Sv. Róbert Bellarmín – De laicis (O laikoch, čiže o štátnej moci) – kapitola 5
obsah, predchádzajúca kapitola
Kapitola 5 – Idem asseritur ex fine principatus. (To isté potvrdené z cieľa vládnutia)
Tertia ratio ducitur a fine. Principatus politicus adeo naturalis et necessarius est humano generi, ut tolli non possit, quin natura ipsa destruatur: hominis enim natura est, ut sit animal sociale; nam bruta quidem sunt a natura ita instructa, ut possint sibi singula sufficere, homo autem tam multis rebus indiget, ut solus vivere nullo modo possit; nam bruta nascuntur vestita, et armata, et aestimativam habent ita determinatam ad omnia, quae sibi conveniunt, ut naturaliter sine ullo doctore statim noverint nidos aedificare, alimenta quaerere, et medicinam etiam sibiipsis facere; at homo nascitur sine vestibus, sine domo, sine alimentis, omnium rerum egenus, et quamquam habet manus et rationem, quibus omnia instrumenta parare potest, tamen singula longum tempus requirunt, et adeo longum, ut sit impossibile sibi unum hominem sufficere ad omnia; praesertim cum nascamur rudes, et artes magis doctrina, quam experientia discantur: ergo necesse est, ut simul vivamus, et unus alium juvet.
Tretí dôkaz sa berie z cieľa. Politická vláda je natoľko prirodzená a nevyhnutná ľudskému rodu, že sa nedá odstrániť bez zničenia samotnej prirodzenosti – lebo prirodzenosť človeka je byť tvorom spoločenským. Veď zvieratá sú zaiste od prírody tak pripravené, aby si mohli samé vystačiť, avšak človek potrebuje tak mnoho vecí, že nijakým spôsobom nemôže žiť sám. Totiž zvieratá sa rodia ošatené a vyzbrojené, a majú inštinkty natoľko uspôsobené na všetko, čo sa im môže prihodiť, že prirodzene bez akéhokoľvek učiteľa hneď vedia stavať hniezda, hľadať potravu a aj sami si pripraviť liek. Avšak človek sa rodí bez odevu, bez domu, bez obživy, potrebný všetkých vecí, a hoci má ruky a rozum, ktorými si môže pripraviť všetky nástroje, predsa každá vec vyžaduje dlhý čas, a to natoľko dlhý, že by bolo nemožné jednému človeku vystačiť si vo všetkom; najmä ak sa rodíme nevedomí a remeslá sa spoznávajú skôr vyučovaním než skúsenosťou – teda je potrebné, aby sme žili spolu a jeden druhému pomáhal.
Praeterea, etiamsi quisque sufficeret sibi ad vivendum, tamen numquam sufficeret ad protegendum se ab impetu ferarum et latronum, sed ad hoc necesse est convenire, et collatis viribus resistere; et licet sufficeret sibi etiam contra hostes, tamen semper maneret rudis, et expers sapientiae et justitiae, multarumque aliarum virtutum, cum tamen ad hoc nati simus, ut mentem et voluntatem praecipue exerceamus; nam scientiae et artes longo tempore, et a multis inventae sunt, et sine doctore percipi non possunt: justitia autem non nisi in societate exerceri potest, cum sit virtus constituens aequitatem inter plures.
Okrem toho, ak by si aj niekto sám vystačil na život, predsa by sa nikdy nestačil ubrániť od útokov divých zvierat a lupičov; a kvôli tomu je potrebné sa zhromaždiť a spojenými silami odporovať. Ak pripustíme, že by si tiež vystačil proti nepriateľom, predsa by navždy zostal nevzdelaný a pozbavený múdrosti a spravodlivosti a mnohých iných čností, hoci práve nato sa rodíme, aby sme najmä rozum a vôľu využívali. Veď vedomosti a zručnosti boli objavené počas dlhej doby a skrze mnohých ľudí a nedajú sa spoznať bez učiteľa; a aj spravodlivosť sa môže pestovať iba v spoločnosti, lebo je čnosťou zabezpečujúcou rovnosť medzi mnohými.
Denique, donum loquendi, et audiendi, id est, percipiendi distincte verba, quorsum homini collatum est, si debeat solitarius vivere? Itaque recte Aristoteles lib. 1. politicorum, c. 2. dicit, hominem natura civile esse animal, magis quam sint apes et grues, et quaecumque animalia, et si quis solitarius vivat, aut esse bestiam, aut Deum, id est, aut minus, aut majus homine, neque id est contra Eremitas nostros. Nam qui penitus solitarii vixerunt, ut Paulus primus Eremita, Maria Magdalena, Maria Aegyptiaca, et si qui sunt alii, dici possunt aliquid amplius homine habuisse, non natura, sed gratia; nam non sine miraculo alebantur a Deo, ut notum est; ceteri autem etsi in solitudine degerent, tamen frequentes simul conveniebant, et Abbatibus suis subjecti erant, ut in disputatione de Monachis demonstravimus.
Napokon, dar hovorenia a počúvania, t.j. jasného vnímania slov, načo by bol človeku daný, ak by mal žiť sám? A tak správne Aristoteles v prvej knihe Politiky, kap. 2 hovorí, že človek je prirodzenosťou politický tvor, a to viac než včely alebo žeriavy, alebo akékoľvek živočíchy; a ak niekto žije osamotene, buď je zvieraťom, alebo Bohom, t.j. buď je menší, alebo väčší než človek. Ale to neprotirečí našim pustovníkom. Totiž tí, ktorí žili naozaj osamotene, napríklad prvý pustovník Pavol, Mária Magdaléna, Mária Egyptská a možno aj nejakí ďalší – o nich sa dá povedať, že mali v sebe čosi viac než človeka, nie od prírody, ale z milosti; veď nie bez zázraku ich Boh živil, ako je známe. Avšak ostatní, aj keď bývali osamote, predsa sa často spolu schádzali a boli podriadení svojim opátom, ako sme ukázali v pojednaní o rehoľníkoch.
Jam vero, si natura humana socialem vitam requirit, certe requirit etiam regimen et rectorem; nam impossibile est multitudinem diu consistere, nisi sit, qui eam contineat, et cui sit curae bonum commune: sicut in unoquoque nostrum, nisi esset anima, quae contineret et conjungeret partes, et potentias, et elementa contraria, ex quibus constamus, statim omnia solverentur. Unde Proverb. 11. Ubi non est gubernator, populus corruet. Deinde societas est multitudo ordinata, non enim dicitur societas multitudo confusa et dispersa; ordo autem quid aliud est, quam series quaedam inferiorum et superiorum? Necessario igitur rectores habendi sunt, si societas futura est.
Takže ak ľudská prirodzenosť vyžaduje spoločenský život, určite potrebuje aj vládu a správcu; lebo je nemožné množstvu ľudí sa dlho udržať, ak niet toho, kto by ju držal pohromade, a kto by mal na starosti spoločné dobro – tak ako v každom z nás keby nebola duša, ktorá spája a zjednocuje časti, schopnosti a náprotivné prvky, z ktorých pozostávame, ihneď by sa všetko rozpadlo. Odtiaľ Prís 11: „Kde niet správcu, padá ľud.“ Teda spoločnosť je usporiadané množstvo, lebo sa spoločnosťou nenazýva množstvo zmätené a roztratené; a navyše poriadok čo iné je, než akási postupnosť nižších a vyšších? Takže je nevyhnutné mať správcov, ak má existovať spoločnosť.
Ex hac ratione solvitur tertium argumentum Anabaptistarum, falsum enim assumunt, cum dicunt, regimen politicum permissum Judaeis ob imperfectionem eorum, nobis autem non convenire, quia unctio doceat nos de omnibus; nam unctio hoc in primis docet esse necessarium, habere rectorem; nec sufficit scire omnia, sed oportet etiam multa facere et parare, quae non possumus sine aliorum auxilio.
Týmto dôkazom sa vyvracia tretí argument anabaptistov, lebo nesprávne uvažujú, keď hovoria, že politická vláda bola dovolená Židom kvôli ich nedokonalosti, avšak nám nie je vhodná, lebo pomazanie nás učí o všetkom. No pomazanie učí v prvom rade to, že je nutné mať správcov; a ani nestačí vedieť všetko, ale treba tiež toho veľa urobiť a pripraviť, čo nedokážeme bez pomoci druhých.
Et praeterea hinc deducitur falsum esse, quod M. T. dicit in primo de inventione, fuisse olim tempus, quo homines vagarentur more bestiarum, deinde a sapiente quodam, et eloquente homine vi eloquentiae persuasos convenire, et simul vivere, quod idem etiam hoc tempore dicere solent quicumque eloquentiam laudandam suscipiunt. At revera numquam fuit, nec esse potuit, tale tempus. Nam Adam sapientissimus fuit, et sine dubio non permisit homines vagari more bestiarum, et Cain filius ejus aedificavit etiam civitatem materialem: ante Cain et Adam nulli fuerunt. Sed non mirum Ciceronem et alios Ethnicos talia dicere: nam Ethnici, quia putabant mundum fuisse ab aeterno, et tamen videbant omnes artes esse novas, et non exstare memoriam, nisi paucorum annorum, inde suspicati sunt, longissimo tempore homines vixisse more ferarum, et solum exstare memoriam rerum gestarum ab eo tempore, quo coeperunt homines simul degere; sed Christiani, qui ex testimonio Dei didicerunt, mundum creatum fuisse ante annos nondum sexies millenos, et primos homines urbes continuo habere coepisse, mirum profecto est, cur dicere audeant longissimo tempore homines sine rectore, et sine civitatibus more ferarum vixisse.
A navyše odtiaľ vyplýva, že je nesprávne, čo Cicero hovorí v prvej časti De Inventione, že kedysi bola doba, keď sa ľudia potulovali po spôsobe zvierat, a potom akýsi múdry a výrečný človek ich svojou výrečnosťou presvedčil sa zhromaždiť a spolu žiť; a to aj v súčasnosti zvyknú hovoriť takí, ktorým ide o chválu výrečnosti. Ale v skutočnosti nikdy nebola ani nemohla byť taká doba. Veď Adam bol nadmieru múdry a bezpochyby nedovolil ľuďom sa túlať na spôsob zvierat, a jeho syn Kain postavil aj pozemské mesto; a pred Kainom a Adamom nebol nikto. Ale nečudo, že Cicero a iní pohania hovoria také veci – veď pohania, ktorí sa domnievali, že svet existoval od večnosti, a pritom videli, že všetky remeslá sú nové a nepresahujú pamäť, nanajvýš ak niekoľko málo rokov, odtiaľ predpokladali, že veľmi dlhý čas ľudia žili na spôsob zvierat, a pamäť na uplynulé udalosti sa zachovala až od tej doby, keď ľudia začali bývať spolu. Ale kresťania boli poučení z Božieho svedectva, že svet bol stvorený pred necelými šesťtisíc rokmi a prví ľudia hneď začali mať mestá, a preto by naozaj bolo čudné, ak by sa odvažovali tvrdiť, že dlhý čas ľudia žili na spôsob zvierat bez vládcu a bez miest.
nasledujúca kapitola
Kapitola 5 – Idem asseritur ex fine principatus. (To isté potvrdené z cieľa vládnutia)
Tertia ratio ducitur a fine. Principatus politicus adeo naturalis et necessarius est humano generi, ut tolli non possit, quin natura ipsa destruatur: hominis enim natura est, ut sit animal sociale; nam bruta quidem sunt a natura ita instructa, ut possint sibi singula sufficere, homo autem tam multis rebus indiget, ut solus vivere nullo modo possit; nam bruta nascuntur vestita, et armata, et aestimativam habent ita determinatam ad omnia, quae sibi conveniunt, ut naturaliter sine ullo doctore statim noverint nidos aedificare, alimenta quaerere, et medicinam etiam sibiipsis facere; at homo nascitur sine vestibus, sine domo, sine alimentis, omnium rerum egenus, et quamquam habet manus et rationem, quibus omnia instrumenta parare potest, tamen singula longum tempus requirunt, et adeo longum, ut sit impossibile sibi unum hominem sufficere ad omnia; praesertim cum nascamur rudes, et artes magis doctrina, quam experientia discantur: ergo necesse est, ut simul vivamus, et unus alium juvet.
Tretí dôkaz sa berie z cieľa. Politická vláda je natoľko prirodzená a nevyhnutná ľudskému rodu, že sa nedá odstrániť bez zničenia samotnej prirodzenosti – lebo prirodzenosť človeka je byť tvorom spoločenským. Veď zvieratá sú zaiste od prírody tak pripravené, aby si mohli samé vystačiť, avšak človek potrebuje tak mnoho vecí, že nijakým spôsobom nemôže žiť sám. Totiž zvieratá sa rodia ošatené a vyzbrojené, a majú inštinkty natoľko uspôsobené na všetko, čo sa im môže prihodiť, že prirodzene bez akéhokoľvek učiteľa hneď vedia stavať hniezda, hľadať potravu a aj sami si pripraviť liek. Avšak človek sa rodí bez odevu, bez domu, bez obživy, potrebný všetkých vecí, a hoci má ruky a rozum, ktorými si môže pripraviť všetky nástroje, predsa každá vec vyžaduje dlhý čas, a to natoľko dlhý, že by bolo nemožné jednému človeku vystačiť si vo všetkom; najmä ak sa rodíme nevedomí a remeslá sa spoznávajú skôr vyučovaním než skúsenosťou – teda je potrebné, aby sme žili spolu a jeden druhému pomáhal.
Praeterea, etiamsi quisque sufficeret sibi ad vivendum, tamen numquam sufficeret ad protegendum se ab impetu ferarum et latronum, sed ad hoc necesse est convenire, et collatis viribus resistere; et licet sufficeret sibi etiam contra hostes, tamen semper maneret rudis, et expers sapientiae et justitiae, multarumque aliarum virtutum, cum tamen ad hoc nati simus, ut mentem et voluntatem praecipue exerceamus; nam scientiae et artes longo tempore, et a multis inventae sunt, et sine doctore percipi non possunt: justitia autem non nisi in societate exerceri potest, cum sit virtus constituens aequitatem inter plures.
Okrem toho, ak by si aj niekto sám vystačil na život, predsa by sa nikdy nestačil ubrániť od útokov divých zvierat a lupičov; a kvôli tomu je potrebné sa zhromaždiť a spojenými silami odporovať. Ak pripustíme, že by si tiež vystačil proti nepriateľom, predsa by navždy zostal nevzdelaný a pozbavený múdrosti a spravodlivosti a mnohých iných čností, hoci práve nato sa rodíme, aby sme najmä rozum a vôľu využívali. Veď vedomosti a zručnosti boli objavené počas dlhej doby a skrze mnohých ľudí a nedajú sa spoznať bez učiteľa; a aj spravodlivosť sa môže pestovať iba v spoločnosti, lebo je čnosťou zabezpečujúcou rovnosť medzi mnohými.
Denique, donum loquendi, et audiendi, id est, percipiendi distincte verba, quorsum homini collatum est, si debeat solitarius vivere? Itaque recte Aristoteles lib. 1. politicorum, c. 2. dicit, hominem natura civile esse animal, magis quam sint apes et grues, et quaecumque animalia, et si quis solitarius vivat, aut esse bestiam, aut Deum, id est, aut minus, aut majus homine, neque id est contra Eremitas nostros. Nam qui penitus solitarii vixerunt, ut Paulus primus Eremita, Maria Magdalena, Maria Aegyptiaca, et si qui sunt alii, dici possunt aliquid amplius homine habuisse, non natura, sed gratia; nam non sine miraculo alebantur a Deo, ut notum est; ceteri autem etsi in solitudine degerent, tamen frequentes simul conveniebant, et Abbatibus suis subjecti erant, ut in disputatione de Monachis demonstravimus.
Napokon, dar hovorenia a počúvania, t.j. jasného vnímania slov, načo by bol človeku daný, ak by mal žiť sám? A tak správne Aristoteles v prvej knihe Politiky, kap. 2 hovorí, že človek je prirodzenosťou politický tvor, a to viac než včely alebo žeriavy, alebo akékoľvek živočíchy; a ak niekto žije osamotene, buď je zvieraťom, alebo Bohom, t.j. buď je menší, alebo väčší než človek. Ale to neprotirečí našim pustovníkom. Totiž tí, ktorí žili naozaj osamotene, napríklad prvý pustovník Pavol, Mária Magdaléna, Mária Egyptská a možno aj nejakí ďalší – o nich sa dá povedať, že mali v sebe čosi viac než človeka, nie od prírody, ale z milosti; veď nie bez zázraku ich Boh živil, ako je známe. Avšak ostatní, aj keď bývali osamote, predsa sa často spolu schádzali a boli podriadení svojim opátom, ako sme ukázali v pojednaní o rehoľníkoch.
Jam vero, si natura humana socialem vitam requirit, certe requirit etiam regimen et rectorem; nam impossibile est multitudinem diu consistere, nisi sit, qui eam contineat, et cui sit curae bonum commune: sicut in unoquoque nostrum, nisi esset anima, quae contineret et conjungeret partes, et potentias, et elementa contraria, ex quibus constamus, statim omnia solverentur. Unde Proverb. 11. Ubi non est gubernator, populus corruet. Deinde societas est multitudo ordinata, non enim dicitur societas multitudo confusa et dispersa; ordo autem quid aliud est, quam series quaedam inferiorum et superiorum? Necessario igitur rectores habendi sunt, si societas futura est.
Takže ak ľudská prirodzenosť vyžaduje spoločenský život, určite potrebuje aj vládu a správcu; lebo je nemožné množstvu ľudí sa dlho udržať, ak niet toho, kto by ju držal pohromade, a kto by mal na starosti spoločné dobro – tak ako v každom z nás keby nebola duša, ktorá spája a zjednocuje časti, schopnosti a náprotivné prvky, z ktorých pozostávame, ihneď by sa všetko rozpadlo. Odtiaľ Prís 11: „Kde niet správcu, padá ľud.“ Teda spoločnosť je usporiadané množstvo, lebo sa spoločnosťou nenazýva množstvo zmätené a roztratené; a navyše poriadok čo iné je, než akási postupnosť nižších a vyšších? Takže je nevyhnutné mať správcov, ak má existovať spoločnosť.
Ex hac ratione solvitur tertium argumentum Anabaptistarum, falsum enim assumunt, cum dicunt, regimen politicum permissum Judaeis ob imperfectionem eorum, nobis autem non convenire, quia unctio doceat nos de omnibus; nam unctio hoc in primis docet esse necessarium, habere rectorem; nec sufficit scire omnia, sed oportet etiam multa facere et parare, quae non possumus sine aliorum auxilio.
Týmto dôkazom sa vyvracia tretí argument anabaptistov, lebo nesprávne uvažujú, keď hovoria, že politická vláda bola dovolená Židom kvôli ich nedokonalosti, avšak nám nie je vhodná, lebo pomazanie nás učí o všetkom. No pomazanie učí v prvom rade to, že je nutné mať správcov; a ani nestačí vedieť všetko, ale treba tiež toho veľa urobiť a pripraviť, čo nedokážeme bez pomoci druhých.
Et praeterea hinc deducitur falsum esse, quod M. T. dicit in primo de inventione, fuisse olim tempus, quo homines vagarentur more bestiarum, deinde a sapiente quodam, et eloquente homine vi eloquentiae persuasos convenire, et simul vivere, quod idem etiam hoc tempore dicere solent quicumque eloquentiam laudandam suscipiunt. At revera numquam fuit, nec esse potuit, tale tempus. Nam Adam sapientissimus fuit, et sine dubio non permisit homines vagari more bestiarum, et Cain filius ejus aedificavit etiam civitatem materialem: ante Cain et Adam nulli fuerunt. Sed non mirum Ciceronem et alios Ethnicos talia dicere: nam Ethnici, quia putabant mundum fuisse ab aeterno, et tamen videbant omnes artes esse novas, et non exstare memoriam, nisi paucorum annorum, inde suspicati sunt, longissimo tempore homines vixisse more ferarum, et solum exstare memoriam rerum gestarum ab eo tempore, quo coeperunt homines simul degere; sed Christiani, qui ex testimonio Dei didicerunt, mundum creatum fuisse ante annos nondum sexies millenos, et primos homines urbes continuo habere coepisse, mirum profecto est, cur dicere audeant longissimo tempore homines sine rectore, et sine civitatibus more ferarum vixisse.
A navyše odtiaľ vyplýva, že je nesprávne, čo Cicero hovorí v prvej časti De Inventione, že kedysi bola doba, keď sa ľudia potulovali po spôsobe zvierat, a potom akýsi múdry a výrečný človek ich svojou výrečnosťou presvedčil sa zhromaždiť a spolu žiť; a to aj v súčasnosti zvyknú hovoriť takí, ktorým ide o chválu výrečnosti. Ale v skutočnosti nikdy nebola ani nemohla byť taká doba. Veď Adam bol nadmieru múdry a bezpochyby nedovolil ľuďom sa túlať na spôsob zvierat, a jeho syn Kain postavil aj pozemské mesto; a pred Kainom a Adamom nebol nikto. Ale nečudo, že Cicero a iní pohania hovoria také veci – veď pohania, ktorí sa domnievali, že svet existoval od večnosti, a pritom videli, že všetky remeslá sú nové a nepresahujú pamäť, nanajvýš ak niekoľko málo rokov, odtiaľ predpokladali, že veľmi dlhý čas ľudia žili na spôsob zvierat, a pamäť na uplynulé udalosti sa zachovala až od tej doby, keď ľudia začali bývať spolu. Ale kresťania boli poučení z Božieho svedectva, že svet bol stvorený pred necelými šesťtisíc rokmi a prví ľudia hneď začali mať mestá, a preto by naozaj bolo čudné, ak by sa odvažovali tvrdiť, že dlhý čas ľudia žili na spôsob zvierat bez vládcu a bez miest.
nasledujúca kapitola