Boží slovo na den 4.5. A.D. 2021
Ježíš řekl svým učedníkům: „Pokoj vám zanechávám, svůj pokoj vám dávám; ne ten, který dává svět, já vám dávám. Ať se vaše srdce nechvěje a neděsí. Slyšeli jste, že jsem vám řekl: `Odcházím'…Více
Ježíš řekl svým učedníkům: „Pokoj vám zanechávám, svůj pokoj vám dávám; ne ten, který dává svět, já vám dávám. Ať se vaše srdce nechvěje a neděsí. Slyšeli jste, že jsem vám řekl: `Odcházím' a `zase k vám přijdu.' Kdybyste mě milovali, radovali byste se, že jdu k Otci, neboť Otec je větší než já. Řekl jsem vám to už teď, dříve než se to stane, abyste uvěřili, až se to stane. Už s vámi nebudu mnoho mluvit, protože přichází vládce tohoto světa. Proti mně však nezmůže nic. Ale ať svět pozná, že miluji Otce a jednám, jak mi Otec přikázal.“
Jan 14,27-31a
Jan 14,27-31a
- Nahlásit
Sociální sítě
Změnit příspěvek
Smazat příspěvek
Dnes mají svátek svatí mučedníci sv. Jan Houghton, Robert Lawrence, Augustin Webster a Richard Reynolds
Ioannes Houghton, Robertus Lawrence, Augustinus Webster et Richardus Reynolds
4. května, připomínka
Postavení: mučedníci z Anglie
Úmrtí: 1535
Tři byli kartuziánští představení, čtvrtý kněz z řehole sv. Brigity. Když byl v listopadu 1534 vydaný akt prohlašující krále za hlavu církve v …Více
Dnes mají svátek svatí mučedníci sv. Jan Houghton, Robert Lawrence, Augustin Webster a Richard Reynolds
Ioannes Houghton, Robertus Lawrence, Augustinus Webster et Richardus Reynolds
4. května, připomínka
Postavení: mučedníci z Anglie
Úmrtí: 1535
Tři byli kartuziánští představení, čtvrtý kněz z řehole sv. Brigity. Když byl v listopadu 1534 vydaný akt prohlašující krále za hlavu církve v Anglii, označoval zároveň za velezrádce každého, kdo jej odmítl přijmout. K nim patřila dnes připomínaná a popravená čtveřice duchovních, která byla ze skupiny blahoslavených v r.1886 a kanonizovaných v r.1970.
Jan Houghton byl představeným londýnského kartuziánského kláštera. V době vyhlášeného aktu svrchovanosti krále Jindřicha VIII. nad církví v Anglii mu bylo 48 let. Akt prakticky prohlašoval každého, kdo by uznával nadále papeže za hlavu církve, velezrádcem, jenž zaslouží smrt. Jan Houghton seznámil mnichy svého kláštera s vážnou situací, v níž je čeká těžká volba: Buď odpadnutí od víry nebo mučednická smrt. Odpovědí všech byla dána přednost smrti ve víře a proto se začali modlitbami připravovat na tvrdou zkoušku.
Hned začátkem roku 1535 byl Jan Houghton uvězněn s dalšími dvěmi kartuziánskými představenými, kteří se přišli do londýnského kláštera obeznámit se situací a pak šli společně navštívit královského zplnomocněnce Cromwella s prosbou, aby jim u krále vymohl osvobození od přísahy. Těmi dalšími dvěmi představenými byli Robert Lawrence, představený v Beauvale v Nottinghamshire a představený kláštera Navštívení Panny Marie na ostrově Axholme v Lincolnshire Augustin Webster. Cromwell je přijímal s nevolí a nařídil jim přijít si později pro odpověď. Tou pak bylo to, že je nechal zavřít jako zrádce a buřiče. Na smrt byli odsouzeni 28. 4. 1535 i s knězem z řehole sv. Brigity, Richardem Reynoldsem, který vynikal svatostí a učeností. K popravě byl určen jako poslední, aby viděl muka svých druhů. Všechny společně šestý den po odsouzení dovedli na popraviště. Každého nejdříve pověsili, pak ještě než dokonal z něj vytrhali vnitřnosti a nakonec tělo rozčtvrtili.
Richard Reynolds z popraviště vyzval přítomné, aby se modlili za krále. Řekl, že kdyby se více modlili již dříve, tak toho, který začal vládnout moudře a zbožně jako Šalamoun, nepřivedly ženy do zkázy. Byla to narážka na pokleslou morálku Jindřicha VIII., který kvůli ženám odtrhl Anglii od katolické Církve a dopustil se dalšího protizákonného jednání. Richard pak v mukách zemřel jako poslední ze čtveřice.
zdroj: catholica.cz/?id=1365
Ioannes Houghton, Robertus Lawrence, Augustinus Webster et Richardus Reynolds
4. května, připomínka
Postavení: mučedníci z Anglie
Úmrtí: 1535
Tři byli kartuziánští představení, čtvrtý kněz z řehole sv. Brigity. Když byl v listopadu 1534 vydaný akt prohlašující krále za hlavu církve v Anglii, označoval zároveň za velezrádce každého, kdo jej odmítl přijmout. K nim patřila dnes připomínaná a popravená čtveřice duchovních, která byla ze skupiny blahoslavených v r.1886 a kanonizovaných v r.1970.
Jan Houghton byl představeným londýnského kartuziánského kláštera. V době vyhlášeného aktu svrchovanosti krále Jindřicha VIII. nad církví v Anglii mu bylo 48 let. Akt prakticky prohlašoval každého, kdo by uznával nadále papeže za hlavu církve, velezrádcem, jenž zaslouží smrt. Jan Houghton seznámil mnichy svého kláštera s vážnou situací, v níž je čeká těžká volba: Buď odpadnutí od víry nebo mučednická smrt. Odpovědí všech byla dána přednost smrti ve víře a proto se začali modlitbami připravovat na tvrdou zkoušku.
Hned začátkem roku 1535 byl Jan Houghton uvězněn s dalšími dvěmi kartuziánskými představenými, kteří se přišli do londýnského kláštera obeznámit se situací a pak šli společně navštívit královského zplnomocněnce Cromwella s prosbou, aby jim u krále vymohl osvobození od přísahy. Těmi dalšími dvěmi představenými byli Robert Lawrence, představený v Beauvale v Nottinghamshire a představený kláštera Navštívení Panny Marie na ostrově Axholme v Lincolnshire Augustin Webster. Cromwell je přijímal s nevolí a nařídil jim přijít si později pro odpověď. Tou pak bylo to, že je nechal zavřít jako zrádce a buřiče. Na smrt byli odsouzeni 28. 4. 1535 i s knězem z řehole sv. Brigity, Richardem Reynoldsem, který vynikal svatostí a učeností. K popravě byl určen jako poslední, aby viděl muka svých druhů. Všechny společně šestý den po odsouzení dovedli na popraviště. Každého nejdříve pověsili, pak ještě než dokonal z něj vytrhali vnitřnosti a nakonec tělo rozčtvrtili.
Richard Reynolds z popraviště vyzval přítomné, aby se modlili za krále. Řekl, že kdyby se více modlili již dříve, tak toho, který začal vládnout moudře a zbožně jako Šalamoun, nepřivedly ženy do zkázy. Byla to narážka na pokleslou morálku Jindřicha VIII., který kvůli ženám odtrhl Anglii od katolické Církve a dopustil se dalšího protizákonného jednání. Richard pak v mukách zemřel jako poslední ze čtveřice.
zdroj: catholica.cz/?id=1365
U.S.C.A.E.
- Nahlásit
Změnit komentář
Smazat komentář
Patrí Biblia protestantom?
Michal Semín
4. mája 2021 Téma mesiaca Biblia
Katolíci sa vyznajú v ústnej tradícii, protestanti v Biblii. Keď to pekne ekumenicky prepojíme, získame tým opäť, starými rozkolmi stratenú jednotu. To netvrdím ja, ale jedna z dogiem moderného ekumenického hnutia. Pri povrchnej obhliadke terénu môžeme konštatovať, že určitý pravdivý postreh je v tejto vete ukrytý. Ruku …Více
Patrí Biblia protestantom?
Michal Semín
4. mája 2021 Téma mesiaca Biblia
Katolíci sa vyznajú v ústnej tradícii, protestanti v Biblii. Keď to pekne ekumenicky prepojíme, získame tým opäť, starými rozkolmi stratenú jednotu. To netvrdím ja, ale jedna z dogiem moderného ekumenického hnutia. Pri povrchnej obhliadke terénu môžeme konštatovať, že určitý pravdivý postreh je v tejto vete ukrytý. Ruku na srdce – koľko poznáme katolíkov, ktorí denne čítajú Písmo sväté? Ktorí poznajú celé úryvky naspamäť či vedia, aký Kristov výrok či apoštolské učenie je v tom či onom novozákonnom spise? A so znalosťami starozákonných príbehov, snáď s výnimkou Pentateuchu, to bude zrejme podobné.
Naproti tomu protestanti, aspoň tí horlivejší, sú v znalosti rôznych výrokov a pasáží z Písma omnoho pohotovejší a zbehlejší, než väčšina katolíkov. Poznám osobne niekoľko protestantov, ktorí vo vreckách svojho kabáta nenosia, na rozdiel od mnohých katolíkov, tabak, ale vreckové vydanie Nového zákona. (O tom, prečo je celkom v poriadku, ak je v jednom vrecku Nový zákon a v druhom tabak, snáď niekedy nabudúce.) Dôvod je zrejmý – Písmo sväté je pre nich jediným prameňom Božieho zjavenia, z ktorého čerpajú poznanie a návod ku kresťanskému životu.
Plynie však z významu Písma svätého pre protestantov záver, že dokážu pre svoj život získať viac poučenia, než v Biblii sa horšie orientujúci, ale náuku Cirkvi prijímajúci, katolík? Robí častejšie čítanie Biblie daného čitateľa automaticky kompetentného k jej výkladu? Mnohí protestanti, a možno aj katolíci, žijú s podvedomou predstavou, že sa Biblia objavila v rukách veriacich podobne ako mana, spadnutá Židom z neba. Snáď aj s tým koženým obalom, ktorý ju chráni pred poškodením…
Je to pochopiteľne nezmysel. V skutočnosti Biblia, ktorej z kontextu vytrhnuté citáty slúžia protestantským sektám v boji proti jedinej pravej Cirkvi, nebola pôvodne jedinou úhľadne zviazanou knihou, ale súborom jednotlivých textov, o ktorých autentickosť, a teda aj neomylnosť, sa v prvých storočiach viedol spor. A kto mal v tomto spore posledné slovo? No predsa Cirkev! Teda autorita, proti ktorej sa protestantizmus dovoláva Písma svätého.
Kým Cirkev záväzne nestanovila, ktoré knihy Starého a Nového zákona sú Duchom Svätým inšpirované, kolovali v opisoch s potenciálnym nárokom na túto inšpiráciu aj iné texty, ktoré vo výslednom kánone chýbajú. Summa summarum, keby nebolo autority Cirkvi, nebolo by ani Písma svätého. Ak teda protestanti popierajú neomylnosť najvyššej cirkevnej autority, čo tiež zo svojej podstaty činia, podrezávajú tým aj konár, na ktorom spočíva ich viera v neomylnosť Písma svätého.
Pracujú s textom, v ktorého záväznosť a autoritu bezhranične veria, a pritom odmietajú uznať autoritu, ktorá daný text priviedla na svet. Preto sa tiež vo výklade Písma svätého tak často mýlia. Prorokoval o nich už sv. Peter, keď vo svojej druhom liste píše: „Niektoré miesta v nich (listoch sv. Pavla) sú ťažko zrozumiteľné a neučení a neutvrdení ľudia ich prekrúcajú, ako aj ostatné Písma, na svoju vlastnú záhubu.“ (2Pt 3, 16)
Preto ani tá najlepšia materiálna znalosť textov Písma svätého nezakladá v sebe najmenšiu záruku ich správneho chápania. A pretože Božie zjavenie je pre orientáciu človeka v živote kľúčové, sú všetky omyly v jeho výklade pre duchovnú cestu človeka nebezpečné.
Je tu však ešte jeden problém. Katolíkov s protestantmi nespája Písmo sväté len po formálnej stránke, ale aj materiálne. Počnúc Martinom Lutherom vznikali biblické preklady, nekorešpondujúce s Cirkvou uznaným kánonom. Lutherova „biblia“ sa však nelíši len rozdielnymi formuláciami, ale aj odlišným súborom kníh. Vlastne tým len urobil ďalší logický krok, plynúci z pôvodného odmietnutia autority Cirkvi. Len preto mohol Luther poprieť inšpiráciu starozákonných kníh Tobiáš, Judith, časti Ester, Knihy múdrosti, Sirachovca, Barucha, časti Daniela, oboch kníh Machabejcov a zo zoznamu textov novozákonných listy sv. Jakuba a označiť ich za apokryfy. Aj z tohto dôvodu je neoprávnené tvrdenie, že Biblia katolíkov s protestantmi spája. Je to presne naopak – Písmo sväté je tým, čo nás rozdeľuje.
Z tohto dôvodu je z doktrinálneho a teda aj pastoračného hľadiska úplne nevhodné odporúčať veriacim čítanie protestantských prekladov biblických kníh. K tomu, aby sme mali pre svoj život skutočné biblické východiská, je nevyhnutne potrebné, aby sme Písmo sväté čítali „očami Cirkvi“. Ak sa vzdá kresťan ústnej tradície a učenia katolíckej Cirkvi, stratí tým kľúč aj k Písmu svätému. Keď vytiahneme rybu z vody, udusí sa, zhynie. To isté sa stane aj s Bibliou, keď ju vytiahneme z vody Tradície.
Toto manko sa niektorí biblisti snažili odstrániť tým, že spoločným úsilím katolíkov a protestantov splodili to, čomu sa hovorí „ekumenický preklad Písma svätého“. Odhliadnuc od toho, že katolícki biblisti, ochotní sa na niečom takom podieľať, trpia modernizmom, potom čím môžu byť pre biblistiku prínosní protestantskí teológovia? Snáď nejakým lingvistickým či archeologickým postrehom, čo je pre poznanie Božieho slova podružné, z doktrinálneho hľadiska však nemajú čím katolíkov obohatiť. Neveríte?
Pozrime sa bližšie na ekumenický preklad Biblie (Česká biblická spoločnosť, 1996), aby bolo zrejmé, prečo sa má katolík takýmto prekladom vyhýbať. Ako červená niť sa vinie v úvodoch ku starozákonným knihám pochybnosť, či priame popieranie historicity v nich zaznamenaných príbehov, prípadne doteraz tradovaná istota o ich autoroch. Tak napríklad v úvode ku knihe Tobiáš čítame: „Táto novela, plná hlbokých modlitieb a cenných myšlienok…“ O knihe proroka Izaiáša sa dočítame, že je „viac-menej neznámeho pôvodu“. V predhovore ku knihe Nárekov sa pre zmenu dozvedáme, že „niektoré výroky sú ťažko mysliteľné v ústach proroka Jeremiáša, sotva by ich vyslovil“. Kniha proroka Daniela obsahuje „staré mytologické predstavy, ktoré majú potešiť a posilniť Boží ľud v ťažkých časoch“.
Iste, keď je človeku beda, prebeda, nejaké tie zbožné vymyslené príbehy, pôsobiace na city človeka, môžu zdvihnúť náladu… O knihe proroka Jonáša sa v bájoslovnom duchu dočítame, že nepredstavuje opis historickej udalosti – „je to skôr epos alebo novela so zámerom tlmočiť zvesť Božieho slova dramatickým príbehom“. Uvedomme si, aké závažné dôsledky má popretie historicity príbehu o Jonášovi v kontexte Ježišových slov v evanjeliu sv. Matúša (12,40): „Lebo ako bol Jonáš tri dni a tri noci v bruchu veľkej ryby, tak bude Syn človeka tri dni a tri noci v lone zeme.“ Ako sa ubrániť podozreniu, že smrť a slávne vzkriesenie Krista je pre autorov ekumenického preklade tiež „len eposom alebo novelou sa zámerom tlmočiť zvesť Božieho slova dramatickým príbehom?“
Katolícka Cirkev a protestantské spoločnosti, napriek široko rozšírenému falošnému ekumenickému zmýšľaniu, nie sú partnermi v uchovávaní autentického Božieho slova. Pre protestantizmus a jeho aktívnych vyznávačov v skutočnosti platia vyššie uvedené slová sv. Petra. Veď aj samo Písmo sväté, ak rešpektujeme jeho povahu, usvedčuje protestantizmus a jeho zásadu sola Scriptura z omylu. Kristus sám nikdy nenapísal jediný riadok, ktorý by nám zostal zachovaný, neexistuje ani žiadny záznam o tom, žeby nariadil apoštolom, aby nové učenie preniesli na papier. Keby Písmo sväté bolo jediným pravidlom viery, nemohli by sme obviniť tých apoštolov, ktorí len kázali a nikdy nič nenapísali, z ignorancie Bohom uloženej povinnosti? Z čítania Písma svätého je predsa zrejmé, že Kristus založil Cirkev učiacu skôr, než bola spísaná ktorákoľvek z kníh Nového zákona. Svojich učeníkov nepoveril pred svojím nanebovstúpením písaním kníh, ale vyslal ich kázať a učiť. Rovnako tak tiež nie je v knihách Nového zákona zaznamenané všetko, čo Kristus konal a učil, ako o tom svedčí sv. Ján v samotnom závere svojho evanjelia: „Ale Ježiš urobil ešte veľa iného. Keby sa to všetko malo dopodrobna opísať, myslím, ani na celom svete by nebolo dosť miesta na knihy, ktoré by bolo treba napísať.“ (Jn 21, 25)
Protestanti sú presvedčení o tom, že Písmo sväté svedčí proti katolíckej Cirkvi a jej učeniu. Z vyššie uvedených argumentov je však dostatočne zrejmé, že Biblia nestojí nad Cirkvou či mimo Cirkev, oprávňujúca jej čitateľov k súkromnému výkladu. ONA JE KNIHOU CIRKVI. A v tomto duchu k nej tiež pristupujme.
Michal Semín
4. mája 2021 Téma mesiaca Biblia
Katolíci sa vyznajú v ústnej tradícii, protestanti v Biblii. Keď to pekne ekumenicky prepojíme, získame tým opäť, starými rozkolmi stratenú jednotu. To netvrdím ja, ale jedna z dogiem moderného ekumenického hnutia. Pri povrchnej obhliadke terénu môžeme konštatovať, že určitý pravdivý postreh je v tejto vete ukrytý. Ruku na srdce – koľko poznáme katolíkov, ktorí denne čítajú Písmo sväté? Ktorí poznajú celé úryvky naspamäť či vedia, aký Kristov výrok či apoštolské učenie je v tom či onom novozákonnom spise? A so znalosťami starozákonných príbehov, snáď s výnimkou Pentateuchu, to bude zrejme podobné.
Naproti tomu protestanti, aspoň tí horlivejší, sú v znalosti rôznych výrokov a pasáží z Písma omnoho pohotovejší a zbehlejší, než väčšina katolíkov. Poznám osobne niekoľko protestantov, ktorí vo vreckách svojho kabáta nenosia, na rozdiel od mnohých katolíkov, tabak, ale vreckové vydanie Nového zákona. (O tom, prečo je celkom v poriadku, ak je v jednom vrecku Nový zákon a v druhom tabak, snáď niekedy nabudúce.) Dôvod je zrejmý – Písmo sväté je pre nich jediným prameňom Božieho zjavenia, z ktorého čerpajú poznanie a návod ku kresťanskému životu.
Plynie však z významu Písma svätého pre protestantov záver, že dokážu pre svoj život získať viac poučenia, než v Biblii sa horšie orientujúci, ale náuku Cirkvi prijímajúci, katolík? Robí častejšie čítanie Biblie daného čitateľa automaticky kompetentného k jej výkladu? Mnohí protestanti, a možno aj katolíci, žijú s podvedomou predstavou, že sa Biblia objavila v rukách veriacich podobne ako mana, spadnutá Židom z neba. Snáď aj s tým koženým obalom, ktorý ju chráni pred poškodením…
Je to pochopiteľne nezmysel. V skutočnosti Biblia, ktorej z kontextu vytrhnuté citáty slúžia protestantským sektám v boji proti jedinej pravej Cirkvi, nebola pôvodne jedinou úhľadne zviazanou knihou, ale súborom jednotlivých textov, o ktorých autentickosť, a teda aj neomylnosť, sa v prvých storočiach viedol spor. A kto mal v tomto spore posledné slovo? No predsa Cirkev! Teda autorita, proti ktorej sa protestantizmus dovoláva Písma svätého.
Kým Cirkev záväzne nestanovila, ktoré knihy Starého a Nového zákona sú Duchom Svätým inšpirované, kolovali v opisoch s potenciálnym nárokom na túto inšpiráciu aj iné texty, ktoré vo výslednom kánone chýbajú. Summa summarum, keby nebolo autority Cirkvi, nebolo by ani Písma svätého. Ak teda protestanti popierajú neomylnosť najvyššej cirkevnej autority, čo tiež zo svojej podstaty činia, podrezávajú tým aj konár, na ktorom spočíva ich viera v neomylnosť Písma svätého.
Pracujú s textom, v ktorého záväznosť a autoritu bezhranične veria, a pritom odmietajú uznať autoritu, ktorá daný text priviedla na svet. Preto sa tiež vo výklade Písma svätého tak často mýlia. Prorokoval o nich už sv. Peter, keď vo svojej druhom liste píše: „Niektoré miesta v nich (listoch sv. Pavla) sú ťažko zrozumiteľné a neučení a neutvrdení ľudia ich prekrúcajú, ako aj ostatné Písma, na svoju vlastnú záhubu.“ (2Pt 3, 16)
Preto ani tá najlepšia materiálna znalosť textov Písma svätého nezakladá v sebe najmenšiu záruku ich správneho chápania. A pretože Božie zjavenie je pre orientáciu človeka v živote kľúčové, sú všetky omyly v jeho výklade pre duchovnú cestu človeka nebezpečné.
Je tu však ešte jeden problém. Katolíkov s protestantmi nespája Písmo sväté len po formálnej stránke, ale aj materiálne. Počnúc Martinom Lutherom vznikali biblické preklady, nekorešpondujúce s Cirkvou uznaným kánonom. Lutherova „biblia“ sa však nelíši len rozdielnymi formuláciami, ale aj odlišným súborom kníh. Vlastne tým len urobil ďalší logický krok, plynúci z pôvodného odmietnutia autority Cirkvi. Len preto mohol Luther poprieť inšpiráciu starozákonných kníh Tobiáš, Judith, časti Ester, Knihy múdrosti, Sirachovca, Barucha, časti Daniela, oboch kníh Machabejcov a zo zoznamu textov novozákonných listy sv. Jakuba a označiť ich za apokryfy. Aj z tohto dôvodu je neoprávnené tvrdenie, že Biblia katolíkov s protestantmi spája. Je to presne naopak – Písmo sväté je tým, čo nás rozdeľuje.
Z tohto dôvodu je z doktrinálneho a teda aj pastoračného hľadiska úplne nevhodné odporúčať veriacim čítanie protestantských prekladov biblických kníh. K tomu, aby sme mali pre svoj život skutočné biblické východiská, je nevyhnutne potrebné, aby sme Písmo sväté čítali „očami Cirkvi“. Ak sa vzdá kresťan ústnej tradície a učenia katolíckej Cirkvi, stratí tým kľúč aj k Písmu svätému. Keď vytiahneme rybu z vody, udusí sa, zhynie. To isté sa stane aj s Bibliou, keď ju vytiahneme z vody Tradície.
Toto manko sa niektorí biblisti snažili odstrániť tým, že spoločným úsilím katolíkov a protestantov splodili to, čomu sa hovorí „ekumenický preklad Písma svätého“. Odhliadnuc od toho, že katolícki biblisti, ochotní sa na niečom takom podieľať, trpia modernizmom, potom čím môžu byť pre biblistiku prínosní protestantskí teológovia? Snáď nejakým lingvistickým či archeologickým postrehom, čo je pre poznanie Božieho slova podružné, z doktrinálneho hľadiska však nemajú čím katolíkov obohatiť. Neveríte?
Pozrime sa bližšie na ekumenický preklad Biblie (Česká biblická spoločnosť, 1996), aby bolo zrejmé, prečo sa má katolík takýmto prekladom vyhýbať. Ako červená niť sa vinie v úvodoch ku starozákonným knihám pochybnosť, či priame popieranie historicity v nich zaznamenaných príbehov, prípadne doteraz tradovaná istota o ich autoroch. Tak napríklad v úvode ku knihe Tobiáš čítame: „Táto novela, plná hlbokých modlitieb a cenných myšlienok…“ O knihe proroka Izaiáša sa dočítame, že je „viac-menej neznámeho pôvodu“. V predhovore ku knihe Nárekov sa pre zmenu dozvedáme, že „niektoré výroky sú ťažko mysliteľné v ústach proroka Jeremiáša, sotva by ich vyslovil“. Kniha proroka Daniela obsahuje „staré mytologické predstavy, ktoré majú potešiť a posilniť Boží ľud v ťažkých časoch“.
Iste, keď je človeku beda, prebeda, nejaké tie zbožné vymyslené príbehy, pôsobiace na city človeka, môžu zdvihnúť náladu… O knihe proroka Jonáša sa v bájoslovnom duchu dočítame, že nepredstavuje opis historickej udalosti – „je to skôr epos alebo novela so zámerom tlmočiť zvesť Božieho slova dramatickým príbehom“. Uvedomme si, aké závažné dôsledky má popretie historicity príbehu o Jonášovi v kontexte Ježišových slov v evanjeliu sv. Matúša (12,40): „Lebo ako bol Jonáš tri dni a tri noci v bruchu veľkej ryby, tak bude Syn človeka tri dni a tri noci v lone zeme.“ Ako sa ubrániť podozreniu, že smrť a slávne vzkriesenie Krista je pre autorov ekumenického preklade tiež „len eposom alebo novelou sa zámerom tlmočiť zvesť Božieho slova dramatickým príbehom?“
Katolícka Cirkev a protestantské spoločnosti, napriek široko rozšírenému falošnému ekumenickému zmýšľaniu, nie sú partnermi v uchovávaní autentického Božieho slova. Pre protestantizmus a jeho aktívnych vyznávačov v skutočnosti platia vyššie uvedené slová sv. Petra. Veď aj samo Písmo sväté, ak rešpektujeme jeho povahu, usvedčuje protestantizmus a jeho zásadu sola Scriptura z omylu. Kristus sám nikdy nenapísal jediný riadok, ktorý by nám zostal zachovaný, neexistuje ani žiadny záznam o tom, žeby nariadil apoštolom, aby nové učenie preniesli na papier. Keby Písmo sväté bolo jediným pravidlom viery, nemohli by sme obviniť tých apoštolov, ktorí len kázali a nikdy nič nenapísali, z ignorancie Bohom uloženej povinnosti? Z čítania Písma svätého je predsa zrejmé, že Kristus založil Cirkev učiacu skôr, než bola spísaná ktorákoľvek z kníh Nového zákona. Svojich učeníkov nepoveril pred svojím nanebovstúpením písaním kníh, ale vyslal ich kázať a učiť. Rovnako tak tiež nie je v knihách Nového zákona zaznamenané všetko, čo Kristus konal a učil, ako o tom svedčí sv. Ján v samotnom závere svojho evanjelia: „Ale Ježiš urobil ešte veľa iného. Keby sa to všetko malo dopodrobna opísať, myslím, ani na celom svete by nebolo dosť miesta na knihy, ktoré by bolo treba napísať.“ (Jn 21, 25)
Protestanti sú presvedčení o tom, že Písmo sväté svedčí proti katolíckej Cirkvi a jej učeniu. Z vyššie uvedených argumentov je však dostatočne zrejmé, že Biblia nestojí nad Cirkvou či mimo Cirkev, oprávňujúca jej čitateľov k súkromnému výkladu. ONA JE KNIHOU CIRKVI. A v tomto duchu k nej tiež pristupujme.
Lenka Morana Moranova
- Nahlásit
Změnit komentář
Smazat komentář
Vidím, že historie se opakuje.
6Řekl jim: „Dobře prorokoval Izaiáš o vás pokrytcích, jak je psáno: ‚Tento lid ctí mě rty, ale srdce jejich je daleko ode mne;
7marná je zbožnost, kterou mne ctí, učíce naukám, jež jsou jen příkazy lidskými.‘
8Opustili jste přikázání Boží a držíte se lidské tradice.“
Boží slovo zahrnuje jak starý tak nový zákon, což smíme citovat jen ze starého? Originály …Více
Vidím, že historie se opakuje.
6Řekl jim: „Dobře prorokoval Izaiáš o vás pokrytcích, jak je psáno: ‚Tento lid ctí mě rty, ale srdce jejich je daleko ode mne;
7marná je zbožnost, kterou mne ctí, učíce naukám, jež jsou jen příkazy lidskými.‘
8Opustili jste přikázání Boží a držíte se lidské tradice.“
Boží slovo zahrnuje jak starý tak nový zákon, což smíme citovat jen ze starého? Originály sice nejsou, ale opisů je na tisíce a díky Bohu, jen málokdo je dnes analfabet a může si Boží slovo přečíst a o tom už nerozhodujete vy, ale Duch svatý, kolik z toho pochopí. Zajímavé, že i Židé nepovažují knihu Daniel za prorockou stejně jako vy. Ale dobře, velmi dobře se otevíráte, na čem stojí vaše víra. Na příkazech lidských, čili lidské tradici. To se pak měnila přikázání Boží, když byli lidé držení v nevědomosti! Evangelia ani listy nejsou ve vašem duševním vlastnictví. Jste pomatenci a musím se vám smát.
6Řekl jim: „Dobře prorokoval Izaiáš o vás pokrytcích, jak je psáno: ‚Tento lid ctí mě rty, ale srdce jejich je daleko ode mne;
7marná je zbožnost, kterou mne ctí, učíce naukám, jež jsou jen příkazy lidskými.‘
8Opustili jste přikázání Boží a držíte se lidské tradice.“
Boží slovo zahrnuje jak starý tak nový zákon, což smíme citovat jen ze starého? Originály sice nejsou, ale opisů je na tisíce a díky Bohu, jen málokdo je dnes analfabet a může si Boží slovo přečíst a o tom už nerozhodujete vy, ale Duch svatý, kolik z toho pochopí. Zajímavé, že i Židé nepovažují knihu Daniel za prorockou stejně jako vy. Ale dobře, velmi dobře se otevíráte, na čem stojí vaše víra. Na příkazech lidských, čili lidské tradici. To se pak měnila přikázání Boží, když byli lidé držení v nevědomosti! Evangelia ani listy nejsou ve vašem duševním vlastnictví. Jste pomatenci a musím se vám smát.
U.S.C.A.E.
- Nahlásit
Změnit komentář
Smazat komentář
Niektoré miesta v nich (listoch sv. Pavla) sú ťažko zrozumiteľné a neučení a neutvrdení ľudia ich prekrúcajú, ako aj ostatné Písma, na svoju vlastnú záhubu.“ (2Pt 3, 16)
U.S.C.A.E.
- Nahlásit
Změnit komentář
Smazat komentář
4. zasadanie
konané 8. dňa mesiaca apríla 1546
Dekrét o kánonických spisoch
Posvätný ekumenický a všeobecný Tridentský koncil riadne zhromaždený v Duchu Svätom za predsedníctva troch legátov Apoštolskej stolice si stále kládol za cieľ vykoreniť bludy a zachovať v Cirkvi čistotu evanjelia. Toto evanjelium kedysi vo svätých Písmach prorokmi prisľúbené náš Pán Ježiš Kristus, Syn Boží, najprv …Více
4. zasadanie
konané 8. dňa mesiaca apríla 1546
Dekrét o kánonických spisoch
Posvätný ekumenický a všeobecný Tridentský koncil riadne zhromaždený v Duchu Svätom za predsedníctva troch legátov Apoštolskej stolice si stále kládol za cieľ vykoreniť bludy a zachovať v Cirkvi čistotu evanjelia. Toto evanjelium kedysi vo svätých Písmach prorokmi prisľúbené náš Pán Ježiš Kristus, Syn Boží, najprv vlastnými ústami ohlasoval a potom ho svojim apoštolom rozkázal hlásať „všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15) ako prameň každej spasiteľnej pravdy a mravného poriadku. Koncil vie, že táto pravda a tento poriadok sa nachádzajú v napísaných knihách a v nenapísaných tradíciách, ktoré apoštoli dostali z úst Krista, alebo ich apoštoli vnuknutím Ducha Svätého akoby z ruky do ruky ďalej odovzdávali a tak sa dostali až k nám. A tak koncil nasleduje príklad pravoverných Otcov, keď všetky knihy Starého zákona a Nového zákona - veď autorom jedných i druhých je jeden Boh - spolu s tradíciami týkajúcimi sa viery a mravov uznáva a ctí si s tou istou láskou a úctou, veď pochádzajú buď z úst Krista, alebo boli vnuknuté Duchom Svätým a v katolíckej Cirkvi sa zachovávajú v neporušenej následnosti. (Koncil) sa rozhodol, že k tomuto dekrétu pripojí zoznam posvätných kníh, aby nevznikla nijaká pochybnosť, ktoré knihy prijíma sám koncil.
Sú to tieto:
Zo Starého zákona: päť kníh Mojžišových, totiž Genezis, Exodus, Levitikus, Numeri, Deuteronómium; Jozue, Sudcovia, Rút, štyri knihy Kráľov, dve knihy Kroník, Prvá kniha Ezdrášova, Druhá kniha Ezdrášova, ktorá sa volá Nehemiáš, Tobiáš, Judita, Ester, Jób, Dávidova kniha Žalmov so 150 žalmami, Príslovia, Kazateľ, Pieseň piesní, Múdrosť, Ekleziastikus, Izaiáš, Jeremiáš s Baruchom, Ezechiel, Daniel, dvanásť malých prorokov, totiž Ozeáš, Joel, Amos, Abdiáš, Jonáš, Micheáš, Nahum, Habakuk,
Sofoniáš, Aggeus, Zachariáš; Prvá a Druhá kniha Machabejcov. Z Nového zákona: štyri Evanjeliá podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána; Skutky apoštolov napísané Lukášom evanjelistom; 14 listov svätého apoštola Pavla: Rimanom, dva Korinťanom, Galaťanom, Efezanom, Filipanom, Kolosanom, dva Solúnčanom, dva Timotejovi, Títovi, Filemonovi, Hebrejom; dva listy apoštola Petra, tri apoštola Jána, jeden apoštola Jakuba, jeden apoštola Júdu a Zjavenie apoštola Jána.
Kto však práve tieto celé knihy so všetkými ich časťami, ako sa čítajú v katolíckej Cirkvi a nachádzajú v starom latinskom vydaní Vulgáty, neuznáva za posvätné a kanonické, alebo kto vedome a uvážene zavrhuje tradície, o ktorých bola reč, nech je exkomunikovaný1. Preto nech všetci pochopia, akým poriadkom a akou cestou samotný koncil po stanovených základoch vyznaní viery chce postupovať a zvlášť ktorých svedectvo a pomôcok chce užívať pri potvrdzovaní dogiem a upevňovaní mravov v Cirkvi.
___
ak nazývame knihu knihou Proroka Daniela nepovažujeme ju za prorockú to dá predsa rozum a je to logické musel som takto pichľavo
konané 8. dňa mesiaca apríla 1546
Dekrét o kánonických spisoch
Posvätný ekumenický a všeobecný Tridentský koncil riadne zhromaždený v Duchu Svätom za predsedníctva troch legátov Apoštolskej stolice si stále kládol za cieľ vykoreniť bludy a zachovať v Cirkvi čistotu evanjelia. Toto evanjelium kedysi vo svätých Písmach prorokmi prisľúbené náš Pán Ježiš Kristus, Syn Boží, najprv vlastnými ústami ohlasoval a potom ho svojim apoštolom rozkázal hlásať „všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15) ako prameň každej spasiteľnej pravdy a mravného poriadku. Koncil vie, že táto pravda a tento poriadok sa nachádzajú v napísaných knihách a v nenapísaných tradíciách, ktoré apoštoli dostali z úst Krista, alebo ich apoštoli vnuknutím Ducha Svätého akoby z ruky do ruky ďalej odovzdávali a tak sa dostali až k nám. A tak koncil nasleduje príklad pravoverných Otcov, keď všetky knihy Starého zákona a Nového zákona - veď autorom jedných i druhých je jeden Boh - spolu s tradíciami týkajúcimi sa viery a mravov uznáva a ctí si s tou istou láskou a úctou, veď pochádzajú buď z úst Krista, alebo boli vnuknuté Duchom Svätým a v katolíckej Cirkvi sa zachovávajú v neporušenej následnosti. (Koncil) sa rozhodol, že k tomuto dekrétu pripojí zoznam posvätných kníh, aby nevznikla nijaká pochybnosť, ktoré knihy prijíma sám koncil.
Sú to tieto:
Zo Starého zákona: päť kníh Mojžišových, totiž Genezis, Exodus, Levitikus, Numeri, Deuteronómium; Jozue, Sudcovia, Rút, štyri knihy Kráľov, dve knihy Kroník, Prvá kniha Ezdrášova, Druhá kniha Ezdrášova, ktorá sa volá Nehemiáš, Tobiáš, Judita, Ester, Jób, Dávidova kniha Žalmov so 150 žalmami, Príslovia, Kazateľ, Pieseň piesní, Múdrosť, Ekleziastikus, Izaiáš, Jeremiáš s Baruchom, Ezechiel, Daniel, dvanásť malých prorokov, totiž Ozeáš, Joel, Amos, Abdiáš, Jonáš, Micheáš, Nahum, Habakuk,
Sofoniáš, Aggeus, Zachariáš; Prvá a Druhá kniha Machabejcov. Z Nového zákona: štyri Evanjeliá podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána; Skutky apoštolov napísané Lukášom evanjelistom; 14 listov svätého apoštola Pavla: Rimanom, dva Korinťanom, Galaťanom, Efezanom, Filipanom, Kolosanom, dva Solúnčanom, dva Timotejovi, Títovi, Filemonovi, Hebrejom; dva listy apoštola Petra, tri apoštola Jána, jeden apoštola Jakuba, jeden apoštola Júdu a Zjavenie apoštola Jána.
Kto však práve tieto celé knihy so všetkými ich časťami, ako sa čítajú v katolíckej Cirkvi a nachádzajú v starom latinskom vydaní Vulgáty, neuznáva za posvätné a kanonické, alebo kto vedome a uvážene zavrhuje tradície, o ktorých bola reč, nech je exkomunikovaný1. Preto nech všetci pochopia, akým poriadkom a akou cestou samotný koncil po stanovených základoch vyznaní viery chce postupovať a zvlášť ktorých svedectvo a pomôcok chce užívať pri potvrdzovaní dogiem a upevňovaní mravov v Cirkvi.
___
ak nazývame knihu knihou Proroka Daniela nepovažujeme ju za prorockú to dá predsa rozum a je to logické musel som takto pichľavo
Ještě jeden komentář od U.S.C.A.E.
U.S.C.A.E.
- Nahlásit
Změnit komentář
Smazat komentář
my máme na výklad pravidlo a hocikto kto sa ho nedrží sa ho nedrží a tým pádom je bezpredmetné brať ho v úvahu presne tak ako Sola Scripturistov
úsmevné je ako si rôzny protestanti vykladajú neomylnosť ani nejde o to že samozrejme zle ale ako až smiešne a ešte sa majú za znalých a pri takomto type komentárov k neomylnosti je jasné že jej definíciu ani nevideliVíce
my máme na výklad pravidlo a hocikto kto sa ho nedrží sa ho nedrží a tým pádom je bezpredmetné brať ho v úvahu presne tak ako Sola Scripturistov
úsmevné je ako si rôzny protestanti vykladajú neomylnosť ani nejde o to že samozrejme zle ale ako až smiešne a ešte sa majú za znalých a pri takomto type komentárov k neomylnosti je jasné že jej definíciu ani nevideli
úsmevné je ako si rôzny protestanti vykladajú neomylnosť ani nejde o to že samozrejme zle ale ako až smiešne a ešte sa majú za znalých a pri takomto type komentárov k neomylnosti je jasné že jej definíciu ani nevideli
apredsasatoci
- Nahlásit
Změnit komentář
Smazat komentář
A potom dostanete Ducha Svätého a už vám nebude musieť nikto nič vysvetľovať!
Joske
A ty obrátený si?!
Alebo sa len na neho hras?
Chvál sa!
Joske
A ty obrátený si?!
Alebo sa len na neho hras?
Chvál sa!
apredsasatoci
- Nahlásit
Změnit komentář
Smazat komentář
Aj apoštol Peter mal padlu prirodzenosť - dedičný hriech.
Peter bol v podstate slaboch.
Ale keď dostal Ducha Svätého postavil sa veľmi odvážne 3000 rozzúrený Židom.
Čomu nerozumieš?
Peter bol v podstate slaboch.
Ale keď dostal Ducha Svätého postavil sa veľmi odvážne 3000 rozzúrený Židom.
Čomu nerozumieš?
U.S.C.A.E.
- Nahlásit
Změnit komentář
Smazat komentář
presne o tom je neomylnosť padlá prirodzenosť je zakrytá Duchom Svätým a nie je to bežná vec a jeden možný výklad je aby prestal byť svätý Peter tak istý sám sebou a pochopil slová neuveď nás do pokušenia
ten výklad sa neblíži realite ale protestanizmu toľko k tomu je to tak staré až mi je trápne to znovu vyvrátiť už sa to aj bezo mňa stalo veľa veľa veľa ráz Cirkev existovala pred tým ako ju …Více
presne o tom je neomylnosť padlá prirodzenosť je zakrytá Duchom Svätým a nie je to bežná vec a jeden možný výklad je aby prestal byť svätý Peter tak istý sám sebou a pochopil slová neuveď nás do pokušenia
ten výklad sa neblíži realite ale protestanizmu toľko k tomu je to tak staré až mi je trápne to znovu vyvrátiť už sa to aj bezo mňa stalo veľa veľa veľa ráz Cirkev existovala pred tým ako ju Rímske Impérium uznalo a existovala ako Cirkev nik jej nič nepridal lenže to chce poctivosť a neklamať o dejinách Cirkvi
kto sa chce dať klamať nech sa dá a kto škodí škoď ešte
musí existovať spôsob neomylného výkladu svätého Písma z toho dôvodu že učiť sa majú všetky národy on aj existuje
ten výklad sa neblíži realite ale protestanizmu toľko k tomu je to tak staré až mi je trápne to znovu vyvrátiť už sa to aj bezo mňa stalo veľa veľa veľa ráz Cirkev existovala pred tým ako ju Rímske Impérium uznalo a existovala ako Cirkev nik jej nič nepridal lenže to chce poctivosť a neklamať o dejinách Cirkvi
kto sa chce dať klamať nech sa dá a kto škodí škoď ešte
musí existovať spôsob neomylného výkladu svätého Písma z toho dôvodu že učiť sa majú všetky národy on aj existuje
U.S.C.A.E.
- Nahlásit
Změnit komentář
Smazat komentář
pyšným je všetko jasné tak nejak? v pavlových listoch sú ODSÚDENÍ JUDAIZÁTORI nepripomína to niekomu niečo? 
konkrétne v liste galaťanom
8 dalších komentářů od U.S.C.A.E.
U.S.C.A.E.
- Nahlásit
Změnit komentář
Smazat komentář
3. kapitola: Viera
Pretože človek celkom závisí na Bohu ako na svojom Stvoriteľovi a Pánovi a stvorený rozum je celkom podriadený nestvorenej Pravde, máme zjavujúcemu Bohu vierou preukazovať úplnú poslušnosť rozumu aj vôle. Katolícka Cirkev vyznáva, že táto viera, ktorá je počiatkom ľudskej spásy, je nadprirodzenou cnosťou, ktorou z vnuknutia a s pomocou Božej milosti veríme, že to, čo Boh …Více
3. kapitola: Viera
Pretože človek celkom závisí na Bohu ako na svojom Stvoriteľovi a Pánovi a stvorený rozum je celkom podriadený nestvorenej Pravde, máme zjavujúcemu Bohu vierou preukazovať úplnú poslušnosť rozumu aj vôle. Katolícka Cirkev vyznáva, že táto viera, ktorá je počiatkom ľudskej spásy, je nadprirodzenou cnosťou, ktorou z vnuknutia a s pomocou Božej milosti veríme, že to, čo Boh zjavil, je pravdivé, nie preto, že sme prenikli svetlom prirodzeného rozumu do vnútornej pravdivosti vecí, ale pre autoritu samého zjavujúceho Boha, ktorý nemôže klamať ani byť klamaný. Viera je podľa svedectva Apoštola základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme (Hebr 11, 1).
Aby však poslušnosť našej viery bola v súlade s rozumom, chcel Boh spojiť vnútornú pomoc Ducha Svätého s vonkajšími znameniami svojho zjavenia, totiž s božskými činmi, predovšetkým zázrakmi a proroctvami, ktoré ‒ pretože zreteľne ukazujú Božiu všemohúcnosť a nekonečné poznanie ‒ sú najistejšími a každému chápaniu primeranými znameniami božského zjavenia. Preto či už Mojžiš a Proroci, tak predovšetkým sám Kristus Pán vykonali mnohé a celkom zjavné zázraky a proroctvá. A o apoštoloch čítame: Oni sa rozišli a všade kázali. Pán im pomáhal a ich slová potvrdzoval znameniami, ktoré ich sprevádzali (Mk 16, 20). A opäť je napísané: Máme pevnejšie prorocké slovo a vy dobre robíte, že hľadíte naň ako na lampu, ktorá svieti v temnom mieste (2 Pt 1, 19).
A hoci súhlas viery nie je v žiadnom prípade slepým hnutím ducha, nemôže nikto dať evanjeliovému kázaniu súhlas, aký je potrebný na dosiahnutie spásy, bez osvietenia a vnuknutia Ducha Svätého, ktorý dáva všetkým okúsiť slasť zo súhlasu s pravdou a z viery v pravdu (konc. Oranž. II (529), c. 7). Pretože aj keď sa viera ako taká neprejaví láskou, je aj tak darom Božím, a úkon viery je čin smerujúci k spáse, ktorým človek samému Bohu preukazuje slobodnú poslušnosť, keď súhlasí a spolupracuje s jeho milosťou, ktorej by mohol odporovať.
Ďalej treba veriť božskou a katolíckou vierou všetkému, čo sa nachádza v slove Božom písanom i tradovanom, a čo je Cirkvou predkladané veriť ako božsky zjavené buď slávnostným prehlásením, alebo riadnym a všeobecným učiteľským úradom Cirkvi.
Bez viery je totiž nemožné páčiť sa Bohu (Hebr 11, 6) a dosiahnuť spoločenstvo jeho detí, bez nej nie je nikto a nikdy ospravedlnený, ani nikto nedosiahne večný život bez toho, aby v nej vytrval až do konca. Aby sme však mohli splniť povinnosť pravú vieru prijať a v nej bez prestania vytrvať, ustanovil Boh skrze svojho jednorodeného Syna Cirkev a dal zjavné znamenia toho, že ju sám založil, aby ju mohli všetci uznať ako strážkyňu a učiteľku zjaveného slova.
Iba na katolícku Cirkev sa vzťahujú všetky tie tak početné a tak podivuhodné veci, ktoré kresťanskej viere Božím pričinením dodávajú dôveryhodnosť. Ba aj Cirkev sama o sebe, totiž svojím podivuhodným rozšírením, mimoriadnou svätosťou a svojou nevyčerpateľnou plodnosťou vo všetkých dobrách, katolíckou jednotou a nezlomnou stálosťou, predstavuje akýsi veľký a trvalý dôvod dôveryhodnosti a nezvratné svedectvo svojho božského poslania.
Tým je akoby znamením vyzdvihnutým medzi národmi (porov. Iz 11, 12), ktoré jednak k sebe pozýva tých, ktorí dosiaľ neuverili, jednak uisťuje svojich synov, že viera, ktorú vyznávajú, stojí na najpevnejšom základe. K tomuto svedectvu prispieva účinná podpora nebeskej moci. Najdobrotivejší Pán totiž aj blúdiacich svojou milosťou dvíha a pomáha im, aby mohli dôjsť k poznaniu pravdy (porov. 1 Tim 2, 4). Aj tých, ktorých priviedol z temnôt do svojho podivuhodného svetla (porov. 1 Pt 2, 9; Kol 1, 13), posilňuje svojou milosťou, aby vytrvali v onom svetle, a neopúšťa ich, ak ho neopustia oni sami. Preto údel tých, ktorí skrze nebeský dar viery priľnuli ku katolíckej pravde, je úplne iný ako tých, ktorí vedení ľudskými domnienkami nasledujú falošné náboženstvá. Tí totiž, ktorí prijali vieru pod učiteľským úradom Cirkvi, nemôžu mať vôbec žiaden oprávnený dôvod túto vieru meniť alebo spochybňovať. Preto vzdávajúc vďaky Otcovi, ktorý vás urobil súcimi mať účasť na podiele svätých vo svetle (Kol 1, 12), nezanedbávajme toľkú spásu (porov. Hebr 2, 3), ale s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery (Hebr 12, 2), sa držme neochvejnej nádeje, ktorú vyznávame (Hebr 10, 23).
a-repko.sk/knihy/1vatikan.htm
Pretože človek celkom závisí na Bohu ako na svojom Stvoriteľovi a Pánovi a stvorený rozum je celkom podriadený nestvorenej Pravde, máme zjavujúcemu Bohu vierou preukazovať úplnú poslušnosť rozumu aj vôle. Katolícka Cirkev vyznáva, že táto viera, ktorá je počiatkom ľudskej spásy, je nadprirodzenou cnosťou, ktorou z vnuknutia a s pomocou Božej milosti veríme, že to, čo Boh zjavil, je pravdivé, nie preto, že sme prenikli svetlom prirodzeného rozumu do vnútornej pravdivosti vecí, ale pre autoritu samého zjavujúceho Boha, ktorý nemôže klamať ani byť klamaný. Viera je podľa svedectva Apoštola základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme (Hebr 11, 1).
Aby však poslušnosť našej viery bola v súlade s rozumom, chcel Boh spojiť vnútornú pomoc Ducha Svätého s vonkajšími znameniami svojho zjavenia, totiž s božskými činmi, predovšetkým zázrakmi a proroctvami, ktoré ‒ pretože zreteľne ukazujú Božiu všemohúcnosť a nekonečné poznanie ‒ sú najistejšími a každému chápaniu primeranými znameniami božského zjavenia. Preto či už Mojžiš a Proroci, tak predovšetkým sám Kristus Pán vykonali mnohé a celkom zjavné zázraky a proroctvá. A o apoštoloch čítame: Oni sa rozišli a všade kázali. Pán im pomáhal a ich slová potvrdzoval znameniami, ktoré ich sprevádzali (Mk 16, 20). A opäť je napísané: Máme pevnejšie prorocké slovo a vy dobre robíte, že hľadíte naň ako na lampu, ktorá svieti v temnom mieste (2 Pt 1, 19).
A hoci súhlas viery nie je v žiadnom prípade slepým hnutím ducha, nemôže nikto dať evanjeliovému kázaniu súhlas, aký je potrebný na dosiahnutie spásy, bez osvietenia a vnuknutia Ducha Svätého, ktorý dáva všetkým okúsiť slasť zo súhlasu s pravdou a z viery v pravdu (konc. Oranž. II (529), c. 7). Pretože aj keď sa viera ako taká neprejaví láskou, je aj tak darom Božím, a úkon viery je čin smerujúci k spáse, ktorým človek samému Bohu preukazuje slobodnú poslušnosť, keď súhlasí a spolupracuje s jeho milosťou, ktorej by mohol odporovať.
Ďalej treba veriť božskou a katolíckou vierou všetkému, čo sa nachádza v slove Božom písanom i tradovanom, a čo je Cirkvou predkladané veriť ako božsky zjavené buď slávnostným prehlásením, alebo riadnym a všeobecným učiteľským úradom Cirkvi.
Bez viery je totiž nemožné páčiť sa Bohu (Hebr 11, 6) a dosiahnuť spoločenstvo jeho detí, bez nej nie je nikto a nikdy ospravedlnený, ani nikto nedosiahne večný život bez toho, aby v nej vytrval až do konca. Aby sme však mohli splniť povinnosť pravú vieru prijať a v nej bez prestania vytrvať, ustanovil Boh skrze svojho jednorodeného Syna Cirkev a dal zjavné znamenia toho, že ju sám založil, aby ju mohli všetci uznať ako strážkyňu a učiteľku zjaveného slova.
Iba na katolícku Cirkev sa vzťahujú všetky tie tak početné a tak podivuhodné veci, ktoré kresťanskej viere Božím pričinením dodávajú dôveryhodnosť. Ba aj Cirkev sama o sebe, totiž svojím podivuhodným rozšírením, mimoriadnou svätosťou a svojou nevyčerpateľnou plodnosťou vo všetkých dobrách, katolíckou jednotou a nezlomnou stálosťou, predstavuje akýsi veľký a trvalý dôvod dôveryhodnosti a nezvratné svedectvo svojho božského poslania.
Tým je akoby znamením vyzdvihnutým medzi národmi (porov. Iz 11, 12), ktoré jednak k sebe pozýva tých, ktorí dosiaľ neuverili, jednak uisťuje svojich synov, že viera, ktorú vyznávajú, stojí na najpevnejšom základe. K tomuto svedectvu prispieva účinná podpora nebeskej moci. Najdobrotivejší Pán totiž aj blúdiacich svojou milosťou dvíha a pomáha im, aby mohli dôjsť k poznaniu pravdy (porov. 1 Tim 2, 4). Aj tých, ktorých priviedol z temnôt do svojho podivuhodného svetla (porov. 1 Pt 2, 9; Kol 1, 13), posilňuje svojou milosťou, aby vytrvali v onom svetle, a neopúšťa ich, ak ho neopustia oni sami. Preto údel tých, ktorí skrze nebeský dar viery priľnuli ku katolíckej pravde, je úplne iný ako tých, ktorí vedení ľudskými domnienkami nasledujú falošné náboženstvá. Tí totiž, ktorí prijali vieru pod učiteľským úradom Cirkvi, nemôžu mať vôbec žiaden oprávnený dôvod túto vieru meniť alebo spochybňovať. Preto vzdávajúc vďaky Otcovi, ktorý vás urobil súcimi mať účasť na podiele svätých vo svetle (Kol 1, 12), nezanedbávajme toľkú spásu (porov. Hebr 2, 3), ale s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery (Hebr 12, 2), sa držme neochvejnej nádeje, ktorú vyznávame (Hebr 10, 23).
a-repko.sk/knihy/1vatikan.htm
U.S.C.A.E.
- Nahlásit
Změnit komentář
Smazat komentář
nemá to že to majú modernisti v nej to sa nerovná Viere RKC pokúšajú sa o inú náplň Boh to takto dopustil však aj vy sám karikujete Cirkev
Viera sa nemení tým je povedané všetko
nehovorí o vykladačoch a čo vy robíte okolo jedného verša spriadate VÝKLAD a to taký že jeden osamotený verš výklad nepotrebuje už to samo je komentár a výklad verša protirečíte sám sebe Více
nemá to že to majú modernisti v nej to sa nerovná Viere RKC pokúšajú sa o inú náplň Boh to takto dopustil však aj vy sám karikujete Cirkev
Viera sa nemení tým je povedané všetko
nehovorí o vykladačoch a čo vy robíte okolo jedného verša spriadate VÝKLAD a to taký že jeden osamotený verš výklad nepotrebuje už to samo je komentár a výklad verša protirečíte sám sebe
Viera sa nemení tým je povedané všetko
nehovorí o vykladačoch a čo vy robíte okolo jedného verša spriadate VÝKLAD a to taký že jeden osamotený verš výklad nepotrebuje už to samo je komentár a výklad verša protirečíte sám sebe
U.S.C.A.E.
- Nahlásit
Změnit komentář
Smazat komentář
2. kapitola: Zjavenie
Tá istá svätá Matka Cirkev tvrdí a učí, že Boh, pôvodca a cieľ všetkých vecí, môže byť s istotou poznaný prirodzeným svetlom ľudského rozumu zo stvorených vecí. Veď to, čo je v ňom neviditeľné možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí (Rim 1, 20). Jeho múdrosti a dobrote sa však zapáčilo inou, a to nadprirodzenou cestou, zjaviť ľudskému rodu samého …Více
2. kapitola: Zjavenie
Tá istá svätá Matka Cirkev tvrdí a učí, že Boh, pôvodca a cieľ všetkých vecí, môže byť s istotou poznaný prirodzeným svetlom ľudského rozumu zo stvorených vecí. Veď to, čo je v ňom neviditeľné možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí (Rim 1, 20). Jeho múdrosti a dobrote sa však zapáčilo inou, a to nadprirodzenou cestou, zjaviť ľudskému rodu samého seba i svoje večné rozhodnutia, ako hovorí Apoštol: Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi. (Hebr 1, 1-2).
Vďaka tomuto božskému zjaveniu môžu všetci ľahko, s pevnou istotou a bez prímesi omylu poznať tie božské veci, ktoré za súčasných podmienok ľudského rodu sú pochopiteľné ľudskému rozumu. Z toho však neplynie, že zjavenie by bolo úplne nevyhnutné, ale to, že Boh vo svojej nekonečnej dobrote určil človeka pre nadprirodzený cieľ, aby mal účasť na božských dobrách, ktoré celkom presahujú chápanie ľudskej mysle; veď ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú (1 Kor 2, 9).
Toto nadprirodzené zjavenie je podľa viery všeobecnej Cirkvi vyhlásenej posvätným Tridentským snemom obsiahnuté v písaných knihách a nepísaných tradíciách, ktoré z úst samotného Krista alebo z vnuknutia Ducha Svätého prijali Apoštoli, a ktoré sa odovzdávali akoby z ruky do ruky, až sa dostali k nám (konc. Trid., zas. IV, dekr. 1). Úplné knihy Starého a Nového zákona so všetkými ich časťami, ako sú uvedené v dekréte toho istého koncilu, a ktoré obsahuje staré latinské vydanie Vulgáty, treba prijímať ako posvätné a kanonické. Cirkev ich má za posvätné a kanonické nie preto, že by boli zostavené čírou ľudskou usilovnosťou a potom schválené jej autoritou, ani iba preto, že obsahujú zjavenie bez omylu, ale preto, že sú spísané z vnuknutia Ducha Svätého a tak majú Boha za autora a ako také boli odovzdané samotnej Cirkvi.
Pretože však blahodarný dekrét svätého Tridentského snemu o výklade božského Písma, ktorý mal opovážlivcov udržať na uzde, je niektorými ľuďmi nesprávne vykladaný, obnovujeme tento dekrét a vyhlasujeme, že jeho zmysel je taký, že vo veciach viery a mravov, ktoré patria k budovaniu kresťanskej náuky, má byť ako správny prijímaný ten zmysel Svätého Písma, ktorého sa držala a drží svätá Matka Cirkev, ktorej prislúcha súdiť o správnom zmysle a výklade Písem Svätých. Preto nesmie nikto vykladať Písmo Sväté proti tomuto zmyslu alebo proti jednomyseľnému súhlasu Otcov.
a-repko.sk/knihy/1vatikan.htm
Tá istá svätá Matka Cirkev tvrdí a učí, že Boh, pôvodca a cieľ všetkých vecí, môže byť s istotou poznaný prirodzeným svetlom ľudského rozumu zo stvorených vecí. Veď to, čo je v ňom neviditeľné možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí (Rim 1, 20). Jeho múdrosti a dobrote sa však zapáčilo inou, a to nadprirodzenou cestou, zjaviť ľudskému rodu samého seba i svoje večné rozhodnutia, ako hovorí Apoštol: Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi. (Hebr 1, 1-2).
Vďaka tomuto božskému zjaveniu môžu všetci ľahko, s pevnou istotou a bez prímesi omylu poznať tie božské veci, ktoré za súčasných podmienok ľudského rodu sú pochopiteľné ľudskému rozumu. Z toho však neplynie, že zjavenie by bolo úplne nevyhnutné, ale to, že Boh vo svojej nekonečnej dobrote určil človeka pre nadprirodzený cieľ, aby mal účasť na božských dobrách, ktoré celkom presahujú chápanie ľudskej mysle; veď ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú (1 Kor 2, 9).
Toto nadprirodzené zjavenie je podľa viery všeobecnej Cirkvi vyhlásenej posvätným Tridentským snemom obsiahnuté v písaných knihách a nepísaných tradíciách, ktoré z úst samotného Krista alebo z vnuknutia Ducha Svätého prijali Apoštoli, a ktoré sa odovzdávali akoby z ruky do ruky, až sa dostali k nám (konc. Trid., zas. IV, dekr. 1). Úplné knihy Starého a Nového zákona so všetkými ich časťami, ako sú uvedené v dekréte toho istého koncilu, a ktoré obsahuje staré latinské vydanie Vulgáty, treba prijímať ako posvätné a kanonické. Cirkev ich má za posvätné a kanonické nie preto, že by boli zostavené čírou ľudskou usilovnosťou a potom schválené jej autoritou, ani iba preto, že obsahujú zjavenie bez omylu, ale preto, že sú spísané z vnuknutia Ducha Svätého a tak majú Boha za autora a ako také boli odovzdané samotnej Cirkvi.
Pretože však blahodarný dekrét svätého Tridentského snemu o výklade božského Písma, ktorý mal opovážlivcov udržať na uzde, je niektorými ľuďmi nesprávne vykladaný, obnovujeme tento dekrét a vyhlasujeme, že jeho zmysel je taký, že vo veciach viery a mravov, ktoré patria k budovaniu kresťanskej náuky, má byť ako správny prijímaný ten zmysel Svätého Písma, ktorého sa držala a drží svätá Matka Cirkev, ktorej prislúcha súdiť o správnom zmysle a výklade Písem Svätých. Preto nesmie nikto vykladať Písmo Sväté proti tomuto zmyslu alebo proti jednomyseľnému súhlasu Otcov.
a-repko.sk/knihy/1vatikan.htm
U.S.C.A.E.
- Nahlásit
Změnit komentář
Smazat komentář
poznámka výklad to je hranie sa zo slovíčkami nenechali ste ho ležať a urobili ste vysvetlenie zasa raz ste sa zamotali
polopravda je horšia ako zjavná lož a vy ich teda viete nasúkať to sa musí uznať hej hej a tú úplne dobrú orientáciu vidno na protestantizme tak ich duch vedie že si vzájomne protirečia a jeden tvrdí tomu druhému že to má od Ducha Svätého nejak to bez výkladovej autority …Více
poznámka výklad to je hranie sa zo slovíčkami nenechali ste ho ležať a urobili ste vysvetlenie zasa raz ste sa zamotali
polopravda je horšia ako zjavná lož a vy ich teda viete nasúkať to sa musí uznať hej hej a tú úplne dobrú orientáciu vidno na protestantizme tak ich duch vedie že si vzájomne protirečia a jeden tvrdí tomu druhému že to má od Ducha Svätého nejak to bez výkladovej autority rachlo ó akéto prekvapenie osobný vzťah je dôležitý ale to nie je pyšná svojvôľa vidíme ako taký "osobný vzťah" dopadá
hlavne keď ten najosobnejší možný ani nemajú kto môžeš pochopiť pochop
zasa to staré podsúvanie že Cirkev a osobný vzťah ku Kristovi sú si odporujúce pojmy no áno určite hlavne keď Cirkev je Kristus
polopravda je horšia ako zjavná lož a vy ich teda viete nasúkať to sa musí uznať hej hej a tú úplne dobrú orientáciu vidno na protestantizme tak ich duch vedie že si vzájomne protirečia a jeden tvrdí tomu druhému že to má od Ducha Svätého nejak to bez výkladovej autority rachlo ó akéto prekvapenie osobný vzťah je dôležitý ale to nie je pyšná svojvôľa vidíme ako taký "osobný vzťah" dopadá
hlavne keď ten najosobnejší možný ani nemajú kto môžeš pochopiť pochop
zasa to staré podsúvanie že Cirkev a osobný vzťah ku Kristovi sú si odporujúce pojmy no áno určite hlavne keď Cirkev je Kristus
U.S.C.A.E.
- Nahlásit
Změnit komentář
Smazat komentář
keby ste to nenapísali vtedy by ste k veršu nerobili výklad už to samo že nie je nič k vykladaniu je predsa výklad a to ten že to výklad nepotrebuje nádherná irónia ak by výklad nepotreboval čo mimochodom nie je pravda tak ak by ste boli dôsledný v tom čo tvrdíte ani nič o tom neoznámite
do roviny sugescie neskĺznem takže sa nevyjadrímVíce
keby ste to nenapísali vtedy by ste k veršu nerobili výklad už to samo že nie je nič k vykladaniu je predsa výklad a to ten že to výklad nepotrebuje nádherná irónia ak by výklad nepotreboval čo mimochodom nie je pravda tak ak by ste boli dôsledný v tom čo tvrdíte ani nič o tom neoznámite
do roviny sugescie neskĺznem takže sa nevyjadrím
do roviny sugescie neskĺznem takže sa nevyjadrím
U.S.C.A.E.
- Nahlásit
Změnit komentář
Smazat komentář
to je váš nekatolícky názor ten vám neberiem
U.S.C.A.E.
- Nahlásit
Změnit komentář
Smazat komentář
to je názor ak by som to mal brať za fakt tak zneuctím slová Pána Ježiša Krista v svätom Písme
U.S.C.A.E.
- Nahlásit
Změnit komentář
Smazat komentář
ja rátam s tým že ak ich ešte neviete narazíte na ne a sú tak známe že ich tu nebudem predsa opakovať
apredsasatoci
- Nahlásit
Změnit komentář
Smazat komentář
Ak neexistuje Cirkev, neexistuje Kristovo Mystické telo a Ježiš Kristus je klamár.
Pán Ježiš povedal: Do skončenia sveta som s vami!
Úbohý Joske.
Pýcha je sviňa hriech!
Pán Ježiš povedal: Do skončenia sveta som s vami!
Úbohý Joske.
Pýcha je sviňa hriech!
apredsasatoci
- Nahlásit
Změnit komentář
Smazat komentář
Nech je akokoľvek, je potrebné obrátenie!
Bez obrátenia nie je možná Spása!
Bez obrátenia nie je možná Spása!
Dnes slavíme svátek svatého patrona hasičů Floriana
sv. Florián
Florianus, m. Lauriaci
4. května, připomínka
Postavení: mučedník
Úmrtí: 304
Patron: hasičů, hrnčířů, kovářů, kominíků, sládků, bednářů zedníků, horníků; dále Horního Rakouska, Bologne, Krakova a celého Polska i některých obcí u nás; vzýván je jako ochránce proti suchu, ohni, povodním a neúrodě
Atributy: brnění, dům, hrnec …Více
Dnes slavíme svátek svatého patrona hasičů Floriana
sv. Florián
Florianus, m. Lauriaci
4. května, připomínka
Postavení: mučedník
Úmrtí: 304
Patron: hasičů, hrnčířů, kovářů, kominíků, sládků, bednářů zedníků, horníků; dále Horního Rakouska, Bologne, Krakova a celého Polska i některých obcí u nás; vzýván je jako ochránce proti suchu, ohni, povodním a neúrodě
Atributy: brnění, dům, hrnec, kámen, kámen mlýnský, korouhev, koruna, kříž, meč, oheň, orel, plamen, požár, praporec na kopí, řeka, škopek, vědro, voda, vojáci
Dle některých údajů se narodil v Cetii změněné ve Zeiselmauer (poději na St.Pőllten) u dnešní Vídně. Tenkrát ve III. stol. šlo o území Norika připojené k Římské říši. Tam také začínala jeho působnost. Florián se stal významným důstojníkem římské armády a prý i správcem provincie. Jeho sídlo bylo v jejím hlavním městě v Lauriacum (což je dnešní Enns v Rakousku). V Římě tehdy vládl Dioklecián, známý a krutý pronásledovatel křesťanů, k nimž Florián patřil. O jeho životě je plno legend a pověstí.
Do Lorch mělo být nebo už bylo uvězněno asi 40 křesťanů. Florián je chtěl zachránit a skončil u soudu, kde neohroženě vyznal svou víru. Císařský náměstek Akvilín (Aquilinus) ho odsoudil k smrti. Tomu prý řekl: "Sloužíce u vojska klaněl jsem se Bohu skrytě. Poslechnu ve věcech vojenských, ale jako křesťan se nedám nikým přinutit, abych zapřel Krista a klaněl se mrtvým modlám."
Legendární pojednání hovoří o jeho dvojím bičování, kterým se nepodařilo zlomit jeho věrnost ani oslabit jeho lásku. Proto mu pak prý ještě ze zad kleštěmi odtrhávali maso, někde se hovoří o stažení z kůže. Nakonec byl usmrcen tím způsobem, že mu k hrdlu byl uvázán těžký kámen, většinou se uvádí mlýnský, a byl shozen do řeky Emže, v níž se utopil.
Dle legendy voda poponesla tělo ke skále, kde na ně upozornil orel. Uvádí se také, že tělo bylo nalezeno křesťankou Valerií, která se postarala o pohřeb na území svého statku. Později došlo k přenesení ostatků. Nad hrobem sv. Floriána u Lince postavili pasovští biskupové v VIII.stol. kanonický klášter s kostelem sv. Floriána a pak byly kosterní ostatky mučedníka přeneseny do Říma a odtud je pro Krakov v roce 1183 dostal Kazimír II. s krakovským biskupem jako záštitu proti Rusům. Část ostatků z Polska získal také Karel IV. do chrámu sv. Víta v Praze. Části relikvií sv. Floriána se nacházejí i v jiných našich městech, např. v Olomouci u sv. Václava a v Havlíčkově Brodě. V kryptě klášterního kostela sv. Floriána u Lince je snad dosud vystaven mlýnský kámen vytažený z Emže jako relikvie.
Jak se stával i patronem našich měst, jeho obraz se objevoval i na obecních pečetích, na věžích i branách měst, na zvoničkách i na hospodářských objektech. Zvlášť na Hané ho z věží vzývali i hlásní. K prvním jeho atributům patří palma a meč, pak se přidávaly další: kříž na prsou a praporec. Nakonec se nejčastějším ztvárněním stal římský voják s korouhví v ruce, jak z nádoby v druhé ruce hasí hořící dům, hrad nebo kostel. Jako patron proti požárům a vodě představoval v dřívějších dobách častý námět pro výklenkové plastiky venkovských usedlostí. Legendární pojednání směřující k hasičství je prý ale výsledkem pozdních legend, např. že modlitbou v mládí zachránil hořící dům. První nádoby v jeho ruce prý měly obsahovat vodu života, která má hasit vyprahlost a zlo.
Patronem hasičů a ochráncem proti požárům se stal zřejmě prý až po XV. stol., samozřejmě nejspíš v souvislosti s tím, že vodou, v níž byl utopen, se hasí oheň. Jedno z pořekadel uváděných ve spojení s úctou ke sv. Floriánovi, zní: "Kde pálí ohně žár a vzrůstá hřích a svár, pomocník je nám dán, svatý Florián." Z toho plyne, že jeho přímluva může hasit i oheň zloby a nenávisti. Nezapomínejme, že toto hašení je neméně potřebné jako hašení požárů. A láskou se uhasí i oheň zloby.
zdroj: catholica.cz/?id=1364
sv. Florián
Florianus, m. Lauriaci
4. května, připomínka
Postavení: mučedník
Úmrtí: 304
Patron: hasičů, hrnčířů, kovářů, kominíků, sládků, bednářů zedníků, horníků; dále Horního Rakouska, Bologne, Krakova a celého Polska i některých obcí u nás; vzýván je jako ochránce proti suchu, ohni, povodním a neúrodě
Atributy: brnění, dům, hrnec, kámen, kámen mlýnský, korouhev, koruna, kříž, meč, oheň, orel, plamen, požár, praporec na kopí, řeka, škopek, vědro, voda, vojáci
Dle některých údajů se narodil v Cetii změněné ve Zeiselmauer (poději na St.Pőllten) u dnešní Vídně. Tenkrát ve III. stol. šlo o území Norika připojené k Římské říši. Tam také začínala jeho působnost. Florián se stal významným důstojníkem římské armády a prý i správcem provincie. Jeho sídlo bylo v jejím hlavním městě v Lauriacum (což je dnešní Enns v Rakousku). V Římě tehdy vládl Dioklecián, známý a krutý pronásledovatel křesťanů, k nimž Florián patřil. O jeho životě je plno legend a pověstí.
Do Lorch mělo být nebo už bylo uvězněno asi 40 křesťanů. Florián je chtěl zachránit a skončil u soudu, kde neohroženě vyznal svou víru. Císařský náměstek Akvilín (Aquilinus) ho odsoudil k smrti. Tomu prý řekl: "Sloužíce u vojska klaněl jsem se Bohu skrytě. Poslechnu ve věcech vojenských, ale jako křesťan se nedám nikým přinutit, abych zapřel Krista a klaněl se mrtvým modlám."
Legendární pojednání hovoří o jeho dvojím bičování, kterým se nepodařilo zlomit jeho věrnost ani oslabit jeho lásku. Proto mu pak prý ještě ze zad kleštěmi odtrhávali maso, někde se hovoří o stažení z kůže. Nakonec byl usmrcen tím způsobem, že mu k hrdlu byl uvázán těžký kámen, většinou se uvádí mlýnský, a byl shozen do řeky Emže, v níž se utopil.
Dle legendy voda poponesla tělo ke skále, kde na ně upozornil orel. Uvádí se také, že tělo bylo nalezeno křesťankou Valerií, která se postarala o pohřeb na území svého statku. Později došlo k přenesení ostatků. Nad hrobem sv. Floriána u Lince postavili pasovští biskupové v VIII.stol. kanonický klášter s kostelem sv. Floriána a pak byly kosterní ostatky mučedníka přeneseny do Říma a odtud je pro Krakov v roce 1183 dostal Kazimír II. s krakovským biskupem jako záštitu proti Rusům. Část ostatků z Polska získal také Karel IV. do chrámu sv. Víta v Praze. Části relikvií sv. Floriána se nacházejí i v jiných našich městech, např. v Olomouci u sv. Václava a v Havlíčkově Brodě. V kryptě klášterního kostela sv. Floriána u Lince je snad dosud vystaven mlýnský kámen vytažený z Emže jako relikvie.
Jak se stával i patronem našich měst, jeho obraz se objevoval i na obecních pečetích, na věžích i branách měst, na zvoničkách i na hospodářských objektech. Zvlášť na Hané ho z věží vzývali i hlásní. K prvním jeho atributům patří palma a meč, pak se přidávaly další: kříž na prsou a praporec. Nakonec se nejčastějším ztvárněním stal římský voják s korouhví v ruce, jak z nádoby v druhé ruce hasí hořící dům, hrad nebo kostel. Jako patron proti požárům a vodě představoval v dřívějších dobách častý námět pro výklenkové plastiky venkovských usedlostí. Legendární pojednání směřující k hasičství je prý ale výsledkem pozdních legend, např. že modlitbou v mládí zachránil hořící dům. První nádoby v jeho ruce prý měly obsahovat vodu života, která má hasit vyprahlost a zlo.
Patronem hasičů a ochráncem proti požárům se stal zřejmě prý až po XV. stol., samozřejmě nejspíš v souvislosti s tím, že vodou, v níž byl utopen, se hasí oheň. Jedno z pořekadel uváděných ve spojení s úctou ke sv. Floriánovi, zní: "Kde pálí ohně žár a vzrůstá hřích a svár, pomocník je nám dán, svatý Florián." Z toho plyne, že jeho přímluva může hasit i oheň zloby a nenávisti. Nezapomínejme, že toto hašení je neméně potřebné jako hašení požárů. A láskou se uhasí i oheň zloby.
zdroj: catholica.cz/?id=1364
Hermenegild
- Nahlásit
Změnit komentář
Smazat komentář
Keď je na sv. Floriána veľa vetrov, bude veľa ohňov, hovorí príslovie.
Z denní liturgie
liturgie.cz/misal/05velikonoce/05_02.htm
1. čtení:
Čtení ze Skutků apoštolů.
Do Lystry přišli židé z Antiochie a z Ikónia, přemluvili dav a začali Pavla kamenovat. Pak ho vyvlekli ven z města, protože mysleli, že už je mrtvý. Když ho však učedníci obstoupili, vstal a šel zase do města. Ale na druhý den odešel s Barnabášem do Derbe. Také v tomto městě hlásali radostnou zvěst …Více
Z denní liturgie
liturgie.cz/misal/05velikonoce/05_02.htm
1. čtení:
Čtení ze Skutků apoštolů.
Do Lystry přišli židé z Antiochie a z Ikónia, přemluvili dav a začali Pavla kamenovat. Pak ho vyvlekli ven z města, protože mysleli, že už je mrtvý. Když ho však učedníci obstoupili, vstal a šel zase do města. Ale na druhý den odešel s Barnabášem do Derbe. Také v tomto městě hlásali radostnou zvěst a získali mnoho učedníků. Potom se vrátili do Lystry, Ikónia a do Antiochie. Utvrzovali tam učedníky a povzbuzovali je, aby byli ve víře vytrvalí, protože do Božího království vejdeme jen tehdy, když hodně vytrpíme. V jednotlivých církevních obcích jim po modlitbě a postu ustanovili starší a poručili je Pánu, v kterého uvěřili. Potom prošli Pisídií a Pamfýlií a hlásali slovo Páně v Perge. Pak odešli do Atálie. Odtamtud odpluli lodí do Antiochie, kde byli kdysi doporučeni milosti Boží k dílu, které teď ukončili. Když tam přišli, svolali církevní obec a vypravovali, co všechno Bůh s nimi vykonal a jak otevřel bránu k víře pohanům. A zůstali pak s (tamějšími) učedníky delší čas.
Sk 14,19-28
Žalm:
Ať tvoji zbožní, Hospodine, vypravují o slávě tvé vznešené říše.
Nebo: Aleluja.
Ať tě chválí, Hospodine, všechna tvá díla
a tvoji zbožní ať tě velebí!
Ať vypravují o slávě tvého království,
ať mluví o tvé síle!
Aby poučili lidi o tvé moci,
o slávě tvé vznešené říše.
Tvé království je království všech věků
a tvá vláda trvá po všechna pokolení.
Ať má ústa hlásají Hospodinovu chválu,
vše, co žije, ať velebí jeho svaté jméno po všechny věky!
Zl 145
Evangelium:
Jan 14,27-31a
liturgie.cz/misal/05velikonoce/05_02.htm
1. čtení:
Čtení ze Skutků apoštolů.
Do Lystry přišli židé z Antiochie a z Ikónia, přemluvili dav a začali Pavla kamenovat. Pak ho vyvlekli ven z města, protože mysleli, že už je mrtvý. Když ho však učedníci obstoupili, vstal a šel zase do města. Ale na druhý den odešel s Barnabášem do Derbe. Také v tomto městě hlásali radostnou zvěst a získali mnoho učedníků. Potom se vrátili do Lystry, Ikónia a do Antiochie. Utvrzovali tam učedníky a povzbuzovali je, aby byli ve víře vytrvalí, protože do Božího království vejdeme jen tehdy, když hodně vytrpíme. V jednotlivých církevních obcích jim po modlitbě a postu ustanovili starší a poručili je Pánu, v kterého uvěřili. Potom prošli Pisídií a Pamfýlií a hlásali slovo Páně v Perge. Pak odešli do Atálie. Odtamtud odpluli lodí do Antiochie, kde byli kdysi doporučeni milosti Boží k dílu, které teď ukončili. Když tam přišli, svolali církevní obec a vypravovali, co všechno Bůh s nimi vykonal a jak otevřel bránu k víře pohanům. A zůstali pak s (tamějšími) učedníky delší čas.
Sk 14,19-28
Žalm:
Ať tvoji zbožní, Hospodine, vypravují o slávě tvé vznešené říše.
Nebo: Aleluja.
Ať tě chválí, Hospodine, všechna tvá díla
a tvoji zbožní ať tě velebí!
Ať vypravují o slávě tvého království,
ať mluví o tvé síle!
Aby poučili lidi o tvé moci,
o slávě tvé vznešené říše.
Tvé království je království všech věků
a tvá vláda trvá po všechna pokolení.
Ať má ústa hlásají Hospodinovu chválu,
vše, co žije, ať velebí jeho svaté jméno po všechny věky!
Zl 145
Evangelium:
Jan 14,27-31a