Existencia Pekla a Katolícka Cirkev
*Tam, kde sa stráca rozmer hriechu, stráca sa ruka v ruke aj vedomie existencie pekla*
*Ježiš Kristus v Biblii hovorí trikrát viac o pekle ako o nebi.*Prečo tak veľa hovorí o pekle ak by pre človeka bola väčšia pravdepodobnosť, že svoj život ukončí v nebi? Prečo Ježiš hovorí o úzkej ceste, po ktorej málo ľudí kráča a ktorá jediná vedie do neba a zároveň ľudí varuje pred širokou cestou, po ktorej kráčajú mnohí do zatratenia? Kto neverí v peklo, neverí ani v Ježiša ako Spasiteľa, pretože jediný dôvod, pre ktorý Ježiš prišiel na zem je, aby sa nechal ukrižovať a splatil tak urážky Bohu, ktoré sme mu my ľudia smerovali a aby tí, čo zomrú v milosti posväcujúcej, oslobodení od smrteľného hriechu, mali nádej na večný život.
Či človek skončí v nebi sa nerozhoduje po jeho smrti, ale rozhoduje sa počas jeho života na zemi. Kým človek žije, je čas na spoveď a Božie milosrdenstvo. Po smrti je čas na Božiu spravodlivosť. Zmieriť sa s Bohom, kým človek žije, je hlavný cieľ života. Kto zomrie v stave milosti, bez smrteľného hriechu, viedol úspešný život. Zomrieť vyspovedaný. Jeden jediný smrteľný hriech je vstupnou bránou do pekla. Tento hriech je akoby znamienko mínus pred číslicu. Je jedno o aké číslo ide, ak raz je pred ním mínus, už nikdy nedokáže byť väčšie ako nula. Znamienko mínus odstrániš len platnou a úplnou svätou spoveďou. Úspešný život neviedol ten, kto bol prezidentom, premiérom, či úspešným podnikateľom. Úspešný život je ten, ktorý sa skončí v nebi.
Keď sa Lucifer postavil proti Bohu, odmietol Boha navždy. Rovnako každá duša, ktorá zomrie s jedným jediným smrteľným hriechom na duši, odmietne Boha navždy. Nie Boh ju odmietne, ale ona reaguje na prenikavé Božie svetlo tak, ako človek, ktorému v najhlbšom spánku zasvietite svetlo do očí. Takto reaguje duša, ktorá so smrteľným hriechom, plná tmy, sa blíži k nekonečne intenzívnemu svetlu. Odmietne svetlo. Tak ako Lucifer raz odmietol a navždy odmietol, rovnaké následky má odmietnutie zo strany nesmrteľnej duše. Áno platí, nie Boh, ale duša sa odsúdi do pekla. Tým, že táto duša odmietne Boha, rozhodnutie je večné. Duše v pekle sa nikdy z pekla nedostanú. Prečo? Na to, aby mohol Boh duši odpustiť, tá by musela konať pokánie. Duša v zatratení stratí vzťah k Bohu, ktorý je jediným zdrojom dobra. Pokánie predpokladá, že máte v sebe dobro, inak by ste nevedeli ľutovať zlo. Zlá duša, bez Boha, nie je schopná pokánia. Bez pokánia nie je odpustenia, pretože by si po odpustení opäť duša zvolila zlo pred dobrom. Zatratená duša trvalo túži po zle. Ona nenávidí peklo, ale nie z lásky k Bohu, ale kvôli utrpeniu, ktoré jej spôsobuje.
Každý deň na svete zomrie približne 150 000 ľudí a práve v tejto chvíli, zomrel niekde na svete človek a jeho duša sa práve teraz dostala do pekla. Dajme mu meno Martin. Martin žil na zemi a o pekle počul. Každý človek počuje počas života zmienku o pekle. Prinajmenšom v rámci vtipu. Moderný človek sa prestal pekla báť, ale robí si z neho posmech. Kde skončí duša človeka nezávisí od toho, či v peklo verí alebo nie. Do pekla nejdú automaticky tí, čo viedli hriešny život a od pekla nie sú ochránení ani tí, čo žili život dobrý. Podľa učenia Katolíckej cirkvi, ktorej Duch Svätý zjavil pravú vieru do ochrany, peklo je pre tých, ktorí zomrú v stave smrteľného hriechu. Jeden jediný smrteľný nevyspovedaný hriech má za následok po smrti večné zatratenie, pretože takáto duša nenávidí Boha.
Martin, ktorý bol práve zatratený, už pozná pravdu o existencii pekla. Nevieme, aký život Martin viedol na tejto zemi. To, čo však vieme, že odmietol na tomto svete Boha a v tomto odmietnutí Boha aj zomrel. Martin bol možno veľmi vtipný človek a celá ulica ho mala rada. Všade kam prišiel bolo veľa zábavy a ľudia sa pri ňom cítili dobre. Výborne spieval a hral na gitare. Rýchlo behal a bol výborný v matematike. Toto všetko môže byť pravda. Ale rovnako je pravda, že odmietol Boha. Martin veril, že Boh existuje. Chodil aj do kostola. Aj napriek tomu sa rozhodol, že Boha vo večnosti nechce. A túto voľbu prejavil tak, že zomrel v smrteľnom hriechu. A práve preto a práve teraz, začalo jeho večné utrpenie v pekle. Utrpenie, ktoré nemá konca, nemá obmedzené trvanie. Martin práve zistil, že peklo existuje tak, ako ho na to upozorňovala Cirkev počas celého jeho života.
Skôr ako prejdeme k jednotlivým pravdám čo peklo znamená, musíme si objasniť čo je to večnosť. Človek si nevie predstaviť čo je to večnosť. Predstav si, že by ti niekto priniesol zmrzlinu, ktorú miluješ. A mal by si celé dni jesť iba zmrzlinu. Od rána do večera, každý deň počas dvoch týždňov. Ako po dvoch týždňov sa budeš tešiť z tejto zmrzliny? Teraz si predstav niečo čo nemáš rád alebo ti to spôsobuje bolesť. Napríklad kúpanie sa v studenej vode. Aká je predstava, že by si sa mal sprchovať v studenej vode 15 minút? Teraz našu predstavivosť posuňme a predstavme si, že máš byť uzavretý v miestnosti, kde je 30 stupňov po celý rok a musíš ležať na posteli. Každý mesiac ti príde niekto povedať, že ti ešte do prepustenia zostáva 5 mesiacov, 3 mesiace, mesiac, 2 týždne, týždeň, až príde aj v posledný deň. V posledný deň keď sa nádejaš, že budeš prepustený, prídu ti oznámiť, že budeš tu uväznený ďalších desať rokov. Budeš nahnevaný, rozrušený, ale máš aspoň nádej, že o desať rokov to príde. Duše v pekle túto nádej nemajú. Žiadne svetielko, že ich utrpenie skončí o tisíc rokov, milión rokov, že skončí niekedy.V pekle neexistuje žiadna láska, milosť a nádej. Nad dverami pekla môže byť nadpis : každá duša čo sem vstúpi, stráca nádej. Po 10 000 rokoch má duša pred sebou ďalších 100 000 rokov utrpenia. Nikdy žiadna zmena.
Duša nebohého Martina je v pekle práve prvých 5 minút. Martin preklína Boha. V pekle nezaznie jedno jediné milé slovo, nakoľko tam lásky niet. Jednú vec majú všetky duše spoločné – preklínajú Boha. Martin sa pozrie okolo seba a je prekvapený, že tam vidí svojho brata a najlepšieho priateľa. Pozná tam viacerých zo zábavných večierkov na škole. Zmenilo sa však to, že kým na svete všetci žili a mali sa radi, teraz cítia navzájom k sebe bezhraničnú nenávisť. Duša v pekle nie je schopná milovať nikoho. Ani svojho brata. Keby duša v pekle mala nádej, že o 100 miliónov rokov bude môcť z pekla vyjsť, oslavovala by Boha. Ak by len mohla mať nádej, že v nejakom momente bude môcť toto utrpenie skončiť, duša by Boha oslavovala. Nakoľko však duša nemá nádej, Boha nenávidí a uráža ho, lebo ho viní za to, že vôbec chcel, aby bola stvorená. Boha viní duša, že existuje, lebo on to chcel. Nebiť by bolo pre ňu lepšie, ako bitie. Keby neexistovala, netrpela by. Ježiš hovorí o pekle ako o mieste, kde červ neumiera a oheň nezhasína. V pekle nie je miesto pre nádej. Peklo nemá konca.
Toto je trest za jeden jediný smrteľný hriech. Stačí aby človek urobil jeden smrteľný hriech a toto je to, čo si človek zaslúži. Spáchaj jeden jediný smrteľný hriech a peklu sa nevyhneš. Naše hriechy pribili Ježiša na kríž, aby sme mohli mať šancu sa vyspovedať z hriechu a dostať milosť. Hriech je to najvážnejšie čo môžeš v živote urobiť. Prestaň hrešiť od teraz!
Každému sa čas na zmierenie s Bohom kráti. Peklo je večné. Je to miesto, kde nie je žiadna láska. Nakoľko človek, ktorý zomrie v stave smrteľného hriechu je akoby sa rozhodol rozviesť s Bohom, potom v tomto stave zostanú navždy. Duša Martina horí v pekle už desať minút. Keď jeho duša si uvedomila nezvratnosť jej zúfalstva, nekričí na Boha, “Pane zmiluj sa”, ale kričí, “Bože ja ťa nenávidím.” Nenávidím teba, že si ma stvoril, nenávidím svoje telo, kvôli ktorému som bola zvedená na hriech. Nenávidím samu seba, že som nemala kontrolu nad vlastnými zmyslami. Peklo je miesto nenávisti. Duša, ktorá sa po smrti dostane pred Boha, tak vie, že skončí pri Bohu. To, či skončíš pred Bohom, sa však nerozhoduje po smrti, ale teraz na zemi.
Ak tu na zemi máš úžasný vzťah k súrodencom, k matke, k otcovi, k vlastným deťom, stačí, aby jeden z nich skončil v pekle a puto lásky sa medzi vami stratí. Duša, ktorá skončí v pekle necíti žiadnu lásku k svojej rodine, dokonca ani rodičom. V pekle je len nenávisť. Duša, ktorá je v nebi, necíti žiaden súcit s dušou v pekle. Ani keby išlo o vlastné dieťa, ani o vlastnú matku. Duša v nebi totiž miluje Božiu vôľu a dokonale s ňou súhlasí. Vlastné dieťa bude na teba pozerať bez akéhokoľvek súcitu, pretože tvoj hriech bol tak veľký, že si sa postavil proti Bohu, ktorého duša v nebi miluje nadovšetko. Máš to, čo si si zaslúžil. A Boh ti doprial mať vo večnosti to, pre čo si sa sám rozhodol na zemi. Tvoja vlastná rodina v nebi, sa bude tešiť, že Božia vôľa bola vykonaná a ty horíš v nebi. Ak už toto ťa neprijme rozhodnúť sa, že nikdy nebudeš hrešiť, tak čo potom.
Martin je v pekle už 15 minút a kričí, aby jeho utrpenie malo konca. Radšej by bol keby mal nádej na úplný zánik existencie svojej duše, ale Martin sa nikdy nedočká ani jedného ani druhého. Tí, ktorí hovoria o nekonečnom milosrdenstve Boha, majú pravdu. Ale toto milosrdenstvo platí, pokiaľ si na tejto strane pozemského života. Ale Boh je taktiež nekonečne spravodlivý. Môžeš sa utiekať k Božiemu milosrdenstvu každú sekundu tvojho života. Máš možnosť sa rozhodnúť vyspovedať kedykoľvek a prejaviť úprimnú ľútosť. Ak zomrieš, čas milosrdenstva skončil. Vtedy je čas spravodlivosti. Vizionári, ktorým Panna Mária vo Fatime zjavila peklo, boli tak z pohľadu vylákaní a užasnutí a to jednak z utrpenia duší, ako aj z nekonečnosti tohto utrpenia. O posmrtnom živote hovoríme ako o živote bez konca. A patrí to oboma smermi. Tak pre nebo, ako aj pre peklo.
Nenájdete svätého, ktorý by nebol preľaknutý do štipky kostí, že skonči v pekle. Svätý Pavol, apoštol, ktorému sa prihovoril Ježiš, ktorého kameňovali a ktorý zaplatil za Krista životom, sa bál pekla. Existuje jeden racionálny dôvod, pre ktorý by si sa nemal báť ty? Premýšľaj o svojej večnosti, keď najbližšie nepôjdeš na svätú omšu v prikázaný deň, lebo budeš mať iný program, aj napriek tomu, že je to Božie prikázanie. Alebo keď prídeš na svätú omšu o 15 minút neskôr lebo si sa ešte v obchode cestou zastavil a bola dlhšia rada. Je to druhé Božie prikázanie, máš sviatočný deň svätiť. To, že to ľudia dnes sa rozhodli za hriech nepovažovať, je ich rozhodnutie, nie Boha. Kým žiješ, Boh ti dáva druhú šancu. Nastane však moment v živote, kedy žiadnu druhú šancu mať už nebudeš, bude to deň D.
Kto nerozumie, aké má hriech rozmery, nemôže rozumieť ani tragédii pekla. Jeden jediný hriech uráža Boha nekonečne. Svätá trojica nenávidí hriech a smrteľný hriech zabíja Boží život v nás. Samotný Ježiš nám hovorí, že nič nesväté do nebeského kráľovstva nevstúpi. Ak zomrie človek v smrteľnom hriechu, bude počuť Odíď odo mňa do večného ohňa! Diabol zasial v ľudskom srdci najnovšie novú formu rozmýšľania. Väčšina ľudí niekde v hĺbke srdca cíti, že existuje zrejme peklo alebo je to ochotná vo všeobecnej rovine uznať. To, čo uznať človek odmieta je predstava, že by v pekle skončil práve on. Keďže si toto myslí každý, hrozbu pekla necíti nikto. Medzi veriacimi ľuďmi však diabol zasial ešte rafinovanejšiu polopravdu. A tou je tvrdenie, že človek skončí v pekle, len ak sa sám pre peklo po smrti rozhodne.
Ľudia sa naučili hovoriť, že Boh je tak milosrdný, že on by nikoho do pekla neposlal. Pre peklo sa vraj môže rozhodnúť len duša samotná. Po čisto teologickej stránke je toto úplná Pravda. Z pohľadu spásy človeka je to však veľká pasca. Veľa ľudí svoj život žije hriešne, ale zároveň sú rozhodnutí, že po smrti sa pre peklo nerozhodnú a zvolia si Boha. Očakávajú, že sa postavia pred Boha a povedia mu, Pane tu som, prosím ja do pekla ísť nechcem. Na zemi som do kostola nechodil, aj keď druhý Boží príkaz mi to prikazoval. Modliť som sa nemodlil ale zober ma sem do neba a tu sa budem modliť rád. O svätých som hovoril, že sú blázni, ale tu som ochotný stráviť s nimi večnosť. Problém tohto uvažovania je v tom, že duša, ktorá zomrie v smrteľnom hriechu sa už rozhodla pre peklo. Preto platí, že Boh žiadnu dušu do pekla neposiela, ale duša sa pre peklo rozhodla sama tým, že zomrela v smrteľnom hriechu. Cítiš ten rozdiel? Logika je úplne jednoduchá. Peklo je najlepšie miesto pre to, čo tvoja duša hľadá a pre čo sa rozhodla. Boh rešpektuje Tvoje rozhodnutie, ktoré si slobodne prijal.
Ak si niekto užíva hriešny život, riskuje, že si ho bude užívať vo večnosti a to každú jeho príchuť.
Za smrteľný hriech nevie človek Bohu nič dať, čo by vedelo zrovnať nápravu. Preto musel prísť na zem Ježiš Kristus a nechať sa ukrižovať, ako obetný baránok a musel prísť bez hriechu. Preto sa musel narodiť z Panny Márie a byť počatý Duchom Svätým, aby na ňom nebol dedičný hriech. Inak by jeho smrť nevedela zmyť dedičný hriech z ľudstva. Obeta vždy spočíva, že nevinný zomrie za vinného. Ježiš musel byť človekom, aby mohol za ľudstvo priniesť dokonalú obetu, ale zároveň musel byť nevinný a čistý ako Boh. Preto Ježiš bol pravý Boh a pravý človek. Ukrižovanie Ježiša je akoby sudca odsúdil na trest smrti nejakého vraha a následne sa postavil a povedal, že namiesto odsúdeného vraha sa nechá zabiť on. Toto pre nás urobil Ježiš. Nevinný zomrel za vinného. Čistý za nečistého. Človek upadol, pretože chcel byť ako Boh. Vždy keď povieš, že hriech nie je hriechom, hráš sa na Boha. Ak Boh povedal, že máš svätiť sviatočný deň a ty dobrovoľne nejdeš na svätú omšu a myslíš si, že to nie je hriech, hráš sa na Boha. Ak by si sa na Boha nehral, vedel by si, že si zhrešil a išiel na spoveď. Čo všetko je hriechom? Všetko čo magistérium Katolíckej cirkvi za hriech vyhlási.
Myslíš si, že by nemala Cirkev toľko hovoriť o pekle, ale viac o Božom milosrdenstve? Ježiš Kristus hovoril 3x viac o pekle ako o nebi. Prečo, ak peklo nie je hrozbou? Neexistuje väčšia hrozba pre spásu duše ako predpoklad, že Boh je taká nekonečná láska, že je jedno v akom stave človek zomrie, je úplne jedno čo robí, Boh ho po smrti automaticky príjme. Boh nikde nehovorí, že stačí ak len budeme v neho veriť a je jedno čo budeme za takých okolností robiť. Boh ani nežiadal, aby sme k nemu niečo “cítili.” Jediné, čo hovorí, že kto ho miluje, zachováva jeho prikázania. Nepovedal, že kto v neho verí, nemusí zachovávať prikázania, ani ten kto k nemu niečo pociťuje. Ak Vám niekto najbližšie bude mávať rukami a hovoriť ako máte cítiť v sebe Boha, majte sa na pozore. O tomto Boh nikde nehovorí. Na všetkých stranách evanjelií nájdete varovanie Ježiša, že do neba sa nedostaneme na základe toho, čo cítime alebo čo si myslíme, ale ako zachovávame jeho prikázania. Ľudia sa kedysi hriechu báli. Dnes sa z hriechu robia srandy. Dnes je pre teba čas pre milosrdenstvo a spásu. Priviesť svojho blížneho k Bohu je najväčší prejav lásky.
Boh sa neodmieta, že verejne povieš : Nemám rád Ježiša, neverím v Ježiša. Boh sa odmieta tak, že napríklad ako pokrstený kresťan spáchaš hriech.
Michael Vortis
Copyright Svetlo Sveta Media s.r.o.
*Ježiš Kristus v Biblii hovorí trikrát viac o pekle ako o nebi.*Prečo tak veľa hovorí o pekle ak by pre človeka bola väčšia pravdepodobnosť, že svoj život ukončí v nebi? Prečo Ježiš hovorí o úzkej ceste, po ktorej málo ľudí kráča a ktorá jediná vedie do neba a zároveň ľudí varuje pred širokou cestou, po ktorej kráčajú mnohí do zatratenia? Kto neverí v peklo, neverí ani v Ježiša ako Spasiteľa, pretože jediný dôvod, pre ktorý Ježiš prišiel na zem je, aby sa nechal ukrižovať a splatil tak urážky Bohu, ktoré sme mu my ľudia smerovali a aby tí, čo zomrú v milosti posväcujúcej, oslobodení od smrteľného hriechu, mali nádej na večný život.
Či človek skončí v nebi sa nerozhoduje po jeho smrti, ale rozhoduje sa počas jeho života na zemi. Kým človek žije, je čas na spoveď a Božie milosrdenstvo. Po smrti je čas na Božiu spravodlivosť. Zmieriť sa s Bohom, kým človek žije, je hlavný cieľ života. Kto zomrie v stave milosti, bez smrteľného hriechu, viedol úspešný život. Zomrieť vyspovedaný. Jeden jediný smrteľný hriech je vstupnou bránou do pekla. Tento hriech je akoby znamienko mínus pred číslicu. Je jedno o aké číslo ide, ak raz je pred ním mínus, už nikdy nedokáže byť väčšie ako nula. Znamienko mínus odstrániš len platnou a úplnou svätou spoveďou. Úspešný život neviedol ten, kto bol prezidentom, premiérom, či úspešným podnikateľom. Úspešný život je ten, ktorý sa skončí v nebi.
Keď sa Lucifer postavil proti Bohu, odmietol Boha navždy. Rovnako každá duša, ktorá zomrie s jedným jediným smrteľným hriechom na duši, odmietne Boha navždy. Nie Boh ju odmietne, ale ona reaguje na prenikavé Božie svetlo tak, ako človek, ktorému v najhlbšom spánku zasvietite svetlo do očí. Takto reaguje duša, ktorá so smrteľným hriechom, plná tmy, sa blíži k nekonečne intenzívnemu svetlu. Odmietne svetlo. Tak ako Lucifer raz odmietol a navždy odmietol, rovnaké následky má odmietnutie zo strany nesmrteľnej duše. Áno platí, nie Boh, ale duša sa odsúdi do pekla. Tým, že táto duša odmietne Boha, rozhodnutie je večné. Duše v pekle sa nikdy z pekla nedostanú. Prečo? Na to, aby mohol Boh duši odpustiť, tá by musela konať pokánie. Duša v zatratení stratí vzťah k Bohu, ktorý je jediným zdrojom dobra. Pokánie predpokladá, že máte v sebe dobro, inak by ste nevedeli ľutovať zlo. Zlá duša, bez Boha, nie je schopná pokánia. Bez pokánia nie je odpustenia, pretože by si po odpustení opäť duša zvolila zlo pred dobrom. Zatratená duša trvalo túži po zle. Ona nenávidí peklo, ale nie z lásky k Bohu, ale kvôli utrpeniu, ktoré jej spôsobuje.
Každý deň na svete zomrie približne 150 000 ľudí a práve v tejto chvíli, zomrel niekde na svete človek a jeho duša sa práve teraz dostala do pekla. Dajme mu meno Martin. Martin žil na zemi a o pekle počul. Každý človek počuje počas života zmienku o pekle. Prinajmenšom v rámci vtipu. Moderný človek sa prestal pekla báť, ale robí si z neho posmech. Kde skončí duša človeka nezávisí od toho, či v peklo verí alebo nie. Do pekla nejdú automaticky tí, čo viedli hriešny život a od pekla nie sú ochránení ani tí, čo žili život dobrý. Podľa učenia Katolíckej cirkvi, ktorej Duch Svätý zjavil pravú vieru do ochrany, peklo je pre tých, ktorí zomrú v stave smrteľného hriechu. Jeden jediný smrteľný nevyspovedaný hriech má za následok po smrti večné zatratenie, pretože takáto duša nenávidí Boha.
Martin, ktorý bol práve zatratený, už pozná pravdu o existencii pekla. Nevieme, aký život Martin viedol na tejto zemi. To, čo však vieme, že odmietol na tomto svete Boha a v tomto odmietnutí Boha aj zomrel. Martin bol možno veľmi vtipný človek a celá ulica ho mala rada. Všade kam prišiel bolo veľa zábavy a ľudia sa pri ňom cítili dobre. Výborne spieval a hral na gitare. Rýchlo behal a bol výborný v matematike. Toto všetko môže byť pravda. Ale rovnako je pravda, že odmietol Boha. Martin veril, že Boh existuje. Chodil aj do kostola. Aj napriek tomu sa rozhodol, že Boha vo večnosti nechce. A túto voľbu prejavil tak, že zomrel v smrteľnom hriechu. A práve preto a práve teraz, začalo jeho večné utrpenie v pekle. Utrpenie, ktoré nemá konca, nemá obmedzené trvanie. Martin práve zistil, že peklo existuje tak, ako ho na to upozorňovala Cirkev počas celého jeho života.
Skôr ako prejdeme k jednotlivým pravdám čo peklo znamená, musíme si objasniť čo je to večnosť. Človek si nevie predstaviť čo je to večnosť. Predstav si, že by ti niekto priniesol zmrzlinu, ktorú miluješ. A mal by si celé dni jesť iba zmrzlinu. Od rána do večera, každý deň počas dvoch týždňov. Ako po dvoch týždňov sa budeš tešiť z tejto zmrzliny? Teraz si predstav niečo čo nemáš rád alebo ti to spôsobuje bolesť. Napríklad kúpanie sa v studenej vode. Aká je predstava, že by si sa mal sprchovať v studenej vode 15 minút? Teraz našu predstavivosť posuňme a predstavme si, že máš byť uzavretý v miestnosti, kde je 30 stupňov po celý rok a musíš ležať na posteli. Každý mesiac ti príde niekto povedať, že ti ešte do prepustenia zostáva 5 mesiacov, 3 mesiace, mesiac, 2 týždne, týždeň, až príde aj v posledný deň. V posledný deň keď sa nádejaš, že budeš prepustený, prídu ti oznámiť, že budeš tu uväznený ďalších desať rokov. Budeš nahnevaný, rozrušený, ale máš aspoň nádej, že o desať rokov to príde. Duše v pekle túto nádej nemajú. Žiadne svetielko, že ich utrpenie skončí o tisíc rokov, milión rokov, že skončí niekedy.V pekle neexistuje žiadna láska, milosť a nádej. Nad dverami pekla môže byť nadpis : každá duša čo sem vstúpi, stráca nádej. Po 10 000 rokoch má duša pred sebou ďalších 100 000 rokov utrpenia. Nikdy žiadna zmena.
Duša nebohého Martina je v pekle práve prvých 5 minút. Martin preklína Boha. V pekle nezaznie jedno jediné milé slovo, nakoľko tam lásky niet. Jednú vec majú všetky duše spoločné – preklínajú Boha. Martin sa pozrie okolo seba a je prekvapený, že tam vidí svojho brata a najlepšieho priateľa. Pozná tam viacerých zo zábavných večierkov na škole. Zmenilo sa však to, že kým na svete všetci žili a mali sa radi, teraz cítia navzájom k sebe bezhraničnú nenávisť. Duša v pekle nie je schopná milovať nikoho. Ani svojho brata. Keby duša v pekle mala nádej, že o 100 miliónov rokov bude môcť z pekla vyjsť, oslavovala by Boha. Ak by len mohla mať nádej, že v nejakom momente bude môcť toto utrpenie skončiť, duša by Boha oslavovala. Nakoľko však duša nemá nádej, Boha nenávidí a uráža ho, lebo ho viní za to, že vôbec chcel, aby bola stvorená. Boha viní duša, že existuje, lebo on to chcel. Nebiť by bolo pre ňu lepšie, ako bitie. Keby neexistovala, netrpela by. Ježiš hovorí o pekle ako o mieste, kde červ neumiera a oheň nezhasína. V pekle nie je miesto pre nádej. Peklo nemá konca.
Toto je trest za jeden jediný smrteľný hriech. Stačí aby človek urobil jeden smrteľný hriech a toto je to, čo si človek zaslúži. Spáchaj jeden jediný smrteľný hriech a peklu sa nevyhneš. Naše hriechy pribili Ježiša na kríž, aby sme mohli mať šancu sa vyspovedať z hriechu a dostať milosť. Hriech je to najvážnejšie čo môžeš v živote urobiť. Prestaň hrešiť od teraz!
Každému sa čas na zmierenie s Bohom kráti. Peklo je večné. Je to miesto, kde nie je žiadna láska. Nakoľko človek, ktorý zomrie v stave smrteľného hriechu je akoby sa rozhodol rozviesť s Bohom, potom v tomto stave zostanú navždy. Duša Martina horí v pekle už desať minút. Keď jeho duša si uvedomila nezvratnosť jej zúfalstva, nekričí na Boha, “Pane zmiluj sa”, ale kričí, “Bože ja ťa nenávidím.” Nenávidím teba, že si ma stvoril, nenávidím svoje telo, kvôli ktorému som bola zvedená na hriech. Nenávidím samu seba, že som nemala kontrolu nad vlastnými zmyslami. Peklo je miesto nenávisti. Duša, ktorá sa po smrti dostane pred Boha, tak vie, že skončí pri Bohu. To, či skončíš pred Bohom, sa však nerozhoduje po smrti, ale teraz na zemi.
Ak tu na zemi máš úžasný vzťah k súrodencom, k matke, k otcovi, k vlastným deťom, stačí, aby jeden z nich skončil v pekle a puto lásky sa medzi vami stratí. Duša, ktorá skončí v pekle necíti žiadnu lásku k svojej rodine, dokonca ani rodičom. V pekle je len nenávisť. Duša, ktorá je v nebi, necíti žiaden súcit s dušou v pekle. Ani keby išlo o vlastné dieťa, ani o vlastnú matku. Duša v nebi totiž miluje Božiu vôľu a dokonale s ňou súhlasí. Vlastné dieťa bude na teba pozerať bez akéhokoľvek súcitu, pretože tvoj hriech bol tak veľký, že si sa postavil proti Bohu, ktorého duša v nebi miluje nadovšetko. Máš to, čo si si zaslúžil. A Boh ti doprial mať vo večnosti to, pre čo si sa sám rozhodol na zemi. Tvoja vlastná rodina v nebi, sa bude tešiť, že Božia vôľa bola vykonaná a ty horíš v nebi. Ak už toto ťa neprijme rozhodnúť sa, že nikdy nebudeš hrešiť, tak čo potom.
Martin je v pekle už 15 minút a kričí, aby jeho utrpenie malo konca. Radšej by bol keby mal nádej na úplný zánik existencie svojej duše, ale Martin sa nikdy nedočká ani jedného ani druhého. Tí, ktorí hovoria o nekonečnom milosrdenstve Boha, majú pravdu. Ale toto milosrdenstvo platí, pokiaľ si na tejto strane pozemského života. Ale Boh je taktiež nekonečne spravodlivý. Môžeš sa utiekať k Božiemu milosrdenstvu každú sekundu tvojho života. Máš možnosť sa rozhodnúť vyspovedať kedykoľvek a prejaviť úprimnú ľútosť. Ak zomrieš, čas milosrdenstva skončil. Vtedy je čas spravodlivosti. Vizionári, ktorým Panna Mária vo Fatime zjavila peklo, boli tak z pohľadu vylákaní a užasnutí a to jednak z utrpenia duší, ako aj z nekonečnosti tohto utrpenia. O posmrtnom živote hovoríme ako o živote bez konca. A patrí to oboma smermi. Tak pre nebo, ako aj pre peklo.
Nenájdete svätého, ktorý by nebol preľaknutý do štipky kostí, že skonči v pekle. Svätý Pavol, apoštol, ktorému sa prihovoril Ježiš, ktorého kameňovali a ktorý zaplatil za Krista životom, sa bál pekla. Existuje jeden racionálny dôvod, pre ktorý by si sa nemal báť ty? Premýšľaj o svojej večnosti, keď najbližšie nepôjdeš na svätú omšu v prikázaný deň, lebo budeš mať iný program, aj napriek tomu, že je to Božie prikázanie. Alebo keď prídeš na svätú omšu o 15 minút neskôr lebo si sa ešte v obchode cestou zastavil a bola dlhšia rada. Je to druhé Božie prikázanie, máš sviatočný deň svätiť. To, že to ľudia dnes sa rozhodli za hriech nepovažovať, je ich rozhodnutie, nie Boha. Kým žiješ, Boh ti dáva druhú šancu. Nastane však moment v živote, kedy žiadnu druhú šancu mať už nebudeš, bude to deň D.
Kto nerozumie, aké má hriech rozmery, nemôže rozumieť ani tragédii pekla. Jeden jediný hriech uráža Boha nekonečne. Svätá trojica nenávidí hriech a smrteľný hriech zabíja Boží život v nás. Samotný Ježiš nám hovorí, že nič nesväté do nebeského kráľovstva nevstúpi. Ak zomrie človek v smrteľnom hriechu, bude počuť Odíď odo mňa do večného ohňa! Diabol zasial v ľudskom srdci najnovšie novú formu rozmýšľania. Väčšina ľudí niekde v hĺbke srdca cíti, že existuje zrejme peklo alebo je to ochotná vo všeobecnej rovine uznať. To, čo uznať človek odmieta je predstava, že by v pekle skončil práve on. Keďže si toto myslí každý, hrozbu pekla necíti nikto. Medzi veriacimi ľuďmi však diabol zasial ešte rafinovanejšiu polopravdu. A tou je tvrdenie, že človek skončí v pekle, len ak sa sám pre peklo po smrti rozhodne.
Ľudia sa naučili hovoriť, že Boh je tak milosrdný, že on by nikoho do pekla neposlal. Pre peklo sa vraj môže rozhodnúť len duša samotná. Po čisto teologickej stránke je toto úplná Pravda. Z pohľadu spásy človeka je to však veľká pasca. Veľa ľudí svoj život žije hriešne, ale zároveň sú rozhodnutí, že po smrti sa pre peklo nerozhodnú a zvolia si Boha. Očakávajú, že sa postavia pred Boha a povedia mu, Pane tu som, prosím ja do pekla ísť nechcem. Na zemi som do kostola nechodil, aj keď druhý Boží príkaz mi to prikazoval. Modliť som sa nemodlil ale zober ma sem do neba a tu sa budem modliť rád. O svätých som hovoril, že sú blázni, ale tu som ochotný stráviť s nimi večnosť. Problém tohto uvažovania je v tom, že duša, ktorá zomrie v smrteľnom hriechu sa už rozhodla pre peklo. Preto platí, že Boh žiadnu dušu do pekla neposiela, ale duša sa pre peklo rozhodla sama tým, že zomrela v smrteľnom hriechu. Cítiš ten rozdiel? Logika je úplne jednoduchá. Peklo je najlepšie miesto pre to, čo tvoja duša hľadá a pre čo sa rozhodla. Boh rešpektuje Tvoje rozhodnutie, ktoré si slobodne prijal.
Ak si niekto užíva hriešny život, riskuje, že si ho bude užívať vo večnosti a to každú jeho príchuť.
Za smrteľný hriech nevie človek Bohu nič dať, čo by vedelo zrovnať nápravu. Preto musel prísť na zem Ježiš Kristus a nechať sa ukrižovať, ako obetný baránok a musel prísť bez hriechu. Preto sa musel narodiť z Panny Márie a byť počatý Duchom Svätým, aby na ňom nebol dedičný hriech. Inak by jeho smrť nevedela zmyť dedičný hriech z ľudstva. Obeta vždy spočíva, že nevinný zomrie za vinného. Ježiš musel byť človekom, aby mohol za ľudstvo priniesť dokonalú obetu, ale zároveň musel byť nevinný a čistý ako Boh. Preto Ježiš bol pravý Boh a pravý človek. Ukrižovanie Ježiša je akoby sudca odsúdil na trest smrti nejakého vraha a následne sa postavil a povedal, že namiesto odsúdeného vraha sa nechá zabiť on. Toto pre nás urobil Ježiš. Nevinný zomrel za vinného. Čistý za nečistého. Človek upadol, pretože chcel byť ako Boh. Vždy keď povieš, že hriech nie je hriechom, hráš sa na Boha. Ak Boh povedal, že máš svätiť sviatočný deň a ty dobrovoľne nejdeš na svätú omšu a myslíš si, že to nie je hriech, hráš sa na Boha. Ak by si sa na Boha nehral, vedel by si, že si zhrešil a išiel na spoveď. Čo všetko je hriechom? Všetko čo magistérium Katolíckej cirkvi za hriech vyhlási.
Myslíš si, že by nemala Cirkev toľko hovoriť o pekle, ale viac o Božom milosrdenstve? Ježiš Kristus hovoril 3x viac o pekle ako o nebi. Prečo, ak peklo nie je hrozbou? Neexistuje väčšia hrozba pre spásu duše ako predpoklad, že Boh je taká nekonečná láska, že je jedno v akom stave človek zomrie, je úplne jedno čo robí, Boh ho po smrti automaticky príjme. Boh nikde nehovorí, že stačí ak len budeme v neho veriť a je jedno čo budeme za takých okolností robiť. Boh ani nežiadal, aby sme k nemu niečo “cítili.” Jediné, čo hovorí, že kto ho miluje, zachováva jeho prikázania. Nepovedal, že kto v neho verí, nemusí zachovávať prikázania, ani ten kto k nemu niečo pociťuje. Ak Vám niekto najbližšie bude mávať rukami a hovoriť ako máte cítiť v sebe Boha, majte sa na pozore. O tomto Boh nikde nehovorí. Na všetkých stranách evanjelií nájdete varovanie Ježiša, že do neba sa nedostaneme na základe toho, čo cítime alebo čo si myslíme, ale ako zachovávame jeho prikázania. Ľudia sa kedysi hriechu báli. Dnes sa z hriechu robia srandy. Dnes je pre teba čas pre milosrdenstvo a spásu. Priviesť svojho blížneho k Bohu je najväčší prejav lásky.
Boh sa neodmieta, že verejne povieš : Nemám rád Ježiša, neverím v Ježiša. Boh sa odmieta tak, že napríklad ako pokrstený kresťan spáchaš hriech.
Michael Vortis
Copyright Svetlo Sveta Media s.r.o.
