Sv. Róbert Bellarmín – De laicis (O laikoch, čiže o štátnej moci) – kapitola 6
obsah, predchádzajúca kapitola
Kapitola 6 – Idem asseritur ratione ducta ab efficiente. (To isté potvrdené z účinnej príčiny)
Quarta ratio ab efficiente sumitur: Nam certum est politicam potestatem a Deo esse, a quo non nisi res bonae et licitae procedunt. Id quod probat Augustinus in toto fere 4. et 5. libro de civitate Dei: Nam sapientia Dei clamat Prov. 8. Per me reges regnant. Et infra: Per me Principes imperant. Et Daniel. 2. Deus coeli regnum et imperium dedit tibi etc. Et Dan. 4. Cum bestiis, ferisque erit habitatio tua, foenum, ut bos, comedes, et rore coeli infunderis, septem quoque tempora mutabuntur super te, donec scias, quod dominetur excelsus super regnum hominum, et cuicumque voluerit, det illud.
Štvrtý dôkaz sa berie z účinnej príčiny: Lebo je isté, že štátna moc je od Boha, od ktorého pochádzajú len veci dobré a dovolené. To dosvedčuje Augustín v takmer celej 4. a 5. knihe o Božom štáte; veď múdrosť Božia hlása v Prís 8: „Skrze mňa králi kraľujú.“ A ďalej: „Skrze mňa kniežatá vládnu.“ A Dan 2: „Boh nebies kráľovstvo a vládu dal tebe ...“ A Dan 4: „S poľnou zverinou sa budeš zdržovať, trávu budeš jesť ako dobytok a budeš kropený nebeskou rosou, sedem časov uplynie nad tebou, kým sa dozvieš, že Najvyšší je vládcom nad ľudským kráľovstvom a dá ho tomu, komu chce.“
Sed hic observanda sunt aliqua. Primo, politicam potestatem in universum consideratam, non descendendo in particulari ad Monarchiam, Aristocratiam, vel Democratiam, immediate esse a solo Deo: nam consequitur necessario naturam hominis, proinde est ab illo, qui fecit naturam hominis; praeterea haec potestas est de jure naturae, non enim pendet ex consensu hominum: nam velint, nolint, debent regi ab aliquo, nisi velint perire humanum genus, quod est contra naturae inclinationem. At jus naturae est jus divinum; jure igitur divino introducta est gubernatio: et hoc videtur proprie velle Apostolus, cum dicit Rom. 13. Qui potestati resistit, Dei ordinationi resistit.
Ale tu si treba všimnúť niekoľko vecí. Po prvé, politická moc chápaná vo všeobecnosti, nezostupujúc jednotlivo k monarchii, aristokracii alebo demokracii, je bezprostredne jedine od Boha: keďže vyplýva nutne z ľudskej prirodzenosti, a preto je od toho, ktorý stvoril ľudskú prirodzenosť; okrem toho táto moc patrí k prirodzenému právu, nezávisí totiž od súhlasu ľudí – veď chtiac-nechtiac musí im niekto vládnuť, ak nechcú, aby zahynulo ľudské pokolenie, čo by bolo proti sklonu prirodzenosti. A prirodzený zákon je Božím zákonom; takže Božím zákonom bola zriadená vláda – a to sa zdá byť vlastným úmyslom Apoštola, keď hovorí v Rim 13: „Kto sa teda protiví vrchnosti, protiví sa Božiemu poriadku.“
Secundo nota, hanc potestatem immediate esse tamquam in subjecto, in tota multitudine, nam haec potestas est de jure divino: at jus divinum nulli homini particulari dedit hanc potestatem, ergo dedit multitudini; praeterea sublato jure positivo, non est major ratio, cur ex multis aequalibus unus potius, quam alius dominetur. Igitur potestas totius est multitudinis: denique humana societas debet esse perfecta Respublica, ergo debet habere potestatem seipsam conservandi, et proinde puniendi perturbatores pacis etc.
Po druhé, táto moc je bezprostredne sťa v nositeľovi prítomná v celom množstve (ľudí), veď táto moc je z Božského práva – a Božie právo túto moc nedáva osobitne žiadnemu človeku, teda ju dáva množstvu. Okrem toho, ak odstránime pozitívne (písané) právo, nezostáva závažný dôvod, prečo by z množstva rovných mal panovať skôr jeden než druhý. Čiže moc je v celom množstve: takže ľudská spoločnosť by mala byť dokonalou republikou, a teda mať právomoc samu seba zachovať a aj trestať narušiteľov pokoja atď.
Tertio nota, hanc potestatem transferri a multitudine in unum vel plures eodem jure naturae: nam Respublica non potest per seipsam exercere hanc potestatem, ergo tenetur eam transferre in aliquem unum, vel aliquos paucos. Et hoc modo potestas principum in genere considerata, est etiam de jure naturae et divino, nec posset genus humanum: etiamsi totum simul conveniret, contrarium statuere, nimirum, ut nulli essent principes vel rectores.
Po tretie, táto moc sa prenáša od množstva k jednému alebo niekoľkým skrze ten istý prirodzený zákon: veď republika nedokáže sama od seba vykonávať túto moc, a teda potrebuje ju preniesť na nejakého jedného alebo niekoľkých málo ľudí. A týmto spôsobom je moc predstavených, chápaná podľa druhu, takisto podľa práva prirodzeného a božského; a ľudský rod nemôže – aj keby sa všetok zišiel – ustanoviť opak, totiž aby neboli žiadni predstavení ani správcovia.
Quarto nota, in particulari singulas species regiminis esse de jure gentium, non de jure naturae, nam pendet a consensu multitudinis constituere super se regem vel consules, vel alios magistratus, ut patet: et si caussa legitima adsit, potest multitudo mutare regnum in Aristocratiam, aut Democratiam, et e contrario, ut Romae factum legimus.
Po štvrté, jednotlivé druhy vlády sú určené právom národov, nie z prirodzeného práva, lebo závisí od súhlasu množstva ustanoviť nad sebou kráľa alebo konzulov, alebo iné štátne úrady, ako je zrejmé. A ak je prítomná zákonná príčina, môže množstvo ľudu zameniť kráľovstvo za aristokraciu alebo demokraciu a naopak, ako čítame, že sa dialo v Ríme.
Quinto nota, ex dictis sequi, hanc potestatem in particulari esse quidem a Deo, sed mediante consilio et electione humana, ut alia omnia, quae ad jus gentium pertinent. Jus enim gentium est quasi conclusio deducta ex jure naturae per humanum discursum. Ex quo colliguntur duae differentiae inter potestatem politicam et Ecclesiasticam: una, ex parte subjecti; nam politica est in multitudine, Ecclesiastica in uno homine tamquam in subjecto immediate; altera ex parte efficientis, quod politica universe considerata est de jure divino, in particulari considerata, est de jure gentium; Ecclesiastica omnibus modis est de jure divino, et immediate a Deo.
Po piate, z povedaného vyplýva, že táto moc aj v osobitných prípadoch je iste od Boha, ale prostredníctvom ľudskej dohody a voľby, ako všetko ostatné, čo patrí k právu národov. Totiž právo národov je akoby záver vyvodený z prirodzeného zákona skrze ľudskú úvahu. Z čoho sa odvodzujú dva rozdiely medzi mocou politickou a cirkevnou: jeden z hľadiska nositeľa – veď politická je v množstve, ale cirkevná len v jednom človekovi sťa bezprostrednom činiteľovi; druhý rozdiel zo strany účinnej príčiny – keď politická moc uvažovaná vo všeobecnosti je z božského práva, ale uvažovaná v jednotlivosti je podľa práva národov; ale cirkevná moc je vo všetkých ohľadoch z božského práva a bezprostredne od Boha.
Ex his ad argumentum quartum Anabaptistarum respondeo. Primo, argumentum solum probare de regno in particulari, non de ipso principatu in universum, nos autem hoc loco principatum in universum, non certam aliquam ejus formam constituere volumus. Adde secundo, saepissime regna esse justa et injusta: a Deo, et non a Deo; nam ex parte ipsorum occupantium et invadentium, regna sunt latrocinia, et injusta: et proinde non a Deo; tamen ex parte divinae providentiae, quae utitur mala intentione hominum, et illam ordinat, vel ad peccata punienda, vel remuneranda bona opera, vel ad alios bonos fines, regna illa sunt justa, et legitima. Deus enim interdum admirabili ratione providentiae suae, ita quibusdam regna adimit, quibusdam largitur, ut et qui regno cadit, justissime cadat, nec tamen juste possideat, qui regnum invadit; daturus etiam ipse suo tempore illius invasionis justissimas poenas. Ac longe alia ratione Deus filiis Israël Palaestinam tradidit possidendam, quam illam eandem vel Salmanasar, vel Nabuchodonosor postea tradiderit. Siquidem filii Israël, duce Josue, laudabili obedientia cum Palaestinis pugnabant, illisque ad internecionem deletis, terras eorum sibi vendicabant. Salmanasar vero, et Nabuchodonosor, detestabili sacrilegio, Dei populum captivum ducebant: neque enim imperio Dei, sed pravae suae cupiditati obsequi volebant, tametsi Deus ipsis etiam ignorantibus utebatur ad id quod justissime fieri volebat.
Z uvedeného odpoviem na štvrtý argument anabaptistov. Po prvé, argument sa zakladá iba na jednotlivých kráľovstvách, nie na vládnutí vo všeobecnosti, ale my na tomto mieste chceme rozhodnúť o vládnutí vo všeobecnosti, nie o niektorej jeho osobitnej forme. K tomu po druhé pridávam, že najčastejšie sú kráľovstvá spravodlivé aj nespravodlivé – od Boha aj nie od Boha –, veď zo strany dobyvateľov a uchvatiteľov sú kráľovstvá lúpežné a nespravodlivé, a teda nie od Boha; avšak zo strany Božej prozreteľnosti – ktorá používa zlý úmysel ľudí a usporadúva ho: buď na potrestanie hriechov, alebo ako odmenu dobrých skutkov, alebo na iné dobré ciele – tie kráľovstvá sú spravodlivé a zákonné. Boh totiž zavše obdivuhodnými cestami svojej prozreteľnosti tu niekomu kráľovstvá odníma, tu niekomu daruje, takže ak niekoho kráľovstvo padne, padne nanajvýš spravodlivo; hoci by ho ten, čo ho dobýva, nezískal spravodlivo, a potom aj na neho doľahnú vo svojom čase spravodlivé tresty za jeho vpád. A tak úplne z iného dôvodu Boh dal synom Izraela zmocniť sa Palestíny, než z akého tú istú neskôr vydal či Salmanasarovi, či Nabuchodonozorovi. Lebo zatiaľ čo synovia Izraela, vedení Jozuem, s chvályhodnou poslušnosťou bojovali s Palestínčanmi, a až ich celkom vyhladili, ich územie získali pre seba. Avšak Salmanasar a Nabuchodonozor zavrhnutiahodnou svätokrádežou odviedli Boží ľud do zajatia – avšak tým chceli poslúchať nie Boží príkaz, ale svoju zvrátenú túžbu, hoci aj oni nevedomky boli použití Bohom na to, čo chcel spravodlivo uskutočniť.
Explicant hanc rem accurate S. August. libro de gratia et libero arbitrio, cap. 20. et 21. et Hugo Victorinus lib. 1. de Sacramentis, part. 1. cap. 29. nec desunt Scripturarum testimonia. Nam Isaiae 10. sic legimus: Assur virga furoris mei, et baculus ipse est, in manu eorum indignatio mea: ad gentem fallacem mittam eum, et contra populum furoris mei mandabo illi, ut auferat spolia, et diripiat praedam, et ponam illum in conculcationem, quasi lutum platearum; ipse autem non sic arbitrabitur, et cor ejus non ita existimabit etc. Ubi loquitur de Salmanasar, et Sennacherib, qui animo iniquo occupaverunt regiones Israel; tamen Deus illis nescientibus usus est eorum opera ad puniendum Israelitas.
Túto vec dôkladne vysvetľuje sv. Augustín v knihe O milosti a slobodnej vôli, kap. 20 a 21, a Hugo od sv. Viktora v 1. knihe O sviatostiach, časť 1, kap. 29, a nechýbajú ani svedectva Písma. Totiž v Iz 10 takto čítame: „Asýrsko je prútom môjho hnevu a palicou, v ich rukách je moja prchkosť. K rúhavému národu ho posielam, proti ľudu môjho hnevu dávam rozkaz, aby koristil korisť a zbíjal zboj, a aby ho rozšliapal ako blato ulíc. Ale on tak nezmýšľa a jeho srdce tak nemieni ...“ Tu sa hovorí o Salmanasarovi a Sennacheribovi, ktorí s nespravodlivou pohnútkou zabrali územia Izraela, a predsa Boh ich činy použil bez ich vedomia na potrestanie Izraelitov.
Sic Isaiae 45. Haec dicit Dominus Christo meo Cyro, cujus apprehendi dexteram, ut subjiciam ante faciem ejus gentes, et dorsa regum vertam. Ego ante te ibo, et gloriosos terrae humiliabo, etc. propter servum meum Jacob, et Israël electum meum; et vocavi te nomine tuo, assimilavi te, et non cognovisti me. Ex quo loco apparet Cyrum acquisivisse sibi Monarchiam ex cupiditate dominandi, et non propter Dei obsequium: et tamen Deum illi affuisse, et Monarchiam, quam quaerebat, illi dedisse, ut ipse liberaret populum Israël de Babylonica captivitate.
Tak aj Iz 45: „Toto hovorí Pán môjmu pomazanému Kýrovi, ktorého som vzal za pravú ruku, aby som podmanil pred ním národy a chrbáty kráľov ohnul ... Ja pôjdem pred tebou, a slávnych zeme ponížim ... Pre môjho sluhu Jakuba, a Izraela, môjho vyvolenca; a volal som ťa menom tvojím, dal som ti priezvisko, hoci si ma nepoznal.“ Z tohto miesta sa zdá, že Kýros si získal monarchiu z túžby po nadvláde, a nie kvôli poslušnosti Bohu – a predsa Boh stál pri ňom a dal mu monarchiu, o ktorú usiloval, aby on vyslobodil ľud Izraela z babylonského zajatia.
Hierem. 27. Ego dedi omnes terras istas in manu Nabuchodonosor Regis Babylonis servi mei; insuper et bestias agri dedi ei, ut serviant illi, et servient ei omnes gentes, et filio ejus, et filio filii ejus, donec veniat tempus terrae ejus, et ipsius, et servient ei gentes multae, et reges magni; gens autem, et regnum, quod non servierit Nabuchodonosor regi Babylonis, et quicumque non curvaverit collum suum sub jugo regis Babylonis, in gladio, et in fame, et in peste visitabo super gentem illam, ait Dominus omnipotens. Et tamen quis dubitat, quin Nabuchodonosor mala intentione subjecerit sibi tot regna?
Jer 27: „Dal som všetky tieto krajiny do ruky svojho sluhu, babylonského kráľa Nabuchodonozora; dal som mu aj poľnú zver, nech mu slúži. A slúžiť mu budú všetky národy, i jeho synovi, i synovi jeho syna, kým nepríde čas pre jeho krajinu i jeho samého. A budú mu slúžiť mnohé národy a veľkí králi. Národ však a kráľovstvo, ktoré by neslúžilo babylonskému kráľovi Nabuchodonozorovi, a ktokoľvek by nezohol svoju šiju pod jarmo babylonského kráľa, taký národ budem stíhať mečom, hladom a morom, hovorí Pán.“ A predsa, kto by pochyboval, že Nabuchodonozor si so zlým úmyslom podmanil toľké kráľovstvá?
Ezechiel quoque ait, cap. 29. Nabuchodonosor Rex Babylonis servire fecit exercitum suum servitute magna adversus Tyrum, et merces non est reddita ei de Tyro pro servitute, qua servivit mihi adversus eam. Et infra: Dedi ei terram Aegypti pro eo quod laboraverunt mihi, ait Dominus Deus.
A tiež hovorí Ez 29: „Babylonský kráľ Nabuchodonozor dal svojmu vojsku konať ťažkú službu proti Týru ... ale od Týru sa mu nedostalo mzdy za službu, ktorú mi vykonal proti nemu.“ A pod tým: „Dám mu egyptskú krajinu, pretože pracovali pre mňa, hovorí Pán Boh.“
Sic Romani non propter Deum, sed cupiditate gloriae quaerebant Monarchiam, ut B. Augustinus ostendit prolixe lib. 5. civit. Dei, cap. 12. et tamen Deus Monarchiam eis donavit, tum, ut mercedem redderet bonis eorum operibus moralibus, ut idem Augustinus docet lib. 5. cap. 15. civit. Dei, tum etiam, ut per unionem omnium Gentium sub uno principatu pararetur via Evangelicae praedicationi, ut B. Leo dicit serm. 1 de SS. Petro et Paulo.
Podobne Rimania nie kvôli Bohu, ale vlastnou túžbou po sláve sa usilovali o monarchiu, ako sv. Augustín obšírne ukazuje v knihe 5 o Božom štáte, kap. 12. A Boh im daroval monarchiu, jednak ako odmenu za ich dobré mravné diela, ako aj Augustín učí v knihe 5, kap. 15 o Božom štáte, jednak tiež kvôli zjednoteniu všetkých národov pod jednu vládu, aby sa pripravila cesta hlásaniu Evanjelia, ako hovorí sv. Lev v kázni 1 o sv. Petrovi a Pavlovi.
Adde tamen, quod etiamsi initio, qui regna constituerunt, fuerint invasores, ut plurimum: tamen successu temporis fiunt, vel ipsi, vel successores eorum legitimi Principes, quia populi paulatim consentiunt. Hoc modo regnum Francorum nunc omnium consensu legitimum est, licet initio Franci injuste Gallias occupaverint. Atque idem dici potest de regno Hispanico, quod ab invasione Gothorum coepit; et de regno Anglorum, quod coepit ab injusta occupatione Anglosaxonum; et de ipso Imperio Romano, quod a Julio Caesare patriae oppressore constitutum est: quod tamen postea adeo legitimum esse coepit, ut Dominus dixerit Matth. 22. Reddite quae sunt Caesaris, Caesari, etc.
K tomu pridám, že aj keď na začiatku tí, ktorí zakladali kráľovstvá, boli ponajviac dobyvateľmi, predsa sa v priebehu času stali oni alebo ich nástupcovia zákonnými panovníkmi, pretože ľud postupne súhlasil. Týmto spôsobom je dnes francúzske kráľovstvo za súhlasu všetkých zákonné, hoci na začiatku Frankovia nespravodlivo uchvátili Galiu. A to isté sa dá povedať o španielskom kráľovstve, ktoré začalo vpádom Gótov; aj o anglickom kráľovstve, ktoré začalo nespravodlivým nájazdom Anglosasov; a tiež o samotnej Rímskej ríši, ktorá bola založená Júliom Cézarom, utláčateľom vlasti, a ktorá sa predsa neskôr stala natoľko zákonnou, že Pán povedal (Mt 22): „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, ...“
Dodatok autora k tejto 6. kapitole vzatý zo spisu Recognitio
§. Quinto nota. Docuimus hoc loco, potestatem politicam in Regibus, aliisque Principibus non esse immediate a Deo, sed mediante consilio et consensu hominum. Et quoniam haec communis sententia est, non curavimus ullis argumentis eam communire. Quia vero dum hunc locum recognosceremus, nonnulli scripserant, Regum potestatem politicam, non minus immediate esse a Deo, quam sit potestas summi Pontificis: necessarium esse duxi aliquid hoc loco addere.
V piatom bode sme učili, že politická moc kráľov a iných kniežat nie je od Boha bezprostredne, ale prostredníctvom dohody a súhlasu ľudí. A keďže je to všeobecne známa myšlienka, nesnažili sme sa ju potvrdiť žiadnymi argumentmi. Avšak kým sme sa vrátili ku kontrole tohto miesta, viacerí napísali, že politická moc kráľov nie je o nič menej bezprostredne od Boha, než je moc najvyššieho Veľkňaza (pápeža) – takže som uvážil za nevyhnutné pridať ešte niečo k tomuto miestu.
Primum igitur adfero auctores hujus sententiae ex Theologis antiquis sanctum Thomam 2.2. quaest. 10. art. 10. ex recentioribus, Dominicum a Soto, lib. 4. de Justitia et Jure q. 4. art. 1. ex canonistis Navarrum in cap. Novit. de Judic. notab. 3. num. 41. et 85. quibus plurimi alii adjungi possent.
Ako prvé teda uvediem autorov tejto myšlienky: z dávnych teológov sv. Tomáš Suma teologická II-II q. 10 a. 10, z novších Dominik Soto 4. kniha O spravodlivosti a práve, otázka 4, článok 1, od kanonistov Navarrus v kap. Novit. de Judic. notab. 3. num. 41 a 85, ku ktorým je možné pridať viacero ďalších.
Secundo, addo experientiam, nam Romana civitas primo Reges habuit, deinde populus ipse Reges sustulit, et Magistratus annuos creavit, et quemadmodum Regum Imperium justum habebatur: ita postea justum habitum est Imperium consulare, quia Populo ita placuit, et hoc regimen Romanorum laudatur lib. 1. Machab. cap. 8. sed rursus eadem civitas ad unius absoluti Principis regimen rediit, quod non minus justum habitum fuit, cum Scriptura jubeat talibus Principibus obediri, Rom. 13. et alibi, et rationem reddit Justinianus in institut. de jure natur. gent. et civili §. sed et quod Principi, ubi sic ait, quod Principi placuit, legis habet vigorem, quia populus lege regia, quae de ejus imperio lata est, ei, et in eum omnem suam auctoritatem, et jurisdictionem transtulit, haec ille, qui aperte fatetur potestatem Principis a populo dimanasse. Addidit autem Seneca in epist. 108. etiam ab ipsis Regibus provocationem ad populum fuisse, quod Livius lib. 1. confirmat exemplo Tullii Hostilii Regis. Quod autem diximus de Romana civitate, de multis aliis dici posset, quae regimen unius in Aristocraticum, vel Democraticum aliquando mutaverunt, et rursum ad regimen unius Principis redierunt. Itaque Navarrus loco notato non dubitat affirmare numquam populum ita potestatem suam in Regem transferre, quin illam sibi in habitu retineat, ut in certis casibus etiam actu recipere possit.
Po druhé, pridám skúsenosť, že totiž Rímska obec mala najprv kráľov, potom sám ľud kráľov odstránil a každoročne volil správcov. A rovnako, ako sa pokladala vláda kráľov za spravodlivú, tak aj potom sa za spravodlivú považovala vláda konzulov, pretože ľud to uznal za dobré; a tento režim Rimanov sa chváli v 1 Mach 8. Ale potom tá istá obec odovzdala vládu jednému absolútnemu panovníkovi, čo sa bralo za nie menej spravodlivé, pretože Písmo káže takých panovníkov poslúchať v Rim 13 a inde; a dôvod podal Justinián v Institut. de jure natur. gent et civili, odsek sed et quod Principi, kde takto hovorí: „Čo sa panovníkovi páčilo, má silu zákona, pretože ľud presunul jemu a na neho celú svoju autoritu a súdnu právomoc skrze kráľovský zákon, ktorým ustanovil jeho vládu.“ Tým otvorene priznáva, že moc panovníka vychádza z ľudu. A Seneka pridal v liste 108, že aj samotní králi sa odvolávali na ľud, čo potvrdzuje Livius v knihe 1 na príklade kráľa Tullia Hostilia. Čo sme ale povedali o Ríme, dalo by sa povedať o mnohých ďalších štátoch, ktoré niekedy zmenili vládu jedného na aristokratickú alebo na demokratickú, a potom sa opäť vrátili k vláde jedného panovníka. A tak Navarrus na uvedenom mieste sa nezdráha tvrdiť, že ľud nikdy neprenáša na kráľa svoju moc tak, že by si jej povahu v sebe neponechal, takže za istých okolností si ju tiež môže činom vziať späť.
Addo postremo testimonia et exempla Scripturae. Deuteron. 12. habemus ad populum pertinere constituere super se Regem; quamvis Deus voluerit eum eligi in populo suo, quem ipse designasset. Quod docent exempla Scripturae divinae, enim illos ipsos, quos Deus immediate ad Principatum elegisse videtur, consensu populi opus habuisse, ut re ipsa Regnum obtinerent, pacificeque regnarent. Lib. 1. Regnum cap. 10. Samuel propheta Dei jussu Saulem unxit in Regem, tamen haec unctio fuit potius praedictio quaedam, quam traditio Regiae potestatis. Nam paulo post Samuel forte Regem elegit, et fors in Saulem cecidit, et quia non pauci non acquiescebant illi electioni: capite sequenti dixit Samuel ad populum: Venite, et eamus in Galgala, et innovemus ibi Regnum, et perrexit, inquit Scriptura, omnis populus, et fecerunt ibi Regem Saul coram Domino in Galgala. Deus igitur Saulem secreto designavit Regem, et providentia sua fecit ut sors in eum caderet, et rursum inclinavit populi voluntatem, ut eundem Regem habere vellent: proinde non sine consensu populi, neque immediate a Deo Saul Rex factus est.
Napokon dodám svedectva a príklady z Písma. V Dt 17 máme, že ľudu pripadlo ustanoviť nad sebou kráľa; hoci Boh chcel, aby bol vybraný z jeho ľudu ten, koho on označí. A učia to aj príklady zo Svätého Písma, lebo vidíme aj u tých, ktorí sa zdajú byť priamo vyvolení Bohom pre panovanie, že si dali záležať aj na súhlase ľudu, aby týmto spôsobom obdržali kráľovstvo a pokojne vládli. V 1 Sam 10 prorok Samuel na Boží príkaz pomazal Šaula za kráľa, predsa však toto pomazanie bola skôr akási predpoveď, než odovzdanie kráľovskej moci. Veď o niečo neskôr Samuel vybral kráľa žrebom, a žreb padol na Šaula; a pretože viacerí neboli spokojní sa touto voľbou, v nasledujúcej kapitole povedal Samuel ľudu: „Poďte, pôjdeme do Galgaly a obnovíme tam kráľovstvo! Išiel teda,“ Písmo hovorí, „všetok ľud a tam, v Galgale, pred Pánovou tvárou ustanovili Šaula za kráľa.“ Boh teda Šaula v skrytosti ustanovil za kráľa a svojou prozreteľnosťou určil, aby lós padol na neho, a súčasne naklonil vôľu ľudu, aby chceli tohto kráľa – a teda Šaul bol ustanovený za kráľa nie bez súhlasu ľudu, ani bezprostredne Bohom.
Idem multo clarius in Davide perspicitur. Nam lib. 1. Regum cap. 16. dixit Deus Samueli: Imple cornu tuum oleo, et veni, ut mittam te ad Isai Bethlehemitam, providi enim in filiis ejus mihi Regem. Et paulo post unxit Samuel Davidem in Regem super Israël, sed quod haec designatio quaedam, et praedictio fuerit, et non proprie Regiae potestatis collatio, perspicuum est ex eo, quod David Saulem, donec vixit, pro vero Rege et Domino suo coluit: neque etiam Saule defuncto ausus est sibi Regnum vindicare, nisi a populo regiam potestatem acciperet. Sic enim legimus lib. 2. Reg. cap. 2. Veneruntque viri Judae, et unxerunt ibi David, ut regnaret super domum Juda. Et paulo post, dicit ipse David, licet mortuus sit Dominus vester Saul, tamen me unxit domus Juda in Regem sibi. Et cum aliquandiu fuisset bellum inter David, quem sequebatur domus Juda, et Isboseth filium Saul, quem ut haeredem Regni sequebatur domus Israël, tandem post annos septem defuncto Isboseth, venit etiam domus Israël, et pactum iniit cum Davide, eumque unxit in Regem super omnem Israël, ut scribitur lib. 2. Regum cap. 5. fecit igitur Deus Davidem Regem, sicut tanto antea illi promiserat, sed fecit mediante consensu populi, quem providentia sua inclinavit, ut Davidem inungerent, Regemque constituerent. Sic etiam lib. 3. Regum capite 11. per Ahiam Silonitem Prophetam elegit Deus Hieroboam in Regem Israël, sed complevit opus suum cap. 12. mediante consensu populi, qui rebellavit a Rege Roboam, et constituit sibi Regem Hieroboam. Si ergo illos quos Deus ipse Reges fecit, non sine consensu populi fecit: certe multo minus ulli alii recte dici possunt immediate a Deo regiam potestatem accepisse.
To isté vidno omnoho jasnejšie na Dávidovi. Veď v 1 Sam 16 povedal Boh Samuelovi: „Naplň si roh olejom a choď! Posielam ťa k Betlehemčanovi Izaimu, lebo som si spomedzi jeho synov vyhliadol kráľa.“ A krátko nato Samuel pomazal Dávida za kráľa Izraela; ale že to bolo akési označenie a predpoveď, a nie riadne udelenie kráľovskej moci, vidieť z toho, že kým Šaul žil, Dávid ho ctil ako skutočného kráľa a svojho pána; a ani po smrti Šaula si nedovolil privlastniť si kráľovstvo, kým neobdržal od ľudu kráľovskú moc. Lebo tak čítame v 2 Sam 2: „Vtedy prišli mužovia Júdska a pomazali tam Dávida za kráľa nad domom Júdu.“ A o niečo neskôr sám Dávid hovorí: „hoci zomrel pán váš Šaul, už mňa pomazal dom Júdov za kráľa nad sebou.“ A hoci po nejakom čase bola vojna medzi Dávidom, ktorého nasledoval Júdov dom, a synom Šaula Isbosetom, ktorého ako dediča kráľovstva nasledoval dom Izraelov, predsa po siedmich rokoch a smrti Isboseta prišiel aj dom Izraela, uzavrel zmluvu s Dávidom a pomazal ho za kráľa nad celým Izraelom, ako sa píše v 2 Sam 5. Teda Boh učinil Dávida kráľom, ako mu dávno predtým sľúbil, ale urobil to prostredníctvom súhlasu ľudu, ktorý svojou prozreteľnosťou naklonil, aby Dávida pomazali a ustanovili ho za kráľa. Tak aj v 1 Kr 11 skrze proroka Ahiáša Silonského Boh vyvolil Jeroboama za kráľa Izraela, ale zavŕšil svoje dielo v kap. 12 prostredníctvom súhlasu ľudu, ktorý povstal proti kráľovi Roboamovi a ustanovil si za kráľa Jeroboama. Ak teda tých, ktorých sám Boh urobil kráľmi, nie bez súhlasu ľudu ustanovil, určite tým menším právom môžu nejakí iní povedať, že obdržali kráľovskú moc priamo od Boha.
nasledujúca kapitola
Kapitola 6 – Idem asseritur ratione ducta ab efficiente. (To isté potvrdené z účinnej príčiny)
Quarta ratio ab efficiente sumitur: Nam certum est politicam potestatem a Deo esse, a quo non nisi res bonae et licitae procedunt. Id quod probat Augustinus in toto fere 4. et 5. libro de civitate Dei: Nam sapientia Dei clamat Prov. 8. Per me reges regnant. Et infra: Per me Principes imperant. Et Daniel. 2. Deus coeli regnum et imperium dedit tibi etc. Et Dan. 4. Cum bestiis, ferisque erit habitatio tua, foenum, ut bos, comedes, et rore coeli infunderis, septem quoque tempora mutabuntur super te, donec scias, quod dominetur excelsus super regnum hominum, et cuicumque voluerit, det illud.
Štvrtý dôkaz sa berie z účinnej príčiny: Lebo je isté, že štátna moc je od Boha, od ktorého pochádzajú len veci dobré a dovolené. To dosvedčuje Augustín v takmer celej 4. a 5. knihe o Božom štáte; veď múdrosť Božia hlása v Prís 8: „Skrze mňa králi kraľujú.“ A ďalej: „Skrze mňa kniežatá vládnu.“ A Dan 2: „Boh nebies kráľovstvo a vládu dal tebe ...“ A Dan 4: „S poľnou zverinou sa budeš zdržovať, trávu budeš jesť ako dobytok a budeš kropený nebeskou rosou, sedem časov uplynie nad tebou, kým sa dozvieš, že Najvyšší je vládcom nad ľudským kráľovstvom a dá ho tomu, komu chce.“
Sed hic observanda sunt aliqua. Primo, politicam potestatem in universum consideratam, non descendendo in particulari ad Monarchiam, Aristocratiam, vel Democratiam, immediate esse a solo Deo: nam consequitur necessario naturam hominis, proinde est ab illo, qui fecit naturam hominis; praeterea haec potestas est de jure naturae, non enim pendet ex consensu hominum: nam velint, nolint, debent regi ab aliquo, nisi velint perire humanum genus, quod est contra naturae inclinationem. At jus naturae est jus divinum; jure igitur divino introducta est gubernatio: et hoc videtur proprie velle Apostolus, cum dicit Rom. 13. Qui potestati resistit, Dei ordinationi resistit.
Ale tu si treba všimnúť niekoľko vecí. Po prvé, politická moc chápaná vo všeobecnosti, nezostupujúc jednotlivo k monarchii, aristokracii alebo demokracii, je bezprostredne jedine od Boha: keďže vyplýva nutne z ľudskej prirodzenosti, a preto je od toho, ktorý stvoril ľudskú prirodzenosť; okrem toho táto moc patrí k prirodzenému právu, nezávisí totiž od súhlasu ľudí – veď chtiac-nechtiac musí im niekto vládnuť, ak nechcú, aby zahynulo ľudské pokolenie, čo by bolo proti sklonu prirodzenosti. A prirodzený zákon je Božím zákonom; takže Božím zákonom bola zriadená vláda – a to sa zdá byť vlastným úmyslom Apoštola, keď hovorí v Rim 13: „Kto sa teda protiví vrchnosti, protiví sa Božiemu poriadku.“
Secundo nota, hanc potestatem immediate esse tamquam in subjecto, in tota multitudine, nam haec potestas est de jure divino: at jus divinum nulli homini particulari dedit hanc potestatem, ergo dedit multitudini; praeterea sublato jure positivo, non est major ratio, cur ex multis aequalibus unus potius, quam alius dominetur. Igitur potestas totius est multitudinis: denique humana societas debet esse perfecta Respublica, ergo debet habere potestatem seipsam conservandi, et proinde puniendi perturbatores pacis etc.
Po druhé, táto moc je bezprostredne sťa v nositeľovi prítomná v celom množstve (ľudí), veď táto moc je z Božského práva – a Božie právo túto moc nedáva osobitne žiadnemu človeku, teda ju dáva množstvu. Okrem toho, ak odstránime pozitívne (písané) právo, nezostáva závažný dôvod, prečo by z množstva rovných mal panovať skôr jeden než druhý. Čiže moc je v celom množstve: takže ľudská spoločnosť by mala byť dokonalou republikou, a teda mať právomoc samu seba zachovať a aj trestať narušiteľov pokoja atď.
Tertio nota, hanc potestatem transferri a multitudine in unum vel plures eodem jure naturae: nam Respublica non potest per seipsam exercere hanc potestatem, ergo tenetur eam transferre in aliquem unum, vel aliquos paucos. Et hoc modo potestas principum in genere considerata, est etiam de jure naturae et divino, nec posset genus humanum: etiamsi totum simul conveniret, contrarium statuere, nimirum, ut nulli essent principes vel rectores.
Po tretie, táto moc sa prenáša od množstva k jednému alebo niekoľkým skrze ten istý prirodzený zákon: veď republika nedokáže sama od seba vykonávať túto moc, a teda potrebuje ju preniesť na nejakého jedného alebo niekoľkých málo ľudí. A týmto spôsobom je moc predstavených, chápaná podľa druhu, takisto podľa práva prirodzeného a božského; a ľudský rod nemôže – aj keby sa všetok zišiel – ustanoviť opak, totiž aby neboli žiadni predstavení ani správcovia.
Quarto nota, in particulari singulas species regiminis esse de jure gentium, non de jure naturae, nam pendet a consensu multitudinis constituere super se regem vel consules, vel alios magistratus, ut patet: et si caussa legitima adsit, potest multitudo mutare regnum in Aristocratiam, aut Democratiam, et e contrario, ut Romae factum legimus.
Po štvrté, jednotlivé druhy vlády sú určené právom národov, nie z prirodzeného práva, lebo závisí od súhlasu množstva ustanoviť nad sebou kráľa alebo konzulov, alebo iné štátne úrady, ako je zrejmé. A ak je prítomná zákonná príčina, môže množstvo ľudu zameniť kráľovstvo za aristokraciu alebo demokraciu a naopak, ako čítame, že sa dialo v Ríme.
Quinto nota, ex dictis sequi, hanc potestatem in particulari esse quidem a Deo, sed mediante consilio et electione humana, ut alia omnia, quae ad jus gentium pertinent. Jus enim gentium est quasi conclusio deducta ex jure naturae per humanum discursum. Ex quo colliguntur duae differentiae inter potestatem politicam et Ecclesiasticam: una, ex parte subjecti; nam politica est in multitudine, Ecclesiastica in uno homine tamquam in subjecto immediate; altera ex parte efficientis, quod politica universe considerata est de jure divino, in particulari considerata, est de jure gentium; Ecclesiastica omnibus modis est de jure divino, et immediate a Deo.
Po piate, z povedaného vyplýva, že táto moc aj v osobitných prípadoch je iste od Boha, ale prostredníctvom ľudskej dohody a voľby, ako všetko ostatné, čo patrí k právu národov. Totiž právo národov je akoby záver vyvodený z prirodzeného zákona skrze ľudskú úvahu. Z čoho sa odvodzujú dva rozdiely medzi mocou politickou a cirkevnou: jeden z hľadiska nositeľa – veď politická je v množstve, ale cirkevná len v jednom človekovi sťa bezprostrednom činiteľovi; druhý rozdiel zo strany účinnej príčiny – keď politická moc uvažovaná vo všeobecnosti je z božského práva, ale uvažovaná v jednotlivosti je podľa práva národov; ale cirkevná moc je vo všetkých ohľadoch z božského práva a bezprostredne od Boha.
Ex his ad argumentum quartum Anabaptistarum respondeo. Primo, argumentum solum probare de regno in particulari, non de ipso principatu in universum, nos autem hoc loco principatum in universum, non certam aliquam ejus formam constituere volumus. Adde secundo, saepissime regna esse justa et injusta: a Deo, et non a Deo; nam ex parte ipsorum occupantium et invadentium, regna sunt latrocinia, et injusta: et proinde non a Deo; tamen ex parte divinae providentiae, quae utitur mala intentione hominum, et illam ordinat, vel ad peccata punienda, vel remuneranda bona opera, vel ad alios bonos fines, regna illa sunt justa, et legitima. Deus enim interdum admirabili ratione providentiae suae, ita quibusdam regna adimit, quibusdam largitur, ut et qui regno cadit, justissime cadat, nec tamen juste possideat, qui regnum invadit; daturus etiam ipse suo tempore illius invasionis justissimas poenas. Ac longe alia ratione Deus filiis Israël Palaestinam tradidit possidendam, quam illam eandem vel Salmanasar, vel Nabuchodonosor postea tradiderit. Siquidem filii Israël, duce Josue, laudabili obedientia cum Palaestinis pugnabant, illisque ad internecionem deletis, terras eorum sibi vendicabant. Salmanasar vero, et Nabuchodonosor, detestabili sacrilegio, Dei populum captivum ducebant: neque enim imperio Dei, sed pravae suae cupiditati obsequi volebant, tametsi Deus ipsis etiam ignorantibus utebatur ad id quod justissime fieri volebat.
Z uvedeného odpoviem na štvrtý argument anabaptistov. Po prvé, argument sa zakladá iba na jednotlivých kráľovstvách, nie na vládnutí vo všeobecnosti, ale my na tomto mieste chceme rozhodnúť o vládnutí vo všeobecnosti, nie o niektorej jeho osobitnej forme. K tomu po druhé pridávam, že najčastejšie sú kráľovstvá spravodlivé aj nespravodlivé – od Boha aj nie od Boha –, veď zo strany dobyvateľov a uchvatiteľov sú kráľovstvá lúpežné a nespravodlivé, a teda nie od Boha; avšak zo strany Božej prozreteľnosti – ktorá používa zlý úmysel ľudí a usporadúva ho: buď na potrestanie hriechov, alebo ako odmenu dobrých skutkov, alebo na iné dobré ciele – tie kráľovstvá sú spravodlivé a zákonné. Boh totiž zavše obdivuhodnými cestami svojej prozreteľnosti tu niekomu kráľovstvá odníma, tu niekomu daruje, takže ak niekoho kráľovstvo padne, padne nanajvýš spravodlivo; hoci by ho ten, čo ho dobýva, nezískal spravodlivo, a potom aj na neho doľahnú vo svojom čase spravodlivé tresty za jeho vpád. A tak úplne z iného dôvodu Boh dal synom Izraela zmocniť sa Palestíny, než z akého tú istú neskôr vydal či Salmanasarovi, či Nabuchodonozorovi. Lebo zatiaľ čo synovia Izraela, vedení Jozuem, s chvályhodnou poslušnosťou bojovali s Palestínčanmi, a až ich celkom vyhladili, ich územie získali pre seba. Avšak Salmanasar a Nabuchodonozor zavrhnutiahodnou svätokrádežou odviedli Boží ľud do zajatia – avšak tým chceli poslúchať nie Boží príkaz, ale svoju zvrátenú túžbu, hoci aj oni nevedomky boli použití Bohom na to, čo chcel spravodlivo uskutočniť.
Explicant hanc rem accurate S. August. libro de gratia et libero arbitrio, cap. 20. et 21. et Hugo Victorinus lib. 1. de Sacramentis, part. 1. cap. 29. nec desunt Scripturarum testimonia. Nam Isaiae 10. sic legimus: Assur virga furoris mei, et baculus ipse est, in manu eorum indignatio mea: ad gentem fallacem mittam eum, et contra populum furoris mei mandabo illi, ut auferat spolia, et diripiat praedam, et ponam illum in conculcationem, quasi lutum platearum; ipse autem non sic arbitrabitur, et cor ejus non ita existimabit etc. Ubi loquitur de Salmanasar, et Sennacherib, qui animo iniquo occupaverunt regiones Israel; tamen Deus illis nescientibus usus est eorum opera ad puniendum Israelitas.
Túto vec dôkladne vysvetľuje sv. Augustín v knihe O milosti a slobodnej vôli, kap. 20 a 21, a Hugo od sv. Viktora v 1. knihe O sviatostiach, časť 1, kap. 29, a nechýbajú ani svedectva Písma. Totiž v Iz 10 takto čítame: „Asýrsko je prútom môjho hnevu a palicou, v ich rukách je moja prchkosť. K rúhavému národu ho posielam, proti ľudu môjho hnevu dávam rozkaz, aby koristil korisť a zbíjal zboj, a aby ho rozšliapal ako blato ulíc. Ale on tak nezmýšľa a jeho srdce tak nemieni ...“ Tu sa hovorí o Salmanasarovi a Sennacheribovi, ktorí s nespravodlivou pohnútkou zabrali územia Izraela, a predsa Boh ich činy použil bez ich vedomia na potrestanie Izraelitov.
Sic Isaiae 45. Haec dicit Dominus Christo meo Cyro, cujus apprehendi dexteram, ut subjiciam ante faciem ejus gentes, et dorsa regum vertam. Ego ante te ibo, et gloriosos terrae humiliabo, etc. propter servum meum Jacob, et Israël electum meum; et vocavi te nomine tuo, assimilavi te, et non cognovisti me. Ex quo loco apparet Cyrum acquisivisse sibi Monarchiam ex cupiditate dominandi, et non propter Dei obsequium: et tamen Deum illi affuisse, et Monarchiam, quam quaerebat, illi dedisse, ut ipse liberaret populum Israël de Babylonica captivitate.
Tak aj Iz 45: „Toto hovorí Pán môjmu pomazanému Kýrovi, ktorého som vzal za pravú ruku, aby som podmanil pred ním národy a chrbáty kráľov ohnul ... Ja pôjdem pred tebou, a slávnych zeme ponížim ... Pre môjho sluhu Jakuba, a Izraela, môjho vyvolenca; a volal som ťa menom tvojím, dal som ti priezvisko, hoci si ma nepoznal.“ Z tohto miesta sa zdá, že Kýros si získal monarchiu z túžby po nadvláde, a nie kvôli poslušnosti Bohu – a predsa Boh stál pri ňom a dal mu monarchiu, o ktorú usiloval, aby on vyslobodil ľud Izraela z babylonského zajatia.
Hierem. 27. Ego dedi omnes terras istas in manu Nabuchodonosor Regis Babylonis servi mei; insuper et bestias agri dedi ei, ut serviant illi, et servient ei omnes gentes, et filio ejus, et filio filii ejus, donec veniat tempus terrae ejus, et ipsius, et servient ei gentes multae, et reges magni; gens autem, et regnum, quod non servierit Nabuchodonosor regi Babylonis, et quicumque non curvaverit collum suum sub jugo regis Babylonis, in gladio, et in fame, et in peste visitabo super gentem illam, ait Dominus omnipotens. Et tamen quis dubitat, quin Nabuchodonosor mala intentione subjecerit sibi tot regna?
Jer 27: „Dal som všetky tieto krajiny do ruky svojho sluhu, babylonského kráľa Nabuchodonozora; dal som mu aj poľnú zver, nech mu slúži. A slúžiť mu budú všetky národy, i jeho synovi, i synovi jeho syna, kým nepríde čas pre jeho krajinu i jeho samého. A budú mu slúžiť mnohé národy a veľkí králi. Národ však a kráľovstvo, ktoré by neslúžilo babylonskému kráľovi Nabuchodonozorovi, a ktokoľvek by nezohol svoju šiju pod jarmo babylonského kráľa, taký národ budem stíhať mečom, hladom a morom, hovorí Pán.“ A predsa, kto by pochyboval, že Nabuchodonozor si so zlým úmyslom podmanil toľké kráľovstvá?
Ezechiel quoque ait, cap. 29. Nabuchodonosor Rex Babylonis servire fecit exercitum suum servitute magna adversus Tyrum, et merces non est reddita ei de Tyro pro servitute, qua servivit mihi adversus eam. Et infra: Dedi ei terram Aegypti pro eo quod laboraverunt mihi, ait Dominus Deus.
A tiež hovorí Ez 29: „Babylonský kráľ Nabuchodonozor dal svojmu vojsku konať ťažkú službu proti Týru ... ale od Týru sa mu nedostalo mzdy za službu, ktorú mi vykonal proti nemu.“ A pod tým: „Dám mu egyptskú krajinu, pretože pracovali pre mňa, hovorí Pán Boh.“
Sic Romani non propter Deum, sed cupiditate gloriae quaerebant Monarchiam, ut B. Augustinus ostendit prolixe lib. 5. civit. Dei, cap. 12. et tamen Deus Monarchiam eis donavit, tum, ut mercedem redderet bonis eorum operibus moralibus, ut idem Augustinus docet lib. 5. cap. 15. civit. Dei, tum etiam, ut per unionem omnium Gentium sub uno principatu pararetur via Evangelicae praedicationi, ut B. Leo dicit serm. 1 de SS. Petro et Paulo.
Podobne Rimania nie kvôli Bohu, ale vlastnou túžbou po sláve sa usilovali o monarchiu, ako sv. Augustín obšírne ukazuje v knihe 5 o Božom štáte, kap. 12. A Boh im daroval monarchiu, jednak ako odmenu za ich dobré mravné diela, ako aj Augustín učí v knihe 5, kap. 15 o Božom štáte, jednak tiež kvôli zjednoteniu všetkých národov pod jednu vládu, aby sa pripravila cesta hlásaniu Evanjelia, ako hovorí sv. Lev v kázni 1 o sv. Petrovi a Pavlovi.
Adde tamen, quod etiamsi initio, qui regna constituerunt, fuerint invasores, ut plurimum: tamen successu temporis fiunt, vel ipsi, vel successores eorum legitimi Principes, quia populi paulatim consentiunt. Hoc modo regnum Francorum nunc omnium consensu legitimum est, licet initio Franci injuste Gallias occupaverint. Atque idem dici potest de regno Hispanico, quod ab invasione Gothorum coepit; et de regno Anglorum, quod coepit ab injusta occupatione Anglosaxonum; et de ipso Imperio Romano, quod a Julio Caesare patriae oppressore constitutum est: quod tamen postea adeo legitimum esse coepit, ut Dominus dixerit Matth. 22. Reddite quae sunt Caesaris, Caesari, etc.
K tomu pridám, že aj keď na začiatku tí, ktorí zakladali kráľovstvá, boli ponajviac dobyvateľmi, predsa sa v priebehu času stali oni alebo ich nástupcovia zákonnými panovníkmi, pretože ľud postupne súhlasil. Týmto spôsobom je dnes francúzske kráľovstvo za súhlasu všetkých zákonné, hoci na začiatku Frankovia nespravodlivo uchvátili Galiu. A to isté sa dá povedať o španielskom kráľovstve, ktoré začalo vpádom Gótov; aj o anglickom kráľovstve, ktoré začalo nespravodlivým nájazdom Anglosasov; a tiež o samotnej Rímskej ríši, ktorá bola založená Júliom Cézarom, utláčateľom vlasti, a ktorá sa predsa neskôr stala natoľko zákonnou, že Pán povedal (Mt 22): „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, ...“
Dodatok autora k tejto 6. kapitole vzatý zo spisu Recognitio
§. Quinto nota. Docuimus hoc loco, potestatem politicam in Regibus, aliisque Principibus non esse immediate a Deo, sed mediante consilio et consensu hominum. Et quoniam haec communis sententia est, non curavimus ullis argumentis eam communire. Quia vero dum hunc locum recognosceremus, nonnulli scripserant, Regum potestatem politicam, non minus immediate esse a Deo, quam sit potestas summi Pontificis: necessarium esse duxi aliquid hoc loco addere.
V piatom bode sme učili, že politická moc kráľov a iných kniežat nie je od Boha bezprostredne, ale prostredníctvom dohody a súhlasu ľudí. A keďže je to všeobecne známa myšlienka, nesnažili sme sa ju potvrdiť žiadnymi argumentmi. Avšak kým sme sa vrátili ku kontrole tohto miesta, viacerí napísali, že politická moc kráľov nie je o nič menej bezprostredne od Boha, než je moc najvyššieho Veľkňaza (pápeža) – takže som uvážil za nevyhnutné pridať ešte niečo k tomuto miestu.
Primum igitur adfero auctores hujus sententiae ex Theologis antiquis sanctum Thomam 2.2. quaest. 10. art. 10. ex recentioribus, Dominicum a Soto, lib. 4. de Justitia et Jure q. 4. art. 1. ex canonistis Navarrum in cap. Novit. de Judic. notab. 3. num. 41. et 85. quibus plurimi alii adjungi possent.
Ako prvé teda uvediem autorov tejto myšlienky: z dávnych teológov sv. Tomáš Suma teologická II-II q. 10 a. 10, z novších Dominik Soto 4. kniha O spravodlivosti a práve, otázka 4, článok 1, od kanonistov Navarrus v kap. Novit. de Judic. notab. 3. num. 41 a 85, ku ktorým je možné pridať viacero ďalších.
Secundo, addo experientiam, nam Romana civitas primo Reges habuit, deinde populus ipse Reges sustulit, et Magistratus annuos creavit, et quemadmodum Regum Imperium justum habebatur: ita postea justum habitum est Imperium consulare, quia Populo ita placuit, et hoc regimen Romanorum laudatur lib. 1. Machab. cap. 8. sed rursus eadem civitas ad unius absoluti Principis regimen rediit, quod non minus justum habitum fuit, cum Scriptura jubeat talibus Principibus obediri, Rom. 13. et alibi, et rationem reddit Justinianus in institut. de jure natur. gent. et civili §. sed et quod Principi, ubi sic ait, quod Principi placuit, legis habet vigorem, quia populus lege regia, quae de ejus imperio lata est, ei, et in eum omnem suam auctoritatem, et jurisdictionem transtulit, haec ille, qui aperte fatetur potestatem Principis a populo dimanasse. Addidit autem Seneca in epist. 108. etiam ab ipsis Regibus provocationem ad populum fuisse, quod Livius lib. 1. confirmat exemplo Tullii Hostilii Regis. Quod autem diximus de Romana civitate, de multis aliis dici posset, quae regimen unius in Aristocraticum, vel Democraticum aliquando mutaverunt, et rursum ad regimen unius Principis redierunt. Itaque Navarrus loco notato non dubitat affirmare numquam populum ita potestatem suam in Regem transferre, quin illam sibi in habitu retineat, ut in certis casibus etiam actu recipere possit.
Po druhé, pridám skúsenosť, že totiž Rímska obec mala najprv kráľov, potom sám ľud kráľov odstránil a každoročne volil správcov. A rovnako, ako sa pokladala vláda kráľov za spravodlivú, tak aj potom sa za spravodlivú považovala vláda konzulov, pretože ľud to uznal za dobré; a tento režim Rimanov sa chváli v 1 Mach 8. Ale potom tá istá obec odovzdala vládu jednému absolútnemu panovníkovi, čo sa bralo za nie menej spravodlivé, pretože Písmo káže takých panovníkov poslúchať v Rim 13 a inde; a dôvod podal Justinián v Institut. de jure natur. gent et civili, odsek sed et quod Principi, kde takto hovorí: „Čo sa panovníkovi páčilo, má silu zákona, pretože ľud presunul jemu a na neho celú svoju autoritu a súdnu právomoc skrze kráľovský zákon, ktorým ustanovil jeho vládu.“ Tým otvorene priznáva, že moc panovníka vychádza z ľudu. A Seneka pridal v liste 108, že aj samotní králi sa odvolávali na ľud, čo potvrdzuje Livius v knihe 1 na príklade kráľa Tullia Hostilia. Čo sme ale povedali o Ríme, dalo by sa povedať o mnohých ďalších štátoch, ktoré niekedy zmenili vládu jedného na aristokratickú alebo na demokratickú, a potom sa opäť vrátili k vláde jedného panovníka. A tak Navarrus na uvedenom mieste sa nezdráha tvrdiť, že ľud nikdy neprenáša na kráľa svoju moc tak, že by si jej povahu v sebe neponechal, takže za istých okolností si ju tiež môže činom vziať späť.
Addo postremo testimonia et exempla Scripturae. Deuteron. 12. habemus ad populum pertinere constituere super se Regem; quamvis Deus voluerit eum eligi in populo suo, quem ipse designasset. Quod docent exempla Scripturae divinae, enim illos ipsos, quos Deus immediate ad Principatum elegisse videtur, consensu populi opus habuisse, ut re ipsa Regnum obtinerent, pacificeque regnarent. Lib. 1. Regnum cap. 10. Samuel propheta Dei jussu Saulem unxit in Regem, tamen haec unctio fuit potius praedictio quaedam, quam traditio Regiae potestatis. Nam paulo post Samuel forte Regem elegit, et fors in Saulem cecidit, et quia non pauci non acquiescebant illi electioni: capite sequenti dixit Samuel ad populum: Venite, et eamus in Galgala, et innovemus ibi Regnum, et perrexit, inquit Scriptura, omnis populus, et fecerunt ibi Regem Saul coram Domino in Galgala. Deus igitur Saulem secreto designavit Regem, et providentia sua fecit ut sors in eum caderet, et rursum inclinavit populi voluntatem, ut eundem Regem habere vellent: proinde non sine consensu populi, neque immediate a Deo Saul Rex factus est.
Napokon dodám svedectva a príklady z Písma. V Dt 17 máme, že ľudu pripadlo ustanoviť nad sebou kráľa; hoci Boh chcel, aby bol vybraný z jeho ľudu ten, koho on označí. A učia to aj príklady zo Svätého Písma, lebo vidíme aj u tých, ktorí sa zdajú byť priamo vyvolení Bohom pre panovanie, že si dali záležať aj na súhlase ľudu, aby týmto spôsobom obdržali kráľovstvo a pokojne vládli. V 1 Sam 10 prorok Samuel na Boží príkaz pomazal Šaula za kráľa, predsa však toto pomazanie bola skôr akási predpoveď, než odovzdanie kráľovskej moci. Veď o niečo neskôr Samuel vybral kráľa žrebom, a žreb padol na Šaula; a pretože viacerí neboli spokojní sa touto voľbou, v nasledujúcej kapitole povedal Samuel ľudu: „Poďte, pôjdeme do Galgaly a obnovíme tam kráľovstvo! Išiel teda,“ Písmo hovorí, „všetok ľud a tam, v Galgale, pred Pánovou tvárou ustanovili Šaula za kráľa.“ Boh teda Šaula v skrytosti ustanovil za kráľa a svojou prozreteľnosťou určil, aby lós padol na neho, a súčasne naklonil vôľu ľudu, aby chceli tohto kráľa – a teda Šaul bol ustanovený za kráľa nie bez súhlasu ľudu, ani bezprostredne Bohom.
Idem multo clarius in Davide perspicitur. Nam lib. 1. Regum cap. 16. dixit Deus Samueli: Imple cornu tuum oleo, et veni, ut mittam te ad Isai Bethlehemitam, providi enim in filiis ejus mihi Regem. Et paulo post unxit Samuel Davidem in Regem super Israël, sed quod haec designatio quaedam, et praedictio fuerit, et non proprie Regiae potestatis collatio, perspicuum est ex eo, quod David Saulem, donec vixit, pro vero Rege et Domino suo coluit: neque etiam Saule defuncto ausus est sibi Regnum vindicare, nisi a populo regiam potestatem acciperet. Sic enim legimus lib. 2. Reg. cap. 2. Veneruntque viri Judae, et unxerunt ibi David, ut regnaret super domum Juda. Et paulo post, dicit ipse David, licet mortuus sit Dominus vester Saul, tamen me unxit domus Juda in Regem sibi. Et cum aliquandiu fuisset bellum inter David, quem sequebatur domus Juda, et Isboseth filium Saul, quem ut haeredem Regni sequebatur domus Israël, tandem post annos septem defuncto Isboseth, venit etiam domus Israël, et pactum iniit cum Davide, eumque unxit in Regem super omnem Israël, ut scribitur lib. 2. Regum cap. 5. fecit igitur Deus Davidem Regem, sicut tanto antea illi promiserat, sed fecit mediante consensu populi, quem providentia sua inclinavit, ut Davidem inungerent, Regemque constituerent. Sic etiam lib. 3. Regum capite 11. per Ahiam Silonitem Prophetam elegit Deus Hieroboam in Regem Israël, sed complevit opus suum cap. 12. mediante consensu populi, qui rebellavit a Rege Roboam, et constituit sibi Regem Hieroboam. Si ergo illos quos Deus ipse Reges fecit, non sine consensu populi fecit: certe multo minus ulli alii recte dici possunt immediate a Deo regiam potestatem accepisse.
To isté vidno omnoho jasnejšie na Dávidovi. Veď v 1 Sam 16 povedal Boh Samuelovi: „Naplň si roh olejom a choď! Posielam ťa k Betlehemčanovi Izaimu, lebo som si spomedzi jeho synov vyhliadol kráľa.“ A krátko nato Samuel pomazal Dávida za kráľa Izraela; ale že to bolo akési označenie a predpoveď, a nie riadne udelenie kráľovskej moci, vidieť z toho, že kým Šaul žil, Dávid ho ctil ako skutočného kráľa a svojho pána; a ani po smrti Šaula si nedovolil privlastniť si kráľovstvo, kým neobdržal od ľudu kráľovskú moc. Lebo tak čítame v 2 Sam 2: „Vtedy prišli mužovia Júdska a pomazali tam Dávida za kráľa nad domom Júdu.“ A o niečo neskôr sám Dávid hovorí: „hoci zomrel pán váš Šaul, už mňa pomazal dom Júdov za kráľa nad sebou.“ A hoci po nejakom čase bola vojna medzi Dávidom, ktorého nasledoval Júdov dom, a synom Šaula Isbosetom, ktorého ako dediča kráľovstva nasledoval dom Izraelov, predsa po siedmich rokoch a smrti Isboseta prišiel aj dom Izraela, uzavrel zmluvu s Dávidom a pomazal ho za kráľa nad celým Izraelom, ako sa píše v 2 Sam 5. Teda Boh učinil Dávida kráľom, ako mu dávno predtým sľúbil, ale urobil to prostredníctvom súhlasu ľudu, ktorý svojou prozreteľnosťou naklonil, aby Dávida pomazali a ustanovili ho za kráľa. Tak aj v 1 Kr 11 skrze proroka Ahiáša Silonského Boh vyvolil Jeroboama za kráľa Izraela, ale zavŕšil svoje dielo v kap. 12 prostredníctvom súhlasu ľudu, ktorý povstal proti kráľovi Roboamovi a ustanovil si za kráľa Jeroboama. Ak teda tých, ktorých sám Boh urobil kráľmi, nie bez súhlasu ľudu ustanovil, určite tým menším právom môžu nejakí iní povedať, že obdržali kráľovskú moc priamo od Boha.
nasledujúca kapitola