Pred sto rokmi odišiel do večnosti bl. cisár Karol I. Habsburský – pohľad späť na jedno výročie - Christianitas

Je štvrtok 9. marca 1922. Po strmej ceste z Funchalu do Monte na južnom pobreží Madeiry stúpa medzi palmami a divokými výhonkami kvetov mladý muž s dvomi deťmi. Na prvý pohľad by sme v ňom iba ťažko spoznali cisára Karola I. Habsburského, ktorý bol ešte pred štyrmi rokmi jedným z najmocnejších štátnikov vtedajšieho sveta.

V exile Karol naďalej žije veľkými politickými témami. Vo voľnom čase píše svoju víziu Dunajskej konfederácie, v ktorej by národy Rakúsko-Uhorska opäť získali stratenú jednotu. Zároveň má však aj dosť bežných starostí otca veľkej rodiny. Správcovia posledných zvyškov ich majetku nedávno zmizli aj so šperkami a peniazmi, takže rodina zostala bez prostriedkov a bola nútená presťahovať sa z hotela vo Funchale do nevyhovujúcej nehnuteľnosti v horskej dedine Monte, ktorú im bezplatne poskytol miestny dobrodinec. Okrem toho je cisárovná Zita opäť tehotná. Karol a jeho dve deti sa práve vrátili z Funchalu s malou hračkou – darčekom k narodeninám ich štvorročného syna Charlesa Louisa, ktoré pripadajú na nasledujúci deň.
Zatiaľ čo na pobreží je aj v tomto ročnom období teplo, vyššie horské polohy sú zahalené v hmle a Karol, ktorý si nevzal kabát a s ohľadom na deti musí ísť pomaly, sa trasie zimou. Doma v chladnom a vlhkom dome pociťuje na druhý deň prvé príznaky prechladnutia. Vo svete, ktorý sa práve spamätáva zo španielskej chrípky, nie je vhodné podobné príznaky brať na ľahkú váhu. Cisár si však môže dovoliť iba nevyhnutné výdavky, takže v prvých dňoch lekára nevolá.
Keď sa jeho stav v nasledujúcich dňoch výrazne zhoršuje, privolaný lekár diagnostikuje obojstranný zápal pľúc. Snaží sa pomôcť, ale vtedajšia medicína s takouto chorobou veľa nezmôže. Nepomáha ani láskyplná starostlivosť jeho manželky, ktorá nedbá na riziká a takmer nepretržite ho ošetruje. Cisár sa naďalej zaujíma o svetové dianie, ale zároveň si uvedomuje, že sa blíži koniec jeho pozemského života. Na túto skutočnosť sa pozerá s nadprirodzeným nadhľadom a ochotne ju prijíma ako obeť za zmierenie svojich národov. Hovorí: „Musím toľko trpieť, aby sa moje národy mohli opäť zjednotiť.“
Dvadsiaty tretí deň jeho choroby, 1. apríla 1922, nastáva kríza. Pacientovi stúpa teplota na 40,5 stupňa, koža na chrbte je zjazvená od horčicových náplastí, končatiny má plné abscesov po injekciách, prsty má modré od nedostatku kyslíka. Napriek tomu je pri vedomí a so Zitou hovorí po nemecky, s grófkou Mensdorffovou po česky a s portugalskými lekármi po francúzsky. Snaží sa usmievať a ospravedlňuje sa všetkým za nepríjemnosti, ktoré spôsobuje. Na poludnie umierajúci cisár naposledy prijíma Eucharistiu, v krátkom dialógu uisťuje Zitu o svojej láske, spomína na každé z ich ôsmich detí osobitne, zastúpené najstarším, jedenásťročným Ottom, ktorý v slzách kľačí pri nohách postele, a o 12:34 hod zomiera so slovami: „Môj Ježiš, ako si praješ.“1)
Nasleduje jednoduchý pohreb, na ktorom sa zúčastňuje asi 30-tisíc ostrovanov. Vlajky vo Funchale sú spustené na pol žrde, obchody sú zatvorené, ale Zita odmieta ponuku guvernéra ostrova na vojenské pocty. Cisár by nechcel, aby ho sprevádzali cudzí vojaci, keď jeho vlastní tam nemôžu byť.
Tragický 1. apríl 1922, keď vyhasol život múdreho a citlivého štátnika, ktorý bol podľa francúzskeho socialistického básnika Anatola Francea „jediným mužom v čelnej funkcii, ktorý vyšiel z vojny so cťou“, navyše v ponižujúcom postavení exulanta, sa javí ako zlý aprílový žart krutého osudu. V onen jarný deň sa skončili mnohé nádeje, ktoré sa ešte upínali k cisárovi zo strednej Európy. A počas ostávajúcich 67 rokov svojho dlhého života si dovtedy vždy veselá a spoločenská cisárovná Zita už nikdy neobliekla nič iné ako čiernu farbu.
Smrťou cisára Karola sa však začína nový príbeh. Jeho citlivý vzťah k ľuďom, mierové úsilie počas prvej svetovej vojny a hlboká zbožnosť čoskoro vyústia do kanonizačného procesu. V tejto súvislosti sa presne 50 rokov po jeho smrti 1. apríla 1972 na Madeire za prítomnosti jeho synov otvára jeho hrobka a konštatuje sa, že cisárovo telo zostáva neporušené aj pol storočia po jeho smrti. Odvtedy je jeho rakva vystavená v bočnej kaplnke kostola Nossa Senhora do Monte. V roku 2000 pápež Ján Pavol II. vyhlásil cisára Karola za blahoslaveného. Rakúsky cisár a český kráľ Karol I. Habsburský sa tak stal jedným z posledných prírastkov „českého neba“.
Tu sa dostávame k prvej zaujímavej príležitosti na zamyslenie. Cisár Karol miloval Čechy a dokonale ovládal český jazyk. V Brandýse nad Labem prežil po svadbe najšťastnejšie obdobie svojho života, a keď začalo byť zrejmé, že čas monarchie sa naplnil, márne žiadal predstaviteľov vznikajúceho Československa, aby mu umožnili naďalej žiť v Brandýse. Aj na pamätnej tabuli v Monte je jeho český kráľovský titul umiestnený nezvyčajne pred uhorským. A tento český kráľ, ktorého možnosti cestovania boli na sklonku života obmedzené na územie veľkosti nášho okresu, zomrel na chorobu, ktorá sa 99 rokov po jeho smrti stala metlou súčasnej spoločnosti – vírusový zápal pľúc. Ak veríme v spoločenstvo svätých, máme všetky dôvody predpokladať, že medzi nimi je aj orodovník, ktorý má slabosť pre český národ a dobre rozumie bremenu dnešnej doby.
Smutné sté výročie úmrtia Karola I. Habsburského však ponúka oveľa bohatšie podnety na zamyslenie než len zaujímavú súvislosť s koronavírusom. Aby sme to pochopili, musíme vynaložiť určité mentálne úsilie na to, aby sme vystúpili z paradigmy, v ktorej boli vychované posledné generácie. Ako správne deti revolúcie sme presiaknutí neskromnou predstavou, že dejiny v našej dobe práve dosiahli akýmsi evolučným procesom svoj vrchol v podobe demokratického poriadku, ktorý je nespochybniteľným znakom lepšej spoločnosti. Ako je možné, že Platón pred 2400 rokmi mal väčší nadhľad, keď konštatoval, že každá forma vlády má popri svojich silných stránkach aj nevýhody, ktoré bývajú zárodkom jej konca? Opakujeme bonmot Winstona Churchilla, že „demokracia je najhoršia forma vlády, s výnimkou všetkých ostatných foriem, ktoré sme vyskúšali“ tak automaticky, že si ani neuvedomujeme, že sám Churchill strávil celý život v službách monarchie. A zabúdame na múdrosť iného slávneho Angličana, Gilberta K. Chestertona, ktorý povedal, že „pokrok by azda mohol byť niečo viac než otcovražda“.
Skúsme sa na chvíľu vžiť do atmosféry konca 19. storočia, o ktorom Josef Pekař napísal, že bolo jedným z najšťastnejších období našich dejín, aké sa vyskytuje len raz za niekoľko storočí, a položme si niekoľko otázok:
1) Rakúska monarchia existovala a v dobrom i zlom fungovala v strednej Európe viac ako štyri storočia. Žiadny z nástupníckych štátov neexistoval (v podobe, v akej vznikol) dlhšie ako dvadsať rokov. Bolo rozbitie monarchie skutočne založené na dobre premyslenej pozitívnej vízii, alebo išlo predovšetkým o deštrukciu? Povedané slovami piesne Jiřího Fuchsa:
„Zvažte to vážení
zda popravy králů
byly řešení
hodné intelektuálů“
2) Československo sa zrodilo z nacionalizmu, ktorý bol vydávaný za vlastenectvo.2) Nedopadli ideály jeho zakladateľov po sto rokoch tak, že vlastenectvo je vydávané za nacionalizmus a je kritizované ako málo euroúniové?
3) Napriek všetkým chybám a napätiam v Rakúsko-Uhorsku bola drvivá väčšina jeho obyvateľov hrdá na svojho cisára. Ešte na jeseň 1917 bola korunovácia cisára Karola I. v Prahe spoločným bodom programu všetkých českých politických strán vrátane sociálnej demokracie. V lete 1917 vydali českí poslanci v rakúskom parlamente manifest, podľa ktorého český národ „vidí svoju budúcnosť a rozvoj iba pod žezlom Habsburgovcov“.
Edvard Beneš vo svojich pamätiach priznáva šokujúcu skutočnosť, že sa spolu s Masarykom dostávali do „tragického konfliktu so svojím svedomím“ (!), keď sa za cenu nesmiernych obetí úmyselne snažili predĺžiť vojnu a sabotovali Karolove mierové iniciatívy, aby v poslednom roku vojny dostali stabilnú monarchiu na kolená. Masaryk pri verbovaní českých a slovenských vojnových zajatcov v Rusku do československých légií používal psychologický nátlak – zajatým vojakom sľuboval, že sa skôr vrátia domov a uvidia svojich blízkych.3) Podarilo sa mu to však len u menej než 10 % z nich. Drvivá väčšina sa radšej nechala zajať Rusmi a zostala verná cisárovi.
Vyniesli demokratické procesy za posledných sto rokov niekedy do čela našej krajiny osobnosť, ku ktorej by sa náš národ mohol pripútať podobne ako k svojim posledným kráľom? A koľkí z našich vrcholných demokratických politikov prijímali svoje osobné utrpenie ako obetu za svoj národ, ako sme to videli v prípade cisára Karola? Veď akú perspektívu môžeme očakávať od spoločenského poriadku, ktorý je len naplnením povzdychu cisára Karola z jesene 1918: „Tí, ktorí sú skutočne zodpovední za tento konflikt a jeho predlžovanie, nielenže nebudú obvinení, ale nakoniec nad nami vynesú rozsudok“?
4) Ako sa vlastne v 20. storočí naplnila nádej na slobodu a nezávislosť? Ako sa plní v súčasnosti a aké sú vyhliadky do budúcnosti? Masaryk sa v závere Washingtonskej deklarácie nezávislosti pateticky zaklína vierou v „stále väčšiu a väčšiu slobodu“. Nie je úsmev, ktorý po sto rokoch tento text vyvoláva, trochu trpký?

Kde sú teda zaprášené dosky s Karolom I. Habsburským o Dunajskej konfederácii slobodných a rovnoprávnych národov? Stojí za zmienku, že z formálneho hľadiska nie je takéto usporiadanie iba čírou fikciou. V snahe zachrániť monarchiu cisár Karol 16. októbra 1918 po päťhodinovej diskusii so zástupcami poslancov všetkých národnostných skupín monarchie (pri ktorej sa však nedosiahol konsenzus) vydal federalistický manifest, ktorým zmenil Rakúsko-Uhorsko na federáciu rovnoprávnych národov. Narýchlo tak uskutočnil reformy odkladané do dlho očakávaného obdobia mieru, v súlade s víziou Ferdinanda d’Este, ktorého tento plán možno stál život.
Je možné, že to najlepšie z odkazu Karola I. Habsburského máme ešte pred sebou? Vyššie citovaný Anatole France ďalej hovorí: „Karol ponúkal nádhernú šancu, ktorá bola premárnená.“ Mohli by sme dodať, že aspoň zatiaľ.
Poznámky:
1) Podrobnosti poznáme vďaka poznámkam grófky Mensdorffovej, ktorá si viedla denník.
2) Britský historik a minister školstva z vojnového obdobia Herbert A. L. Fisher dokonca napísal: „Asi najvýraznejším pamätníkom úspechu vojnovej propagandy je náhle vynorenie sa Československej republiky… Väčšina štátov bola vytvorená mečom, či vyrástla z kolonizácie. Československo je dieťaťom propagandy.“
3) Paradoxne, legionári sa z vojny vrátili domov ako poslední.
Preklad článku z portálu distance.cz, revue pro kritické myšlení, zverejnený sú súhlasom jeho redakcie.