Rôzne varianty presvedčenia, že pekelné tresty sa nedajú zosúladiť s Božím milosrdenstvom a láskou kolujú medzi katolíkmi dlho. Najznámejší moderný propagátor tejto teórie bol Hans Urs von Balthasar. Ale všetci sa mýlia. V prvom rade je neomylná dogma, že v Pekle sú nielen démoni, ale aj mnohí muži a ženy. Tridentský koncil v 3. kapitole dekrétu o ospravedlnení uvádza:

Hoci (Pán Ježiš Kristus) „zomrel za všetkých“ (2Kor 5,15), predsa nie všetci prijímajú dobrodenie jeho smrti, ale len tí, ktorým sa dáva účasť na zásluhe jeho utrpenia. Ľudia by sa naozaj nerodili v nespravodlivosti, keby sa nerodili ako telesné potomstvo Adama – v dôsledku tohto pôvodu totiž priťahujú na seba skrze neho v počatí svoju vlastnú nespravodlivosť – takisto by neboli nikdy ospravodlivení, keby sa v Kristovi nanovo nezrodili. Týmto znovuzrodením sa im totiž zásluhou jeho utrpenia udeľuje milosť, ktorou sú ospravodlivení.

V 4. kapitole koncil upresňuje:

V týchto slovách je naznačené ospravodlivenie hriešneho človeka. Podľa toho je ono prevedením zo stavu, v ktorom sa človek rodí ako syn prvého Adama, do stavu milosti a „adoptívneho synovstva“ (Rim 8,15) skrze druhého Adama, Ježiša Krista, nášho Pána. Toto prenesenie nie je podľa ohlasovania evanjelia možné bez kúpeľa znovuzrodenia alebo bez túžby po ňom podľa slov Písma: „Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva.“ (Jn 3,5)

Prečo nie je práve zmysluplné myslieť si, že Peklo nakoniec bude prázdne? Svätý Augustín povedal: „Sú dve veci, ktoré zabíjajú dušu: zúfalstvo a falošná nádej.“3 Tu sa Augustín dotýka toho, čo povedal Pán:

Preto vám hovorím: Ľuďom sa odpustí každý hriech i rúhanie, ale rúhanie proti Duchu sa neodpustí. Ak niekto povie niečo proti Synovi človeka, odpustí sa mu to. Kto by však povedal niečo proti Duchu Svätému, tomu sa neodpustí ani v tomto veku ani v budúcom. (Mt 12,31–32)

A čo je rúhanie proti Duchu Svätému? Svätá Cirkev už v detských katechizmoch, na ktoré, zdá sa, mnohí katolíci už dávno zabudli, toto rúhanie rozdeľuje do šiestich hriechov:

1. Opovážlivo sa spoliehať na Božie milosrdenstvo.
2. Zúfať napriek Božiemu milosrdenstvu.
3. Odporovať poznanej kresťanskej pravde.
4. Závidieť blížnemu Božiu milosť.
5. Zatvrdzovať si srdce proti spasiteľnému napomenutiu.
6. Tvrdošijne zotrvávať v nekajúcnosti.

Čo zabíja dušu? -

---

Tam v tých úryvkoch nie je o tom, že je to ľahké. Je to tam dokonale Pravoverne vysvetlené.

Opovážlivé spoliehanie sa na Milosrdenstvo Božie: A však Boh požehná aj zjavne nekajúcich cudzoložníkov, to je k tomu ešte aj Rúhanie a z oboch strán. Či už Kňazovej či toho páru. Tam je ešte aj tvrdošijná nekajúcnosť vlastne. Maličký práveže bez okolkov prizná že hreší, a potrebuje posilu, aby s tým skončil. Pohoršovanie takýchto, tvrdením či skutkom: A však čo? Veď je to hrešenie v pohode, "a nie je to hriech", to je strašný duchovný zločin.