List hovorcovi KBS: Nedajme sa od správnej cesty odviesť falošnými heslami: Doba je taká! Nedá sa nič robiť! Hlavou múr neprerazíš! Týmito heslami operovali zbabelci za komunistického režimu. Sú to zvody satanove. My vytvárame dobu a nie doba nás. Akí budeme my, taká bude aj doba

List hovorcovi KBS: Nedajme sa od správnej cesty odviesť falošnými heslami: Doba je taká! Nedá sa nič robiť! Hlavou múr neprerazíš! Týmito heslami operovali zbabelci za komunistického režimu. Sú to zvody satanove. My vytvárame dobu a nie doba nás. Akí budeme my, taká bude aj doba.

Dôstojný pán Martin Kramara, hovorca KBS,

dovoľujem si Vám, naším otcom biskupom, ale aj kňazom a laikom na Slovensku pri príležitosti nedele Dobrého pastiera pre aktuálnosť preposlať na povzbudenie list Msgr. Viktora Trstenského Ferdinandovi Michalíkovi. O. i. v ňom píše: „Naša slovenská vlasť čaká na tých pracovníkov, ktorí zabúdajúc na svoje pohodlie a osobné výhody majú pred sebou jasný cieľ svojho poslania, teda službu Bohu a národu, kráčajú k nemu rovnými cestami, a to i vtedy, keď za tú svoju prácu dostávajú miesto slávy a odmien kopance, ba sú odhodlaní obetovať za dosiahnutie cieľa tej práce slobodu i život. Ich vzorom navždy ostane mučenícka smrť pána prezidenta Dr. Jozefa Tisu, hrdinstvo dlhým väzením utrápeného otca biskupa Jána Vojtaššáka a mnohých ich spoločníkov i nasledovníkov, čo kráčali a kráčajú v ich šľapajach“.

Tento list Msgr. V. Trstenský v roku 1994 poslal na vedomie aj najdôstojnejším otcom biskupom SR, kňazom a laikom.

Tak, ako píše Msgr. V Trstenský: Slovenský národ „s pomocou Božou prežil novopohanský nacizmus, satanský boľševizmus,atď., atď. A on je tu! Šťastlivo prežil a prekonal všetky náboženské i národné násilia, ba takmer genocídy“. Zamyslime sa s Msgr. V. Trstenským: „či každý z nás nemá akú-takú vinu na tom, čo sa u nás deje“ DNES.

A skúsme ním odporúčané „zabíjačky“, aby sa nad nami Pán zmiloval,lebo on veľkodušne odpúšťa. „Na prerážanie múrov hriechu, všelijakých brál pokušení boli a sú „zbíjačky“ –duchovné cvičenia, sväté omše, sviatosť oltárna, sviatosť zmierenia, duchovné priateľstvá, rozličné poučenia, modlitba atď., atď. Hlava je na to, aby vynachádzala takéto a podobné „zbíjačky“.

Boh Vás žehnaj.

Anton Čulen

List Ferdinandovi Michalíkovi
P. b. J. Kr. Trstená 20. 1. 1994

Drahý brat v Kristu, ďakujem za povzbudzujúce listy. Bolo by veľmi vhodné, keby ste ich poslali našim cirkevným predstaviteľom. Ten druhý, adresovaný pánu Kleimanovi, by osožil aj štátnym vládcom. Obidva listy sú chvályhodné a povzbudzujúce ku zamysleniu ľudí dobrej vôle a aj tých, ktorí si schválne zastierajú oči pred neradostnou skutočnosťou nábožensko – mravného, národného a vôbec spoločenského života u nás, ku zamysleniu, či každý z nás nemá akú-takú vinu na tom, čo sa u nás deje.

Všade počúvame len ponosy na situáciu, na krízu v rodinách, na nepodarenú mládež, na kriminalitu každého druhu, na útoky proti pravde, spravodlivosti, slobode, láske, na prenasledovanie každého druhu, ale málo sa hovorí o tom, ako to všetko odstrániť z nášho národa, alebo aspoň zabrzdiť, aby sa postupne prestalo vzmáhať zlo, ktoré môže zmiznutie nášho „kresťanského“ Slovenska z mapy Európy ak nie dôsledne uskutočniť, tak ho aspoň poriadne načať.

Čo na to povedať? Je síce pravdou, že neprežívame ružové časy ani v Cirkvi, ani v národe. Istý laik však poznamenáva: „Prežívame rozbúrené časy? Aká je to reč? Poznala azda Cirkev časy, ktoré neboli búrlivé? Kedy to bolo? Azda počas troch storočí rímskych prenasledovaní? Alebo vari za vpádu pohanských či ariánskych barbarov na severe, moslimov na juhu? Alebo v období albigenského kacírstva? Alebo v dobe neprestajných útokov svetskej moci, keď panoval Friedrich Barbarosa, Filip Driečny, Jozef II., Napoleon? Bolo to v dobe gréckej schizmy v šestnástom st., za protestantskej schizmy v osemnástom st., v období podrývačného kacírstva jansenistického alebo za Veľkej revolúcie francúzskej? Za pohanského nacizmu, za satanského komunizmu? Konečne, na to smena svete, aby sme odpočívali? Samozrejme, všetko treba urobiť, aby sa svet stal lepším, ale nedivme sa, že je skazený.“

Cirkev prežila všetky nástrahy diabla vo svete, aj u nás. A tu je možno silnejšia, ako sa nám zdá! A nebolo to ináč ani s naším slovenským národom. Zápasil s mnohými nepriateľmi, odkedy sa objavil v terajších priestoroch. Útočili naň Avari, Tatári, barbari, turecké hordy, husitské pľundrovania, maďarské útlaky, divé reformačné prúdy, česká nadvláda, novopohanský nacizmus, satanský boľševizmus,atď., atď. A on je tu! Šťastlivo prežil a prekonal všetky náboženské i národné násilia, ba takmer genocídy.

Kto mu pomáhal? Bol to Pán, z ktorého vôle sa tu usadil a v ktorého vždy veril, teda Stvoriteľ a Pán vesmíru. Slovenský národ ho nikdy nezradil, žil podľa jeho vôle, nebol pôvodcom žiadneho bludu. Ten či onen blud,ktorý šarapatil v jeho dejinách a mátoží aj teraz, sa priplichtil sem spoza hraníc. Slovenský národ nikoho neutláčal, nezabíjal, ako to robili s ním jeho susedia. Slovom, aj pri svojich chybách a nedokonalostiach bol vždy verný Bohu, svätej Cirkvi, utiekal sa pod ochranu Sedembolestnej Panny Márie, svojej vyvolenej Patrónky, a snažil sa byť hodný jej ochrany a pomoci Božej, ktorú mu ona vyprosila od nebeského Otca.

Tá Božia ochrana sa vždy starala, aby mal nebojácnych pracovníkov a obrábateľov cirkevnej a národnej role dedičnej. Takých bolo neúrekom, počnúc Samom, Pribinom, Rastislavom, Svätoplukom a pokračujúc sv. Cyrilom a Metodom, sv. Benediktom, Andrejom Svoradom a mnohými inými známymi i menej spomínanými ich nasledovníkmi v obrábaní Pánovej vinice. Spomínať ich v tomto liste bolo by pridlho. Stačí, keď pripomeniem aspoň niekoľkých z novších časov. Takými boli napr. Ľudovít Štúr, Anton Bernolák, Svetozár Hurban Vajanský, Ján Hollý, Marko Daxner, Juraj Palkovič, Štefan Moyzes, Karol Kuzmány, Andrej Radlinský, Milan Rastislav Štefánik, Štefan Furdek v USA, Matúš Jankola v USA, Andrej Hlinka, otec biskup Ján Vojtaššák, Dr. Jozef Tiso a veľká plejáda duchovných i laických rodoľubov, trpiteľov za maďarského, českého, komunistického panstva a tyranstva, mučeníkov, väzňov… teda nebojácnych bojovníkov za víťazstvo Pravdy, Spravodlivosti, Slobody, Lásky…

Tých všetkých, čo obetovali za Boha život, za národ slobodu, odhaľovať, ak sa na nich zabúda, očisťovať ich mená, potupované kadejakými súčasnými samozvanými „spasiteľmi“ národa, je povinnosťou každého, kto miluje Boha a je ozajstným rodoľubom.

Kto týchto samožertvovníkov za časné a večné blaho slovenského národa znevažuje, osočuje, pri ich potupovaní mlčí, nemá práva menovať sa milovníkom Boha, Cirkvi, národa! Preto každý, kto odhaľuje, očisťuje zaprášené pomníky náboženských a národných buditeľov, ako to robil veľký slovenský národovec, spisovateľ Jozef Kohuth, farár v Dol. Kubíne, kde aj v r. 1900 zomrel, si zasluhuje pochvalu a úctu.

Nesmie sa vtĺkať do nášho vedomia, že načim nám nechať minulosť zaprášenú, jej náboženských a národných dejateľov zabudnutých a venovať sa len prítomnosti i znej vyrastajúcej budúcnosti. To by bolo budovanie domu bez základov, na piesku. Ľahko si predstaviť, ako by on vyzeral a dokedy by obstál. Veľmi poučné sú na tú tému slová Pána Ježiša v reči na hore. Citujem ich doslovne: „A tak každý, kto počúva tieto moje slová a uskutočňuje ich, podobá sa múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale. Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica a oborili sa na ten dom, ale dom sa nezrútil, lebo mal základy na skale.

A každý, kto tieto moje slová počúva, ale ich neuskutočňuje, podobá sa hlúpemu mužovi, ktorýsi postavil dom na piesku. Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica, oborili sa na ten dom a dom sa zrútil; zostalo z neho veľké rumovisko“ (Mt 7, 24-27).

Bolo by si možno predstaviť Nový zákon s Pánom Ježišom Kristom bez Starého zákona? Sv. Otca Jána Pavla II. bez sv. Petra a jeho 265 nástupcov? Nie je to ináč ani s naším Slovenskom. Bez minulosti by nás tu nebolo! Stavba nášho náboženského a národného domu či života bez nadväznosti na minulosť by nielen ťažko bola mysliteľná, ale nemohla by sa honosiť svojou trvácnosťou. Všimnime si len, čím operujú Maďari i Poliaci pri svojich nárokoch na Slovensko!
A napokon, história nášho boja o samostatnosť je jasným dôkazom tej skutočnosti,že nám ona nepadla do lona bez práce mnohých generácií, a to už od jej straty pádom ríše Veľkomoravskej, zväčša slovenskej, pri Bratislave r. 906, kedy„zapadla Slávov sláva“.

Vďačíme však predovšetkým Pánu Bohu a potom našim predchádzajúcim generáciam a ich vodcom, že ju máme. I ten „ospevovaný“ 17.november 1989, záblesk samostatnosti, nebol ovocím manifestácie, ktorou sa táto samostatnosť hlásila o svoje práva, ale korunou prác, utrpenia, modlitieb i boja tých, čo obetovaním svojej slobody i životov umožnili nám v tento deň vstup do nového života. Prečo teda sa snažia istí novopečení „hejslováci“, ktorí ani krížom slamy nepreložili za vydobytie tej pred vyše tisíc rokmi stratenej, roku 1939 na čas znovu získanej, no, žiaľ, r. 1945 opäť zlovôľou jej neprajníkov zdeptanej slobody v samostatnom štáte, zase však vo vyššie spomínaný deň oživenej aspoň relatívnej samostatnosti, zamlčovať, zmalicherňovať, ba z dejín slovenských vymazať borbu, boj i prácu tých, čo sebažertvou vymáhali od protivníkov nášho národa právo na jeho slobodný život v každej oblasti, a zabraňovať čo i len spomienku na ten ukrutný zápas o bytie a nebytie slovenského národa. Kde a v čom je teda príčina tejto neresti či pliagy? Svoje hniezdo má ona v istej duševnej úchylnosti ľudí a napokon v ich nepochopiteľnej zlobe.

Táto zloba sa veľmi často prejavuje v závislosti, v pocite nespokojnosti pri úspechu,napredovaní, šťastí ap. niekoho iného. Prototypom takéhoto závistlivca je Kain, ktorý zabil svojho brata Ábela, keď zistil, že samu lepšie darí ako jemu. I synovia Jakubovi predali do otroctva svojho brata Jozefa, lebo nemohli zniesť, že ho otec viac miloval ako ich. Takých bolo od počiatku sveta dosť a dosť. Nie sú výnimkou ani v časoch dnešných. Mnohí v našej terajšej spoločnosti nemôžu prísť na meno slovenskej minulosti a jej predstaviteľom, akými boli pán prezident Dr. Jozef Tiso, otec biskup Ján Vojtaššák a mnohí nadšení milovníci jej pomerne dosť blahobytného života, ktorý takým vedel aj vo vojnovej hrmavici vytvoriť pán prezident so svojou vládou a jej ďalšími spolupracovníkmi.

To vo svojich dielach potvrdzuje aj bývalý prezident Dr. Gustáv Husák. Nešťastnému Národnému povstaniu, pohrome Slovenska, môžu tí nepriatelia slovenskej minulosti ďakovať, že na Slovensko prišli aj krutejšie časy. No ani tie neboli horšie, aké sú a rysujú sa u nás dnes. Teda len žiarlivá nenávisť a závisť podnietila prezidenta Dr. Eduarda Beneša byť strojcom hanebnej smrti a katom pána prezidenta Dr. Jozefa Tisu v nenávisti k bývalým aj terajším ozajstným rodoľubom nasledujú Beneša jeho nohsledi osočovaním, očierňovaním alebo prinajmenej zamlčovaním mien a práce a neuznávaním toho, že oni, teda nimi potupovaní národní činitelia, zachránili Slovensko.

Niektorí zase nemôžu zniesť minulosť slovenskú, najmä tú, ktorú Slovensko prežívalo v krutovláde boľševického systému, lebo im pripomína množstvo obetí, ktoré prinášali milovníci Boha a národa za jeho časné i večné blaho, zatiaľ čo oni boli nielen brzditeľmi tejto práce, ale ju znemožňovali ich sužovaním, trápením, ba i mučením, skracovali im životy, brali im ich, kým oni si hoveli v bezpečných bunkroch pohodlia a služby každému, ktorý ich honoroval judášskymi grošmi. Títo, bojac sa odhalenia ich krutovládnej a zákernej činnosti, zastierajú očierňovaním tých, ktorí v časoch nedávnej minulosti horeli ozajstnou láskou ku dobru každého druhu a obetovali aj svoju slobodu za to, aby v našej vlasti vládli jej ozajstní rodoľubovia.

Čo robiť s nimi? A vôbec s takými, ktorí bez mihnutia oka týrali svojich tzv. odporcov dlhým väzením, morili hladom, ťažkými prácami, mučili vo väzenských kazematách, zabíjali ich, obrali ich o poctivo získané duchovné a hmotné hodnoty atď., atď. a teraz vyhlasujú, že nemajú vinu na ich utrpeniach, a zaujímajú výsostné postavenie? Preklínať ich? Zabíjať? Isto nie! Nebolo by to ľudské a ešte menej kresťanské. Nesmieme sa však strachovať, že sa previníme voči láske k blížnemu, keď budeme odhaľovať ich zločiny, popáchané na ich nevinných ľuďoch, hovoriť o nich, písať o nich, zverejňovať zlobu tých, čo sa nechcú priznať k nej, a dať všetkým poškodeným primeranú satisfakciu.

Nestála by totiž za nič ani tá najvrúcnejšia ľútosť, keby s ňou a po nej nenasledovalo zadosťučinenie. O tých veciach rozprávať, zverejňovať ich, pretriasať je povinnosťou každého, kto chce, aby sa zo sveta odstránilo zlo a ujala sa vlády spravodlivosť a z nej vyplývajúca láska a bratská vzájomnosť.

Ďalšou úlohou je oboznamovať verejnosť so všetkými trpkosťami, krutosťami každého duševného, telesného zotročovania Bohu a národu verných bojovníkov za ľudské práva a vôbec za pravdu, spravodlivosť, slobodu, lásku, ktoré im spôsobili nepriatelia všetkého, čo im len zaváňalo Bohom a národom, a aj menovite zverejňovať všetkých tých činiteľov z dávnejšej i bližšej minulosti na cirkevnom i národnom poli, ktorí svojimi obeťami zachovali dedičstvo otcov.

Hovoriť a písať o týchto hrdinoch apoštolskej a národnobuditeľskej práce za situácie oveľa ťažšej, v akej my žijeme, a o jej vzácnom a užitočnom ovocí, by isto dodalo našim kňazom a katolíckym laikom podnet, aby nepatrili medzi tých, „ktorí žijú podľa svojich žiadostí, a ich ústa hovoria naduto“ (Júd 1, 16), ale aby vysúkali rukávy a nasledovali tých v obetavej práci za Boha, Cirkev a národ, ktorých prosba nezviedla, hrozba nezastrašila.

Naša slovenská vlasť čaká na tých pracovníkov, ktorí zabúdajúc na svoje pohodlie a osobné výhody majú pred sebou jasný cieľ svojho poslania, teda službu Bohu a národu, kráčajú k nemu rovnými cestami, a to i vtedy, keď za tú svoju prácu dostávajú miesto slávy a odmien kopance, ba sú odhodlaní obetovať za dosiahnutie cieľa tej práce slobodu i život. Ich vzorom navždy ostane mučenícka smrť pána prezidenta Dr. Jozefa Tisa, hrdinstvo dlhým väzením utrápeného otca biskupa Jána Vojtaššáka a mnohých ich spoločníkov i nasledovníkov, čo kráčali a kráčajú v ich šľapajach.

Vyprosujme všetkým, ktorým záleží na šťastnej časnej i večnej budúcnosti Cirkvi a nášho národa, to Božie požehnanie, ktoré nás uschopní byť a ostávať majákmi Pravdy, Spravodlivosti, Slobody a Lásky.

Nedajme sa od tej cesty odviesť falošnými heslami: Doba je taká! Nedá sa nič robiť! Hlavou múr neprerazíš! Týmito heslami operovali zbabelci za komunistického režimu. Sú to zvody satanove. My vytvárame dobu a nie doba nás. Akí budeme my, taká bude aj doba. Preto by sme sa mali riadiť radou veľkého Ghándího, ktorý na otázku, či India bude kresťanská, odpovedal: „Bude, ak kresťania budú žiť životom Kristovým… Ak svoje náboženstvo budú prekúvať v skutky… Ak svoje práce budú stavať na Božej milosti.“ Jasná reč.

Takým správaním sa či konaním dobra a bojom proti zlu pretvoríme každú dobu. Pekne to naznačuje táto novodobá legenda: Ku Pánu Bohu odišlo zo zeme posolstvo s prosbou: „Pane Bože, pomáhaj nám!“ „A čo sa robí vtom našom svete?“ „Zle sa robí: ľudia hrešia, kradnú, zabíjajú sa, rozvádzajú sa manželstvá, mládež sa znemravňuje, kriminalita rastie…“ Pán Boh odpovedal: „Tak to nerobte a bude dobre!“

Nie je pravdivé ani druhé heslo: Nedá sa nič robiť! Potvrdzujem to svojou skúsenosťou. Po príchode z väzníc nesmel som účinkovať v pastorácii. Zamestnali ma najprv v lese a potom pri stavbách. Svoj duchovný život som mohol pestovať len celkom súkromne, či skôr tajne. Povedali mi páni eštebáci, že ani svätú omšu nesmiem slúžiť, aj keď som len sám. Musel som si nájsť času na breviár, svätý ruženec, duchovné čítanie… popri starostlivosti o duchovný rast a o prácu na stavbách; s pomocou Božou som pracoval na životopise otca biskupa Jána Vojtaššáka, a to viac po nociach i v obave, že ma pri tej práci pristihnú eštebáci. Práca trvala viac rokov. Mimo toho som písaval listy cirkevným i štátnym vrchnostiam, hromadným oznamovacím prostriedkom, priateľom… Aj návštevy mi zaberali veľa času.

Najnepríjemnejšie boli časté návštevy a prehliadky štb. V čase tzv. odmäku či jari som sa dostal do pastorácie v Starej Ľubovni, od 15. októbra 1969 do 30. januára 1974. Za štvorročného pastoračného účinkovania v Starej Ľubovni som s pomocou svojich veriacich za viac stotisíc korún, pravda „načierno“, zrenovoval farskú budovu, upravil vnútro kostola, zaobstaral v dreve vyrezávanú krížovú cestu, farebné obloky…

A duchovne? Len toľko: štátna vrchnosť, ktorá sa nazdávala, že mojím príchodom do Starej Ľubovne bude stagnovať duchovný život, veď som mal už vtedy 61 rokov, vidiac, že i po upozornení, aby som neaktivizoval, náboženská úroveň sa zdvihla, zbavila súhlasu pána kaplána Štefana Janíka a po roku jeho účinkovania v Starej Ľubovni nechala ma samého.

Susedným kňazom okresní páni nedali súhlas pomáhať mi v pastorácii ani v advente, pôste, ani pri odpustových slávnostiach, to v tom presvedčení, že si sám neporadím v pastorácii a odídem z Ľubovne. No pomoc Božia ma neopustila. Duchovný život sa rozvíjal. Z 25 tisíc svätých prijímaní ročne sa ich počet zvýšil na 75 tisíc. Aj v iných oblastiach duchovný trend bol pozitívny, preto ma okresný úrad po 4-ročnom účinkovaní v Ľubovni zbavil súhlasu. Dôvod naznačil vo Východoslovenských novinách 3. 2. 1974: „Veľký dôraz kladie Mestský výbor KSS v Starej Ľubovni na svetonázorovú výchovu a v nej na ateistickú propagandu. Tu ich čaká ešte veľa a dlhodobých úloh. V meste treba prehĺbiť svetonázorovú výchovu aj v rodinách komunistov. Súvisí to s relatívne vyšším vplyvom maloburžoáznych prežitkov vo vedomí ľudí, so značným stupňom religiozity a aktivizácie cirkevných predstaviteľov.

Jeden z nich dokonca svojím konaním presadzoval protispoločenskú a protisocialistickú politiku. Oprávnene mu štátne orgány odňali súhlas na pastoračnú činnosť, pod ktorej kepienkom porušoval základné socialistické princípy našej spoločnosti.“ Z Ľubovne som teda musel odísť. Šiel som do svojho rodiska, do Trstenej. Nemal som tam možností nájsť súci byt. Preto veriaci zo Starej Ľubovne postarali sa s pomocou kňazov a dobrodincov zrekonštruovať starý byt po nebohom bratovi Františkovi.

Tam som sa usadil 5. decembra 1974. Bola to stavba plánovaná Božou prozreteľnosťou. V nej sa odo dňa môjho ubytovania do konca roku 1989 vystriedalo veľa stoviek mládeže zo všetkých kútov Slovenska, ba aj z Čiech. Aj pri krutom eštebáckom sledovaní si našli cestu ku mne, aby sa duševne osviežili a nazbierali síl stúpať hore strminami všelijakých ťažkostí a zápasov ku výšinám Božieho života. A tá mládež, teraz už ako hotoví ľudia, doktori, inžinieri, kňazi, z veľkej časti je aj teraz so mnou spojená a prichádza ku mne.

Rozvíjal som aj iné práce, napríklad: napísal som niekoľko stoviek listov mnohým cirkevným i národným činiteľom zodpovedným za blaho slovenského národa. Neobchádzal som ani hromadné oznamovacie prostriedky.

Aj iný druh korešpondencie, často zhabanej bezpečnostnými úradmi, bol dosť rozsiahly. Tajne som spovedával, bol som poradcom mnohých, čo prichádzali ku mne s rozličnými problémami, preložil som a do tlače pripravil dve katechetické príručky, Katechizmus pre najmenších. Do tlače som upravil druhé vydanie životopisu otca biskupa Jána Vojtaššáka pod názvom Sila viery, sila pravdy.

Doplnil som určitými údajmi ten, ktorý vydal pán prelát Dr. Jozef Kapala atď.,atď. Nepíšem to ako samochválu, len ako dôkaz, že i za komunizmu, a to aj v najkrutejších žalároch a koncentrákoch a taktiež na tzv. slobode, bolo možné oslavovať Pána Boha, pravda, s veľkým rizikom odhalenia tejto smelosti a tak znášania, veľmi krutého, dôsledkov tej odvahy. Moc Božia však vždy bola, je a bude väčšia ako zloba diabla a jeho nohsledov! Hlinkovo heslo bolo: „Kto sa nebojí, toho sa boja!“ A známe porekadlo „Smelému šťastie praje“ je tiež potvrdením toho, že odvaha láme ľady.

Veľmi krásne nás povzbudzuje svätý Jakub k tomu odporu proti zlu: „Podriaďte sa teda Bohu; diablovi sa vzoprite a ujde od vás. Priblížte sa k Bohu a on sa priblíži k vám. Obmyte si ruky, hriešnici, a očistite si srdcia, vy, čo máte rozpoltenú myseľ. Precíťte svoju úbohosť, žiaľte a plačte. Váš smiech nech sa obráti na nárek a radosť na žiaľ. Pokorte sa pred Pánom a on vás povýši“ (Jk4, 7- 10).

Ani ošemetné heslo „Hlavou múr neprerazíš!“ nemohlo byť prekážkou pomáhať dušiam. Na prerážanie múrov hriechu, všelijakých brál pokušení boli a sú „zbíjačky“ -duševné cvičenia, sväté omše, Sviatosť Oltárna, sviatosť zmierenia, duchovné priateľstvá, rozličné poučenia, modlitba atď., atď. Hlava je nato, aby vynachádzala takéto a podobné „zbíjačky“.

Teraz, vďaka Pánu Bohu, nemusíme sa báť tých strašidiel, máme slobodný prístup ku Svätému Otcovi, Svätým Otcom ustanovenú hierarchiu, semináre, kláštory, svoju tlač, púte, rozličné duchovné hnutia, cirkevné školy atď., atď. Načim nám len ozaj žiť s Kristom, obetovať sa zaňho, podriadiť sa vo všetkom Cirkvi svätej, svojím slovom i životom oslavovať Boha, mať záujem a starať sa o všestranné blaho všetkých ľudí dobrej vôle, pravda, najmä veriacich.

V tomto snažení nám veľmi pomôže rada, myslím, sv. Ignáca: „Vo všetkom si počínaj tak, ako keby všetko záviselo od teba, a keď si už urobil všetko, čo si mohol, spoľahni sa na Boha, ako keby všetko záviselo od neho.“ Teda všetku prácu a boje máme spájať s detinskou dôverou v pomoc Božiu a nemusíme sa báť o budúcnosť ani v Cirkvi, ani v národe.

Som rád, že k takému apoštolátu privolávate všetkých ľudí dobrej vôle, či sú to kňazi alebo laici, a povzbudzujete ich, a teda i mňa a mojich priateľov, a to i na tých najvyšších miestach, aby sme nezatvrdzovali svoje srdcia pred Božím volaním do práce na všestrannú duchovnú, hmotnú obrodu slovenského národa, a to nielen slovom, písmom a neužitočnými ponosami, ale najmä svojím životom.

Svätý Otec Pius X. povedal: „Svet už neverí rečiam, ale skutkom lásky.“ Moja vďaka patrí všetkým, čo odhaľujú minulosť, očisťujú ju od špiny a kalu kadejakých nekresťanských osočovaní, čo budujú prítomnosť a chystajú slovenskému národu radostnú budúcnosť. Pán Boh nech bude pomocou všetkým, Panna Mária, Patrónka Slovenska, ich orodovníčkou, sv. Cyril a Metod vzorom apoštolskej práce a všetci naši mučeníci, trpiaci za Boha a za národ, vyznávači živej viery v Boha a svätú Cirkev povzbudzujúcim príkladom takého plodného života na Cirkvi i národa roli dedičnej, ktorý bude nasledovaniahodným príkladom v tejto časnosti pre všetky budúce generácie a raz ozdobou Božej velebnosti v blaženej večnosti.
V láske Pána, Sedembolestnej Panny Márie a sv. Cyrila a Metoda so srdečným pozdravom oddaný Msgr. Viktor Trstenský

Váž. pán Ferdinand Michalík učiteľ, teraz na dôchodku
Trenčianska Turná
Na vedomie: najd. otcovia biskupi SR, duchovní a laickí priatelia

Pripravil Anton Čulen
alianciazanedelu.sk/archiv/8851