Martin - Patrón Svätý Malachiáš zdieľa
- Nahlásiť
Odstrániť zdieľanie
P. Lukasz Szydlowski FSSPX: Kto je náš najnebezpečnejší nepriateľ?
P. Karl Stehlin FSSPX: Posledné štádium duchovnej vojny (kázeň)Viac
P. Lukasz Szydlowski FSSPX: Kto je náš najnebezpečnejší nepriateľ?
P. Karl Stehlin FSSPX: Posledné štádium duchovnej vojny (kázeň)
P. Karl Stehlin FSSPX: Posledné štádium duchovnej vojny (kázeň)
Mária Janská
- Nahlásiť
Zmeniť komentár
Vymazať komentár
Kto ešte chce riadiť katolícku cirkev?Feministky?!
Katolícka feministka / Feminizmus je veľmi kresťanský. Jeho myšlienky boli ukradnuté liberálmi
Feminizmus ako tretie zlo | CEZ OKNO
Feminizmus ako tretie zlo
Rasizmus a fašizmus rozdeľovali ľudí podľa rasovej a etnickej príslušnosti. Komunizmus podľa sociálnych tried a majetku. Feminizmus rozdeľuje ľudstvo na princípe pohlavia. Prvé nenávistné …Viac
Kto ešte chce riadiť katolícku cirkev?Feministky?!
Katolícka feministka / Feminizmus je veľmi kresťanský. Jeho myšlienky boli ukradnuté liberálmi
Feminizmus ako tretie zlo | CEZ OKNO
Feminizmus ako tretie zlo
Rasizmus a fašizmus rozdeľovali ľudí podľa rasovej a etnickej príslušnosti. Komunizmus podľa sociálnych tried a majetku. Feminizmus rozdeľuje ľudstvo na princípe pohlavia. Prvé nenávistné ideológie dosiahli nebývalú schopnosť rozoštvať a priviesť k vzájomnému vraždeniu milióny ľudí. A predsa bolo ich pôsobenie obmedzené a netýkalo sa každého. Feminizmus má ambície dirigovať život každého z nás.
Čo je feminizmus
Prvým dôležitým prvkom feminizmu je vedomá lož. Tou vedomou lžou je mýtus, že feminizmus bráni práva žien. Nie je to pravda. Feminizmus saturuje potreby úzkej vrstvy intelektuálok (a v rámci módnej vlny aj zopár intelektuálov), ktorých obyčajní ľudia, a teda ani ženy, nikdy nezaujímali. Hŕstke militantných feministiek sú ženy ako celok ukradnuté. Nikdy sa o ich skutočný, každodenný život a potreby nezaujímali. Naopak – pohŕdajú nimi. Tak ako komunistickí revolucionári z povolania mali plné ústa proletariátu, ale nikdy ako proletári nežili, tak aj feministky si urobili živnosť s témy žien, ale nežijú ich problémami a túžbami. Pre feministky sú ženy len nástrojom, prostriedkom, kanonen-futrom pre ich vlastné, obmedzené, sebecké záujmy.
Feministická revolúcia už zožrala svoje dieťa
Moderný feminizmus vznikol v USA. To je veľmi dôležitý faktor, ktorý formoval a formuje toto extrémistické hnutie. Vznik feminizmu v Spojených štátoch má celkom logický, akceptovateľný pôvod. Spoločnosť dobyvateľov cudzích území zvykne uprednostňovať mužskú silu a zabúdať na nevyhnutnú obetavosť žien. Ich vytlačenie do úlohy rodiť a variť bolo ospravedlňované permanentným vojnovým stavom Divokého Západu a neskôr stavom núdze, keď sa ”nový svet” na severoamerickom kontinente len budoval. Ale len čo sa dobudoval, a ženy konečne mali dostať svoje práva i dôstojné postavenie v spoločnosti, prišla ”playboy-ská” ideológia o ich úlohe pekných bábik v rukách ”hravých chlapcov”. Vzbúriť sa proti takejto tuposti je viac ako akceptovateľné. A Betty Friedanová ako zakladateľka prvej vlny feminizmu prichádzala aj s celkom vecnými a akceptovateľnými požiadavkami typu materskej dovolenky. V tomto smere síce ”objavovala Ameriku”, keďže v Európe už mnohé jej požiadavky boli samozrejmosťou, ale aspoň mala naozaj záujem pomôcť všetkým ženám. Tento romantický začiatok feministického hnutia v USA však rýchlo skončil, keď niekoľko intelektuálok zistilo, že akcie Friedanovej majú na verejnosti čoraz väčší úspech. Zaujalo ich to. Nie téma a problémy, ale – tá publicita! A tak Friedanovú na prvú veľkú feministickú demonštráciu vo Washingtone proste nepozvali! Vraj by ich popri nej nebolo vidno. A show sa začala.
Feminizmus v praxi – diskriminácia mužov
Ak sa chcete dopúšťať činov, ktoré sú evidentne nespravodlivé, prekračujú hranice morálky a sú v podstate zlo-činmi, a nemať z toho zlé svedomie, či výčitky, musíte vyhliadnutú obeť vylúčiť z okruhu bytostí, na ktoré sa spravodlivosť a morálka vzťahuje a voči ktorým sú zločiny trestné. Musíte namaľovať ”obraz nepriateľa”. Obraz mužov ako nepriateľov (bez ohľadu na to ktorý je aký, lebo podľa feministky Marilyn French ”všetci muži sú znásilňovači a to je všetko, čo sú”) maľovali feministky usilovne pol storočia. Dosť času na to, aby akýkoľvek zlovoľný akt voči mužom bol vo feministických očiach vopred ospravedlnený. Zajatci sa neberú. Podľa Ti-Grace Atkinsonovej (v knihe Odysea Amazóniek) ”akýkoľvek kontakt s mužmi – aj tými, ktorí prejavujú solidaritu so ženským hnutím – musí byť považovaný za kolaboráciu”. Muži sú nepriatelia – tento výraz je feminizmom považovaný za samozrejmosť, za fakt. A okradnúť nepriateľa predsa nie je žiadny hriech. Je to vojnová korisť. Teraz už je ľahko pochopiteľné prečo hlavná feministická centrála ”National Organization of Women” vyhlásila ”Vojnu pohlaví”. Útlocitnejšie predstaviteľky feminizmu hovoria radšej o ”občianskej vojne myšlienok”. Výsledok je rovnaký.
Pod tlakom feministiek sa v tichosti, mimo pozornosti verejnosti, presadzujú zákony, kde je doživotný parazitizmus legálny. Ak muž vstúpi do manželstva, zároveň dostáva doživotný trest manželku živiť a to najmä po rozvode (snahy presadiť, aby existovala vzájomná vyživovacia povinnosť sú vytláčané na perifériu pozornosti verejnosti). Zneužiť sa dá všetko a tak sme svedkami bizarnej situácie, kedy bývalá manželka sústavne prenasleduje ”nepriateľa” absurdnými finančnými požiadavkami, ktoré prakticky nemajú hranice. Drastické zákony ožobračujúce mužov sú ospravedlňované tým, že sa nájdu takí, ktorí si vyživovaciu povinnosť neplnia. No ale veď aj komunisti si vždy našli ukážkového kapitalistu-zlosyna, aby potom mohli všetkých okradnúť. Desivým nástrojom v rukách žien (ktoré prijali tézu o tom, že muži sú nepriatelia a preto je ospravedlniteľné ich existenčné ”zničenie” akýmikoľvek prostriedkami) sú deti ako nedobrovoľní rukojemníci. Krádeže a únosy detí z dosahu ich otcov sú považované za legálne a ospravedlniteľné. Existujú dokonca ”charitatívne” organizácie, ktoré ukrývajú ženy s deťmi dokonca aj pred možnosťou, aby sa otec s deťmi mohol stretnúť aspoň prostredníctvom súdu. Pod zámienkou, že po rozvode môže byť žena traumatizovaná mužom, ktorý ostáva v spoločnej domácnosti, lebo nemá kam ísť (také prípady sa môžu vyskytnúť, ale v drvivej väčšine muži dobrovoľne odchádzajú prakticky len s kufrom v ruke, zanechávajúc za sebou celý majetok, na ktorý roky pracovali) sa v Nemecku pripravuje zákon, ktorý umožní žene, ktorá prehlási, že ju mužova prítomnosť obťažuje, aby svojho ex-manžela dala do 24 hodín vyhodiť na ulicu. Muži sú takto fakticky postavení mimo zákon. Obraz nepriateľa prináša svoje ovocie.
Obraz nepriateľa – detaily zlosyna
Aby sme si vedeli urobiť predstavu na aký veľký terč feministky mieria, odcitujme niektoré zvlášť vydarené ťahy na obraze nepriateľa. Andrea Dworkinová: ”Násilie je synonymom súlože… pohlavný styk je invazívny a násilný, ako taký je príčinou degradácie, útlaku a násilia, ktoré tvoria bázu ženskej skúsenosti…” To je obžaloba ako šitá pre rozsudok, ktorým Marilyn French a s ňou mnohé iné feministky odsúdili mužov ako znásilňovačov. Celkom im pritom ušlo, že penetráciu vagíny mužským údom si pochopiteľne nevymysleli muži na degradáciu žien, ale že ide o štandardný prírodný rozmnožovací akt. Navyše podľa už spomínanej Atkinsonovej sú muži ”väznitelia” a ”manželstvo je otrokárstvo”. A neexistujú výnimky: ”Vstúpiť do vzťahu s mužom, ktorý sa úplne a verejne vzdal svojej mužskej role, môže byť stále riskantné. Ale vzťah s mužom, ktorý prejavil čokoľvek menej, je samovražda”.
Feministky zásadne negujú možnosť lásky medzi mužom a ženou, ale (na ich žiaľ) nemôžu tento masový jav poprieť. Tak sa ho (ako ”metafyzický kanibalizmus”) snaží Atkinsonová aspoň sfeminizovať, keď lásku definuje ako ”špeciálny psycho-patologický stav fantázie”.
Feministické spisy sú takou zbierkou schválností a úplných nelogizmov, že zdravo mysliaceho človeka nutne prepadá pocit úplnej márnosti, keď sa slová dajú znásilňovať tak ako to robia feministky. Skutočne šokujúce poznanie ale je, že v skutočnosti feministické spisy sú drvivou väčšinou žien takisto ignorované a nečítané! Drvivá väčšina ľudstva teda nevie, čomu vlastne čelí a čo nám všetkým hrozí, a domnieva sa, že feministické útoky ostanú len slovnými estrádami bez praktického dopadu. Z feministických zletov sa totiž dostávajú na verejnosť len sprostredkované, heslovité agitky. Tie sú už médiami ”predžuté” tak, aby vyzneli prijateľne a tak toto totalitné hnutie vyzerá pri povrchnom pohľade dokonca sympaticky rebelsky. Podobne aj sekta Óm šinrikjó (ktorá vypustila otravný plyn sarin v tokijskom metre s efektom takmer štyroch tisíc postihnutých a obetí) dávala veľký dôraz na to, aby na verejnosti zakrývala svoje skutočné úmysly a vystupovala sympaticky a atraktívne. Ak sa niekomu toto prirovnanie zdá byť príliš silné, uveďme konkrétny prípad SCUM Manifestu (Spoločnosti pre vymiškovanie mužov) z roku 1968, kde feministická aktivistka a zakladateľka SCUM Valerie Solanas vyzýva:
”…hŕstka oddaných SCUM-u dokáže ovládnuť krajinu za rok, ak bude systematicky sabotovať systém, výberovo ničiť majetok a vraždiť…”
Pre tieto závažné signály je žiaľ nutné brodiť sa bahnom feministických spisov a upozorňovať na to, čo feministky (tak ako Hitler v ”Mein Kampf”) otvorene hlásajú a prakticky nikto neverí, že to myslia naozaj aj vážne. Ale ony to vážne myslia!
Feminizmus proti rodine
Prvej, zakladateľskej, vlne feministiek ani vo sne nenapadlo, že by malo byť toto hnutie postavené proti rodine. Ale veď ani Kristus neveril, že by sa jeho zmierlivé učenie mohlo stať nástrojom hromadného vraždenia. Ale prišiel zo Šavla na vieru obrátený Pavol a z kresťanstva urobil paulinizmus. Ten sa neskôr stal z náboženstva mimo štátu ľahko zneužiteľnou štátnou ideológiou. Feminizmus, po prvých úspechoch, ovládli radikálne skupiny a to žiaľ až po negovanie rodiny.
Akú alternatívu ponúka feminizmus proti ”väzeniu manželstva”, kde sú muži žalárnikmi? Pre tie ženy, čo cítia svoju materskú úlohu ostáva len byť tzv. slobodnými matkami. Ich počet každoročne stúpa. V Čechách ešte v roku 1991 boli ženy vo 20-24 rokov na 65% vydaté. O jedenásť rokov na to ich už je naopak 80% slobodných. Podľa sčítania ľudu v Spojených štátoch stúpol počet slobodných matiek napríklad v oklahomskom meste Tulsa z 30% v roku 1990 na 39% v roku 1998, v Oklahoma City to bol za rovnaké obdobie nárast z 34% na 42%. Následky:
- 85% uväznených pochádza z rodiny, kde je jediným rodičom matka
- 78% tých, čo nezvládnu vysokoškolské štúdium má ako jediného rodiča matku
- 85% tehotných neplnoletých dievčat pochádza z rodiny, kde je jediným rodičom matka.
A to ani nerozoberáme fakt, že sexuálny pud sa na rozkaz feministiek nedá potlačiť a pokiaľ slobodná matka nejaví lesbické sklony (čo vo väčšine nejaví), potom je ako sexuálny objekt priamo či nepriamo poslúži syn. Nejde o ojedinelé prípady. Následky sú tragické.
Lesbicimus ako východisko?
Nech sa na feministické spisy a vyhlásenia pozrieme z ktorejkoľvek strany, nájdeme jednu dlhú červenú niť, ktorá vedie - do lesbickej náruče. Postup je jednoduchý, najskôr treba zahádzať blatom čokoľvek, čo by mohli mať ženy s mužmi. A predovšetkým len nepripustiť ich vzájomný sex! Slogany typu ”Nespite s tým, kto vás uráža” a ”Každá súlož s mužom je znásilnenie” sa obmieňajú v miliarde variant s jediným cieľom – zhnusiť čo i len predstavu heterosexuálneho sexu. Ale keďže hormóny sa búria a s mužmi ”to nesmie byť dobré”, ostáva jediná ”záchrana” – skok do lesbickej postele. Malá skupina intelektuálnych lesbičiek, ktoré dnes ovládajú feministické hnutie, môže potom zo zástupu ”zachránených” žien vyberať čo lepšie kúsky a kráčať s nimi ruka v ruke do feministického (teraz vlastne už otvorene lesbického) raja. A táto utópia je pre niektoré aktivistky nesmierne príťažlivá! Má však malý, ale podstatný zádrhel. Lesbicizmus síce môže praktikovať aj principiálne heterosexuálna bytosť, ale potreby heterosexuálneho sexu sa tým nezbaví. Lesbicizmus sa nedá naočkovať, tak ako sa nedá liečiť. Je to prírodná deviácia ako tisíce iných, ktoré sú v Prírode samozrejme prítomné. Je to výsledok zákonitého rozloženia javov v tzv. Gaussovej krivke, kde nutne musia byť aj okrajové varianty a tie tým, že sú okrajové sú takisto zákonite limitované v početnosti výskytu. Inými slovami utopická vízia ríše Amazoniek nie je realizovateľná ako ideológia sexu. Ona sa (žiaľ) naplní ako demografický jav bez toho, aby o tom lesbické feministky rozhodovali. Ale o tom budeme hovoriť v závere tejto úvahy.
Feministické autorky sú priam posadnuté sexom a so zvláštnou patologickou rozkošou rozbabrávajú všetko okolo manželských postelí, aby dosiahli ten istý efekt ako v prípade pokusu o tom čo je vlastne zajac – po pitve predmetného tvora síce odpoveď približne poznáme, ale dotyčný zajac už nebehá. Vagína je feministický chrám a keby feministky mohli, spali by tam ako v stane. Uholným kameňom feministických úvah je predstava o tom, že vstupom mužského údu do vagíny sa pácha neprípustné násilie. Hravo potom prejdú k myšlienke, že jedine lesbicizmus zaručuje žene ”dôstojný” sex. To, že si lesbičky strkajú umelé údy do pošvy (lebo ani hyper-lesbička nedokáže oddeliť pohlavný akt od jeho prírodnej podstaty, tak ako nie je možné zakázať vode, aby bola mokrá) pochopiteľne lesbické feministky prechádzajú mlčaním. Nejde predsa o žiadny dôstojný sex (čo je na dvoch lesbičkách, z ktorých sa jedna hrá na chlapa a priväzuje si kvôli tomu na panvu umelý úd, dôstojné? veď je to komédia farizejstva), ide o nábor nových sexuálnych objektov. Ale nechajme prehovoriť hlásateľky feministických posolstiev na Slovensku, teda časopis Aspekt:
”…niektoré lesby tvrdili, že lesbicizmus je feminizmus v akcii a hlásali, že jediné pravé feministky sú tie, ktoré úplne odmietli vzťahy s opačným pohlavím. Takéto obracanie na pravú vieru očividne zapôsobilo na množstvo feministiek, aby sa stali lesbami z vlastného rozhodnutia…”
Všimnime si výrazy ako ”lesba” (to keby použil muž, tak ho feministky verejne zlynčujú) alebo ”pravá viera” a neuveriteľné tvrdenie, že sa niekto môže stať lesbicky orientovanou osobou len tak, skrátka sa rozhodne. Článok, kde sa tieto radikálne lesbické názory hlásajú, v úvode pripomína, že nie všetky feministické aktivistky sú nástupom tejto radikálnej skupinky (tzv. Radicalesbians) nadšené a už Betty Friedan varovala pred ich rozkladným pôsobením na celé feministické hnutie. Ale citujem ďalej:
”Čo je lesba? Lesba je vášeň všetkých žien dovedená do explózie. Je to žena, ktorá často už od útleho veku koná v súlade so svojím vnútorným tlakom byť úplnejšou a slobodnejšou ľudskou bytosťou…”
Všimnite si absurdne použitý výraz o ”všetkých” ženách. Ale pozor, začína paľba ostrými (zdôrazňujem, že citujem bez úpravy; nasledovné vety skutočne vyšli vo verejne dostupnom časopise Aspekt):
”Lesba je nálepka, ktorú vynašiel Muž, aby ju mohol prilepiť na každú ženu, ktorá sa opováži byť mu rovnou, napadnúť jeho výsostné práva (vrátane toho, že všetky ženy sú súčasťou výmenných prostriedkov medzi mužmi), ktorá si dovolí trvať na priorite vlastných potrieb… Pretože v tejto sexistickej spoločnosti tá, ktorá je nezávislá, nemôže byť žena – musí byť kurva… Pritom v bežnom chápaní existuje len jeden podstatný rozdiel medzi lesbickými a ostatnými ženami: v sexuálnej orientácii – to znamená, že keď odstránime všetky pozlátka, dospejeme nakoniec k zisteniu, že byť ženou vlastne znamená byť pojebanou mužom…”
Ďalej snáď ani netreba pokračovať. Feministky, a ich radikálna lesbická časť, spísali už tony takýchto myšlienkových perál. Nedá sa povedať, že by práve preto čítanie feministických spiskov pôsobilo akékoľvek intelektuálne potešenie z poznania. Jedine ak z poznania, že hlúposť na papieri nemá hraníc. Ale prekonajme nechuť a zacitujme ešte aspoň logický záver takýchto schválností:
”Pokiaľ sa ženský oslobodzovací proces bude pokúšať oslobodiť ženu bez konfrontácie so základnou heterosexuálnou štruktúrou, ktorá nás zaväzuje – ako ženu s mužom – vo vzťahoch s našimi vlastnými utláčateľmi, bude sa naďalej plytvať obrovskými energiami na upravovanie každého jednotlivého vzťahu s mužom: Ako vylepšiť sex, ako dosiahnuť, aby otáčal hlavou na obe strany – na pokusy vytvoriť z neho ”nového muža” v ilúzii, že nám to dovolí byť ”novou ženou”. To pochopiteľne rozdelí naše sily a záväzky tak, že sa nebudeme môcť zapojiť do konštruovania nových vzorov, ktoré nás oslobodia.”
Nevyhnutné následky
Ak ešte Friedanová tvrdila, že ”žena je človek, ktorý rodí deti”, tak najnovšie utopické vízie feministiek už vidia túto ženskú výsadu celkom bez mužov. Ich cieľom je vo sfére ľudskej spoločnosti zrušiť dualizmus, na ktorom stojí náš svet. A hoci sa ešte budú striedať noc a deň, teplo a chlad ako aj iné pre život neodmysliteľné duality, v pohlaví budúcnosti by mali byť už len ženy a ženy. A to (paradoxne) ženy v úlohe žien a ženy v úlohe mužov. Ak Sibyla hrozila, že zánik sveta nastane, až začnú ženy nosiť nohavice, potom sme už len krôčik od zániku toho ”starého”, Prírodu rešpektujúceho, humánneho sveta.
Gustáv Murín
Katolícka feministka / Feminizmus je veľmi kresťanský. Jeho myšlienky boli ukradnuté liberálmi
Feminizmus ako tretie zlo | CEZ OKNO
Feminizmus ako tretie zlo
Rasizmus a fašizmus rozdeľovali ľudí podľa rasovej a etnickej príslušnosti. Komunizmus podľa sociálnych tried a majetku. Feminizmus rozdeľuje ľudstvo na princípe pohlavia. Prvé nenávistné ideológie dosiahli nebývalú schopnosť rozoštvať a priviesť k vzájomnému vraždeniu milióny ľudí. A predsa bolo ich pôsobenie obmedzené a netýkalo sa každého. Feminizmus má ambície dirigovať život každého z nás.
Čo je feminizmus
Prvým dôležitým prvkom feminizmu je vedomá lož. Tou vedomou lžou je mýtus, že feminizmus bráni práva žien. Nie je to pravda. Feminizmus saturuje potreby úzkej vrstvy intelektuálok (a v rámci módnej vlny aj zopár intelektuálov), ktorých obyčajní ľudia, a teda ani ženy, nikdy nezaujímali. Hŕstke militantných feministiek sú ženy ako celok ukradnuté. Nikdy sa o ich skutočný, každodenný život a potreby nezaujímali. Naopak – pohŕdajú nimi. Tak ako komunistickí revolucionári z povolania mali plné ústa proletariátu, ale nikdy ako proletári nežili, tak aj feministky si urobili živnosť s témy žien, ale nežijú ich problémami a túžbami. Pre feministky sú ženy len nástrojom, prostriedkom, kanonen-futrom pre ich vlastné, obmedzené, sebecké záujmy.
Feministická revolúcia už zožrala svoje dieťa
Moderný feminizmus vznikol v USA. To je veľmi dôležitý faktor, ktorý formoval a formuje toto extrémistické hnutie. Vznik feminizmu v Spojených štátoch má celkom logický, akceptovateľný pôvod. Spoločnosť dobyvateľov cudzích území zvykne uprednostňovať mužskú silu a zabúdať na nevyhnutnú obetavosť žien. Ich vytlačenie do úlohy rodiť a variť bolo ospravedlňované permanentným vojnovým stavom Divokého Západu a neskôr stavom núdze, keď sa ”nový svet” na severoamerickom kontinente len budoval. Ale len čo sa dobudoval, a ženy konečne mali dostať svoje práva i dôstojné postavenie v spoločnosti, prišla ”playboy-ská” ideológia o ich úlohe pekných bábik v rukách ”hravých chlapcov”. Vzbúriť sa proti takejto tuposti je viac ako akceptovateľné. A Betty Friedanová ako zakladateľka prvej vlny feminizmu prichádzala aj s celkom vecnými a akceptovateľnými požiadavkami typu materskej dovolenky. V tomto smere síce ”objavovala Ameriku”, keďže v Európe už mnohé jej požiadavky boli samozrejmosťou, ale aspoň mala naozaj záujem pomôcť všetkým ženám. Tento romantický začiatok feministického hnutia v USA však rýchlo skončil, keď niekoľko intelektuálok zistilo, že akcie Friedanovej majú na verejnosti čoraz väčší úspech. Zaujalo ich to. Nie téma a problémy, ale – tá publicita! A tak Friedanovú na prvú veľkú feministickú demonštráciu vo Washingtone proste nepozvali! Vraj by ich popri nej nebolo vidno. A show sa začala.
Feminizmus v praxi – diskriminácia mužov
Ak sa chcete dopúšťať činov, ktoré sú evidentne nespravodlivé, prekračujú hranice morálky a sú v podstate zlo-činmi, a nemať z toho zlé svedomie, či výčitky, musíte vyhliadnutú obeť vylúčiť z okruhu bytostí, na ktoré sa spravodlivosť a morálka vzťahuje a voči ktorým sú zločiny trestné. Musíte namaľovať ”obraz nepriateľa”. Obraz mužov ako nepriateľov (bez ohľadu na to ktorý je aký, lebo podľa feministky Marilyn French ”všetci muži sú znásilňovači a to je všetko, čo sú”) maľovali feministky usilovne pol storočia. Dosť času na to, aby akýkoľvek zlovoľný akt voči mužom bol vo feministických očiach vopred ospravedlnený. Zajatci sa neberú. Podľa Ti-Grace Atkinsonovej (v knihe Odysea Amazóniek) ”akýkoľvek kontakt s mužmi – aj tými, ktorí prejavujú solidaritu so ženským hnutím – musí byť považovaný za kolaboráciu”. Muži sú nepriatelia – tento výraz je feminizmom považovaný za samozrejmosť, za fakt. A okradnúť nepriateľa predsa nie je žiadny hriech. Je to vojnová korisť. Teraz už je ľahko pochopiteľné prečo hlavná feministická centrála ”National Organization of Women” vyhlásila ”Vojnu pohlaví”. Útlocitnejšie predstaviteľky feminizmu hovoria radšej o ”občianskej vojne myšlienok”. Výsledok je rovnaký.
Pod tlakom feministiek sa v tichosti, mimo pozornosti verejnosti, presadzujú zákony, kde je doživotný parazitizmus legálny. Ak muž vstúpi do manželstva, zároveň dostáva doživotný trest manželku živiť a to najmä po rozvode (snahy presadiť, aby existovala vzájomná vyživovacia povinnosť sú vytláčané na perifériu pozornosti verejnosti). Zneužiť sa dá všetko a tak sme svedkami bizarnej situácie, kedy bývalá manželka sústavne prenasleduje ”nepriateľa” absurdnými finančnými požiadavkami, ktoré prakticky nemajú hranice. Drastické zákony ožobračujúce mužov sú ospravedlňované tým, že sa nájdu takí, ktorí si vyživovaciu povinnosť neplnia. No ale veď aj komunisti si vždy našli ukážkového kapitalistu-zlosyna, aby potom mohli všetkých okradnúť. Desivým nástrojom v rukách žien (ktoré prijali tézu o tom, že muži sú nepriatelia a preto je ospravedlniteľné ich existenčné ”zničenie” akýmikoľvek prostriedkami) sú deti ako nedobrovoľní rukojemníci. Krádeže a únosy detí z dosahu ich otcov sú považované za legálne a ospravedlniteľné. Existujú dokonca ”charitatívne” organizácie, ktoré ukrývajú ženy s deťmi dokonca aj pred možnosťou, aby sa otec s deťmi mohol stretnúť aspoň prostredníctvom súdu. Pod zámienkou, že po rozvode môže byť žena traumatizovaná mužom, ktorý ostáva v spoločnej domácnosti, lebo nemá kam ísť (také prípady sa môžu vyskytnúť, ale v drvivej väčšine muži dobrovoľne odchádzajú prakticky len s kufrom v ruke, zanechávajúc za sebou celý majetok, na ktorý roky pracovali) sa v Nemecku pripravuje zákon, ktorý umožní žene, ktorá prehlási, že ju mužova prítomnosť obťažuje, aby svojho ex-manžela dala do 24 hodín vyhodiť na ulicu. Muži sú takto fakticky postavení mimo zákon. Obraz nepriateľa prináša svoje ovocie.
Obraz nepriateľa – detaily zlosyna
Aby sme si vedeli urobiť predstavu na aký veľký terč feministky mieria, odcitujme niektoré zvlášť vydarené ťahy na obraze nepriateľa. Andrea Dworkinová: ”Násilie je synonymom súlože… pohlavný styk je invazívny a násilný, ako taký je príčinou degradácie, útlaku a násilia, ktoré tvoria bázu ženskej skúsenosti…” To je obžaloba ako šitá pre rozsudok, ktorým Marilyn French a s ňou mnohé iné feministky odsúdili mužov ako znásilňovačov. Celkom im pritom ušlo, že penetráciu vagíny mužským údom si pochopiteľne nevymysleli muži na degradáciu žien, ale že ide o štandardný prírodný rozmnožovací akt. Navyše podľa už spomínanej Atkinsonovej sú muži ”väznitelia” a ”manželstvo je otrokárstvo”. A neexistujú výnimky: ”Vstúpiť do vzťahu s mužom, ktorý sa úplne a verejne vzdal svojej mužskej role, môže byť stále riskantné. Ale vzťah s mužom, ktorý prejavil čokoľvek menej, je samovražda”.
Feministky zásadne negujú možnosť lásky medzi mužom a ženou, ale (na ich žiaľ) nemôžu tento masový jav poprieť. Tak sa ho (ako ”metafyzický kanibalizmus”) snaží Atkinsonová aspoň sfeminizovať, keď lásku definuje ako ”špeciálny psycho-patologický stav fantázie”.
Feministické spisy sú takou zbierkou schválností a úplných nelogizmov, že zdravo mysliaceho človeka nutne prepadá pocit úplnej márnosti, keď sa slová dajú znásilňovať tak ako to robia feministky. Skutočne šokujúce poznanie ale je, že v skutočnosti feministické spisy sú drvivou väčšinou žien takisto ignorované a nečítané! Drvivá väčšina ľudstva teda nevie, čomu vlastne čelí a čo nám všetkým hrozí, a domnieva sa, že feministické útoky ostanú len slovnými estrádami bez praktického dopadu. Z feministických zletov sa totiž dostávajú na verejnosť len sprostredkované, heslovité agitky. Tie sú už médiami ”predžuté” tak, aby vyzneli prijateľne a tak toto totalitné hnutie vyzerá pri povrchnom pohľade dokonca sympaticky rebelsky. Podobne aj sekta Óm šinrikjó (ktorá vypustila otravný plyn sarin v tokijskom metre s efektom takmer štyroch tisíc postihnutých a obetí) dávala veľký dôraz na to, aby na verejnosti zakrývala svoje skutočné úmysly a vystupovala sympaticky a atraktívne. Ak sa niekomu toto prirovnanie zdá byť príliš silné, uveďme konkrétny prípad SCUM Manifestu (Spoločnosti pre vymiškovanie mužov) z roku 1968, kde feministická aktivistka a zakladateľka SCUM Valerie Solanas vyzýva:
”…hŕstka oddaných SCUM-u dokáže ovládnuť krajinu za rok, ak bude systematicky sabotovať systém, výberovo ničiť majetok a vraždiť…”
Pre tieto závažné signály je žiaľ nutné brodiť sa bahnom feministických spisov a upozorňovať na to, čo feministky (tak ako Hitler v ”Mein Kampf”) otvorene hlásajú a prakticky nikto neverí, že to myslia naozaj aj vážne. Ale ony to vážne myslia!
Feminizmus proti rodine
Prvej, zakladateľskej, vlne feministiek ani vo sne nenapadlo, že by malo byť toto hnutie postavené proti rodine. Ale veď ani Kristus neveril, že by sa jeho zmierlivé učenie mohlo stať nástrojom hromadného vraždenia. Ale prišiel zo Šavla na vieru obrátený Pavol a z kresťanstva urobil paulinizmus. Ten sa neskôr stal z náboženstva mimo štátu ľahko zneužiteľnou štátnou ideológiou. Feminizmus, po prvých úspechoch, ovládli radikálne skupiny a to žiaľ až po negovanie rodiny.
Akú alternatívu ponúka feminizmus proti ”väzeniu manželstva”, kde sú muži žalárnikmi? Pre tie ženy, čo cítia svoju materskú úlohu ostáva len byť tzv. slobodnými matkami. Ich počet každoročne stúpa. V Čechách ešte v roku 1991 boli ženy vo 20-24 rokov na 65% vydaté. O jedenásť rokov na to ich už je naopak 80% slobodných. Podľa sčítania ľudu v Spojených štátoch stúpol počet slobodných matiek napríklad v oklahomskom meste Tulsa z 30% v roku 1990 na 39% v roku 1998, v Oklahoma City to bol za rovnaké obdobie nárast z 34% na 42%. Následky:
- 85% uväznených pochádza z rodiny, kde je jediným rodičom matka
- 78% tých, čo nezvládnu vysokoškolské štúdium má ako jediného rodiča matku
- 85% tehotných neplnoletých dievčat pochádza z rodiny, kde je jediným rodičom matka.
A to ani nerozoberáme fakt, že sexuálny pud sa na rozkaz feministiek nedá potlačiť a pokiaľ slobodná matka nejaví lesbické sklony (čo vo väčšine nejaví), potom je ako sexuálny objekt priamo či nepriamo poslúži syn. Nejde o ojedinelé prípady. Následky sú tragické.
Lesbicimus ako východisko?
Nech sa na feministické spisy a vyhlásenia pozrieme z ktorejkoľvek strany, nájdeme jednu dlhú červenú niť, ktorá vedie - do lesbickej náruče. Postup je jednoduchý, najskôr treba zahádzať blatom čokoľvek, čo by mohli mať ženy s mužmi. A predovšetkým len nepripustiť ich vzájomný sex! Slogany typu ”Nespite s tým, kto vás uráža” a ”Každá súlož s mužom je znásilnenie” sa obmieňajú v miliarde variant s jediným cieľom – zhnusiť čo i len predstavu heterosexuálneho sexu. Ale keďže hormóny sa búria a s mužmi ”to nesmie byť dobré”, ostáva jediná ”záchrana” – skok do lesbickej postele. Malá skupina intelektuálnych lesbičiek, ktoré dnes ovládajú feministické hnutie, môže potom zo zástupu ”zachránených” žien vyberať čo lepšie kúsky a kráčať s nimi ruka v ruke do feministického (teraz vlastne už otvorene lesbického) raja. A táto utópia je pre niektoré aktivistky nesmierne príťažlivá! Má však malý, ale podstatný zádrhel. Lesbicizmus síce môže praktikovať aj principiálne heterosexuálna bytosť, ale potreby heterosexuálneho sexu sa tým nezbaví. Lesbicizmus sa nedá naočkovať, tak ako sa nedá liečiť. Je to prírodná deviácia ako tisíce iných, ktoré sú v Prírode samozrejme prítomné. Je to výsledok zákonitého rozloženia javov v tzv. Gaussovej krivke, kde nutne musia byť aj okrajové varianty a tie tým, že sú okrajové sú takisto zákonite limitované v početnosti výskytu. Inými slovami utopická vízia ríše Amazoniek nie je realizovateľná ako ideológia sexu. Ona sa (žiaľ) naplní ako demografický jav bez toho, aby o tom lesbické feministky rozhodovali. Ale o tom budeme hovoriť v závere tejto úvahy.
Feministické autorky sú priam posadnuté sexom a so zvláštnou patologickou rozkošou rozbabrávajú všetko okolo manželských postelí, aby dosiahli ten istý efekt ako v prípade pokusu o tom čo je vlastne zajac – po pitve predmetného tvora síce odpoveď približne poznáme, ale dotyčný zajac už nebehá. Vagína je feministický chrám a keby feministky mohli, spali by tam ako v stane. Uholným kameňom feministických úvah je predstava o tom, že vstupom mužského údu do vagíny sa pácha neprípustné násilie. Hravo potom prejdú k myšlienke, že jedine lesbicizmus zaručuje žene ”dôstojný” sex. To, že si lesbičky strkajú umelé údy do pošvy (lebo ani hyper-lesbička nedokáže oddeliť pohlavný akt od jeho prírodnej podstaty, tak ako nie je možné zakázať vode, aby bola mokrá) pochopiteľne lesbické feministky prechádzajú mlčaním. Nejde predsa o žiadny dôstojný sex (čo je na dvoch lesbičkách, z ktorých sa jedna hrá na chlapa a priväzuje si kvôli tomu na panvu umelý úd, dôstojné? veď je to komédia farizejstva), ide o nábor nových sexuálnych objektov. Ale nechajme prehovoriť hlásateľky feministických posolstiev na Slovensku, teda časopis Aspekt:
”…niektoré lesby tvrdili, že lesbicizmus je feminizmus v akcii a hlásali, že jediné pravé feministky sú tie, ktoré úplne odmietli vzťahy s opačným pohlavím. Takéto obracanie na pravú vieru očividne zapôsobilo na množstvo feministiek, aby sa stali lesbami z vlastného rozhodnutia…”
Všimnime si výrazy ako ”lesba” (to keby použil muž, tak ho feministky verejne zlynčujú) alebo ”pravá viera” a neuveriteľné tvrdenie, že sa niekto môže stať lesbicky orientovanou osobou len tak, skrátka sa rozhodne. Článok, kde sa tieto radikálne lesbické názory hlásajú, v úvode pripomína, že nie všetky feministické aktivistky sú nástupom tejto radikálnej skupinky (tzv. Radicalesbians) nadšené a už Betty Friedan varovala pred ich rozkladným pôsobením na celé feministické hnutie. Ale citujem ďalej:
”Čo je lesba? Lesba je vášeň všetkých žien dovedená do explózie. Je to žena, ktorá často už od útleho veku koná v súlade so svojím vnútorným tlakom byť úplnejšou a slobodnejšou ľudskou bytosťou…”
Všimnite si absurdne použitý výraz o ”všetkých” ženách. Ale pozor, začína paľba ostrými (zdôrazňujem, že citujem bez úpravy; nasledovné vety skutočne vyšli vo verejne dostupnom časopise Aspekt):
”Lesba je nálepka, ktorú vynašiel Muž, aby ju mohol prilepiť na každú ženu, ktorá sa opováži byť mu rovnou, napadnúť jeho výsostné práva (vrátane toho, že všetky ženy sú súčasťou výmenných prostriedkov medzi mužmi), ktorá si dovolí trvať na priorite vlastných potrieb… Pretože v tejto sexistickej spoločnosti tá, ktorá je nezávislá, nemôže byť žena – musí byť kurva… Pritom v bežnom chápaní existuje len jeden podstatný rozdiel medzi lesbickými a ostatnými ženami: v sexuálnej orientácii – to znamená, že keď odstránime všetky pozlátka, dospejeme nakoniec k zisteniu, že byť ženou vlastne znamená byť pojebanou mužom…”
Ďalej snáď ani netreba pokračovať. Feministky, a ich radikálna lesbická časť, spísali už tony takýchto myšlienkových perál. Nedá sa povedať, že by práve preto čítanie feministických spiskov pôsobilo akékoľvek intelektuálne potešenie z poznania. Jedine ak z poznania, že hlúposť na papieri nemá hraníc. Ale prekonajme nechuť a zacitujme ešte aspoň logický záver takýchto schválností:
”Pokiaľ sa ženský oslobodzovací proces bude pokúšať oslobodiť ženu bez konfrontácie so základnou heterosexuálnou štruktúrou, ktorá nás zaväzuje – ako ženu s mužom – vo vzťahoch s našimi vlastnými utláčateľmi, bude sa naďalej plytvať obrovskými energiami na upravovanie každého jednotlivého vzťahu s mužom: Ako vylepšiť sex, ako dosiahnuť, aby otáčal hlavou na obe strany – na pokusy vytvoriť z neho ”nového muža” v ilúzii, že nám to dovolí byť ”novou ženou”. To pochopiteľne rozdelí naše sily a záväzky tak, že sa nebudeme môcť zapojiť do konštruovania nových vzorov, ktoré nás oslobodia.”
Nevyhnutné následky
Ak ešte Friedanová tvrdila, že ”žena je človek, ktorý rodí deti”, tak najnovšie utopické vízie feministiek už vidia túto ženskú výsadu celkom bez mužov. Ich cieľom je vo sfére ľudskej spoločnosti zrušiť dualizmus, na ktorom stojí náš svet. A hoci sa ešte budú striedať noc a deň, teplo a chlad ako aj iné pre život neodmysliteľné duality, v pohlaví budúcnosti by mali byť už len ženy a ženy. A to (paradoxne) ženy v úlohe žien a ženy v úlohe mužov. Ak Sibyla hrozila, že zánik sveta nastane, až začnú ženy nosiť nohavice, potom sme už len krôčik od zániku toho ”starého”, Prírodu rešpektujúceho, humánneho sveta.
Gustáv Murín