Sv. Róbert Bellarmín – De laicis (O laikoch, čiže o štátnej moci) – kapitola 3
obsah a predchádzajúce kapitoly
Kapitola 3 – Ex Scripturis asseritur politicus magistratus. (Potvrdenie politickej moci zo Svätého Písma)
Quantum ad primum, Scriptura Testamenti veteris plena est testimoniis. Exod. 22. Judices populi a Deo ipso vocantur Dii, sicut etiam Psal. 81. Deus stetit in Synogoga Deorum, in medio autem Deos dijudicat: cujus vocabuli rationem explicat Josaphat, 2. Paralipom. 19. ubi dicit judices, non hominum, sed Dei judicia exercere, id est, loco Dei judicare. Et similiter Deuter. 1. monet Moyses judices populi, ut juste judicent, quia Dei judicium est; et Christus Joan. 10. Si illos dixit Deos, ad quos sermo Dei factus est, quem Pater sanctificavit et misit in mundum etc. Ubi Christus vult dicere: Si Principes Deus vocat Deos, quia ad illos mandatum divinum factum est, ut judicent loco suo, cur non magis, etc. non enim quadrat, quod alii dicunt, vocatos Deos eos omnes, quibus Deus loquutus est: si ergo Principes vocantur Dii, quia locum Dei tenent, non potest reprehendi munus Principum, nisi reprehendatur Dei ipsius munus.
Čo sa týka prvého, Písmo Starého Zákona je plné svedectiev. V Ex 22 Sudcovia ľudu sú samým Bohom nazývaní bohmi [v latinskom preklade – Vulgáte – Ex 22,28], ako je aj v Ž 81 „Vstáva Boh v zhromaždení Božom, uprostred bohov koná súd,“ ktorého výrazu zmysel vysvetľuje Jozafat v 2 Krn 19, kde hovorí, že sudcovia vynášajú rozsudky nie za človeka, ale za Boha, t.j. súdia na mieste Boha. A podobne v Dt 1 napomína Mojžiš sudcov ľudu, aby spravodlivo súdili, pretože Bohu náleží súd; a Kristus v Jn 10: „Ak nazval bohmi tých, ktorým bolo dané Božie slovo ... ktorého Otec posvätil a poslal na svet ...“ Tu Kristus chce povedať: Ak kniežatá volá Boh bohmi, pretože im bol daný Boží príkaz, aby na jeho mieste súdili, prečo nie tým skôr atď. – tým neurčuje, ako niektorí hovoria, že bohmi sa majú nazývať všetci, ku ktorým Boh hovoril; ak sa teda kniežatá nazývajú bohmi, pretože zastávajú miesto Boha, nemôže sa zavrhovať autorita kniežat bez toho, aby sa zavrhla autorita samotného Boha.
Praeterea Deut. 17. describit Moyses leges Regi futuro, et in lib. Judicum c. ult. in ultimis verbis reddere volens Spiritus sanctus caussam omnium malorum, quae acciderunt illo tempore, dicit: In diebus illis non erat Rex in Israël, sed unusquisque, quod bonum sibi videbatur, hoc faciebat. In eodem libro Judicum, et in libro Regum passim habemus Deum excitasse Israëli judices, aut Principes, per quos populum liberaret, Prov. 8. Per me reges regnant.
Okrem toho v Dt 17 dáva Mojžiš zákony pre budúceho kráľa, a na konci knihy Sudcov v posledných slovách, keď chcel Duch Svätý ukázať príčinu všetkých ziel, ktoré sa vtedy diali, povedal: „V tých dňoch nebolo v Izraeli kráľa. Každý si robil, čo sa mu páčilo.“ V tej istej knihe Sudcov a v knihe Kráľov mnohokrát čítame, že Boh vzbudil Izraelu sudcov či kniežatá, aby skrze nich ľud oslobodil. Prís 8: „Skrze mňa králi kraľujú.“
Respondent Anabaptistae: Judaeis fuisse permissos Magistratus propter imperfectionem: ac aliam rationem esse Testamenti novi.
Odpovedajú anabaptisti: Židom bola dovolená svetská vláda kvôli nedokonalosti, ale iné pravidlo je v Novom Zákone.
At contra: nam in primis Prophetae praedixerunt omnes Reges terrae servituros Christo et Ecclesiae: quod non potest fieri, nisi in Ecclesia sint Reges. Psal. 2. Et nunc Reges intelligite, erudimini, qui judicatis terram, apprehendite disciplinam: secundum Hebraeum נשהך בר nascheku bar, osculamini filium, quem in eodem Psalmo Scriptura vocat Messiam: item Psal. 71. Adorabunt eum omnes Reges terrae, omnes gentes servient ei. Isaiae 60. Ambulabunt Gentes in lumine tuo, et Reges in splendore ortus tui. Et c. 49. Erunt Reges nutricii tui, et Reginae nutrices tuae, vultu in terra demisso adorabunt te, et pulverem pedum tuorum lingent: quod certe impletum videmus in Constantino, Theodosio, Carolo Magno et aliis, qui adoraverunt sepulchra Apostolorum et Martyrum, et Ecclesias ditaverunt et protexerunt.
Proti tomu: Veď už proroci predpovedali, že všetci králi zeme budú slúžiť Kristovi a Cirkvi – čo by sa nemohlo stať, ak by v Cirkvi neboli králi. Ž 2: „A teraz, králi, pochopte; dajte sa poučiť, ktorí súdite zem ... podvoľte sa zákonu“ – v hebrejčine našheku bar – pobozkajte syna, ktorého v tom istom žalme Písmo nazýva Mesiášom; a znova Ž 71: „Budú sa mu klaňať všetci králi zeme, slúžiť mu budú všetky národy.“ Iz 60: „Národy budú kráčať v tvojom svetle a králi v žiare, čo ti vzišla.“ A Iz 49: „Králi ti budú pestúnmi, ich kňažné tvojimi dojkami, tvárou na zem padnú pred tebou a budú lízať prach tvojich nôh“ – čo naisto vyplnené vidíme v Konštantínovi, Teodóziovi, Karlovi Veľkom a ďalších, ktorí sa klaňali na hroboch Apoštolov a mučeníkov, a obdarovávali a chránili chrámy.
Praeterea, Christus, praedicans Evangelium regni, inter alia dixit: Reddite quae sunt Caesaris, Caesari. Matth. 22. et Paulus Rom. 13. jubet, ut Omnis anima potestatibus sublimioribus subdita sit: non enim est potestas, nisi a Deo, etc. Et ibidem ter repetit, Principes seculares, quibus tributa redduntur, esse ministros Dei, quo loco utitur etiam Irenaeus lib. 4. c. 70. Item 1. Tim. 2. jubet Apostolus nominatim orari pro Regibus, quo loco utitur Tertullianus in Apologet. c. 31. quia calumniabantur Ethnici Christianos, quod Magistratibus nollent parere: at certe si Evangelium non ferret Magistratum, oporteret orare pro destructione Regum et Principum. Ad Titum 3. Admone illos principibus et potestatibus subditos esse. Et 1. Pet. 2. Deum timete, Regem honorificate.
Okrem toho, Kristus hlásajúc Evanjelium kráľovstva medziiným povedal: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi.“ Mt 22; a Pavol v Rim 13 prikazuje: „Každý nech sa poddá vyššej moci, lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha ...“ A na tom mieste trikrát opakuje, že svetskí predstavení, ktorým sa odvádzajú dane, sú Božími služobníkmi; a toto miesto cituje aj Irenej v knihe 4, kap. 70. A znova v 1 Tim 2 prikazuje Apoštol menovite sa modliť za kráľov, a toto miesto cituje Tertulián v Apologetike, kap. 31, pretože pohania očierňovali kresťanov, že nechcú poslúchať štátne úrady; a naozaj, ak Evanjelium nestrpí štátnu moc, potom sa treba modliť za zničenie kráľov a kniežat. Ale Tit 3: „Pripomínaj im, aby sa podriaďovali panovníkom a vrchnostiam.“ A 1 Pt 2: „Boha sa bojte, kráľa si vážte.“
Sed respondent, ex his testimoniis probari, oportere nos parere Regi Ethnico, non autem licere Christianis regna possidere, et Magistratus gerere. Quibus nos respondemus, Primum, non esse mirum in Testamento novo non fieri multam mentionem magistratuum: nam Christus non venit constituere regnum politicum, sed regnum spirituale et coeleste: et similiter Apostoli in hoc regno spirituali commendando et propagando occupati fuerunt: politicum reliquerunt, ut antea erat.
Ale odpovedajú, že z týchto svedectiev vyplýva, že treba sa nám podriadiť pohanskému kráľovi, ale že nie je dovolené kresťanom vlastniť kráľovstvá a zastávať štátne úrady. Tým odpovedáme, za prvé, že sa netreba čudovať, že v Novom Zákone sa svetské úrady nespomínajú často; veď Kristus neprišiel založiť politické kráľovstvo, ale kráľovstvo duchovné a nebeské. A podobne Apoštoli boli v tomto zamestnaní odovzdávaním a šírením duchovného kráľovstva, a politické nechali tak, ako bolo predtým.
Addimus praeterea: Licet non expresse Scriptura novi Testamenti approbet in Ecclesia magistratum politicum, tamen evidenter colligi ex adductis testimoniis: nam si Christianis licet subesse Regi Ethnico, cur non potius Regi Christiano? Et si licet Christiano subesse, cur non praeesse? cum subesse videatur magis contra libertatem Evangelicam, quam praeesse.
K tomu dodávame, že hoci Písmo Nového Zákona výslovne nedáva schválenie štátnej moci v Cirkvi, predsa sa to zjavne dá odvodiť z dodatočných svedectiev: Veď ak kresťanom je dovolené podriadiť sa pohanskému kráľovi, prečo tým viac nie kráľovi kresťanskému? A ak kresťanovi je dovolené podriadiť sa, prečo nie panovať? Veď podriadenie sa zjavne viac protirečí evanjeliovej slobode než panovanie.
Denique, si Christianae libertati repugnaret subjectio, vel praefectura civilis, magis repugnaret Ecclesiastica, quia Christiana libertas magis pertinet ad Christianum, ut est civis Ecclesiae, quam ut est civis mundi: At non repugnat Christianae libertati praefectura, vel subjectio Ecclesiastica, ut patet ex illo Matth. 24. Quis putas est fidelis servus, et prudens, quem constituit Dominus super familiam suam? Et ex illo Rom. 12. Qui praeest in sollicitudine. Et ex illo Hebr. 13. Obedite praepositis vestris. Neque igitur repugnat praefectura, vel subjectio politica. Atque hinc solvitur primum argumentum contra allatum.
Napokon, ak by sa kresťanskej slobode protivila podriadenosť, či občianska vláda, tým viac by sa jej protivila cirkevná [vláda], pretože kresťanská sloboda viac náleží kresťanovi nakoľko je občanom Cirkvi, než nakoľko je občanom sveta. A že kresťanskej slobode neodporuje cirkevná vláda či podriadenosť, vyplýva z onoho Mt 24,45: „Kto je teda verný a múdry sluha, ktorého Pán ustanovil nad svojou čeľaďou?“ A z Rim 12,8: „Kto je predstavený, nech je starostlivý.“ A z Hebr 13,17: „Poslúchajte svojich predstavených.“ Takže sa neprotiví občianska nadriadenosť či podriadenosť. Tým je vyriešená prvá námietka proti vznesenému.
Ad primum ergo testimonium Scripturae superiore capite contra sententiam nostram allatum, dicendum est, Christum eo loco de seipso tantum loqui, et rectissime probare se, quia Filius Dei summi Regis esset, non fuisse obligatum solvere tributum ulli Principi, alioqui ipse idem jussit reddi censum Caesari, Matth. 22. et Apostolus Rom. 13. Cui tributum, inquit, tributum etc. Quod hoc loco scripsi, illud, ergo liberi sunt filii. Matth. 17 ad literam de solo Christo intelligi verum est, sed non ideo excluduntur Ecclesiastici ab exemptione tributorum, imo includuntur, quia cum filius Regis liber est a tributo, consequenter liberi sunt eius famuli et familiares, ut supra diximus in lib. de Clericis, cap. 28.
A k prvému svedectvu Písma v predchádzajúcej kapitole [Mt 17,25-26 o chrámovej dani a kráľových synoch], vznesenému proti nášmu výroku, treba povedať, že Kristus na tom mieste hovorí len o sebe, a správne sa osvedčuje, že ako Syn Boha, najvyššieho kráľa, nie je povinný platiť daň žiadnemu vládcovi, hoci sám kázal platiť daň cisárovi, Mt 22; a Apoštol v Rim 13 hovorí: „Komu daň, tomu daň ...“ A to, čo som na tom mieste uviedol, „synovia sú teda oslobodení,“ Mt 17, sa v doslovnom zmysle správne rozumie len o Kristovi, ale to neznamená, že cirkevní predstavitelia nemajú byť oslobodení od daní, ale naopak majú byť oslobodení, pretože ak kráľov syn je slobodný od dane, následne sú slobodní aj jeho sluhovia a priatelia, ako sme povedali vyššie v knihe o klerikoch, kap. 28.
Ad secundum, eo loco Christus instituit Ecclesiasticum Magistratum, et eum distinguit a politico, et a politico corrupto, cui pompae, superbia, fastus, annexa esse solent, qualem etiam politicum Magistratum, si intelligamus prohibitum esse Christianis, nihil absurdi dicemus, ibi enim non reprehenditur regnum, sed modus regnandi.
K druhému [Lk 22,26]: na tom mieste Kristus ustanovil cirkevnú vládu a odlíšil ju od štátnej, a (najmä) od skazenej štátnej, ktorá sa zvykne spájať s okázalosťou, pýchou, namyslenosťou; a keď práve o takejto civilnej vláde rozumieme, že je zakázaná kresťanom, nič nezmyselné nepovieme, lebo tu sa neodsudzuje kráľovstvo, ale spôsob kraľovania.
Ad tertium, non vult Paulus dicere, non sinatis vos obligari ulla lege, sed solvite mature omnia debita, praecedit enim: Reddite omnibus debita, cui tributum etc. Et quia solius amoris debitum numquam ita reddi potest, quin semper teneamur amare, ideo ait: Nemini quidquam debeatis, nisi ut invicem diligatis.
K tretiemu [Rim 13,8], Pavol nechce povedať: Nenechajte sa zviazať žiadnym zákonom, ale splaťte načas všetky dlhy, lebo predtým je uvedené: „Dávajte každému, čo ste dlžní: komu daň ...“ A keďže jedine dlh lásky sa takto nedá splatiť, lebo stále sme povinní milovať, preto hovorí: „Nebuďte nikomu nič dlžní, okrem toho, aby ste sa navzájom milovali.“
Ad quartum dico, fieri servum hominis eo loco significare servire homini propter hominem tantum, nam alioqui ibidem Paulus hortatur servos, ut etiam si possint fieri liberi, tamen magis eligant servitutem. Et Galat. 5. Servite, inquit, invicem.
K štvrtému [1 Kor 7,23] poviem, že byť otrokom človeka znamená na tomto mieste slúžiť človeku len kvôli človeku, veď aj na tom mieste Pavol povzbudzuje otrokov, že aj keby sa mohli oslobodiť, predsa nech si radšej zvolia službu. A v Gal 5,13 hovorí: „Navzájom si slúžte.“
Ad ultimum dico, ibi nomen Domini proprie accipi, quomodo non convenit nisi Deo, nec propterea tolluntur Reges et Principes, qui non proprie Domini sunt, sed ministri Dei, qui unus verus est Dominus, nullus enim est titulus major: nam verus Dominus duas habet conditiones, quae nulli creaturae conveniunt. Una est, ut possit pro libito uti re, cujus est Dominus, et eam augere, minuere, mutare, annihilare etc. Altera, ut nulli serviat, id est, nulla re indigeat, sed seipso sufficiat ad omnia: ut recte notat Augustinus lib. 8. de Genes. c. 11. et deducit ex Psal. 15. Dixi Domino, Deus meus es tu, quia bonorum meorum non eges: nam in Hebraeo est, dixi Domino, Dominus meus אדני Adonai, et hinc est, quod 70. interpretes ubique nomen proprium Dei יהוה Iehouah reddiderunt per κύριος, et Hieronymus per Dominum. hinc etiam Augustus, ut Tertullianus refert in Apologet. c. 34. numquam se Dominum appellari passus est, quod intelligeret hunc titulum soli Deo convenire, et e contrario reprehenditur a Suetonio incredibilis arrogantiae Domitianus, quod in Amphitheatro sibi acclamari libenter audiret: Domino, et Dominae feliciter, et quod juberet de se scribi: Dominus, et Deus noster, sic fieri jubet.
K poslednému [2 Kor 8,5 a Ef 4,5] poviem, že v texte sa meno Pán berie vo vlastnom zmysle, v ktorom náleží iba Bohu, ale tým sa neodstraňujú králi a kniežatá, ktorí nie sú Pánmi vo vlastnom zmysle, ale služobníci Boží, ktorý jediný je pravý Pán, od ktorého nejestvuje vyšší titul; veď ozajstný Pán spĺňa dve podmienky, ktoré neprislúchajú žiadnemu stvoreniu. Prvá je, že môže podľa ľubovôle použiť vec, ktorej je Pánom, a môže ju zväčšiť, zmenšiť, zmeniť, zničiť atď. Druhá podmienka je, že nikomu neslúži, t.j., žiadnu vec nepotrebuje, ale sám sebe stačí vo všetkom, ako správne poznamenáva Augustín v knihe 8 o Genezis, kap. 11 a vyvodzuje zo Ž 15: „Riekol som Pánovi: Môj Boh si ty, lebo mojich dobrôt ti netreba.“ V hebrejčine totiž je Riekol som Pánovi, môj Pán – Adonai, a odtiaľ vyplýva, že sedemdesiati prekladatelia (Septuaginty) všade preložili vlastné Božie meno Jahve ako Kyrios (Pán), a Hieronym ako Dominus. Z toho dôvodu aj Augustus, ako spomína Tertulián v kap. 34 Apologetiky, nikdy nezniesol, aby ho nazývali Dominus (Pán), pretože chápal, že tento titul je vhodný jedine Bohu, a naopak Suetonius pokarhal neuveriteľnú bezočivosť Domiciána, ktorý si rád nechal v amfiteátri prevolávať: „Veľa šťastia Pánovi a Panej,“ a že dával o sebe písať: „Pán a náš Boh takto prikazuje vykonať.“
nasledujúca kapitola
Kapitola 3 – Ex Scripturis asseritur politicus magistratus. (Potvrdenie politickej moci zo Svätého Písma)
Quantum ad primum, Scriptura Testamenti veteris plena est testimoniis. Exod. 22. Judices populi a Deo ipso vocantur Dii, sicut etiam Psal. 81. Deus stetit in Synogoga Deorum, in medio autem Deos dijudicat: cujus vocabuli rationem explicat Josaphat, 2. Paralipom. 19. ubi dicit judices, non hominum, sed Dei judicia exercere, id est, loco Dei judicare. Et similiter Deuter. 1. monet Moyses judices populi, ut juste judicent, quia Dei judicium est; et Christus Joan. 10. Si illos dixit Deos, ad quos sermo Dei factus est, quem Pater sanctificavit et misit in mundum etc. Ubi Christus vult dicere: Si Principes Deus vocat Deos, quia ad illos mandatum divinum factum est, ut judicent loco suo, cur non magis, etc. non enim quadrat, quod alii dicunt, vocatos Deos eos omnes, quibus Deus loquutus est: si ergo Principes vocantur Dii, quia locum Dei tenent, non potest reprehendi munus Principum, nisi reprehendatur Dei ipsius munus.
Čo sa týka prvého, Písmo Starého Zákona je plné svedectiev. V Ex 22 Sudcovia ľudu sú samým Bohom nazývaní bohmi [v latinskom preklade – Vulgáte – Ex 22,28], ako je aj v Ž 81 „Vstáva Boh v zhromaždení Božom, uprostred bohov koná súd,“ ktorého výrazu zmysel vysvetľuje Jozafat v 2 Krn 19, kde hovorí, že sudcovia vynášajú rozsudky nie za človeka, ale za Boha, t.j. súdia na mieste Boha. A podobne v Dt 1 napomína Mojžiš sudcov ľudu, aby spravodlivo súdili, pretože Bohu náleží súd; a Kristus v Jn 10: „Ak nazval bohmi tých, ktorým bolo dané Božie slovo ... ktorého Otec posvätil a poslal na svet ...“ Tu Kristus chce povedať: Ak kniežatá volá Boh bohmi, pretože im bol daný Boží príkaz, aby na jeho mieste súdili, prečo nie tým skôr atď. – tým neurčuje, ako niektorí hovoria, že bohmi sa majú nazývať všetci, ku ktorým Boh hovoril; ak sa teda kniežatá nazývajú bohmi, pretože zastávajú miesto Boha, nemôže sa zavrhovať autorita kniežat bez toho, aby sa zavrhla autorita samotného Boha.
Praeterea Deut. 17. describit Moyses leges Regi futuro, et in lib. Judicum c. ult. in ultimis verbis reddere volens Spiritus sanctus caussam omnium malorum, quae acciderunt illo tempore, dicit: In diebus illis non erat Rex in Israël, sed unusquisque, quod bonum sibi videbatur, hoc faciebat. In eodem libro Judicum, et in libro Regum passim habemus Deum excitasse Israëli judices, aut Principes, per quos populum liberaret, Prov. 8. Per me reges regnant.
Okrem toho v Dt 17 dáva Mojžiš zákony pre budúceho kráľa, a na konci knihy Sudcov v posledných slovách, keď chcel Duch Svätý ukázať príčinu všetkých ziel, ktoré sa vtedy diali, povedal: „V tých dňoch nebolo v Izraeli kráľa. Každý si robil, čo sa mu páčilo.“ V tej istej knihe Sudcov a v knihe Kráľov mnohokrát čítame, že Boh vzbudil Izraelu sudcov či kniežatá, aby skrze nich ľud oslobodil. Prís 8: „Skrze mňa králi kraľujú.“
Respondent Anabaptistae: Judaeis fuisse permissos Magistratus propter imperfectionem: ac aliam rationem esse Testamenti novi.
Odpovedajú anabaptisti: Židom bola dovolená svetská vláda kvôli nedokonalosti, ale iné pravidlo je v Novom Zákone.
At contra: nam in primis Prophetae praedixerunt omnes Reges terrae servituros Christo et Ecclesiae: quod non potest fieri, nisi in Ecclesia sint Reges. Psal. 2. Et nunc Reges intelligite, erudimini, qui judicatis terram, apprehendite disciplinam: secundum Hebraeum נשהך בר nascheku bar, osculamini filium, quem in eodem Psalmo Scriptura vocat Messiam: item Psal. 71. Adorabunt eum omnes Reges terrae, omnes gentes servient ei. Isaiae 60. Ambulabunt Gentes in lumine tuo, et Reges in splendore ortus tui. Et c. 49. Erunt Reges nutricii tui, et Reginae nutrices tuae, vultu in terra demisso adorabunt te, et pulverem pedum tuorum lingent: quod certe impletum videmus in Constantino, Theodosio, Carolo Magno et aliis, qui adoraverunt sepulchra Apostolorum et Martyrum, et Ecclesias ditaverunt et protexerunt.
Proti tomu: Veď už proroci predpovedali, že všetci králi zeme budú slúžiť Kristovi a Cirkvi – čo by sa nemohlo stať, ak by v Cirkvi neboli králi. Ž 2: „A teraz, králi, pochopte; dajte sa poučiť, ktorí súdite zem ... podvoľte sa zákonu“ – v hebrejčine našheku bar – pobozkajte syna, ktorého v tom istom žalme Písmo nazýva Mesiášom; a znova Ž 71: „Budú sa mu klaňať všetci králi zeme, slúžiť mu budú všetky národy.“ Iz 60: „Národy budú kráčať v tvojom svetle a králi v žiare, čo ti vzišla.“ A Iz 49: „Králi ti budú pestúnmi, ich kňažné tvojimi dojkami, tvárou na zem padnú pred tebou a budú lízať prach tvojich nôh“ – čo naisto vyplnené vidíme v Konštantínovi, Teodóziovi, Karlovi Veľkom a ďalších, ktorí sa klaňali na hroboch Apoštolov a mučeníkov, a obdarovávali a chránili chrámy.
Praeterea, Christus, praedicans Evangelium regni, inter alia dixit: Reddite quae sunt Caesaris, Caesari. Matth. 22. et Paulus Rom. 13. jubet, ut Omnis anima potestatibus sublimioribus subdita sit: non enim est potestas, nisi a Deo, etc. Et ibidem ter repetit, Principes seculares, quibus tributa redduntur, esse ministros Dei, quo loco utitur etiam Irenaeus lib. 4. c. 70. Item 1. Tim. 2. jubet Apostolus nominatim orari pro Regibus, quo loco utitur Tertullianus in Apologet. c. 31. quia calumniabantur Ethnici Christianos, quod Magistratibus nollent parere: at certe si Evangelium non ferret Magistratum, oporteret orare pro destructione Regum et Principum. Ad Titum 3. Admone illos principibus et potestatibus subditos esse. Et 1. Pet. 2. Deum timete, Regem honorificate.
Okrem toho, Kristus hlásajúc Evanjelium kráľovstva medziiným povedal: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi.“ Mt 22; a Pavol v Rim 13 prikazuje: „Každý nech sa poddá vyššej moci, lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha ...“ A na tom mieste trikrát opakuje, že svetskí predstavení, ktorým sa odvádzajú dane, sú Božími služobníkmi; a toto miesto cituje aj Irenej v knihe 4, kap. 70. A znova v 1 Tim 2 prikazuje Apoštol menovite sa modliť za kráľov, a toto miesto cituje Tertulián v Apologetike, kap. 31, pretože pohania očierňovali kresťanov, že nechcú poslúchať štátne úrady; a naozaj, ak Evanjelium nestrpí štátnu moc, potom sa treba modliť za zničenie kráľov a kniežat. Ale Tit 3: „Pripomínaj im, aby sa podriaďovali panovníkom a vrchnostiam.“ A 1 Pt 2: „Boha sa bojte, kráľa si vážte.“
Sed respondent, ex his testimoniis probari, oportere nos parere Regi Ethnico, non autem licere Christianis regna possidere, et Magistratus gerere. Quibus nos respondemus, Primum, non esse mirum in Testamento novo non fieri multam mentionem magistratuum: nam Christus non venit constituere regnum politicum, sed regnum spirituale et coeleste: et similiter Apostoli in hoc regno spirituali commendando et propagando occupati fuerunt: politicum reliquerunt, ut antea erat.
Ale odpovedajú, že z týchto svedectiev vyplýva, že treba sa nám podriadiť pohanskému kráľovi, ale že nie je dovolené kresťanom vlastniť kráľovstvá a zastávať štátne úrady. Tým odpovedáme, za prvé, že sa netreba čudovať, že v Novom Zákone sa svetské úrady nespomínajú často; veď Kristus neprišiel založiť politické kráľovstvo, ale kráľovstvo duchovné a nebeské. A podobne Apoštoli boli v tomto zamestnaní odovzdávaním a šírením duchovného kráľovstva, a politické nechali tak, ako bolo predtým.
Addimus praeterea: Licet non expresse Scriptura novi Testamenti approbet in Ecclesia magistratum politicum, tamen evidenter colligi ex adductis testimoniis: nam si Christianis licet subesse Regi Ethnico, cur non potius Regi Christiano? Et si licet Christiano subesse, cur non praeesse? cum subesse videatur magis contra libertatem Evangelicam, quam praeesse.
K tomu dodávame, že hoci Písmo Nového Zákona výslovne nedáva schválenie štátnej moci v Cirkvi, predsa sa to zjavne dá odvodiť z dodatočných svedectiev: Veď ak kresťanom je dovolené podriadiť sa pohanskému kráľovi, prečo tým viac nie kráľovi kresťanskému? A ak kresťanovi je dovolené podriadiť sa, prečo nie panovať? Veď podriadenie sa zjavne viac protirečí evanjeliovej slobode než panovanie.
Denique, si Christianae libertati repugnaret subjectio, vel praefectura civilis, magis repugnaret Ecclesiastica, quia Christiana libertas magis pertinet ad Christianum, ut est civis Ecclesiae, quam ut est civis mundi: At non repugnat Christianae libertati praefectura, vel subjectio Ecclesiastica, ut patet ex illo Matth. 24. Quis putas est fidelis servus, et prudens, quem constituit Dominus super familiam suam? Et ex illo Rom. 12. Qui praeest in sollicitudine. Et ex illo Hebr. 13. Obedite praepositis vestris. Neque igitur repugnat praefectura, vel subjectio politica. Atque hinc solvitur primum argumentum contra allatum.
Napokon, ak by sa kresťanskej slobode protivila podriadenosť, či občianska vláda, tým viac by sa jej protivila cirkevná [vláda], pretože kresťanská sloboda viac náleží kresťanovi nakoľko je občanom Cirkvi, než nakoľko je občanom sveta. A že kresťanskej slobode neodporuje cirkevná vláda či podriadenosť, vyplýva z onoho Mt 24,45: „Kto je teda verný a múdry sluha, ktorého Pán ustanovil nad svojou čeľaďou?“ A z Rim 12,8: „Kto je predstavený, nech je starostlivý.“ A z Hebr 13,17: „Poslúchajte svojich predstavených.“ Takže sa neprotiví občianska nadriadenosť či podriadenosť. Tým je vyriešená prvá námietka proti vznesenému.
Ad primum ergo testimonium Scripturae superiore capite contra sententiam nostram allatum, dicendum est, Christum eo loco de seipso tantum loqui, et rectissime probare se, quia Filius Dei summi Regis esset, non fuisse obligatum solvere tributum ulli Principi, alioqui ipse idem jussit reddi censum Caesari, Matth. 22. et Apostolus Rom. 13. Cui tributum, inquit, tributum etc. Quod hoc loco scripsi, illud, ergo liberi sunt filii. Matth. 17 ad literam de solo Christo intelligi verum est, sed non ideo excluduntur Ecclesiastici ab exemptione tributorum, imo includuntur, quia cum filius Regis liber est a tributo, consequenter liberi sunt eius famuli et familiares, ut supra diximus in lib. de Clericis, cap. 28.
A k prvému svedectvu Písma v predchádzajúcej kapitole [Mt 17,25-26 o chrámovej dani a kráľových synoch], vznesenému proti nášmu výroku, treba povedať, že Kristus na tom mieste hovorí len o sebe, a správne sa osvedčuje, že ako Syn Boha, najvyššieho kráľa, nie je povinný platiť daň žiadnemu vládcovi, hoci sám kázal platiť daň cisárovi, Mt 22; a Apoštol v Rim 13 hovorí: „Komu daň, tomu daň ...“ A to, čo som na tom mieste uviedol, „synovia sú teda oslobodení,“ Mt 17, sa v doslovnom zmysle správne rozumie len o Kristovi, ale to neznamená, že cirkevní predstavitelia nemajú byť oslobodení od daní, ale naopak majú byť oslobodení, pretože ak kráľov syn je slobodný od dane, následne sú slobodní aj jeho sluhovia a priatelia, ako sme povedali vyššie v knihe o klerikoch, kap. 28.
Ad secundum, eo loco Christus instituit Ecclesiasticum Magistratum, et eum distinguit a politico, et a politico corrupto, cui pompae, superbia, fastus, annexa esse solent, qualem etiam politicum Magistratum, si intelligamus prohibitum esse Christianis, nihil absurdi dicemus, ibi enim non reprehenditur regnum, sed modus regnandi.
K druhému [Lk 22,26]: na tom mieste Kristus ustanovil cirkevnú vládu a odlíšil ju od štátnej, a (najmä) od skazenej štátnej, ktorá sa zvykne spájať s okázalosťou, pýchou, namyslenosťou; a keď práve o takejto civilnej vláde rozumieme, že je zakázaná kresťanom, nič nezmyselné nepovieme, lebo tu sa neodsudzuje kráľovstvo, ale spôsob kraľovania.
Ad tertium, non vult Paulus dicere, non sinatis vos obligari ulla lege, sed solvite mature omnia debita, praecedit enim: Reddite omnibus debita, cui tributum etc. Et quia solius amoris debitum numquam ita reddi potest, quin semper teneamur amare, ideo ait: Nemini quidquam debeatis, nisi ut invicem diligatis.
K tretiemu [Rim 13,8], Pavol nechce povedať: Nenechajte sa zviazať žiadnym zákonom, ale splaťte načas všetky dlhy, lebo predtým je uvedené: „Dávajte každému, čo ste dlžní: komu daň ...“ A keďže jedine dlh lásky sa takto nedá splatiť, lebo stále sme povinní milovať, preto hovorí: „Nebuďte nikomu nič dlžní, okrem toho, aby ste sa navzájom milovali.“
Ad quartum dico, fieri servum hominis eo loco significare servire homini propter hominem tantum, nam alioqui ibidem Paulus hortatur servos, ut etiam si possint fieri liberi, tamen magis eligant servitutem. Et Galat. 5. Servite, inquit, invicem.
K štvrtému [1 Kor 7,23] poviem, že byť otrokom človeka znamená na tomto mieste slúžiť človeku len kvôli človeku, veď aj na tom mieste Pavol povzbudzuje otrokov, že aj keby sa mohli oslobodiť, predsa nech si radšej zvolia službu. A v Gal 5,13 hovorí: „Navzájom si slúžte.“
Ad ultimum dico, ibi nomen Domini proprie accipi, quomodo non convenit nisi Deo, nec propterea tolluntur Reges et Principes, qui non proprie Domini sunt, sed ministri Dei, qui unus verus est Dominus, nullus enim est titulus major: nam verus Dominus duas habet conditiones, quae nulli creaturae conveniunt. Una est, ut possit pro libito uti re, cujus est Dominus, et eam augere, minuere, mutare, annihilare etc. Altera, ut nulli serviat, id est, nulla re indigeat, sed seipso sufficiat ad omnia: ut recte notat Augustinus lib. 8. de Genes. c. 11. et deducit ex Psal. 15. Dixi Domino, Deus meus es tu, quia bonorum meorum non eges: nam in Hebraeo est, dixi Domino, Dominus meus אדני Adonai, et hinc est, quod 70. interpretes ubique nomen proprium Dei יהוה Iehouah reddiderunt per κύριος, et Hieronymus per Dominum. hinc etiam Augustus, ut Tertullianus refert in Apologet. c. 34. numquam se Dominum appellari passus est, quod intelligeret hunc titulum soli Deo convenire, et e contrario reprehenditur a Suetonio incredibilis arrogantiae Domitianus, quod in Amphitheatro sibi acclamari libenter audiret: Domino, et Dominae feliciter, et quod juberet de se scribi: Dominus, et Deus noster, sic fieri jubet.
K poslednému [2 Kor 8,5 a Ef 4,5] poviem, že v texte sa meno Pán berie vo vlastnom zmysle, v ktorom náleží iba Bohu, ale tým sa neodstraňujú králi a kniežatá, ktorí nie sú Pánmi vo vlastnom zmysle, ale služobníci Boží, ktorý jediný je pravý Pán, od ktorého nejestvuje vyšší titul; veď ozajstný Pán spĺňa dve podmienky, ktoré neprislúchajú žiadnemu stvoreniu. Prvá je, že môže podľa ľubovôle použiť vec, ktorej je Pánom, a môže ju zväčšiť, zmenšiť, zmeniť, zničiť atď. Druhá podmienka je, že nikomu neslúži, t.j., žiadnu vec nepotrebuje, ale sám sebe stačí vo všetkom, ako správne poznamenáva Augustín v knihe 8 o Genezis, kap. 11 a vyvodzuje zo Ž 15: „Riekol som Pánovi: Môj Boh si ty, lebo mojich dobrôt ti netreba.“ V hebrejčine totiž je Riekol som Pánovi, môj Pán – Adonai, a odtiaľ vyplýva, že sedemdesiati prekladatelia (Septuaginty) všade preložili vlastné Božie meno Jahve ako Kyrios (Pán), a Hieronym ako Dominus. Z toho dôvodu aj Augustus, ako spomína Tertulián v kap. 34 Apologetiky, nikdy nezniesol, aby ho nazývali Dominus (Pán), pretože chápal, že tento titul je vhodný jedine Bohu, a naopak Suetonius pokarhal neuveriteľnú bezočivosť Domiciána, ktorý si rád nechal v amfiteátri prevolávať: „Veľa šťastia Pánovi a Panej,“ a že dával o sebe písať: „Pán a náš Boh takto prikazuje vykonať.“
nasledujúca kapitola