmelitán Thomas Netter (1375–1430)] v 2. knihe o náuke viery, v kapitole 81 a ďalej až do konca knihy. Potom tento omyl prevzal Ján Hus, ako vidieť z 15. zasadania kostnického koncilu [napr. Labbe (1672), zv. 12, s. 121].
Argumenta eorum erant tria. Primum ex Scriptura Oseae 8. Ipsi regnaverunt, et non ex me, Principes exstiterunt, et non cognovi, argentum suum et aurum suum fecerunt sibi idola, ut interirent. Ubi Dominus improbat dominia improborum Regum, et dicit, se non dedisse ea illis, et caussam reddit, quia idola sibi fecerunt. Secundum argumentum ex illo Eccles. 10. Regnum a Gente in Gentem transfertur propter injustitias. Argumentum tertium, ex ratione, quia non est dominium, nisi a Deo, Deus autem nullo modo conferret dominia improbis, tum quia hostes ejus sunt; tum etiam, quia videretur approbare abusum; abutuntur enim omnes impii sua potestate.
Ich argumenty boli trojaké. Po prvé, z Písma, Oz 8,4: „Kráľa ustanovili, lež bezo mňa, dosadili kniežatá, a ja som to nevedel. Zo striebra i zlata si modly spravili, aby vyšli navnivoč.“ Tu Pán neschvaľuje panstvá nehodných kráľov a hovorí, že im ich nedal, a ako dôvod uvádza, že si urobili modly. Druhý argument zo Sir 10,8: „Vláda prechádza z národa na národ pre nespravodlivosti.“ Tretí je dôvod (vychádzajúci) z predpokladu, že nie je panovanie, iba ak od Boha; avšak Boh v žiadnom prípade neudeľuje vládu nehodným, jednak lebo sú jeho nepriateľmi, a tiež preto, že by sa tak zdalo, že schvaľuje zneužívanie – pretože všetci bezbožní zneužívajú svoju moc.
Hic error facile refellitur. Primo, Scripturis, Sap. 6. A Domino data est potestas vobis, et cum essetis ministri regni illius, non recte judicastis, etc. Isaiae 45. Haec dicit Dominus Christo meo Cyro etc. Hieremiae 27. Ego dedi, inquit Dominus, omnes terras istas in manu Nabuchodonosor Regis Babylonis, etc. Et Daniel. 2. Tu es Rex Regum, et Deus coeli dedit regnum tibi, etc. Et Roman. 13. et 1. Pet. 2. Apostoli Petrus et Paulus docent, Regum potestatem esse a Deo, et illis obediendum, cum tamen nulli tunc essent Reges, nisi infideles.
Tento omyl sa dá jednoducho vyvrátiť. Po prvé, z Písma, Múd 6,4–5: „Pán vám dal moc ... hoc ste služobníci jeho Kráľovstva, nesúdili ste správne...“ Iz 45,1: „Toto hovorí Pán svojmu pomazanému, Kýrovi...“ Jer 27,6: „Dal som,“ hovorí Pán, „všetky tieto krajiny do ruky babylonského kráľa Nabuchodonozora...“ A Dan 2,37: „Ty si kráľ kráľov, ktorému Boh nebies dal kráľovstvo...“ Aj v Rim 13 a 1 Pt 2,13 apoštoli Peter a Pavol učia, že moc kráľov je od Boha a treba ich poslúchať, hoci vtedy neboli žiadni iní králi než neveriaci.
Secundo, ex Concilio Constantiensi, sess. 8. et 15. ubi hunc errorem Ecclesia damnavit.
Po druhé, z kostnického koncilu, kde na 8. a 15. zasadaní Cirkev tento omyl odsúdila. [Labbe (1672), zv. 12, s. 45... a 121...]
Tertio, ex Augustino, qui lib. 5. de civitate Dei, cap. 21. Quae cum ita sint, inquit, non tribuamus dandi regni atque imperii potestatem, nisi Deo vero, qui dat felicitatem in regno coelorum solis piis, regnum vero terrenum et piis et impiis, sicut ei placet, cui nihil injuste placet. Et infra: Qui dedit, inquit, Mario, ipse et Caesari, qui Augusto, ipse et Neroni, qui Vespasiano vel patri, vel filio, suavissimis Imperatoribus, ipse et Domitiano crudelissimo, et ne per singulos ire necesse sit, qui Constantino, ipse Apostatae Juliano.
Po tretie, zo sv. Augustína, ktorý v 5. knihe o Božom štáte, kap. 21, píše: „Ak je tomu tak, možnosť dať kráľovstvo a vládu nepripisujeme nijakej mocnosti okrem pravého Boha, ktorý šťastie v nebeskom kráľovstve udeľuje len zbožným, pozemské kráľovstvá dáva však zbožným a bezbožným, ako sa mu páči, ktorému sa nič nespravodlivého nepáči.“ [PL41/167] A nižšie píše: „... ktorý dal vládu Máriovi, ten istý ju udelil aj Cézarovi, ktorý Augustovi, ten istý aj Nerónovi, ktorý Vespaziánovcom, otcovi a synovi, panovníkom veľmi milým, ten istý aj Domiciánovi ukrutníkovi; a aby sme nemuseli vymenovať rad-radom všetkých: ktorý (kresťanovi) Konštantínovi, ten aj Juliánovi Odpadlíkovi.“ [PL41/168]
Quarto, ratione; nam dominii fundamentum non est gratia, sed natura; homo enim, quia factus est ad imaginem Dei, proinde mente ac ratione praeditus est, ideo dominatur rebus inferioribus, ut ex 1. cap. Genes. deduci potest: at natura in infidelibus manet, licet gratia careant, igitur et dominia vera habere possunt. Ad haec cum gratia et justitia sit occultissima, et nemo sciat de se, vel de alio, an sit vere justus, si gratia esset titulus dominiorum, sequeretur, nullum dominium esse certum. Ex quo nasceretur incredibilis confusio, et perturbatio inter homines. Neque argumenta eorum aliquid concludunt.
Po štvrté, z rozumu – veď základom panovania nie je milosť, ale prirodzenosť; totiž človek, pretože je stvorený na Boží obraz, je obdarený mysľou a rozumom, a tak panuje nižším veciam, ako sa dá odvodiť z Gn 1 – no v bezbožných sa zachováva prirodzenosť, hoci im chýba milosť, a teda môžu mať aj skutočné panstvá. Navyše, vzhľadom k tomu, že milosť a spravodlivosť sú nanajvýš skryté a nikto nevie o sebe či o inom, či je naozaj spravodlivý, a teda ak milosť by bola oprávnením pre panovanie, potom by žiadne panovanie nebolo isté. Z toho by sa zrodil neuveriteľný zmätok a rozvrat medzi ľuďmi. Ani ich argumenty nevedú k žiadnemu záveru.
Ad primum dico, illis verbis non improbari a Deo Reges malos, sed improbari, quod Judaei voluerint habere Regem, cum Deus esset Rex eorum; nam, ut exponit B. Hieronymus, in hoc. cap. 8. explicat Osee caussas, propter quas populus Israël tradendus erat in captivitatem, et unam dicit esse, quia voluerunt habere Regem, alteram, quod fecerunt sibi idola. Quod autem valde peccaverint, volentes Regem habere, perspicuum est ex lib. 1. Reg. cap. 12. ubi post electum Saulem in Regem, Samuel sic ait ad populum: State, et videte rem istam grandem, quam facturus est Dominus in conspectu vestro. Numquid non messis tritici est hodie? Invocabo Dominum, et dabit voces et pluvias; et scietis, et videbitis, quia grande malum feceritis vobis in conspectu Domini, petentes super vos Regem.
K prvému [Oz 8,4] poviem, že v tých slovách nejde o Božie neschvaľovanie zlých kráľov, ale o neschvaľovanie toho, že Židia chceli mať kráľa, zatiaľ čo ich kráľom bol Boh. Totiž, ako vysvetľuje sv. Hieronym, v tejto 8. kapitole vysvetľuje Ozeáš dôvody, kvôli ktorým mal byť ľud Izraela vydaný do zajatia, a ako jeden z nich uvádza túžbu mať kráľa, a ako druhý robenie si modiel. A že veľmi zhrešili tým, že chceli mať kráľa, vidno z 1 Sam 12, kde po vyvolení Šaula za kráľa Samuel takto povedal ľudu: „Teraz sa však postavte a pozerajte sa na túto veľkú vec, ktorú Pán urobí pred vašimi očami! Či nie je dnes deň žatvy pšenice? Budem volať k Pánovi a dá hromobitie a dážď. Tak sa dozviete a uvidíte, že je veľká vaša vina, ktorej ste sa dopustili pred Pánovými očami, keď ste si žiadali kráľa.“
Ad secundum dico, transferri regna de Gente in Gentem propter injustitiam, quia Deus propter peccata Regum saepe donat victoriam hostibus eorum, sed non propterea eo ipso, quod peccant, jus regni amiserunt.
K druhému [Sir 10,8] hovorím, že kráľovstvá prechádzajú z národa na národ pre nespravodlivosti, lebo Boh kvôli hriechom kráľov často dáva víťazstvo ich nepriateľom. Ale to neznamená, že kráľovské právo strácajú už tým, že hrešia.
Ad tertium dico, Dei benignitatem decere, ut etiam hostibus suis benefaciat, ut legimus in Evangelio Matth. 5. Solem suum oriri facit super bonos et malos, et pluit super justos et injustos. neque propterea approbat abusum. Non enim donat regna impiis, ut eis abutantur, sed vel ut beneficentia sua invitati convertantur a peccatis suis, ut beatus Hieronymus exposuit in illud Isai. 45. Haec dicit Dominus Christo meo Cyro: Ego ante te ibo, et gloriosos terrae humiliabo, portas aereas conteram, et vectes ferreos confringam, et dabo tibi thesauros absconditos, et arcana secretorum, ut scias, quia ego Dominus, etc. vel ut remuneret quaedam benefacta eorum, ut B. Augustinus docet lib. 5. de civit. Dei, cap. 15. vel denique, quia interdum hoc merentur peccata populorum, ut idem August. docet lib. 5. de civit. Dei, cap. 19. ex illo Job. 34. Qui regnare facit hominem hypocritam propter peccata populi. Idem tamen August. lib. 19. de civit. Dei, cap. 21. dicit, apud infideles non posse esse justitiam, nec jura, nec verum populum, aut Rempubl. etc. sed vocat veram justitiam, et vera jura, quae ducunt ad vitam aeternam. vide lib. 5. in Julian. cap. 3.
K tretiemu [či vláda nehodných pochádza od Boha] poviem, že Božej dobrotivosti sluší, že aj svojim nepriateľom činí dobre, ako čítame v Evanjeliu, Mt 5,45: „On dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých.“ – avšak tým neschvaľuje zneužívanie. Lebo nedáva kráľovstvá bezbožným, aby ich zneužívali, ale buď aby pozvaní jeho dobrotivosťou sa odvrátili od svojich hriechov, ako sv. Hieronym vysvetlil k onomu Iz 45: „Toto hovorí Pán svojmu pomazanému, Kýrovi...: Ja pôjdem pred tebou, a slávnych zeme ponížim; brány medené roztlčiem a železné závory polámem. A dám ti skryté poklady a tajnosti skrýš, aby si vedel, že ja som Pán...“; alebo aby odmenil niektoré ich dobré skutky, ako sv. Augustín učí v 5. knihe o Božom štáte, kap. 15 [PL41/160]; alebo, napokon, tu-a-tam ako odplatu za hriechy ľudu, ako ten istý Augustín učí v 5. knihe o Božom štáte, kap. 19 [PL41/166] podľa onoho Jób 34,30 [Vulgáta]: „Ba on činí, aby pre hriechy ľudu panoval pokrytec.“ Ale tiež Augustín v 19. knihe o Božom štáte, kap. 21 [PL41/649] hovorí, že medzi neveriacimi nemôže byť spravodlivosť, ani právo, ani skutočný ľud alebo štát atď., ale nazýva skutočnou spravodlivosťou a skutočným právom tie, ktoré vedú do večného života. Pozri aj od Augustína 5. knihu proti Juliánovi, kap. 3 [PL44/787].
Kapitola 8 – Principatum sive dominium in impiis esse posse. (Vláda, čiže panovanie, môže náležať bezbožným)
Quod secundo loco proposuimus, videlicet principatum in impiis esse posse, facile probare poterimus. Ac primum occurrit error Armacani, qui libro 10. quaestionum Armenicarum, cap. 4. docet, titulum praecipuum dominiorum esse gratiam Dei, sive justitiam et charitatem: alios autem titulos omnes in hoc fundari, et qui justitia et gratia Dei carent, nullum habere verum dominium. Eundem errorem eodem tempore docuit Joannes Wiclef, quem refellit optime Thomas Waldensis libro 2. doctrinalis fidei, cap. 81. et seq. usque in finem libri, et postmodum errorem eundem asseruit Joannes Huss, ut patet ex Concilio Constantiensi, sess. 15.
To, čo predkladáme k druhej otázke (v 1. kapitole), teda že vláda môže byť v rukách bezbožných, budeme ľahko môcť dokázať. V prvom rade ide o omyl Armakána [írsky biskup Richard FitzRalph (1295–1360) napísal dielo Summa in Quaestionibus Armenorum pod pseudonymom Ricardus Armacanus], ktorý v 10. knihe arménskych otázok, v kapitole 4 učí, že hlavný titul pánov (resp. oprávnenie k panovaniu) je „z milosti Božej“, čo zahŕňa spravodlivosť a lásku (k blížnemu), a že všetky ostatné tituly sú založené na tomto; a tí, ktorým chýba spravodlivosť a milosť Božia, nemajú žiadne skutočné panstvo. Rovnaký omyl v tom čase učil Ján Viklef, ktorého výborne vyvrátil Tomáš Waldénsky [anglický karmelitán Thomas Netter (1375–1430)] v 2. knihe o náuke viery, v kapitole 81 a ďalej až do konca knihy. Potom tento omyl prevzal Ján Hus, ako vidieť z 15. zasadania kostnického koncilu [napr. Labbe (1672), zv. 12, s. 121].
Argumenta eorum erant tria. Primum ex Scriptura Oseae 8. Ipsi regnaverunt, et non ex me, Principes exstiterunt, et non cognovi, argentum suum et aurum suum fecerunt sibi idola, ut interirent. Ubi Dominus improbat dominia improborum Regum, et dicit, se non dedisse ea illis, et caussam reddit, quia idola sibi fecerunt. Secundum argumentum ex illo Eccles. 10. Regnum a Gente in Gentem transfertur propter injustitias. Argumentum tertium, ex ratione, quia non est dominium, nisi a Deo, Deus autem nullo modo conferret dominia improbis, tum quia hostes ejus sunt; tum etiam, quia videretur approbare abusum; abutuntur enim omnes impii sua potestate.
Ich argumenty boli trojaké. Po prvé, z Písma, Oz 8,4: „Kráľa ustanovili, lež bezo mňa, dosadili kniežatá, a ja som to nevedel. Zo striebra i zlata si modly spravili, aby vyšli navnivoč.“ Tu Pán neschvaľuje panstvá nehodných kráľov a hovorí, že im ich nedal, a ako dôvod uvádza, že si urobili modly. Druhý argument zo Sir 10,8: „Vláda prechádza z národa na národ pre nespravodlivosti.“ Tretí je dôvod (vychádzajúci) z predpokladu, že nie je panovanie, iba ak od Boha; avšak Boh v žiadnom prípade neudeľuje vládu nehodným, jednak lebo sú jeho nepriateľmi, a tiež preto, že by sa tak zdalo, že schvaľuje zneužívanie – pretože všetci bezbožní zneužívajú svoju moc.
Hic error facile refellitur. Primo, Scripturis, Sap. 6. A Domino data est potestas vobis, et cum essetis ministri regni illius, non recte judicastis, etc. Isaiae 45. Haec dicit Dominus Christo meo Cyro etc. Hieremiae 27. Ego dedi, inquit Dominus, omnes terras istas in manu Nabuchodonosor Regis Babylonis, etc. Et Daniel. 2. Tu es Rex Regum, et Deus coeli dedit regnum tibi, etc. Et Roman. 13. et 1. Pet. 2. Apostoli Petrus et Paulus docent, Regum potestatem esse a Deo, et illis obediendum, cum tamen nulli tunc essent Reges, nisi infideles.
Tento omyl sa dá jednoducho vyvrátiť. Po prvé, z Písma, Múd 6,4–5: „Pán vám dal moc ... hoc ste služobníci jeho Kráľovstva, nesúdili ste správne...“ Iz 45,1: „Toto hovorí Pán svojmu pomazanému, Kýrovi...“ Jer 27,6: „Dal som,“ hovorí Pán, „všetky tieto krajiny do ruky babylonského kráľa Nabuchodonozora...“ A Dan 2,37: „Ty si kráľ kráľov, ktorému Boh nebies dal kráľovstvo...“ Aj v Rim 13 a 1 Pt 2,13 apoštoli Peter a Pavol učia, že moc kráľov je od Boha a treba ich poslúchať, hoci vtedy neboli žiadni iní králi než neveriaci.
Secundo, ex Concilio Constantiensi, sess. 8. et 15. ubi hunc errorem Ecclesia damnavit.
Po druhé, z kostnického koncilu, kde na 8. a 15. zasadaní Cirkev tento omyl odsúdila. [Labbe (1672), zv. 12, s. 45... a 121...]
Tertio, ex Augustino, qui lib. 5. de civitate Dei, cap. 21. Quae cum ita sint, inquit, non tribuamus dandi regni atque imperii potestatem, nisi Deo vero, qui dat felicitatem in regno coelorum solis piis, regnum vero terrenum et piis et impiis, sicut ei placet, cui nihil injuste placet. Et infra: Qui dedit, inquit, Mario, ipse et Caesari, qui Augusto, ipse et Neroni, qui Vespasiano vel patri, vel filio, suavissimis Imperatoribus, ipse et Domitiano crudelissimo, et ne per singulos ire necesse sit, qui Constantino, ipse Apostatae Juliano.
Po tretie, zo sv. Augustína, ktorý v 5. knihe o Božom štáte, kap. 21, píše: „Ak je tomu tak, možnosť dať kráľovstvo a vládu nepripisujeme nijakej mocnosti okrem pravého Boha, ktorý šťastie v nebeskom kráľovstve udeľuje len zbožným, pozemské kráľovstvá dáva však zbožným a bezbožným, ako sa mu páči, ktorému sa nič nespravodlivého nepáči.“ [PL41/167] A nižšie píše: „... ktorý dal vládu Máriovi, ten istý ju udelil aj Cézarovi, ktorý Augustovi, ten istý aj Nerónovi, ktorý Vespaziánovcom, otcovi a synovi, panovníkom veľmi milým, ten istý aj Domiciánovi ukrutníkovi; a aby sme nemuseli vymenovať rad-radom všetkých: ktorý (kresťanovi) Konštantínovi, ten aj Juliánovi Odpadlíkovi.“ [PL41/168]
Quarto, ratione; nam dominii fundamentum non est gratia, sed natura; homo enim, quia factus est ad imaginem Dei, proinde mente ac ratione praeditus est, ideo dominatur rebus inferioribus, ut ex 1. cap. Genes. deduci potest: at natura in infidelibus manet, licet gratia careant, igitur et dominia vera habere possunt. Ad haec cum gratia et justitia sit occultissima, et nemo sciat de se, vel de alio, an sit vere justus, si gratia esset titulus dominiorum, sequeretur, nullum dominium esse certum. Ex quo nasceretur incredibilis confusio, et perturbatio inter homines. Neque argumenta eorum aliquid concludunt.
Po štvrté, z rozumu – veď základom panovania nie je milosť, ale prirodzenosť; totiž človek, pretože je stvorený na Boží obraz, je obdarený mysľou a rozumom, a tak panuje nižším veciam, ako sa dá odvodiť z Gn 1 – no v bezbožných sa zachováva prirodzenosť, hoci im chýba milosť, a teda môžu mať aj skutočné panstvá. Navyše, vzhľadom k tomu, že milosť a spravodlivosť sú nanajvýš skryté a nikto nevie o sebe či o inom, či je naozaj spravodlivý, a teda ak milosť by bola oprávnením pre panovanie, potom by žiadne panovanie nebolo isté. Z toho by sa zrodil neuveriteľný zmätok a rozvrat medzi ľuďmi. Ani ich argumenty nevedú k žiadnemu záveru.
Ad primum dico, illis verbis non improbari a Deo Reges malos, sed improbari, quod Judaei voluerint habere Regem, cum Deus esset Rex eorum; nam, ut exponit B. Hieronymus, in hoc. cap. 8. explicat Osee caussas, propter quas populus Israël tradendus erat in captivitatem, et unam dicit esse, quia voluerunt habere Regem, alteram, quod fecerunt sibi idola. Quod autem valde peccaverint, volentes Regem habere, perspicuum est ex lib. 1. Reg. cap. 12. ubi post electum Saulem in Regem, Samuel sic ait ad populum: State, et videte rem istam grandem, quam facturus est Dominus in conspectu vestro. Numquid non messis tritici est hodie? Invocabo Dominum, et dabit voces et pluvias; et scietis, et videbitis, quia grande malum feceritis vobis in conspectu Domini, petentes super vos Regem.
K prvému [Oz 8,4] poviem, že v tých slovách nejde o Božie neschvaľovanie zlých kráľov, ale o neschvaľovanie toho, že Židia chceli mať kráľa, zatiaľ čo ich kráľom bol Boh. Totiž, ako vysvetľuje sv. Hieronym, v tejto 8. kapitole vysvetľuje Ozeáš dôvody, kvôli ktorým mal byť ľud Izraela vydaný do zajatia, a ako jeden z nich uvádza túžbu mať kráľa, a ako druhý robenie si modiel. A že veľmi zhrešili tým, že chceli mať kráľa, vidno z 1 Sam 12, kde po vyvolení Šaula za kráľa Samuel takto povedal ľudu: „Teraz sa však postavte a pozerajte sa na túto veľkú vec, ktorú Pán urobí pred vašimi očami! Či nie je dnes deň žatvy pšenice? Budem volať k Pánovi a dá hromobitie a dážď. Tak sa dozviete a uvidíte, že je veľká vaša vina, ktorej ste sa dopustili pred Pánovými očami, keď ste si žiadali kráľa.“
Ad secundum dico, transferri regna de Gente in Gentem propter injustitiam, quia Deus propter peccata Regum saepe donat victoriam hostibus eorum, sed non propterea eo ipso, quod peccant, jus regni amiserunt.
K druhému [Sir 10,8] hovorím, že kráľovstvá prechádzajú z národa na národ pre nespravodlivosti, lebo Boh kvôli hriechom kráľov často dáva víťazstvo ich nepriateľom. Ale to neznamená, že kráľovské právo strácajú už tým, že hrešia.
Ad tertium dico, Dei benignitatem decere, ut etiam hostibus suis benefaciat, ut legimus in Evangelio Matth. 5. Solem suum oriri facit super bonos et malos, et pluit super justos et injustos. neque propterea approbat abusum. Non enim donat regna impiis, ut eis abutantur, sed vel ut beneficentia sua invitati convertantur a peccatis suis, ut beatus Hieronymus exposuit in illud Isai. 45. Haec dicit Dominus Christo meo Cyro: Ego ante te ibo, et gloriosos terrae humiliabo, portas aereas conteram, et vectes ferreos confringam, et dabo tibi thesauros absconditos, et arcana secretorum, ut scias, quia ego Dominus, etc. vel ut remuneret quaedam benefacta eorum, ut B. Augustinus docet lib. 5. de civit. Dei, cap. 15. vel denique, quia interdum hoc merentur peccata populorum, ut idem August. docet lib. 5. de civit. Dei, cap. 19. ex illo Job. 34. Qui regnare facit hominem hypocritam propter peccata populi. Idem tamen August. lib. 19. de civit. Dei, cap. 21. dicit, apud infideles non posse esse justitiam, nec jura, nec verum populum, aut Rempubl. etc. sed vocat veram justitiam, et vera jura, quae ducunt ad vitam aeternam. vide lib. 5. in Julian. cap. 3.
K tretiemu [či vláda nehodných pochádza od Boha] poviem, že Božej dobrotivosti sluší, že aj svojim nepriateľom činí dobre, ako čítame v Evanjeliu, Mt 5,45: „On dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých.“ – avšak tým neschvaľuje zneužívanie. Lebo nedáva kráľovstvá bezbožným, aby ich zneužívali, ale buď aby pozvaní jeho dobrotivosťou sa odvrátili od svojich hriechov, ako sv. Hieronym vysvetlil k onomu Iz 45: „Toto hovorí Pán svojmu pomazanému, Kýrovi...: Ja pôjdem pred tebou, a slávnych zeme ponížim; brány medené roztlčiem a železné závory polámem. A dám ti skryté poklady a tajnosti skrýš, aby si vedel, že ja som Pán...“; alebo aby odmenil niektoré ich dobré skutky, ako sv. Augustín učí v 5. knihe o Božom štáte, kap. 15 [PL41/160]; alebo, napokon, tu-a-tam ako odplatu za hriechy ľudu, ako ten istý Augustín učí v 5. knihe o Božom štáte, kap. 19 [PL41/166] podľa onoho Jób 34,30 [Vulgáta]: „Ba on činí, aby pre hriechy ľudu panoval pokrytec.“ Ale tiež Augustín v 19. knihe o Božom štáte, kap. 21 [PL41/649] hovorí, že medzi neveriacimi nemôže byť spravodlivosť, ani právo, ani skutočný ľud alebo štát atď., ale nazýva skutočnou spravodlivosťou a skutočným právom tie, ktoré vedú do večného života. Pozri aj od Augustína 5. knihu proti Juliánovi, kap. 3 [PL44/787].