Prvý hriech pretrhol otcovský a detinský pomer medzi Bohom a človekom. Utešené podobenstvo božie, ktoré bolo do ľudskej duše vtlačené, bolo zohavené, tak, že sa i Stvoriteľ od neho s hrôzou odvrátil. Ľudstvo odbočilo od ciest príkazov Najvyššieho. A už čoskoro, už pred potopou prišlo to k úplnému takrečeno pretrhnutiu všetkého spojenia medzi Bohom a človekom: „Vidiac Boh, že je mnohá zlosť ľudská na zemi, a všelijaké myslenie srdca náchylné ku zlému po všetok čas, oľutoval, že človeka učinil na zemi. A boľasťou srdca dotknutý vnútri, rieknul: Vyhladím človeka, ktorého som stvoril, so zeme, od človeka až do hoviad, od zemeplazu až do vtáctva nebeského, lebo ľúto mi je, že som ho učinil." (I. Mojž. 6.)
Cez tisícročia nakopilo sa potupy na potupu; niekoľko spravodlivých vynímajúc, ľudia neslúžili pravému Bohu povinným spôsobom. Nebo bolo zavreté, to nebo, ktoré malo do svojej slávy prijať všetkých ľudí. Milióny a milióny ľudí sa rodilo a pomrelo, ale z nich ani jeden, ani len jedinký jeden …Viac