Sv. Róbert Bellarmín – De laicis (O laikoch, čiže o štátnej moci) – kapitola 4
obsah, predchádzajúca kapitola
Kapitola 4 – Idem asseritur exemplis Sanctorum. (To isté sa dokazuje príkladmi svätých)
Secunda ratio sumitur ab exemplis: nam si res mala esset principatus, numquam viri sancti eum gessissent: at habemus in Scriptura plurima exempla sanctorum Principum, ut Melchisedech Regis Salem, Josephi Patriarchae, qui toti Aegypto utilissime praefuit, Moysis, Josue, omnium fere Judicum, Davidis, Salomonis, Ezechiae, Josaphat, Josiae, Danielis, Mardochaei, Nehemiae, Machabaeorum, et aliorum.
Druhý dôkaz sa berie z príkladov: Ak by totiž vládnutie bola zlá vec, nikdy by ju nevykonávali svätí muži; avšak v Písme máme viacero príkladov svätých kniežat, ako je kráľ Salemu Melchizedech, patriarcha Jozef, ktorý veľmi schopne vládol celému Egyptu, Mojžiš, Jozue, skoro všetci Sudcovia, Dávid, Šalamún, Ezechiáš, Jozafat, Joziáš, Daniel, Mardochej, Nehemiáš, Machabejci a ďalší.
In Testamento novo videmus Joan. 4. Regulum credidisse in Christum, nec tamen jussum renunciare principatui; et similiter Actor. 13. Proconsulem conversum a Paulo, non propterea deposuisse magistratum. Videmus deinde a S. Fabiano Papa, et Martyre, et a tota Ecclesia admissum fuisse Philippum Imperatorem, nec illi imperatum, ut deponeret imperium, ut ex historia Eusebii, lib. 6. c. 25. colligitur.
V Novom Zákone vidíme v Jn 4 kráľovského úradníka, ktorý uveril v Krista, avšak nebolo mu prikázané zrieknuť sa funkcie; a podobne v Sk 13 Pavol obrátil prokonzula, ktorý sa pritom nevzdal úradu. Vidíme tiež, že pápež a mučeník sv. Fabián a celá Cirkev prijali panovníka Filipa, ale nenariadili mu vzdať sa vlády, čo sa uvádza v Euzébiových dejinách, kniha 6, kap. 25.
Quod autem non sit in Testamento novo major copia exemplorum, ratio est, quia Deus voluit Ecclesiam suam inchoare ab hominibus pauperibus et vilibus, ut dicitur 1. Cor. 1. ne putaretur augmentum Ecclesiae opus humanum, si favore Principum crevisset. Immo e contrario voluit Deus primis 300. annis, ut Ecclesia totis viribus oppugnaretur ab Imperatoribus totius mundi, ut inde ostenderet, opus suum esse Ecclesiam, et plus posse illam patiendo, quam possent illi cruciando.
A že v Novom Zákone nie sú početnejšie príklady, dôvod je ten, že Boh chcel svoju Cirkev začať od ľudí chudobných a obyčajných, ako sa hovorí v 1 Kor 1, aby sa rast Cirkvi nepovažoval za ľudské dielo, ako by to bývalo u vzrastu z priazne kniežat. Práve naopak, Boh chcel, aby Cirkev bola prvých 300 rokov zo všetkých síl prenasledovaná panovníkmi celého sveta, aby sa odtiaľ ukázalo, že Cirkev je Jeho dielom, a že viac dokáže ona trpiaca, než zmôžu oni trýznením.
Unde Augustinus in epist. 50. dicit Deum voluisse primo tempore impleri illam partem Psalmi 2. Astiterunt Reges terrae, etc. Deinde sequenti tempore illam aliam: Et nunc Reges intelligite, sicut revera impletum videmus in Constantino, et successoribus ejus; siquidem videmus Constantinum divinitus edoctum, et vocatum a Deo singulari miraculo, ut Eusebius refert lib. 1. de vita Constantini. At si res mala esset principatus, quare Christus ipse Constantinum ad Ecclesiam vocasset? Ubi nota obiter dissonantiam circa hanc historiam: nam in historia Ecclesiastica Eusebii a Ruffino versa lib. 9. cap. 9. habetur Constantinum per soporem vidisse signum crucis in coelo, et deinde Angelos ei dixisse: In hoc vince: At lib. 1. de vita Constantini Eusebius refert, in itinere eum corporeis oculis vidisse supra solem signum crucis cum illis literis: In hoc vince. Et idem signum a toto exercitu conspectum, et noctu postea ei apparuisse Christum, qui mysterium explicuerit, atque haec omnia se ab ipso Constantino coram audivisse. Itaque verisimile est, quod in historia habetur a Ruffino additum fuisse. Alia plurima exempla addi possent Joviniani, Gratiani, Theodosii junioris et senioris, Caroli Magni, Ludovici Pii, Othonis I. S. Henrici Imperatoris, S. Ludovici Regis Francorum, aliorumque multorum, qui vel in Britannia, vel in Hungaria, vel in Boëmia, vel in aliis regionibus sanctissime regnaverunt. Ad argumentum in contrarium dico primo, falsum esse Principes ut plurimum esse malos: hic enim non agimus de regno particulari, sed de politico principatu in genere, qualis Princeps fuit Abraham, et alii: sicut ergo fuerunt mali Principes, Cain, Nemrod, Ninus, Pharao, Saul, Hieroboam, et alii Reges Israël; ita e contrario fuerunt boni Principes, Adam, Noë, Abraham, Isaac, Jacob, Joseph, Moyses, Josue, omnes fere Judices, et plurimi Reges Juda.
Na základe toho Augustín v liste 50 hovorí, že Boh chcel v prvých časoch naplniť výrok Žalmu 2: „Povstávajú pozemskí králi ...“ A potom v nasledujúcom období tento druhý: „A teraz, králi, pochopte,“ ako naozaj vidíme vyplnené v Konštantínovi a jeho nasledovníkoch; totiž vidíme Konštantína poučeného zhora a povolaného Bohom jedinečným zázrakom, ako oznamuje Euzébius v knihe 1 o živote Konštantína. Ak by teda vládnutie bolo zlou vecou, prečo by sám Kristus povolal Konštantína do Cirkvi? Tu mimochodom spomeňme nesúlad ohľadom tejto udalosti: Lebo v Cirkevných dejinách od Euzébia, preložených Ruffinom, v knihe 9, kap. 9 máme Konštantína v spánku vidiaceho znamenie kríža na oblohe, a potom mu anjeli hovoria: „V tomto zvíťaz!“ Ale v knihe 1 o živote Konštantína Euzébius podáva správu, že na ceste (Konštantín) videl telesnými očami nad slnkom znamenie kríža s týmto textom: „V tomto zvíťaz.“ A že to isté znamenie videlo celé vojsko, a že nasledujúcej noci sa mu zjavil Kristus, ktorý vysvetlil tajomstvo; a že toto všetko (autor) počul osobne od samého Konštantína. Takže je pravdepodobné, že to, čo je v Dejinách, bolo pridané od Ruffina. Mohli by sa dodať ďalšie početné príklady o Joviniánovi, Graciánovi, Teodóziovi mladšom a staršom, Karolovi Veľkom, Ľudovítovi Pobožnom, Otovi I., sv. Henrichovi II., francúzskom kráľovi sv. Ľudovítovi IX. a mnohých ďalších, ktorí presväto panovali či už v Anglicku, alebo Uhorsku, alebo v Čechách, alebo v iných krajinách. K opačnému argumentu poviem po prvé, že je nesprávne tvrdiť, že väčšina panovníkov je zlých: tu sa totiž nezaoberáme jednotlivým kráľovstvom, ale štátnou mocou vo všeobecnosti, a takým vládcom bol aj Abrahám a ďalší; a teda ako boli zlí vládcovia Kain, Nimród, Ninus, faraón, Šaul, Jeroboam a ďalší izraelskí králi; tak naopak boli dobrí vládcovia Adam, Noe, Abrahám, Izák, Jakub, Jozef, Mojžiš, Jozue, takmer všetci Sudcovia a mnohí júdski králi.
Secundo dico, exempla malorum Principum non probare malum esse principatum, saepe enim mali abutuntur rebus bonis, at exempla bonorum recte probant, principatum esse bonum, quia homines boni non utuntur rebus malis; praeterea, etiam Principes mali plus prosunt saepe, quam obsint, ut patet de Saule, Salomone, et aliis; denique utilius est Reipub. malum Principem habere, quam nullum, ubi enim nullus est, non potest diu consistere Respub. dicente Salomone Prov. 11. Ubi non est gubernator, corruet populus; et ubi est, licet malus, conservatur unitas populi. Vide beatum Thomam in opusc. 20. cap. 6. lib. 1.
Po druhé tvrdím, že príklady zlých panovníkov nedokazujú zlo panovania, často totiž zlí zneužívajú dobré veci, avšak príklady dobrých správne dokazujú, že panovanie je dobré, pretože dobrí nepoužívajú zlé veci. A okrem toho, ešte aj zlí panovníci často viac prospeli než uškodili, ako je zrejmé u Šaula, Šalamúna a ďalších; takže štátu je užitočnejšie mať zlého vládcu než žiadneho; lebo kde nie je žiaden, tam štát dlho nevydrží, ako hovorí Šalamún v Prís 11,14: „Kde niet správcu, padá ľud;“ ale kde je, hoci zlý, zachováva sa jednota ľudu. Pozri sv. Tomáša v diele 20, kap. 6, kniha 1.
Tertio dico, quod in Regibus Israël nullus fuerit bonus, ad insignem Dei providentiam pertinere: Deus enim id permittere voluit, quia rebellio illa Israëlitarum a tribu Juda, significabat schismata Haereticorum ab Ecclesia, ut Eucherius docet in fine lib. 3. super libro Regum. Sicut enim inter Catholicos sunt boni et mali; at inter Haereticos nullus potest esse bonus, ita quoque inter Reges Juda multi fuerunt boni, multi etiam mali. Ex Regibus Israël nullus omnino inventus est bonus.
Po tretie tvrdím, že ak medzi izraelskými kráľmi nebolo žiadneho dobrého, patrí to k význačnej Božej prozreteľnosti: Boh to preto chcel dovoliť, že táto vzbura Izraela voči Júdovmu kmeňu naznačovala rozkoly bludárov voči Cirkvi, ako učí Eucherius na konci knihy 3 o Knihe kráľov. Lebo ako medzi katolíkmi sú dobrí aj zlí, avšak medzi bludármi nikto nemôže byť dobrý, tak aj medzi júdskymi kráľmi boli mnohí dobrí aj mnohí zlí; a z izraelských kráľov sa nenašiel vôbec nikto dobrý.
nasledujúca kapitola
Kapitola 4 – Idem asseritur exemplis Sanctorum. (To isté sa dokazuje príkladmi svätých)
Secunda ratio sumitur ab exemplis: nam si res mala esset principatus, numquam viri sancti eum gessissent: at habemus in Scriptura plurima exempla sanctorum Principum, ut Melchisedech Regis Salem, Josephi Patriarchae, qui toti Aegypto utilissime praefuit, Moysis, Josue, omnium fere Judicum, Davidis, Salomonis, Ezechiae, Josaphat, Josiae, Danielis, Mardochaei, Nehemiae, Machabaeorum, et aliorum.
Druhý dôkaz sa berie z príkladov: Ak by totiž vládnutie bola zlá vec, nikdy by ju nevykonávali svätí muži; avšak v Písme máme viacero príkladov svätých kniežat, ako je kráľ Salemu Melchizedech, patriarcha Jozef, ktorý veľmi schopne vládol celému Egyptu, Mojžiš, Jozue, skoro všetci Sudcovia, Dávid, Šalamún, Ezechiáš, Jozafat, Joziáš, Daniel, Mardochej, Nehemiáš, Machabejci a ďalší.
In Testamento novo videmus Joan. 4. Regulum credidisse in Christum, nec tamen jussum renunciare principatui; et similiter Actor. 13. Proconsulem conversum a Paulo, non propterea deposuisse magistratum. Videmus deinde a S. Fabiano Papa, et Martyre, et a tota Ecclesia admissum fuisse Philippum Imperatorem, nec illi imperatum, ut deponeret imperium, ut ex historia Eusebii, lib. 6. c. 25. colligitur.
V Novom Zákone vidíme v Jn 4 kráľovského úradníka, ktorý uveril v Krista, avšak nebolo mu prikázané zrieknuť sa funkcie; a podobne v Sk 13 Pavol obrátil prokonzula, ktorý sa pritom nevzdal úradu. Vidíme tiež, že pápež a mučeník sv. Fabián a celá Cirkev prijali panovníka Filipa, ale nenariadili mu vzdať sa vlády, čo sa uvádza v Euzébiových dejinách, kniha 6, kap. 25.
Quod autem non sit in Testamento novo major copia exemplorum, ratio est, quia Deus voluit Ecclesiam suam inchoare ab hominibus pauperibus et vilibus, ut dicitur 1. Cor. 1. ne putaretur augmentum Ecclesiae opus humanum, si favore Principum crevisset. Immo e contrario voluit Deus primis 300. annis, ut Ecclesia totis viribus oppugnaretur ab Imperatoribus totius mundi, ut inde ostenderet, opus suum esse Ecclesiam, et plus posse illam patiendo, quam possent illi cruciando.
A že v Novom Zákone nie sú početnejšie príklady, dôvod je ten, že Boh chcel svoju Cirkev začať od ľudí chudobných a obyčajných, ako sa hovorí v 1 Kor 1, aby sa rast Cirkvi nepovažoval za ľudské dielo, ako by to bývalo u vzrastu z priazne kniežat. Práve naopak, Boh chcel, aby Cirkev bola prvých 300 rokov zo všetkých síl prenasledovaná panovníkmi celého sveta, aby sa odtiaľ ukázalo, že Cirkev je Jeho dielom, a že viac dokáže ona trpiaca, než zmôžu oni trýznením.
Unde Augustinus in epist. 50. dicit Deum voluisse primo tempore impleri illam partem Psalmi 2. Astiterunt Reges terrae, etc. Deinde sequenti tempore illam aliam: Et nunc Reges intelligite, sicut revera impletum videmus in Constantino, et successoribus ejus; siquidem videmus Constantinum divinitus edoctum, et vocatum a Deo singulari miraculo, ut Eusebius refert lib. 1. de vita Constantini. At si res mala esset principatus, quare Christus ipse Constantinum ad Ecclesiam vocasset? Ubi nota obiter dissonantiam circa hanc historiam: nam in historia Ecclesiastica Eusebii a Ruffino versa lib. 9. cap. 9. habetur Constantinum per soporem vidisse signum crucis in coelo, et deinde Angelos ei dixisse: In hoc vince: At lib. 1. de vita Constantini Eusebius refert, in itinere eum corporeis oculis vidisse supra solem signum crucis cum illis literis: In hoc vince. Et idem signum a toto exercitu conspectum, et noctu postea ei apparuisse Christum, qui mysterium explicuerit, atque haec omnia se ab ipso Constantino coram audivisse. Itaque verisimile est, quod in historia habetur a Ruffino additum fuisse. Alia plurima exempla addi possent Joviniani, Gratiani, Theodosii junioris et senioris, Caroli Magni, Ludovici Pii, Othonis I. S. Henrici Imperatoris, S. Ludovici Regis Francorum, aliorumque multorum, qui vel in Britannia, vel in Hungaria, vel in Boëmia, vel in aliis regionibus sanctissime regnaverunt. Ad argumentum in contrarium dico primo, falsum esse Principes ut plurimum esse malos: hic enim non agimus de regno particulari, sed de politico principatu in genere, qualis Princeps fuit Abraham, et alii: sicut ergo fuerunt mali Principes, Cain, Nemrod, Ninus, Pharao, Saul, Hieroboam, et alii Reges Israël; ita e contrario fuerunt boni Principes, Adam, Noë, Abraham, Isaac, Jacob, Joseph, Moyses, Josue, omnes fere Judices, et plurimi Reges Juda.
Na základe toho Augustín v liste 50 hovorí, že Boh chcel v prvých časoch naplniť výrok Žalmu 2: „Povstávajú pozemskí králi ...“ A potom v nasledujúcom období tento druhý: „A teraz, králi, pochopte,“ ako naozaj vidíme vyplnené v Konštantínovi a jeho nasledovníkoch; totiž vidíme Konštantína poučeného zhora a povolaného Bohom jedinečným zázrakom, ako oznamuje Euzébius v knihe 1 o živote Konštantína. Ak by teda vládnutie bolo zlou vecou, prečo by sám Kristus povolal Konštantína do Cirkvi? Tu mimochodom spomeňme nesúlad ohľadom tejto udalosti: Lebo v Cirkevných dejinách od Euzébia, preložených Ruffinom, v knihe 9, kap. 9 máme Konštantína v spánku vidiaceho znamenie kríža na oblohe, a potom mu anjeli hovoria: „V tomto zvíťaz!“ Ale v knihe 1 o živote Konštantína Euzébius podáva správu, že na ceste (Konštantín) videl telesnými očami nad slnkom znamenie kríža s týmto textom: „V tomto zvíťaz.“ A že to isté znamenie videlo celé vojsko, a že nasledujúcej noci sa mu zjavil Kristus, ktorý vysvetlil tajomstvo; a že toto všetko (autor) počul osobne od samého Konštantína. Takže je pravdepodobné, že to, čo je v Dejinách, bolo pridané od Ruffina. Mohli by sa dodať ďalšie početné príklady o Joviniánovi, Graciánovi, Teodóziovi mladšom a staršom, Karolovi Veľkom, Ľudovítovi Pobožnom, Otovi I., sv. Henrichovi II., francúzskom kráľovi sv. Ľudovítovi IX. a mnohých ďalších, ktorí presväto panovali či už v Anglicku, alebo Uhorsku, alebo v Čechách, alebo v iných krajinách. K opačnému argumentu poviem po prvé, že je nesprávne tvrdiť, že väčšina panovníkov je zlých: tu sa totiž nezaoberáme jednotlivým kráľovstvom, ale štátnou mocou vo všeobecnosti, a takým vládcom bol aj Abrahám a ďalší; a teda ako boli zlí vládcovia Kain, Nimród, Ninus, faraón, Šaul, Jeroboam a ďalší izraelskí králi; tak naopak boli dobrí vládcovia Adam, Noe, Abrahám, Izák, Jakub, Jozef, Mojžiš, Jozue, takmer všetci Sudcovia a mnohí júdski králi.
Secundo dico, exempla malorum Principum non probare malum esse principatum, saepe enim mali abutuntur rebus bonis, at exempla bonorum recte probant, principatum esse bonum, quia homines boni non utuntur rebus malis; praeterea, etiam Principes mali plus prosunt saepe, quam obsint, ut patet de Saule, Salomone, et aliis; denique utilius est Reipub. malum Principem habere, quam nullum, ubi enim nullus est, non potest diu consistere Respub. dicente Salomone Prov. 11. Ubi non est gubernator, corruet populus; et ubi est, licet malus, conservatur unitas populi. Vide beatum Thomam in opusc. 20. cap. 6. lib. 1.
Po druhé tvrdím, že príklady zlých panovníkov nedokazujú zlo panovania, často totiž zlí zneužívajú dobré veci, avšak príklady dobrých správne dokazujú, že panovanie je dobré, pretože dobrí nepoužívajú zlé veci. A okrem toho, ešte aj zlí panovníci často viac prospeli než uškodili, ako je zrejmé u Šaula, Šalamúna a ďalších; takže štátu je užitočnejšie mať zlého vládcu než žiadneho; lebo kde nie je žiaden, tam štát dlho nevydrží, ako hovorí Šalamún v Prís 11,14: „Kde niet správcu, padá ľud;“ ale kde je, hoci zlý, zachováva sa jednota ľudu. Pozri sv. Tomáša v diele 20, kap. 6, kniha 1.
Tertio dico, quod in Regibus Israël nullus fuerit bonus, ad insignem Dei providentiam pertinere: Deus enim id permittere voluit, quia rebellio illa Israëlitarum a tribu Juda, significabat schismata Haereticorum ab Ecclesia, ut Eucherius docet in fine lib. 3. super libro Regum. Sicut enim inter Catholicos sunt boni et mali; at inter Haereticos nullus potest esse bonus, ita quoque inter Reges Juda multi fuerunt boni, multi etiam mali. Ex Regibus Israël nullus omnino inventus est bonus.
Po tretie tvrdím, že ak medzi izraelskými kráľmi nebolo žiadneho dobrého, patrí to k význačnej Božej prozreteľnosti: Boh to preto chcel dovoliť, že táto vzbura Izraela voči Júdovmu kmeňu naznačovala rozkoly bludárov voči Cirkvi, ako učí Eucherius na konci knihy 3 o Knihe kráľov. Lebo ako medzi katolíkmi sú dobrí aj zlí, avšak medzi bludármi nikto nemôže byť dobrý, tak aj medzi júdskymi kráľmi boli mnohí dobrí aj mnohí zlí; a z izraelských kráľov sa nenašiel vôbec nikto dobrý.
nasledujúca kapitola