Posledná generálna audiencia Benedikta XVI. 27. februára 2013.
-odstúpenie z úradu, ale nie z pápežského stolca.
Bývalý Benedikt XVI. obhajuje svoju rezignáciu - a [hlavne] seba
"Ak poznáte lepší spôsob [ako rezignáciu] a myslíte si, že ma môžete súdiť, povedzte mi o ňom, prosím." (tí, ktorí súdia, nepoznajú všetky motívy)
..."Navždy" znamená aj "navždy" - do súkromného života niet návratu. Moje rozhodnutie odstúpiť z funkcie sa tým neruší....
opoka.org.pl/…oteka/W/WP/benedykt_xvi/audiencje/ag_27022013.html

Posledná generálna audiencia v pontifikáte Benedikta XVI. sa konala 27. februára 2013 na Námestí svätého Petra.

Početnému zástupu veriacich pápež vysvetlil význam svojej rezignácie. Povedal, že nejde o návrat k súkromnému životu ani o opustenie Kristovho kríža, ale o službu modlitby, ktorá sa vždy napĺňa v "pere svätého Petra".

Ctihodní bratia v biskupskej a kňazskej službe! Vážení zástupcovia orgánov! Drahí bratia a sestry!
Ďakujem vám, že ste v takom hojnom počte prišli na túto moju poslednú generálnu audienciu. Ďakujem vám z celého srdca! Som naozaj dojatý! A vidím živú Cirkev! Myslím si tiež, že musíme poďakovať Stvoriteľovi za krásne počasie, ktoré nám teraz požehnal, hoci je ešte stále zima.
Podobne ako apoštol Pavol v biblickom texte, ktorý sme počuli, aj ja cítim v hĺbke svojho srdca, že musím predovšetkým ďakovať Bohu, ktorý vedie Cirkev a dáva jej rásť, ktorý rozsieva svoje slovo, a tak živí vieru svojho ľudu. V tejto chvíli sa môj duch otvára doširoka a objíma celú Cirkev roztrúsenú po celom svete a ja ďakujem Bohu za "posolstvá", ktoré som dostal počas týchto rokov Petrovej služby, týkajúce sa viery v Pána Ježiša Krista, za lásku k blížnemu, ktorá skutočne vládne v tele Cirkvi a robí ho živým v láske, a za nádej, ktorá nás otvára a smeruje k životu v jeho plnosti, k vlasti v nebi.
Cítim, že v tejto chvíli sú všetci prítomní v mojej modlitbe, ktorá je prítomnosťou Boha, ktorou prijímam všetky stretnutia, všetky cesty, všetky pastoračné návštevy. Objímam všetko a všetkých v modlitbe, aby sme ich zverili Pánovi: aby sme dospeli k plnému poznaniu jeho vôle, s celou múdrosťou a duchovným porozumením, a aby sme konali spôsobom hodným Pána, jeho lásky, prinášajúc ovocie každého dobrého skutku (porov. Kol 1, 9-10).
V tejto chvíli ma napĺňa veľká dôvera, pretože viem, a my všetci to vieme, že slovo pravdy evanjelia je silou Cirkvi, je jej životom. Evanjelium očisťuje a obnovuje, prináša ovocie všade tam, kde ho spoločenstvo veriacich počúva a prijíma Božiu milosť v pravde a láske. To je moja dôvera, to je moja radosť.
Keď som 19. apríla pred takmer ôsmimi rokmi súhlasil s prijatím Petrovho úradu, mal som neochvejnú istotu, ktorá ma vždy sprevádzala: istotu, že Cirkev žije z Božieho slova. V tej chvíli, ako som už mnohokrát povedal, mi v srdci zazneli tieto slová: Pane, prečo to odo mňa žiadaš a čo odo mňa žiadaš? Kladieš mi na plecia veľké bremeno, ale ak mi prikážeš, na Tvoje slovo nahodím siete s istotou, že ma budeš viesť napriek všetkým mojim slabostiam. A po ôsmich rokoch môžem povedať, že Pán ma viedol, bol mi nablízku, cítil som jeho prítomnosť každý deň. Bola to etapa cesty Cirkvi, v ktorej boli chvíle radosti a svetla, ale aj ťažké chvíle; cítil som sa ako svätý Peter s apoštolmi na lodi na Galilejskom jazere: Pán nám daroval veľa slnečných dní a slabý vietor, dní, keď bol úlovok bohatý; boli však aj chvíle, keď bola voda rozbúrená a vietor protivný, ako v celej histórii Cirkvi, a zdalo sa, že Pán spí. Ale vždy som vedel, že Pán je na tej lodi, a vždy som vedel, že loď Cirkvi nie je moja, nie naša, ale jeho. A Pán ju nenechá klesnúť; je to On, kto ju vedie, určite aj prostredníctvom ľudí, ktorých si vyvolil, pretože to tak chcel. To je istota, ktorú som mal a mám, a nič ju nemôže narušiť. Preto je dnes moje srdce plné vďačnosti Bohu, pretože celej Cirkvi a mne nikdy nechýbala jeho útecha, jeho svetlo, jeho láska.
Nachádzame sa v Roku viery, ktorý som vyhlásil, aby som posilnil práve našu vieru v Boha v kontexte, v ktorom sa zdá, že sa čoraz viac dostáva do úzadia. Chcel by som všetkých povzbudiť, aby obnovili svoju pevnú dôveru v Pána, aby sa ako deti zverili do Božej náruče s istotou, že táto náruč nás vždy podopiera a že vďaka nej môžeme každý deň napredovať, dokonca aj uprostred ťažkostí. Chcel by som, aby sa každý cítil milovaný týmto Bohom, ktorý za nás obetoval svojho Syna a preukázal nám svoju bezhraničnú lásku. Chcel by som, aby každý pocítil radosť z toho, že je kresťanom. Slová krásnej modlitby, ktorá sa hovorí každé ráno, sú: "Klaňam sa ti, môj Bože, a milujem ťa celým svojím srdcom. Ďakujem ti, že si ma stvoril, že si ma urobil kresťanom..." Áno, radujme sa z daru viery, je to najcennejšie dobro, ktoré nám nikto nemôže vziať! Ďakujme za ňu Pánovi každý deň modlitbou a dôsledným kresťanským životom. Boh nás miluje, ale očakáva, že aj my budeme milovať jeho!
A nie je to len Boh, komu chcem v tejto chvíli poďakovať. Pápež nie je sám, keď stojí pri kormidle petrovskej lode, hoci hlavnú zodpovednosť nesie on; a ja som sa nikdy necítil sám, keď som niesol radosť a bremeno petrovského úradu; Pán postavil vedľa mňa mnoho ľudí, ktorí mi s veľkodušnosťou a láskou k Bohu a Cirkvi pomáhali a boli mi nablízku. Predovšetkým vy, drahí bratia kardináli: vaša múdrosť, vaše rady, vaše priateľstvo boli pre mňa vzácne; moji kolegovia, počnúc mojím štátnym sekretárom, ktorý ma verne sprevádzal počas týchto rokov; Štátny sekretariát a celá Rímska kúria a všetci tí, ktorí pracujú v rôznych sektoroch Svätej stolice: mnohé tváre nie je vidieť, zostávajú v tieni, ale práve v tichosti, v každodennej zbožnosti, s duchom viery a pokory mi boli istou a neochvejnou oporou. Osobitným spôsobom myslím na Cirkev v Ríme, na svoju diecézu! Nemôžem zabudnúť na svojich bratov v biskupskej službe a v kňazstve, na zasvätené osoby a na celý Boží ľud: pri pastoračných návštevách, stretnutiach, audienciách a cestách som vždy cítil ich veľkú citlivosť a hlbokú lásku; a všetkých bez rozdielu som miloval tou pastoračnou láskou, ktorá je srdcom každého pastiera, predovšetkým rímskeho biskupa, nástupcu apoštola Petra. Každý deň som každého z vás otcovským srdcom objímal v modlitbe.
Bol by som rád, keby sa môj pozdrav a poďakovanie dostali aj ku všetkým: pápežovo srdce sa otvára celému svetu. A chcel by som vyjadriť svoju vďaku diplomatickému zboru pri Svätej stolici, ktorý stelesňuje veľkú rodinu národov. Myslím aj na všetkých, ktorí pracujú pre dobrú správu, a ďakujem im za ich dôležitú službu.
V tejto chvíli by som sa tiež chcel z celého srdca poďakovať všetkým tým mnohým ľuďom z celého sveta, od ktorých som v posledných týždňoch dostal dojímavé prejavy úcty, priateľstva a ubezpečenia o modlitbe. Áno, pápež nikdy nie je sám a teraz to opäť prežívam obrovským, srdcervúcim spôsobom. Pápež patrí všetkým a veľmi veľa ľudí ho cíti blízko. Je pravda, že dostávam listy od velikánov tohto sveta - hláv štátov, náboženských vodcov, predstaviteľov kultúrneho sveta a tak ďalej. Ale dostávam aj veľa listov od jednoduchých ľudí, ktorí mi píšu jednoducho zo srdca a dávajú mi pocítiť svoju lásku, ktorá sa rodí z toho, že sme spolu s Ježišom Kristom v Cirkvi. Títo ľudia mi nepíšu tak, ako sa píše napríklad kniežaťu alebo niekomu veľkému, koho nepoznáme. Píšu mi ako bratia a sestry alebo ako synovia a dcéry, s pocitom veľmi srdečného rodinného vzťahu. Tu môžete hmatateľne zažiť, aká je Cirkev.
Cirkev nie je organizácia, združenie s náboženskými alebo humanitárnymi cieľmi, ale živé telo, spoločenstvo bratov a sestier v tele Ježiša Krista, ktoré nás všetkých spája. Zažiť Cirkev, a tak sa takmer vlastnou rukou dotknúť sily jej pravdy a lásky, je dôvodom na radosť v dobe, keď mnohí hovoria o jej súmraku. Ale vidíme, aká je Cirkev dnes živá!
V posledných mesiacoch som cítil, že mi ubúdajú sily, a úpenlivo som v modlitbe prosil Boha, aby ma osvietil svojím svetlom, aby som urobil to najsprávnejšie rozhodnutie, nie kvôli sebe, ale kvôli Cirkvi. Tento krok som urobil s plným vedomím jeho dôležitosti a tiež jeho novosti, ale s veľkým pokojom. Milovať Cirkev znamená aj odvahu robiť ťažké rozhodnutia, ťažké rozhodnutia, vždy s ohľadom na dobro Cirkvi, a nie na seba.

Dovoľte mi, aby som sa na tomto mieste ešte raz vrátil k 19. aprílu 2005. Závažnosť tohto rozhodnutia spočívala aj v tom, že od tejto chvíle som bol navždy viazaný k Pánovi. Vždy - ten, kto prijme úrad Petra už nemá žiadne p
.............................
ak sa mi podarí nájsť, priložím originál tohto prihovoru z našich sk webov.....