Donatizmus - pod pekným, zdanlivo svätým obalom sa skrýval blud a rozkol.
V období po zrovnoprávnení kresťanstva v obrovskej Rímskej ríši s ostatnými náboženstvami, ktoré sa udiali Milánskym ediktom r.313 cisárom Konštantínom a jeho spoluvládcom Liciniom, sa v Cirkvi vynorili rozličné teologické prúdy, ktoré štiepili Cirkev. Donatizmus bol jednou z takých heréz a v rozličných obmenách sa vynáral a vynára znovu a znovu.
Jeho "otcom" bol kartáginský biskup Donatus (biskupom bol r.313 - 355) a podstatou bolo učenie, že pravá Cirkev je spoločenstvom svätých,dokonalých,bezúhonných a túto dokonalosť si musí zachovať a strážiť.
Keďže počas predchádzajúceho prenasledovania kresťanov mnohí zradili vieru, tak donatisti tvrdili, že nielen sám zradca prestáva byť skutočným členom Cirkvi, ale aj tí, ktorí s ním ostávajú v spoločenstve. Boli presvedčení, že jedine ich cirkev je "spoločenstvo spravodlivých" a sami sa pokladali za ""nepoškvrnenú cirkev mučeníkov".
Kľúčovým problémom u donatistov bola otázka platnosti vysluhovania sviatostí. Podľa ich učenia, nemohol nehodný kňaz alebo biskup vyslúžiť platnú sviatosť, ktorá by prinášala duši prijímajúceho účinnú milosť, naopak, bola škodlivá. Odmietali prijatie odpadlíkov do Cirkvi. Teologické víťazstvo nad donatistami sa udialo počas Nicejského koncilu r.325 a v r.411 za cisára Honoria, ktorý pozval k verejnej dišpute donatistu Petiliána z Cirty a sv.Augustína, ktorý v dišpute jednoznačne zvíťazil a odvtedy vplyv donatistov prudko oslabil.
Vplyv donatizmu však nikdy nezanikol a s rôznymi obmenami ho možno nájsť od čias Donáta cez Wycliffa až po dnešnú dobu a to aj priamo medzi tými, ktorí sa hlásia ku katolíckej viere.