Sv. Róbert Bellarmín – De laicis (O laikoch, čiže o štátnej moci) – kapitola 7
obsah, predchádzajúca kapitola
Kapitola 7 – Idem asseritur ex antiquitate. (To isté sa dokazuje zo starobylosti)
Quinta ratio sumitur ab origine: Nam etsi subjectio servilis coepit post peccatum Adae, tamen politicus principatus fuisset etiam in statu innocentiae; et probatur primo, quia etiam tunc homo fuisset naturaliter animal civile et sociale, ac proinde rectore opus habuisset.
Piaty dôvod sa berie z počiatku. Lebo aj keď otrocká podriadenosť začala po Adamovom hriechu, predsa by občianska vláda bola existovala aj v stave nevinnosti; a dokazuje sa to po prvé z toho, že aj vtedy bol by človek býval prirodzene tvorom politickým a spoločenským, a preto by bol mal potrebu správcu.
Secundo, ex ipsa creatione, nam ideo Deus fecit mulierem ex viro, et non creavit simul multos viros, sed unum tantum, ex quo omnes alii nascerentur, ut indicaret ordinem et praefecturam, quam inter homines esse volebat, ut Chrysostomus observat homil. 34. in 1. ad Corinth.
Po druhé, zo samotného stvorenia, lebo kvôli tomu Boh stvoril ženu z muža, a nestvoril naraz mnohých mužov, ale len jedného, z ktorého sa mali narodiť všetci ostatní, aby tak naznačil poriadok a predstavenstvo, ktoré chcel mať medzi ľuďmi, ako si všíma Ján Zlatoústy v homílii 34 o 1. liste Korinťanom [PG61/289].
Tertio, quia in illo statu fuisset disparitas sexuum, statuum, ingeniorum, sapientiae et probitatis: ergo et praefectura ac subjectio; nam in humana societate debuit esse ordo. Rectus autem ordo postulat, ut inferior a superiore regatur, foemina a viro, junior a seniore, minus sapiens a sapientiore, et minus bonus a meliore: quod autem hae diversitates tunc etiam locum habuissent, sic ostendi potest.
Po tretie, pretože aj v tom stave by bola bývala rozdielnosť pohlaví, stavov, schopností, múdrosti a svedomitosti – a teda aj nadriadenosť a podriadenosť; veď v ľudskej spoločnosti musel byť poriadok. A správny poriadok káže, aby vyšší spravoval nižšieho, muž ženu, starší mladšieho, múdrejší menej múdreho a lepší menej dobrého; a že by tieto rozdielnosti boli bývali prítomné aj vtedy, dá sa ukázať takto:
In illo statu fuisset generatio, ut patet Genes. 1. Crescite, et multiplicamini, ergo et sexus disparitas, quae necessario praecedit generationem, et disparitas aetatum, quae necessario sequitur generationem, et disparitas sapientiae et probitatis, quae sequitur aetatum disparitatem; non enim fuissent nati homines perfecti in illo statu, sed debuissent paulatim discere, et proficere. Fuissent quidem omnes nati in gratia Dei, et cum majori cognitione, quam nunc, ut August. docet lib. 1. de Baptismo parvulorum, c. 38. at sine dubio non fuissent tam perfecti, quam adulti; et inter ipsos adultos poterant per liberum arbitrium alii magis, alii minus applicari ad discendum.
V tom stave (nevinnosti) by bolo bývalo plodenie, ako je zrejmé z Gn 1,28: „Rastite a množte sa“, teda aj rozdielnosť pohlaví, ktorá nutne predchádza plodenie; aj rozdielnosť veku, ktorá nutne nasleduje z plodenia; aj rozdielnosť múdrosti a svedomitosti, ktorá vyplýva z rozdielnosti veku. V tom stave by sa totiž ľudia neboli rodili dokonalí, ale boli by sa museli postupne učiť a zdokonaľovať. Avšak boli by sa všetci rodili v milosti Božej a s väčším poznaním než teraz, ako Augustín učí v 1. knihe O krste detí, kap. 38 [PL44/150]; no bezpochyby by neboli natoľko dokonalí ako dospelí; a aj medzi samotnými dospelými by skrze slobodnú vôľu mohli byť niektorí viac a niektorí menej naklonení k vzdelávaniu sa.
Denique ingeniorum varietas oritur ex varietate corporum; fuissent autem tunc corpora varia magnitudine, forma, robore, et similibus, ut patet, quia illa corpora non erant exempta a legibus naturae, et egebant cibo, aëris inspiratione, coelorum influxibus; fuisset igitur etiam tunc ingeniorum diversitas. Vide B. Thomam 1. parte, q. 96. et 105.
Napokon, rozdielnosť schopností pochádza z rozdielností tiel; a boli by bývali aj vtedy telá odlišnej veľkosti, vzhľadu, sily a podobných, čo je zrejmé z toho, že tie telá neboli vyňaté zo zákonov prírody a potrebovali jedlo, dýchanie vzduchu, a (vhodné) podnebie; a teda bola by bývala aj vtedy rozdielnosť v šikovnosti. Pozri Sumu teologickú sv. Tomáša, I q. 96 a 105.
Quarto, inter Angelos est praefectura, et subjectio, cur ergo inter homines non fuisset in statu innocentiae? certe Beelzebub dicitur princeps Daemoniorum, Matth. 12. qui sane principatum non acquisivit peccando, sed retinuit, quem ante habebat in eos Angelos, qui eum sequuti sunt. Et Apocal. cap. 12. dicitur: Michaël et Angeli ejus; denique Dionysius, cap. 9. coelestis Hierarchiae, dicit primam Hierarchiam Angelorum praeesse, et imperare secundae, et secundam tertiae. Et B. Gregor. homil. 34. in Evangel. dicit, nomina Principatuum, et Dominationum in Angelis, aperte significare, quod alii aliis praesint.
Po štvrté, medzi anjelmi je nadriadenosť a podriadenosť; teda prečo by nebola bývala aj medzi ľuďmi v stave nevinnosti? Nepochybne sa Belzebub nazýva kniežaťom démonov (Mt 12,24), a kniežatstvo iste nezískal hrešením, ale podržal si to, ktoré predtým mal medzi tými anjelmi, ktorí ho nasledovali. Aj v Zjv 12,7 sa hovorí: „Michal a jeho anjeli“; a napokon Dionýz v 9. kapitole Nebeskej hierarchie [PG3/259] hovorí, že prvá hierarchia anjelov je nadriadená a vládne druhej, a druhá tretej. A sv. Gregor v homílii 34 o Evanjeliách [PL86/1251] hovorí, že mená Kniežatstvá a Panstvá u anjelov otvorene označujú, že jedni sú nadriadení druhým.
Ex his ad argumentum quintum respondetur, non pugnare libertatem, in qua creati sumus, cum politica subjectione, sed solum cum despotica, id est, cum vera et propria servitute; differt autem politica subjectio a servili, quod subjectus serviliter, est, et operatur propter alium; subjectus politice, est, et operatur propter se; servus regitur non in sui, sed in domini sui commodum; civis regitur in commodum suum, non in commodum magistratus: sicut e contrario Princeps politicus, dum regit populum, non suam, sed populi utilitatem quaerit, Tyrannus autem, et Dominus, non populi, sed suam quaerit ut Aristot. docet, lib. 8. de moribus, cap. 10. Itaque revera si ulla est servitus in politico principatu, magis proprie servus dici debet qui praeest, quam qui subjectus est, ut docet Augustinus lib. 19. civit. cap. 14. et hoc ad literam significat illud Domini Matth. 20. Qui voluerit inter vos primus fieri, erit omnium servus; quomodo Episcopi servos se plebium suarum, et summus Pontifex servum servorum Dei se nominat.
Podľa toho sa na piaty argument dá odpovedať, že slobode, v ktorej sme stvorení, neodporuje politická podriadenosť, ale len despotická, t.j. tá s pravým a skutočným otroctvom. Rozdiel však medzi podriadenosťou politickou a otrockou je ten, že osoba otrocky podriadená existuje a koná kvôli inému, ale osoba politický podriadená existuje a koná kvôli sebe; otroka ovládajú v prospech nie neho ale jeho pána; občana spravujú v jeho vlastný prospech, nie v prospech štátneho úradu. Tak aj naopak: politický predstavený, kým spravuje ľud, nehľadá svoj úžitok, ale ľudu; avšak tyran a pán, hľadí nie na úžitok ľudu, ale na svoj, ako učí Aristoteles v 8. knihe o mravoch, kap. 10. Takže naozaj, ak je v politickej nadriadenosti prítomné nejaké služobníctvo, skôr je vhodné nazvať sluhom toho, ktorý je predstavený, než toho, ktorý je podriadený, ako učí sv. Augustín v 19. knihe o Božom štáte, kap. 14 [PL41/643], a doslovne toto znamená ono Pánovo, Mt 20,27: „A kto bude chcieť byť prvým medzi vami, bude vaším sluhom.“ A tak sa biskupi nazývajú sluhovia svojho ľudu, a pápež Sluha sluhov Božích.
Ad primum locum ex cap. 1. Genes. dico, ibi agi de principatu despotico; sic enim dominari debuit homo piscibus maris, et volatilibus coeli, aliisque animantibus.
K prvému miestu (predloženému v 2. kapitole, v rámci 5. argumentu) z Gn 1,28 poviem, že tam sa jedná o despotickú vládu – tak totiž má človek panovať nad morskými rybami, nebeskými vtákmi a inými zvieratami.
Ad secundum dico, mulierem tam ante peccatum, quam post, sociam et subjectam esse viro: sociam in generatione, subjectam in gubernatione. Illud autem: Sub viri potestate eris, non significat quamcumque subjectionem, sed involuntariam, et cum tristitia ac timore, qualem ut plurimum experiuntur mulieres conjugatae; ita docet B. Augustinus lib. 11. Genes. cap. 37. Neque enim, inquit, et ante peccatum aliter factam fuisse, decet credere, mulierem, nisi ut vir ei dominaretur, et ad eum ipsa serviendo converteretur, sed recte accipi potest hanc servitutem significatam, quae cujusdam conditionis est potius, quam electionis.
K druhému [Gn 3,16] poviem, že žena bola – tak pred hriechom, ako aj po ňom – spoločníčkou a podriadenou mužovi: spoločníčkou v plodení, podriadenou v spravovaní. Avšak ono „pod mocou muža budeš“ neznamená hocijakú podriadenosť, ale nedobrovoľnú so zármutkom a strachom, ktorú mnohokrát zakusujú vydaté ženy. Tak učí sv. Augustín v 11. knihe o Genezis, kap. 37, píšuc: „Možno veriť, že žena ani pred hriechom nebola inak stvorená, než že aj vtedy by jej muž vládol a ona by sa ocitla v jeho službe, ale dá sa správne pochopiť, že tu sa hovorí o takej službe, ktorá je skôr vecou (nových) ľudských daností než voľby.“ [PL34/450]
Ad tertium fateor, Cain primum aedificasse materialem civitatem, sed non propterea sequitur ibi coepisse politicum regimen; nam etiam sine civitate materiali potest esse Respublica et Principatus; neque negari potest, quin Adamo subjecti fuerint filii et nepotes ejus.
K tretiemu [Gn 4,17; Gn 10,8–11] tvrdím, že hoci Kain postavil hmotné mesto, ešte z toho nevyplýva, že tým začala politická vláda; veď aj bez hmotného mesta môže jestvovať štát a vláda; a tiež sa nedá poprieť, že Adamovi boli podriadení jeho synovia a vnuci.
Ad quartum dico, Augustinum loqui de servitute proprie dicta, ut ex toto illo capite patet; ubi inter alia sic ait: Conditio servitutis jure intelligitur imposita peccatori, etc. Neque obstat quod Augustinus ibidem dicit, inde primi justi, pastores magis pecorum, quam Reges hominum constituti sunt, ut hinc etiam insinuaret Deus, quid postularet ordo creaturarum, et quid exigat meritum peccatorum, nam hoc loco respicit ad abusum nominis regii, quod interdum accipiatur pro despotico principatu; nam ut idem Augustinus ait lib. 5. de civit. Dei, cap. 12. Rex dicitur a regendo, et consulendo, non a regnando atque dominando; et hoc modo Abraham, Isaac, et Jacob Reges dici potuissent: tamen quia fastus humanus Regem dici putat a regnando et dominando, unde est illud Domini Lucae 22. Reges gentium dominantur eorum; ideo primi justi, pastores pecorum potius, quam Reges hominum dicti sunt.
K štvrtému [sv. Augustín: Boží štát, 19. kniha, 15. kap. (PL41/643)] hovorím, že Augustín píše o otroctve ako takom, ako vyplýva z celej tej kapitoly, kde medziiným takto hovorí: „Stav otroctva sa chápe ako zákonný trest pre hriešnika.“ A neprekáža tomu ani že Augustín tamtiež hovorí: „Preto prví spravodliví boli ustanovení skôr za pastierov dobytka než za kráľov ľudí, aby aj tým Boh naznačil, čo vyžaduje poriadok stvorení, a akú odplatu si zaslúžia hriešnici.“ Na tom mieste totiž hľadí na zneužitie pojmu kráľovstva, ktorý sa často chápe v zmysle despotickej vlády; navyše sám Augustín hovorí v 5. knihe o Božom štáte, kap. 12 [PL41/154], že slovo kráľ (rex) je odvodené od spravovania (regere) a radenia sa, nie od vládnutia (regnare) a panovania; a v tom zmysle možno nazvať kráľmi aj Abraháma, Izáka a Jakuba. Avšak kvôli ľudskej namyslenosti, ktorá meno kráľa spojila s kraľovaním a panovaním, bolo povedané ono Pánovo (Lk 22,25): „Králi národov panujú nad nimi.“ Takže preto sa o prvých spravodlivých hovorí, že boli skôr pastiermi stád než kráľmi ľudí.
Ad quintum dico, Gregorium non loqui de principatu politico simpliciter, sed adjuncto metu, et tristitia, et timore, etc. quae per peccatum invecta sunt. Et cum ait, omnes homines natura esse aequales, et per peccatum fieri inaequales, et ideo unum ab altero regi debere, non intelligit homines natura esse aequales sapientia vel gratia, sed aequales in essentia et specie humana; ex qua aequalitate recte colligitur, non debere unum alteri dominari, quomodo homo dominatur bestiis, sed solum debere unum ab altero regi politice. Unde ibidem subdit: Nam contra naturam superbire, est ab aequalibus velle timeri; quia vero peccatores per peccatum similes fiunt bestiis, et degenerant ab ea naturae integritate, in qua creati fuerant; ideo ibidem Gregorius dicit recte post peccatum unum alteri dominari coepisse; cum terrore minando et puniendo, quod in statu innocentiae non fuisset.
K piatemu [sv. Gregor o morálke, 21. kniha, 11. kap. (PL76/203)] hovorím, že Gregor nepíše o politickej vláde ako o princípe, ale v spojení so strachom, zármutkom, obavami atď., ktoré povstali skrze hriech. A keď hovorí, že všetci ľudia sú podľa prirodzenosti rovní, ale kvôli hriechu sa stali nerovnými, a preto jeden musí byť spravovaný druhým; nemyslí tým, že podľa prirodzenosti sú ľudia rovní múdrosťou alebo milosťou, ale sú rovní v ľudskom bytí (podstate) a druhu, a z tejto rovnosti sa správne odvodzuje, že nesmie jeden druhému panovať tak, ako človek panuje zvieratám, ale že iba má jeden druhého spravovať politicky. A preto pripojil: „Veď proti prirodzenosti sa pýšiť znamená chcieť vzbudzovať strach u seberovných.“ Avšak vzhľadom k tomu, že hriešnici sa hriechom stávajú podobní zvieratám a strácajú tú celistvosť prirodzenosti, v ktorej boli stvorení, preto na tom istom mieste Gregor hovorí, že právom začal po hriechu jeden druhému panovať, naháňaním strachu vyhrážkami a trestami, čo by nebolo bývalo v stave nevinnosti.
nasledujúca kapitola
Kapitola 7 – Idem asseritur ex antiquitate. (To isté sa dokazuje zo starobylosti)
Quinta ratio sumitur ab origine: Nam etsi subjectio servilis coepit post peccatum Adae, tamen politicus principatus fuisset etiam in statu innocentiae; et probatur primo, quia etiam tunc homo fuisset naturaliter animal civile et sociale, ac proinde rectore opus habuisset.
Piaty dôvod sa berie z počiatku. Lebo aj keď otrocká podriadenosť začala po Adamovom hriechu, predsa by občianska vláda bola existovala aj v stave nevinnosti; a dokazuje sa to po prvé z toho, že aj vtedy bol by človek býval prirodzene tvorom politickým a spoločenským, a preto by bol mal potrebu správcu.
Secundo, ex ipsa creatione, nam ideo Deus fecit mulierem ex viro, et non creavit simul multos viros, sed unum tantum, ex quo omnes alii nascerentur, ut indicaret ordinem et praefecturam, quam inter homines esse volebat, ut Chrysostomus observat homil. 34. in 1. ad Corinth.
Po druhé, zo samotného stvorenia, lebo kvôli tomu Boh stvoril ženu z muža, a nestvoril naraz mnohých mužov, ale len jedného, z ktorého sa mali narodiť všetci ostatní, aby tak naznačil poriadok a predstavenstvo, ktoré chcel mať medzi ľuďmi, ako si všíma Ján Zlatoústy v homílii 34 o 1. liste Korinťanom [PG61/289].
Tertio, quia in illo statu fuisset disparitas sexuum, statuum, ingeniorum, sapientiae et probitatis: ergo et praefectura ac subjectio; nam in humana societate debuit esse ordo. Rectus autem ordo postulat, ut inferior a superiore regatur, foemina a viro, junior a seniore, minus sapiens a sapientiore, et minus bonus a meliore: quod autem hae diversitates tunc etiam locum habuissent, sic ostendi potest.
Po tretie, pretože aj v tom stave by bola bývala rozdielnosť pohlaví, stavov, schopností, múdrosti a svedomitosti – a teda aj nadriadenosť a podriadenosť; veď v ľudskej spoločnosti musel byť poriadok. A správny poriadok káže, aby vyšší spravoval nižšieho, muž ženu, starší mladšieho, múdrejší menej múdreho a lepší menej dobrého; a že by tieto rozdielnosti boli bývali prítomné aj vtedy, dá sa ukázať takto:
In illo statu fuisset generatio, ut patet Genes. 1. Crescite, et multiplicamini, ergo et sexus disparitas, quae necessario praecedit generationem, et disparitas aetatum, quae necessario sequitur generationem, et disparitas sapientiae et probitatis, quae sequitur aetatum disparitatem; non enim fuissent nati homines perfecti in illo statu, sed debuissent paulatim discere, et proficere. Fuissent quidem omnes nati in gratia Dei, et cum majori cognitione, quam nunc, ut August. docet lib. 1. de Baptismo parvulorum, c. 38. at sine dubio non fuissent tam perfecti, quam adulti; et inter ipsos adultos poterant per liberum arbitrium alii magis, alii minus applicari ad discendum.
V tom stave (nevinnosti) by bolo bývalo plodenie, ako je zrejmé z Gn 1,28: „Rastite a množte sa“, teda aj rozdielnosť pohlaví, ktorá nutne predchádza plodenie; aj rozdielnosť veku, ktorá nutne nasleduje z plodenia; aj rozdielnosť múdrosti a svedomitosti, ktorá vyplýva z rozdielnosti veku. V tom stave by sa totiž ľudia neboli rodili dokonalí, ale boli by sa museli postupne učiť a zdokonaľovať. Avšak boli by sa všetci rodili v milosti Božej a s väčším poznaním než teraz, ako Augustín učí v 1. knihe O krste detí, kap. 38 [PL44/150]; no bezpochyby by neboli natoľko dokonalí ako dospelí; a aj medzi samotnými dospelými by skrze slobodnú vôľu mohli byť niektorí viac a niektorí menej naklonení k vzdelávaniu sa.
Denique ingeniorum varietas oritur ex varietate corporum; fuissent autem tunc corpora varia magnitudine, forma, robore, et similibus, ut patet, quia illa corpora non erant exempta a legibus naturae, et egebant cibo, aëris inspiratione, coelorum influxibus; fuisset igitur etiam tunc ingeniorum diversitas. Vide B. Thomam 1. parte, q. 96. et 105.
Napokon, rozdielnosť schopností pochádza z rozdielností tiel; a boli by bývali aj vtedy telá odlišnej veľkosti, vzhľadu, sily a podobných, čo je zrejmé z toho, že tie telá neboli vyňaté zo zákonov prírody a potrebovali jedlo, dýchanie vzduchu, a (vhodné) podnebie; a teda bola by bývala aj vtedy rozdielnosť v šikovnosti. Pozri Sumu teologickú sv. Tomáša, I q. 96 a 105.
Quarto, inter Angelos est praefectura, et subjectio, cur ergo inter homines non fuisset in statu innocentiae? certe Beelzebub dicitur princeps Daemoniorum, Matth. 12. qui sane principatum non acquisivit peccando, sed retinuit, quem ante habebat in eos Angelos, qui eum sequuti sunt. Et Apocal. cap. 12. dicitur: Michaël et Angeli ejus; denique Dionysius, cap. 9. coelestis Hierarchiae, dicit primam Hierarchiam Angelorum praeesse, et imperare secundae, et secundam tertiae. Et B. Gregor. homil. 34. in Evangel. dicit, nomina Principatuum, et Dominationum in Angelis, aperte significare, quod alii aliis praesint.
Po štvrté, medzi anjelmi je nadriadenosť a podriadenosť; teda prečo by nebola bývala aj medzi ľuďmi v stave nevinnosti? Nepochybne sa Belzebub nazýva kniežaťom démonov (Mt 12,24), a kniežatstvo iste nezískal hrešením, ale podržal si to, ktoré predtým mal medzi tými anjelmi, ktorí ho nasledovali. Aj v Zjv 12,7 sa hovorí: „Michal a jeho anjeli“; a napokon Dionýz v 9. kapitole Nebeskej hierarchie [PG3/259] hovorí, že prvá hierarchia anjelov je nadriadená a vládne druhej, a druhá tretej. A sv. Gregor v homílii 34 o Evanjeliách [PL86/1251] hovorí, že mená Kniežatstvá a Panstvá u anjelov otvorene označujú, že jedni sú nadriadení druhým.
Ex his ad argumentum quintum respondetur, non pugnare libertatem, in qua creati sumus, cum politica subjectione, sed solum cum despotica, id est, cum vera et propria servitute; differt autem politica subjectio a servili, quod subjectus serviliter, est, et operatur propter alium; subjectus politice, est, et operatur propter se; servus regitur non in sui, sed in domini sui commodum; civis regitur in commodum suum, non in commodum magistratus: sicut e contrario Princeps politicus, dum regit populum, non suam, sed populi utilitatem quaerit, Tyrannus autem, et Dominus, non populi, sed suam quaerit ut Aristot. docet, lib. 8. de moribus, cap. 10. Itaque revera si ulla est servitus in politico principatu, magis proprie servus dici debet qui praeest, quam qui subjectus est, ut docet Augustinus lib. 19. civit. cap. 14. et hoc ad literam significat illud Domini Matth. 20. Qui voluerit inter vos primus fieri, erit omnium servus; quomodo Episcopi servos se plebium suarum, et summus Pontifex servum servorum Dei se nominat.
Podľa toho sa na piaty argument dá odpovedať, že slobode, v ktorej sme stvorení, neodporuje politická podriadenosť, ale len despotická, t.j. tá s pravým a skutočným otroctvom. Rozdiel však medzi podriadenosťou politickou a otrockou je ten, že osoba otrocky podriadená existuje a koná kvôli inému, ale osoba politický podriadená existuje a koná kvôli sebe; otroka ovládajú v prospech nie neho ale jeho pána; občana spravujú v jeho vlastný prospech, nie v prospech štátneho úradu. Tak aj naopak: politický predstavený, kým spravuje ľud, nehľadá svoj úžitok, ale ľudu; avšak tyran a pán, hľadí nie na úžitok ľudu, ale na svoj, ako učí Aristoteles v 8. knihe o mravoch, kap. 10. Takže naozaj, ak je v politickej nadriadenosti prítomné nejaké služobníctvo, skôr je vhodné nazvať sluhom toho, ktorý je predstavený, než toho, ktorý je podriadený, ako učí sv. Augustín v 19. knihe o Božom štáte, kap. 14 [PL41/643], a doslovne toto znamená ono Pánovo, Mt 20,27: „A kto bude chcieť byť prvým medzi vami, bude vaším sluhom.“ A tak sa biskupi nazývajú sluhovia svojho ľudu, a pápež Sluha sluhov Božích.
Ad primum locum ex cap. 1. Genes. dico, ibi agi de principatu despotico; sic enim dominari debuit homo piscibus maris, et volatilibus coeli, aliisque animantibus.
K prvému miestu (predloženému v 2. kapitole, v rámci 5. argumentu) z Gn 1,28 poviem, že tam sa jedná o despotickú vládu – tak totiž má človek panovať nad morskými rybami, nebeskými vtákmi a inými zvieratami.
Ad secundum dico, mulierem tam ante peccatum, quam post, sociam et subjectam esse viro: sociam in generatione, subjectam in gubernatione. Illud autem: Sub viri potestate eris, non significat quamcumque subjectionem, sed involuntariam, et cum tristitia ac timore, qualem ut plurimum experiuntur mulieres conjugatae; ita docet B. Augustinus lib. 11. Genes. cap. 37. Neque enim, inquit, et ante peccatum aliter factam fuisse, decet credere, mulierem, nisi ut vir ei dominaretur, et ad eum ipsa serviendo converteretur, sed recte accipi potest hanc servitutem significatam, quae cujusdam conditionis est potius, quam electionis.
K druhému [Gn 3,16] poviem, že žena bola – tak pred hriechom, ako aj po ňom – spoločníčkou a podriadenou mužovi: spoločníčkou v plodení, podriadenou v spravovaní. Avšak ono „pod mocou muža budeš“ neznamená hocijakú podriadenosť, ale nedobrovoľnú so zármutkom a strachom, ktorú mnohokrát zakusujú vydaté ženy. Tak učí sv. Augustín v 11. knihe o Genezis, kap. 37, píšuc: „Možno veriť, že žena ani pred hriechom nebola inak stvorená, než že aj vtedy by jej muž vládol a ona by sa ocitla v jeho službe, ale dá sa správne pochopiť, že tu sa hovorí o takej službe, ktorá je skôr vecou (nových) ľudských daností než voľby.“ [PL34/450]
Ad tertium fateor, Cain primum aedificasse materialem civitatem, sed non propterea sequitur ibi coepisse politicum regimen; nam etiam sine civitate materiali potest esse Respublica et Principatus; neque negari potest, quin Adamo subjecti fuerint filii et nepotes ejus.
K tretiemu [Gn 4,17; Gn 10,8–11] tvrdím, že hoci Kain postavil hmotné mesto, ešte z toho nevyplýva, že tým začala politická vláda; veď aj bez hmotného mesta môže jestvovať štát a vláda; a tiež sa nedá poprieť, že Adamovi boli podriadení jeho synovia a vnuci.
Ad quartum dico, Augustinum loqui de servitute proprie dicta, ut ex toto illo capite patet; ubi inter alia sic ait: Conditio servitutis jure intelligitur imposita peccatori, etc. Neque obstat quod Augustinus ibidem dicit, inde primi justi, pastores magis pecorum, quam Reges hominum constituti sunt, ut hinc etiam insinuaret Deus, quid postularet ordo creaturarum, et quid exigat meritum peccatorum, nam hoc loco respicit ad abusum nominis regii, quod interdum accipiatur pro despotico principatu; nam ut idem Augustinus ait lib. 5. de civit. Dei, cap. 12. Rex dicitur a regendo, et consulendo, non a regnando atque dominando; et hoc modo Abraham, Isaac, et Jacob Reges dici potuissent: tamen quia fastus humanus Regem dici putat a regnando et dominando, unde est illud Domini Lucae 22. Reges gentium dominantur eorum; ideo primi justi, pastores pecorum potius, quam Reges hominum dicti sunt.
K štvrtému [sv. Augustín: Boží štát, 19. kniha, 15. kap. (PL41/643)] hovorím, že Augustín píše o otroctve ako takom, ako vyplýva z celej tej kapitoly, kde medziiným takto hovorí: „Stav otroctva sa chápe ako zákonný trest pre hriešnika.“ A neprekáža tomu ani že Augustín tamtiež hovorí: „Preto prví spravodliví boli ustanovení skôr za pastierov dobytka než za kráľov ľudí, aby aj tým Boh naznačil, čo vyžaduje poriadok stvorení, a akú odplatu si zaslúžia hriešnici.“ Na tom mieste totiž hľadí na zneužitie pojmu kráľovstva, ktorý sa často chápe v zmysle despotickej vlády; navyše sám Augustín hovorí v 5. knihe o Božom štáte, kap. 12 [PL41/154], že slovo kráľ (rex) je odvodené od spravovania (regere) a radenia sa, nie od vládnutia (regnare) a panovania; a v tom zmysle možno nazvať kráľmi aj Abraháma, Izáka a Jakuba. Avšak kvôli ľudskej namyslenosti, ktorá meno kráľa spojila s kraľovaním a panovaním, bolo povedané ono Pánovo (Lk 22,25): „Králi národov panujú nad nimi.“ Takže preto sa o prvých spravodlivých hovorí, že boli skôr pastiermi stád než kráľmi ľudí.
Ad quintum dico, Gregorium non loqui de principatu politico simpliciter, sed adjuncto metu, et tristitia, et timore, etc. quae per peccatum invecta sunt. Et cum ait, omnes homines natura esse aequales, et per peccatum fieri inaequales, et ideo unum ab altero regi debere, non intelligit homines natura esse aequales sapientia vel gratia, sed aequales in essentia et specie humana; ex qua aequalitate recte colligitur, non debere unum alteri dominari, quomodo homo dominatur bestiis, sed solum debere unum ab altero regi politice. Unde ibidem subdit: Nam contra naturam superbire, est ab aequalibus velle timeri; quia vero peccatores per peccatum similes fiunt bestiis, et degenerant ab ea naturae integritate, in qua creati fuerant; ideo ibidem Gregorius dicit recte post peccatum unum alteri dominari coepisse; cum terrore minando et puniendo, quod in statu innocentiae non fuisset.
K piatemu [sv. Gregor o morálke, 21. kniha, 11. kap. (PL76/203)] hovorím, že Gregor nepíše o politickej vláde ako o princípe, ale v spojení so strachom, zármutkom, obavami atď., ktoré povstali skrze hriech. A keď hovorí, že všetci ľudia sú podľa prirodzenosti rovní, ale kvôli hriechu sa stali nerovnými, a preto jeden musí byť spravovaný druhým; nemyslí tým, že podľa prirodzenosti sú ľudia rovní múdrosťou alebo milosťou, ale sú rovní v ľudskom bytí (podstate) a druhu, a z tejto rovnosti sa správne odvodzuje, že nesmie jeden druhému panovať tak, ako človek panuje zvieratám, ale že iba má jeden druhého spravovať politicky. A preto pripojil: „Veď proti prirodzenosti sa pýšiť znamená chcieť vzbudzovať strach u seberovných.“ Avšak vzhľadom k tomu, že hriešnici sa hriechom stávajú podobní zvieratám a strácajú tú celistvosť prirodzenosti, v ktorej boli stvorení, preto na tom istom mieste Gregor hovorí, že právom začal po hriechu jeden druhému panovať, naháňaním strachu vyhrážkami a trestami, čo by nebolo bývalo v stave nevinnosti.
nasledujúca kapitola