V homílii z roku 1919 blahoslavený Rupert Mayer vysvetľuje obrovskú pravdu o večnom zatratení: je to desivá skutočnosť, ale spásonosný strach, ktorý môže človeka priviesť k obráteniu, a tým aj k spáse.
Nasledujú úryvky z kázne o pekle (Die Höllenpredigt), ktorú blahoslavený kňaz Rupert Mayer predniesol v Mníchove v roku 1919 v rámci ľudových misií. Blahoslavený sa narodil 23. januára 1876 v Stuttgarte v Nemecku. Počas prvej svetovej vojny bol vojenským kaplánom bavorskej armády a pri vykonávaní tejto služby bol zasiahnutý granátom a prišiel o nohu. Po prvej svetovej vojne sa venoval pomoci chudobným a obrane viery pred útokmi socialistov, komunistov a vtedy vznikajúceho národno-socialistického hnutia. Počas Tretej ríše bol za svoj odpor proti nacizmu zatknutý a odsúdený, v roku 1938 strávil päť mesiacov vo väzení, potom bol desať mesiacov väznený v koncentračnom tábore Sachsenhausen-Oranienburg a neskôr bol pridelený do väznice benediktínskeho kláštora v bavorskom Ettale. Po vojne pokračoval v pomoci chudobným a vyzýval na odpustenie a zmierenie v nemeckom národe. Počas homílie na slávnosť Všetkých svätých 1. novembra 1945 utrpel mozgovú príhodu a o niekoľko hodín neskôr zomrel.
Najhorším ovocím ťažkého hriechu je peklo, ktoré je predmetom nášho dnešného zamyslenia. Môžem vás ubezpečiť, že nerád vzbudzujem v druhých strach, aj keď ide o zdravý strach. (…)
Peklo existuje. Kto nám to hovorí? Najprv rozum a potom sám Spasiteľ. Na vysvetlenie: hlas svedomia nám hovorí, že existujú zákony, ktoré sú vpísané v srdciach ľudí. Tieto zákony môžu pochádzať iba od večného Zákonodarcu, od Boha. (…) Bol by to úbohý zákonodarca, ktorý by vydával zákony a potom by mu bolo ľahostajné, či sa tieto zákony dodržiavajú alebo ignorujú. Práve preto, ak Pán Boh dal zákony, musí stanoviť aj odmenu a trest pre tých, ktorí ich dodržiavajú alebo prekračujú. (…)
Dobre viem, že sa vždy nájdu ľudia, ktorí tieto slová prekrútia, zmiernia ich a povedia: “Tieto slová netreba brať doslovne. Slovíčko ‘večný’ znamená dlhý, ale nie večný trest. Toto slovíčko treba chápať v prenesenom význame“. Moji milí poslucháči, všetko hovorí proti takémuto výkladu. Božský Spasiteľ vynáša rozsudok. A vieme, že jedným z prvých požiadaviek vynesenia rozsudku je, aby bol vyjadrený jasne, isto a precízne. (…)
Po druhé, a to je ešte poučnejšie, božský Vykupiteľ hovorí (…): “A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života” (Mt 25, 46). Žiadnemu rozumnému človeku ešte nenapadlo pochybovať o tom, že keď sa hovorí o večnom živote, večné šťastie treba chápať vo vlastnom zmysle slova. Ale ak v tomto prípade vykladám toto slovíčko týmto spôsobom, kto mi potom dáva právo, keď hovorím o večnom treste, povedať: “To treba chápať v prenesenom význame?” Je to v rozpore s vernosťou. Človek to nemôže s čistým svedomím tvrdiť. (…)
Teraz vám chcem povedať, milí priatelia, toto: Ak Kristus, večná Pravda, hovorí: “Peklo existuje”, čo je vám platné, ak sa nejaký profesor zo svojej katedry a vo svojich spisoch všemožne snaží sebe i iným dokázať, že v neexistuje večný trest v pekle? Čo vám pomôže, ak Kristus, večná Pravda, povie: “Peklo existuje!” (…)
Na tomto mieste sa hovorí: “Boh je spravodlivý, nemôže predsa potrestať hriech, omyl, nečistý okamih večným trestom. Trest musí byť primeraný chybe a omylu, na ktorý sa vzťahuje”. Áno, to hovoríme aj my. Trest musí byť úmerný vine, ale nie časovému trvaniu viny. Inak by sme museli zavrieť do väzenia len na niekoľko okamihov zločinca, ktorý plánovane zabil človeka výstrelom z brokovnice. (…) Trest teda musí byť úmerný nie časovému trvaniu zločinu, ale vnútornej zlobe zločinu. Teraz sa pýtam: “Aká bezbožnosť spočíva v hriechu?”. Zatvrdilý hriešnik s jasnou predstavou prestúpi zjavný Boží zákon. Hriešnik teda pošliapava nekonečne sväté Božie právo. Búri sa proti nekonečnému Božiemu majestátu. Je to nekonečný zločin, preto v ňom spočíva nekonečná zloba a zaslúži si takýto trest.
Iní prichádzajú a hovoria: “Ale Boh je milosrdný. Ako je možné, aby Boh urobil dušu nešťastnou na večnosť?”. Áno, Boh je milosrdný. Môžem vám povedať to, čo som hovoril veľmi často: Chvála a vďaka Bohu, lebo je milosrdný! Keby ma dnes zavolali k lôžku ťažko chorého človeka a keby mi bolo jasné, že tento úbohý človek vo svojom živote páchal jeden hriech za druhým, keby mi bolo jasné, že celý jeho život bol jedným nepretržitým radom ťažkých hriechov, a keby som videl, že tento človek ľutuje, že žil taký zlý život, a keby som videl, že tento človek je zronený a skľúčený, potom by som mu povedal: “Drahý priateľu! Maj vieru! Teraz sa ti to zdá vážne, ale máš dobrú úprimnú vôľu. Tak ver! Boh je milosrdný! Boh je nekonečne milosrdný!”.
Teraz prichádza opačný prípad: ak človek nechce, ak človek svojou veľkou, ťažkou vinou odvracia od seba ruku Boha, ktorý ho chcel zachrániť, ak sa človek pre svoju ťažkú vinu stal predmetom Božieho odsúdenia zatratenia… Nuž, tento človek sa už nemôže sťažovať, ak sa pre neho hroznosť Božieho súdu uplatňuje v celej svojej prísnosti. Boh je milosrdný. Ale je aj nekonečne spravodlivý. “Spravodlivý si, Bože, a spravodlivé sú tvoje súdy” (porov. Dan 3, 27).
Nám, ktorí zostávame na pôde svätého náboženstva, zostáva už len jedno, a to úkon viery v túto základnú pravdu kresťanstva. A hoci je táto pravda strašná a desivá, pripomínať ju dobrým skutkom voči ľuďom, pretože bez tejto perspektívy by proti ľahkomyseľnosti a povrchnosti nič nezmohli. V tejto strašne vážnej myšlienke je čosi spásonosné. Vďaka Bohu, človek má túto bariéru, ktorú nikdy nemôže rozumne prekonať. (…)
Ó, večnosť! Ó, večnosť, zúfalá večnosť! Musieť si zúfať bez toho, aby sme mohli dúfať aj v smrť, ktorá to raz ukončí. Čosi nepredstaviteľné. Zbytočne! Neskoro! Príliš neskoro! Len si pomyslite: po prežití tohto strachu by sa človek mohol dokonca obrátiť. Akú radosť a akú horlivosť by priniesol na svet! Ale je už neskoro! (…)
Môj priateľ, ešte stále nie je neskoro. Ešte stále máme čas. Koľko času, to vie len dobrý Pán Boh. Ale prosím vás, pre spásu vašich nesmrteľných duší, nenechajte čas milosti uplynúť bez toho, aby ste sa vážne kajali a napravili sa s naším Pánom Bohom!
Pre niektorých z vás je toto možno posledné volanie milosti! Priateľ môj, prosím ťa, pre Boha, netvár sa, že si nepočul! Nie! Je to pre tvoje vlastné dobro! Čo presne od teba chceme? Chceme len, aby si sa vydal na cestu záchrany tvojej nesmrteľnej duše; chceme, aby si sa zmieril so svojím Pánom, svojím Bohom, svojím Stvoriteľom, aby si sa nepotopil, ale naopak, aby si opäť patril k tým, ktorí chvália a oslavujú Božie milosrdenstvo.
Keby bolo take ľahké dostať sa do Kráľovstva Božieho nikdy by sme nepočuli toľko príkladov o ňom z úst Božieho Syna. ,,Nie obetu chcem, ale milosrdenstvo” Pokiaľ je čas milosti je čas milosrdenstva,ku ktorému sa vždy treba utiekať. Najväčšou Božou milosťou je samotný život človeka a všetko, ozaj všetko zlé slúži na dobre tým, ktorých si Boh vyvolil vo svojej prozreteľnosti a tak skrze Krista …Viac
Keby bolo take ľahké dostať sa do Kráľovstva Božieho nikdy by sme nepočuli toľko príkladov o ňom z úst Božieho Syna. ,,Nie obetu chcem, ale milosrdenstvo” Pokiaľ je čas milosti je čas milosrdenstva,ku ktorému sa vždy treba utiekať. Najväčšou Božou milosťou je samotný život človeka a všetko, ozaj všetko zlé slúži na dobre tým, ktorých si Boh vyvolil vo svojej prozreteľnosti a tak skrze Krista vždy a všade víťazia na slávu svätého Mena živého Boha Otca, ale malo ktorý človek sa nechá unášať Božou prozretelnosťou s láskou v srdci k nemu s nim s pre neho. Chváľme Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky Beda takým, čo ubližujú maličkým a z ktorých pohoršenie pre nich vychádza.
Rôzne varianty presvedčenia, že pekelné tresty sa nedajú zosúladiť s Božím milosrdenstvom a láskou kolujú medzi katolíkmi dlho. Najznámejší moderný propagátor tejto teórie bol Hans Urs von Balthasar. Ale všetci sa mýlia. V prvom rade je neomylná dogma, že v Pekle sú nielen démoni, ale aj mnohí muži a ženy. Tridentský koncil v 3. kapitole dekrétu o ospravedlnení uvádza: Hoci (Pán Ježiš …Viac
Rôzne varianty presvedčenia, že pekelné tresty sa nedajú zosúladiť s Božím milosrdenstvom a láskou kolujú medzi katolíkmi dlho. Najznámejší moderný propagátor tejto teórie bol Hans Urs von Balthasar. Ale všetci sa mýlia. V prvom rade je neomylná dogma, že v Pekle sú nielen démoni, ale aj mnohí muži a ženy. Tridentský koncil v 3. kapitole dekrétu o ospravedlnení uvádza:
Hoci (Pán Ježiš Kristus) „zomrel za všetkých“ (2Kor 5,15), predsa nie všetci prijímajú dobrodenie jeho smrti, ale len tí, ktorým sa dáva účasť na zásluhe jeho utrpenia. Ľudia by sa naozaj nerodili v nespravodlivosti, keby sa nerodili ako telesné potomstvo Adama – v dôsledku tohto pôvodu totiž priťahujú na seba skrze neho v počatí svoju vlastnú nespravodlivosť – takisto by neboli nikdy ospravodlivení, keby sa v Kristovi nanovo nezrodili. Týmto znovuzrodením sa im totiž zásluhou jeho utrpenia udeľuje milosť, ktorou sú ospravodlivení.
V 4. kapitole koncil upresňuje:
V týchto slovách je naznačené ospravodlivenie hriešneho človeka. Podľa toho je ono prevedením zo stavu, v ktorom sa človek rodí ako syn prvého Adama, do stavu milosti a „adoptívneho synovstva“ (Rim 8,15) skrze druhého Adama, Ježiša Krista, nášho Pána. Toto prenesenie nie je podľa ohlasovania evanjelia možné bez kúpeľa znovuzrodenia alebo bez túžby po ňom podľa slov Písma: „Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva.“ (Jn 3,5)
Prečo nie je práve zmysluplné myslieť si, že Peklo nakoniec bude prázdne? Svätý Augustín povedal: „Sú dve veci, ktoré zabíjajú dušu: zúfalstvo a falošná nádej.“3 Tu sa Augustín dotýka toho, čo povedal Pán:
Preto vám hovorím: Ľuďom sa odpustí každý hriech i rúhanie, ale rúhanie proti Duchu sa neodpustí. Ak niekto povie niečo proti Synovi človeka, odpustí sa mu to. Kto by však povedal niečo proti Duchu Svätému, tomu sa neodpustí ani v tomto veku ani v budúcom. (Mt 12,31–32)
A čo je rúhanie proti Duchu Svätému? Svätá Cirkev už v detských katechizmoch, na ktoré, zdá sa, mnohí katolíci už dávno zabudli, toto rúhanie rozdeľuje do šiestich hriechov:
1. Opovážlivo sa spoliehať na Božie milosrdenstvo. 2. Zúfať napriek Božiemu milosrdenstvu. 3. Odporovať poznanej kresťanskej pravde. 4. Závidieť blížnemu Božiu milosť. 5. Zatvrdzovať si srdce proti spasiteľnému napomenutiu. 6. Tvrdošijne zotrvávať v nekajúcnosti.
Peklo existuje a je aj deň súdu, ale do tohto dňa má mnoho duši milosrdenstvo prejsť zo smrťi do života aj vďaka modlidbe, ale beda takým čo ublížili maličkým, lebo v nich si Pán pripravil svoje oslávenie.
Opovážlivé spoliehanie sa na Milosrdenstvo Božie: A však Boh požehná aj zjavne nekajúcich cudzoložníkov, to je k tomu ešte aj Rúhanie a z oboch strán. Či už Kňazovej či toho páru. Tam je ešte aj tvrdošijná nekajúcnosť vlastne. Maličký práveže bez okolkov prizná že hreší, a potrebuje posilu, aby s tým skončil. Pohoršovanie takýchto, tvrdením či skutkom: A však čo? Veď je to hrešenie v pohode …Viac
Opovážlivé spoliehanie sa na Milosrdenstvo Božie: A však Boh požehná aj zjavne nekajúcich cudzoložníkov, to je k tomu ešte aj Rúhanie a z oboch strán. Či už Kňazovej či toho páru. Tam je ešte aj tvrdošijná nekajúcnosť vlastne. Maličký práveže bez okolkov prizná že hreší, a potrebuje posilu, aby s tým skončil. Pohoršovanie takýchto, tvrdením či skutkom: A však čo? Veď je to hrešenie v pohode, "a nie je to hriech", to je strašný duchovný zločin.
Měl jsem kdysi kamaráda. Již nežije a ten mi povídal, že za konečnou vinu nelze udělit nekonečný trest. Proto prý nakonec budou všichni zachráněni. Tento text hezky ukazuje, že je to špatná teze. Podobně Svatopluk Karásek se mýlil ve své písni, kde zpívá, jak Ježíš vyhlásil všeobecnou aminu v pekle po svém ukřižování. Buddhisti zase povídají pohádky o polepšených démonech, kteří se stali …Viac
Měl jsem kdysi kamaráda. Již nežije a ten mi povídal, že za konečnou vinu nelze udělit nekonečný trest. Proto prý nakonec budou všichni zachráněni. Tento text hezky ukazuje, že je to špatná teze. Podobně Svatopluk Karásek se mýlil ve své písni, kde zpívá, jak Ježíš vyhlásil všeobecnou aminu v pekle po svém ukřižování. Buddhisti zase povídají pohádky o polepšených démonech, kteří se stali po kázání Buddhovy nauky dobrými strážci buddhistických klášterů. Ono se to tváří lidsky přívětivě(všichni budou spaseni), ale je to ďábelský svod , ona myšlenka konečného vyprázdnění pekla.
Nasledujú úryvky z kázne o pekle (Die Höllenpredigt), ktorú blahoslavený kňaz Rupert Mayer predniesol v Mníchove v roku 1919 v rámci ľudových misií. Blahoslavený sa narodil 23. januára 1876 v Stuttgarte v Nemecku. Počas prvej svetovej vojny bol vojenským kaplánom bavorskej armády a pri vykonávaní tejto služby bol zasiahnutý granátom a prišiel o nohu. Po prvej svetovej vojne sa venoval pomoci …Viac
Nasledujú úryvky z kázne o pekle (Die Höllenpredigt), ktorú blahoslavený kňaz Rupert Mayer predniesol v Mníchove v roku 1919 v rámci ľudových misií. Blahoslavený sa narodil 23. januára 1876 v Stuttgarte v Nemecku. Počas prvej svetovej vojny bol vojenským kaplánom bavorskej armády a pri vykonávaní tejto služby bol zasiahnutý granátom a prišiel o nohu. Po prvej svetovej vojne sa venoval pomoci chudobným a obrane viery pred útokmi socialistov, komunistov a vtedy vznikajúceho národno-socialistického hnutia. Počas Tretej ríše bol za svoj odpor proti nacizmu zatknutý a odsúdený, v roku 1938 strávil päť mesiacov vo väzení, potom bol desať mesiacov väznený v koncentračnom tábore Sachsenhausen-Oranienburg a neskôr bol pridelený do väznice benediktínskeho kláštora v bavorskom Ettale. Po vojne pokračoval v pomoci chudobným a vyzýval na odpustenie a zmierenie v nemeckom národe. Počas homílie na slávnosť Všetkých svätých 1. novembra 1945 utrpel mozgovú príhodu a o niekoľko hodín neskôr zomrel.
