Táto tajomná mníška stratila svojho manžela pre kňazstvo a svoje deti pre svojho manžela
Michael O'Neill Blogy9. apríla 2020
Ctihodná Cornelia Connellyová je zvláštny prípad rozlišovania povolania. Bola matkou, manželkou biskupského služobníka, manželkou katolíckeho kňaza a zakladateľkou Spoločnosti Svätého Dieťaťa Ježiša, hoci posledné dve úlohy prevzala s nevôľou. Ona a jej manžel Pierce Connelly konvertovali na katolicizmus v roku 1835, dávno predtým, ako sa konvertitom biskupských služobníkov umožnilo stať sa kňazmi bez toho, aby sa museli vzdať svojich manželstiev. Vymeniť rodinný život za zasvätený nebol Corneliin nápad, ale skôr ten, ktorý postupne prijala ako Božiu vôľu tvárou v tvár Pierceovi, ktorý trval na svojom povolaní ku kňazstvu.
Iróniou osudu však bola práve ona, ktorá vytrvala vo svojej novej viere aj v novom povolaní.
Corneliin manžel často slúži ako nástroj na analýzu jej života a svätosti a možno to ani nemôže byť inak. Ako manžel a manželka boli ich životy dôverne prepojené. Pierce bol tiež katalyzátorom reťazca udalostí, ktoré vedú Corneliu k jedinečnému povolaniu a uľahčujú jej svätosť. Cornelia sa vydala za pekného, výrečného biskupského ministra v roku 1831 vo Philadelphii. Potom sa usadili v Natchez, Mississippi, kde Pierce dostal kostol. Mali mimoriadne šťastné manželstvo, no on začínal byť rozčarovaný svojou službou a protestantizmom vo všeobecnosti. Bol na pokraji stať sa katolíkom.
V roku 1834 sa vzdal svojho miesta v Presbyteranskej cirkvi, aby sa mohol venovať štúdiu katolicizmu. Chcel ísť do Ríma. Ako ukázali neskoršie udalosti, Pierceove dôvody na konverziu a to, čo očakával od života v katolíckej cirkvi, boli komplikované.
Cornelia sledovala manželovu krízu a štúdium. Hoci mohla začať dobrodružstvo ako manželka dôverujúca manželovi, ktorého hlboko milovala, prijala katolicizmus ako svoju vlastnú voľbu počas ich pobytu v New Orleans, kde čakali na cestu do Ríma. Zatiaľ čo Pierce odďaľoval svoj vstup do Cirkvi, kým nebude môcť v Ríme získať odpovede na všetky svoje otázky – možno aj preto, aby preskúmal možnosti cirkevnej kariéry pred prijatím posledného záväzku – Cornelia sa zrazu rozhodla hľadať prijatie do Cirkvi nezávisle od svojho manžela. Bola presvedčená, že musí byť katolíčka a že bez tohto kroku nemôže podniknúť nebezpečnú námornú plavbu.
V Ríme získal Pierce súkromnú audienciu u pápeža Gregora XVI. O výmene neexistuje žiadny záznam okrem toho, že Pierce priviedol Svätého Otca k slzám. Potom Pierce požiadal nielen o vstup do Cirkvi a birmovanie, ale aj o to, aby bol považovaný za kňaza. Cornelia bola zhrozená.
„Je potrebné, aby Pierce priniesol túto obeť a obetoval mňa? Milujem svojho manžela a svoje drahé deti, tak prečo by som sa ich mala vzdať? Milujem svoje náboženstvo – prečo nemôžeme zostať šťastní ako gróf zo Shrewsbury a jeho rodina? spýtala sa p. John McCloskey, neskorší arcibiskup z New Yorku.
Cornelia si aspoň uľavila, že Pierce bude musieť najskôr otestovať svoju túžbu po kňazstve časom. Pár strávil niekoľko nasledujúcich rokov v Ríme, žil z dividend svojich investícií a užíval si spoločnosť anglickej a americkej katolíckej vysokej spoločnosti. Pierce bol oslavovaný ako veľký úlovok konvertitov. Cornelia navštevovala chudobných s priateľom, dostávala duchovné vedenie a chodila na hodiny maľovania, jazyka a hudby. Napísala svojej sestre, že nikdy nebola taká šťastná pri praktizovaní náboženstva. Koncom roku 1837 bolo jasné, že trhy krachujú a Connellyovci sa museli vrátiť do Mississippi.
Čoskoro našli novú príležitosť v jezuitskej misii v Grand Coteau v Louisiane, kde Pierce začal vyučovať angličtinu na College of St. Charles a Cornelia učila hodiny hudby v dievčenskej škole, ktorú vedie Rehoľníčka Najsvätejšieho srdca. Obaja tiež využili príležitosť na duchovné vedenie a duchovné cvičenia. Pierce napísal svojmu bratovi, že Cornelia je „šťastná ako vták“. Čakala aj ich piate dieťa, keď jej Pierce povedal, že sa definitívne rozhodol, že je povolaný ku kňazstvu. Bolo to 13. októbra 1841. Cornelia si na ten okamih po rokoch spomínala a povedala, že bez Božej milosti by sa zrútila. Namiesto toho požiadala Piercea, aby si to ešte raz dôkladne premyslel, ale bola pripravená obetovať sa „a z celého srdca“.
Katolícka cirkev považuje mužov a ženy za rovnocenných v manželskom zväzku, a preto sa Pierce nemohol stať kňazom bez slobodného súhlasu jeho manželky. Mohla sa ho pokúsiť prinútiť, aby zostal nešťastne v manželstve, ale Cornelia bola na to príliš realistická a prijala to ako Božiu vôľu. Aj keby sa rozhodla držať Piercea v manželstve, Cornelia by mala na svojej strane verejnú mienku a sociálnu a ekonomickú podporu svojich súrodencov, niektorí z nich boli dosť bohatí.
Potom sa rozhodla vstúpiť do rehoľného života, toto rozhodnutie bolo tiež úplne jej vlastné. Aby sa Pierce stal kňazom, musela zložiť večný sľub čistoty, ale ako to prežije, bolo úplne na nej. Cornelia bola ženou svojho veku, ale predovšetkým bola ženou, ktorej bola daná výnimočná milosť, aby hlboko obetovala svoje prirodzené šťastie pre vyšší účel.
„Pane, ak všetko toto šťastie nie je na Tvoju slávu a dobro mojej duše, vezmi si ho odo mňa. Prinášam obeť,“ modlila sa krátko predtým, ako sa Pierce rozhodol pre kňazstvo.
Pred Pierceovou vysviackou napísala aj svojmu bratovi: „Mali by sme hľadať väčší podiel Božskej lásky úmerne tomu, ako sme ochotní obetovať svoje prirodzené šťastie.“
Nakoniec Pierce zomrel ako stratený katolík, ale strata manžela – svojím spôsobom dvakrát – nebola Corneliinou jedinou stratou. Rovnako ako pred ňou matka Elizabeth Ann Setonová, mala byť schopná vychovávať svoje malé deti a zároveň založiť novú kongregáciu, Spoločnosť Svätého Dieťaťa Ježiša.
Počas jej obrátenia jej však Pierce zobral deti, aby sa ju pokúsil prinútiť späť do ich manželstva. Jeho prenasledovanie pokračovalo roky a Cornelia zomrela odcudzená svojim deťom, hoci nikdy na ne neprestala myslieť a modliť sa za ne. Uprostred svojich smútkov prijímala mystické milosti a delila sa o ne s ostatnými. Počas jej života ľudia hlásili modlitby vypočuté na jej príhovor a zaznamenali liečivý, pokojný dotyk jej ruky.
Cornelia Connelly nám ukazuje, že žiadna obeta z lásky k Bohu nezostane bez odmeny.
V roku 1992 katolícka cirkev vyhlásila Kornéliu za ctihodnú. Po potvrdení jedného uzdravujúceho zázraku vážneho zdravotného stavu prostredníctvom jej jedinečného príhovoru Kongregácie pre kauzy svätých bude potom vyhlásená za blahoslavenú.
