Obrátenie židov na katolicizmus, bude znamením druhého príchodu Ježiša Krista

Pán Ježiš povedal, že k obráteniu Izraela musí dôjst ešte pred Ježišovym druhým návratom. Vysvetlil mi, že židia sú jeho vyvolený národ. Katolíci sú zaštepení do stromu vyvolenych ako ich adoptované deti. Zidia sú naši starší bratia. Musíme uznat ich postavenie, aj keď ešte neveria.
Ježiš povedal, ze židovsky národ bol vybraný nielen pre Ježišovo vtelenie, ale aj pre jeho druhy príchod.
Zidia sú tí, ktorí pripravia cestu Pánovi, ked' znova príde.

Na samom konci budú Židia, ale i protestanti masívne konvertovat na katolicizmus.
Pomazanie Duchom Svätym ich zavolá spät k Bohu. Stane sa to takmer zo dňa na deň podobne, ako padol Berlínsky múr. Ked' sa obrátenie začne nastane medzi židmi veľa zmätku. Mnohí z nich sa budú navzájom vraždiť.
Masové konvertovanie zidovského národa na katolicizmus je poslednym zvonením, ktoré oznamuje:,Jezis prichádza.

Pravá Cirkev bude žiť prakticky v podzemí ako na začiatku krestanstva. Židia zachránia Katolícku cirkev pred velkym odpadlíctvom. Tieto znamenia nám dá Pán. Povedal to. Citát od Marino Restrepo, sv. Pavol nášho storočia. Kňaz Dominik Chmielewski: z knihy VAROVANIE A OSVIETENIE SVEDOMIA. Christine Watkins.

- Panna Mária obrátila židovského ateistu na katolicizmus. Bol zaprisahaným nepriateľom Boha a kat. Cirkvi. Ktorý bytostne nenávidel všetko katolícke a s obľubou sa verejne rúhal. Ale jedného dňa si pre neho osobne prišla Panna Mária a on sa stal šíriteľom slávy jej, aj jej Syna. Ja som ju videl! Ako Panna Mária obrátila židovské…

- KTORÁ CIRKEV JE PRAVÁ?
- Panna Mária, posol posledných časov
- Duchovná obnova s MARINOM RESTREPOM

- Víťazstvo Nepoškvrneného Srdca Panny Márie

- Židovská nevyhlášená válka lidstvu

Dnes je Marino Restrepo oslavovaný ako nový svätý Pavol nášho storočia. Od roku 1999 cestuje po celom svete ako katolícky laický misionár a ohlasuje evanjeliové posolstvo. Veľmi rád poviem, že táto kniha by mala byť čo najviac rozšírená pre Božiu slávu!“„Táto knižka je autentický Boží šperk.Ramón C. Arguelles STL, emeritný arcibiskup

Narodil som sa v malom kolumbijskom mestečku Anserma vysoko v Andách. Moji dedovia z otcovej i matkinej strany boli mocní patriarchovia, ktorí vlastnili veľké kávové plantáže. Preto sú členovia mojej užšej i širšej rodiny pestovateľmi kávy. Moji rodičia mali desať detí, z ktorých prežilo osem. Ja som číslo šesť. Moji dvaja starší bratia zomreli veľmi mladí. Moji strýkovia a tety boli ešte plodnejší. Mali pätnásť až dvadsať detí, takže som mal dokopy 92 bratancov a sesterníc. Naša rodina je skôr ako kmeň a naša katolícka viera sa dedí už mnoho generácií, takže som nikdy nemusel chodiť ďaleko, aby som našiel Boha alebo kamaráta.

Keď som mal štrnásť, poslali ma do Bogoty, aby som si dokončil stredoškolské vzdelanie. Bogota je hlavným mestom Kolumbie. V tom čase boli 60. roky a veľa mojich priateľov svoju katolícku vieru jednoducho zanechalo. Urobil som to aj ja. Bolo to ľahké. Nikto nám nepovedal, že sa to dá aj inak. V šestnástich som sa dostal do skupiny mladých amerických hipisáčiek, ktorí boli tri mesiace v Kolumbii. Jednou z nich bolo modrooké americké dievča menom Donna. Zoznámila ma s marihuanou, „oslobodením“ od „establišmentu“ a so všetkým, čo vedela o sexe. Prestal som veriť v Boha.

Od marihuany som rýchlo prešiel k LSD, meskalínu a PCP. A potom som tieto drogy predával. Úplne som sa ponoril do východného pohanstva, sveta rôznych guru, tarotových kariet, metafyziky, okultizInu, mágie a veštenia. Naplno som sa vrhol do všetkých duchovne jedovatých prúdov, ktoré boli v 70. rokoch známe ako hnutie „New Age“

V priebehu nasledujúcich štyroch rokov som mal nespočetné množstvo vzťahov s mnohými „Donnami“, ktoré prišli na návšte. vu z celých Spojených štátov, a s podobným počtom „Márií“ z mojej vlastnej krajiny. Koncom 60. rokov som celý jeden rok chodil s jed. ným kolumbijským dievčaťom bez toho, aby som mal ďalšie vzťa V tom čase to pre mňa bolo nenormálne. Zdalo sa mi, že sme pre stvorení. Keď som mal dvadsať, otehotnela. Väčšina jej rodiny sa gažovala v politike. Pracovali pre vládu a žili životným štýlom, ktorý naša mladá generácia nenávidela. Jej rodina nás zasa považovala za odpadky sveta. Rodičia oboch z nás boli katolíci, a preto vyžadovak, aby sme mali svadbu v kostole. Vzali sme sa teda v katolíckom kos. tole v Bogote, ale v manželstvo sme neverili. Niekoľko dní po svadbe nám príbuzní mojej nevesty navrhli, aby sme sa presťahovali do Ne. mecka. Vraveli, že nám tam pomôžu nájsť si prácu. Pravda však bola taká, že nás chceli poslať čo najďalej, aby sme nemohli poškodiť ich dobrú povesť.

V Nemecku som začal študovať na Univerzite v Hamburgu. Stal som sa hercom a hudobným skladateľom. Žili sme tam niečo vyše šesť rokov. Moja manželka zatiaľ porodila dvoch synov. Drahé ROCK koncerty, na ktoré sme chodili ako manželia, boli počas celého pobytu našou jedinou zábavou. Šli sme tam, keď sme nakrmili naše bábätká. Preto sme nemali peniaze na nič iné. Nám to však bolo jedno.

Hoci sme sa o seba starali a dôverne sa poznali, náš život i zväzok sa postupne zmenil. Manželka začala cítiť nostalgiu za svojimi koreň mi a ja som sa čoraz viac angažoval vo svojom umeleckom, psychedelickom svete. V roku 1976 sme sa rozhodli vrátiť do Kolumbie a pár mesiacov na to sme sa rozišli.

Odišiel som do USA a nejaký čas som strávil na Floride a v New Yorku. Pracoval som v divadle. So srdcom naplneným úzkosťou, ktoré bolo spôsobené odlúčením od detí a manželky, som sa ponoril do zmäteného a povrchného sveta barov, kokaínu a žien rovnako dekadentných ako ja. O dva roky neskôr ma moje umelecké styky a známosť v New Yorku priviedli do Hollywoodu. Ten istý duch, ktorý ma cez se% priviedol do Donninho sveta a ktorý mi v roku 1967 podal prvú dáv“ ku marihuany, naďalej poháňal môj život. Nasledujúcich 29 rokov sor?

pracoval v zábavnom priemysle ako herec, režisér, producent a skla“ dateľ. Potuloval som sa v hollywoodskej mekke drog, žiadostivostí a New Age.

V polovici 70. rokov, keď som žil v Hollywoode, som podpísaj zmluvu s CBS Records v New Yorku. Cestoval som s kapelou po mno“ hých krajinách, propagoval som hudbu a produkoval platne. Mal som peniaze, slávu a moc. Naozaj som veril, že som ten najlepší človek v meste. Bol som otrokom New Age. Zariadil som si dom pomocou starého čínskeho umenia feng šuej. Moja pohovka smerovala na sever, moja posteľ na juh a moje zrkadlo vedľa vchodových dverí odrážalo kryštál smerom doprava. Vďaka tomu mohla „univerzálna energia“ prúdiť správnym smerom. Okrem toho som sa venoval rôznym „energiám“, „vedomostiam“ a „kozmickým silám“ prostredníctvom sviečok, astrológie, horoskopov či psychotroniky. Dodržiaval som všetky povery, ktoré som si priniesol zo svojej kultúry, a nezabúdal som ani na tie, ktoré som sa naučil v krajinách, ktoré som navštívil Všetko bolo v mojich očiach ziskom.

Diabol samozrejme dbal o to, aby sa všetko, čoho som sa dotkol, zmenilo na svetový úspech. Bol veľmi bystrý. Vďaka tomu som si myslel, že moje ezoterické praktiky sú správne a dobré. Keď som navštívil svojich katolíckych príbuzných, ktorí mali finančné problémy, poradil som im: „Robte to, čo robím ja, použite tieto kryštály...“ Ich odpoveďou bolo prežehnanie sa. Potom utiekli. „Títo ľudia sú takí smiešni,“ myslel som si. „Žijú v temnej dobe.“

V tme som však žil ja, hoci som veril, že prebývam v najjasnejšom svetle. Lucifera, ktorý bol oblečený ako anjel svetla, som nedokázal odhaliť, pretože som kráčal priamo vedľa neho. Jediný človek, ktorý bol schopný vniesť do môjho života Božiu perspektívu, bola moja matka. Ako náhradu za moje zriedkavé návštevy Kolumbie letela každý rok alebo dva do Kalifornie, aby ma navštívila. Vždy mi povedala: „Tvoje peniaze a úspech na mňa nerobia veľký dojem. Veľmi sa obáVam o tvoju dušu, Marino. Ak zomrieš v tomto druhu života, aký teraz Žiješ, budeš zatratený.“ Pre moju rodinu bolo nepredstaviteľné, že som stratil vieru a neveril v Ježiša. Po návrate domov moja matka jednoducho povedala: „Veľa sa modlite za Marina.“

Varovanie mojej matky vo mne hlboko rezonovalo. Napriek tome som sa nechystal poslúchnuť ju. Mal som toho na rováší prílié veľa. Okrem toho som katolíkov považoval za akési staromódne plemeno, ktoré sa odo mňa malo čo učiť. Ako mohli stále veriť v také veci ako

peklo? Aký poverčivý, neľudský a absurdný koncept! Kedykoľvek som sa v rozhovore dostal k tejto téme, nahlas som vyjadril svoje názory.

Niekoľko mesiacov po podpísaní zmluvy s CBS Records (teraz je to Sony Music), za mnou z Kolumbie pricestovala moja manželka na nečakanú návštevu. Povedala mi, že má rakovinu. Správa o jej diag. nóze ma zasiahla. Napriek niekoľkoročnému odlúčeniu sme sa tešili zo vzájomného záujmu a blízkeho priateľstva, pretože sme sa dobre poznali. Neexistovali medzi nami žiadne tajomstvá.

Onedlho po jej návšteve sme sa rozhodli, že bude pre našich chkao. cov lepšie, keď sa ku mne presťahujú. Teraz už boli v puberte. Prvé roky života s nimi boli pre mňa veľmi ťažké. Často som chodil na hudobné turné, ale táto nová zodpovednosť ma prinútila opustiť mnohé z mojich ničivých návykov. Samozrejme, okrem okultných praktík, ktoré som považoval za neškodné. Nikdy som si nemyslel, že všetky tie povery, ktoré som si osvojil, sa pre moje okolie stanú hrozivými Bál som sa prejsť popod rebrík. Keď mi čierna mačka skrížila cestu, vyhol som sa jej. Zmenil som sa na idiota.

V roku 1992 som sa dostal do obdobia strát. V tom roku mi po veľkom utrpení zomrela manželka. V roku 1993 zomrel pri nehode v člne môj najmladší brat. Stalo sa to na ostrove Antigua. Jeho telo sa nikdy nenašlo. O šesť mesiacov zomrel na krvácanie do mozgu môj otec. V roku 1996 sa môj posledný žijúci brat zastrelil počas hádky s manželkou. Predtým sa opil na večierku v Bogote. V tom čase bola moja matka vážne chorá. Bola vychudnutá a unavená zo všetkých rodinných tragédií. O dva mesiace mi zomrela v náručí po trojhodinovej extáze, počas ktorej znovu prežívala a prerozprávala celý svoj život.

O rok neskôr, v roku 1997, som sa vrátil do Kolumbie, kde som strávil Vianoce so štyrmi zostávajúcimi sestrami. Všetky boli praktizujúce katolíčky. Naša rodina odchádzala v rýchlom tempe. Zdalo sa, že nás Boh môže kedykoľvek vziať. Jedna z mojich sestier, ktorá ocho

rela, bola presvedčená, že je na rade. Spýtala sa, či by sme mohli ísť

do kostola, aby sme sa pomodlili vianočnú novénu k Pražskému Jeguliatku.“ Je to zvláštna pobožnosť, ktorá bola v Cirkvi kedysi rozšígená. V krajinách ako Kolumbia a Filipíny je stále obľúbená. Novéna sa začína 16. decembra a končí 24. decembra, keď sa v kostole Ježiško slávnostne uloží do jasličiek.

Uplynulo tridsaťtri rokov, čo som naposledy vkročil do katolíckeho kostola. Neveril som ničomu. Šiel som len potešiť svoje sestry, hlavne tú, ktorá verila, že čoskoro zomrie. Kňaz na úvod novény povedal: „Tomu, kto sa modlí túto novénu so zbožnosťou a vierou, Ježiško udelí milosť.“ To zaujalo moju chamtivosť. „Možno z toho dieťaťa niečo dostanem,“ pomyslel som si. Sestry, ktorá sedela vedľa mňa, som sa spýtal: „Aké mocné je toto dieťa?“

Porozprávala mi svedectvá o mnohých zázrakoch, ktoré sa udiali vdaka novéne. Povedal som si: „To znie dobre.“ Tento Ježiško bol v mojom ponímaní ako mágia — ďalšia „sila“, ktorá mi ponúkne šťastie 4 úspech. Dávno som stratil pochopenie pre milosť.

„Poprosím Ježiška, aby mi zmenil život,“ rozhodol som sa. Plán som si nechal pre seba. Ježiška som požiadal, aby mi dal príležitosť odisť do dôchodku s kopou peňazí. Chcel som prežiť zvyšok života ako kráľ s aspoň tromi ženami na ostrove v Indonézii, ktorý som videl na obrázkoch.

„Urob to s veľkou vierou,“ povedala sestra.

„stav sa. Stav sa,“ odpovedal som.

Bol som presvedčený, že Ježiško na moju žiadosť odpovie. Netušil som, Že sa skutočne rozprávam s Bohom a že odpovie na moju modlitbu. Skutočne zmení môj život, ale urobí to svojím spôsobom. Novénu som dokončil na Štedrý večer. Na Prvý sviatok vianočný som po hostine s priateľmi a príbuznými o polnoci nastúpil do svojho Land Cruiseru s jedným zo svojich synovcov. Šli sme na kávovú plantáž môjho strýka, aby sme tam prenocovali. Môj strýko mal vždy otvorenú bránu, keď ma očakával. Keď som videl, že je zatvorená, bol som prekvapený. Zastavil som auto a požiadal synovca, aby vystúpil a otvoril bránu.

— Pozri marinorestrepo.com/about-us.html.

Vtedy z tmy vyskočilo šesť mužov s kapucňami. Držali samopa. ly. Násilím otvorili dvere auta a zatlačili môjho synovca na zadné se. dadlo. Vytiahli ma z džípu a zviazali mi ruky. Na hlavu mi nasadili látkovú kuklu a strčili ma na zadné sedadlo k synovcovi.

Všetci šiesti sa napchali do môjho džípu, v ktorom vodič odišiel z mesta. Jazdil nebezpečne rýchlo. Keď sme zastavili, z auta vystúpili štyria muži s kapucňou a vzali ma so sebou. Zvyšní dvaja odišli s mo. jím synovcom. Neskôr som sa dozvedel, že v tú istú noc nechali môj. ho synovca aj s autom na plantáži s cukrovou trstinou. Bol v bezpečí, ale ja som sa oňho stále bál.

Muži sa pohybovali rýchlo. Okolo pása mi uviazali dobytčie lano, Jeden z nich držal lano spredu a druhý zozadu. Potom ma prinútili behať celú noc po horách. Ruky som mal stále zviazané za chrbtom. Na hlave som mal akrylovú kuklu, ktorá ma dusila. Nič som nevidel, Keď sme konečne zastali, hodili ma do niečoho, čo podľa ozveny znelo ako opustená farmárska miestnosť. Pri východe slnka ma stále priviazaného a s kuklou na hlave strčili do auta. Nasledujúcich pár hodín som znášal hrboľatú jazdu so zaviazanými rukami. Nemohol som sa oprieť a nič som nevidel. „Musíme zmeniť miesto,“ začul som jedného z nich. „Hľadajú ho policajti a armáda.“

Opäť som musel kráčať niekoľko hodín cez noc. Tentoraz som začul desivé zvuky džungle, ktoré len zväčšili moju paniku. Rýchla jazda autom spôsobila, že som mal pomliaždené a zakrvavené telo. Vlhkosť mi sťažovala dýchanie cez kuklu a nedostatočná cirkulácia krvi mi spôsobovala prenikavé bolesti na chrbte a v rukách. Alkohol, ktorý som posledné tri dni konzumoval na vianočných oslavách, mi tiež ubral energiu. Pri každom kroku som mal pocit, že sa blížim k infarktu.

Keď sa táto hrôzostrašná odysea džungľou skončila, hodil ma jeden z mužov do jaskyne. Keď moje telo narazilo na podlahu, začul som akési trepotanie. Rýchlo som si uvedomil, že som obklopený stovkami netopierov. Nevedel som, čo bolo horšie: zápach jaskyne alebo spíška netopierích výkalov, ktoré pokrývali zhnitú podlahu. Zakaždým, keď som sa pohol, som netopiere vyrušil. Odvšadiaľ na mňa pršali výkaly. Túto hrôzu zväčšovali tisíce chrobákov, ktoré sa Z výkalov začali plaziť na moje šaty. Hrýzli ma od hlavy po päty. Celé moje telo bolo čoskoro pokryté rôznymi druhmi bodnutia hmyzom. Niektoré som cítil ako elektrický šok, iné mi spôsobili veľké zápalové škvrny a ďalšie ma hrozne svrbeli. Poškrabať som sa však nemohol, jebo som mal stále zviazané ruky.

Na tretí deň som začal volať na svojich únoscov v domnení, že py ma mohli dostať z jaskyne. Dúfal som, že keď budem vonku, bu“ jem mať šancu ujsť. Kričal som na nich, ale môj hlas bol slabý kvôli vnave. Po nejakom čase prišiel jeden z mužov. Vytiahol ma z jaskyne za nohy a strhol mi kuklu. Nechal ma ležať na zemi. Bol som ako bez života. „Chceš niečo jesť?“ spýtal sa ma. Neodpovedal som. Moje oči boli opuchnuté od rôznych bodnutí hmyzom a oslepené po mnohych dňoch úplnej tmy. Vyžadovali si čas, aby sa otvorili a prispôsobili svetlu. Keď som ich konečne otvoril, dostal som ešte väčší strach.

Posadil som sa a pozrel sa naspäť do jaskyne. Uvidel som niečo, čo vyzeralo ako morbídne štádium rozľahlých pavučín. Boli pokryté zeleným slizom. Pomaly som začal pozorovať tie najväčšie a najchlpatejšie pavúky, aké som kedy videl. Zdalo sa, že vedia, že sa na nich pozerám. S hrôzou som si všimol, že som urobil veľkú dieru v jednej z väčších a hrubších pavučín. Ležal som tam posledné tri dni! Všetko, čo som chcel urobiť, bolo bežať. Bolo mi jedno, či ma zastrelia. Ale nemohol som ani len vstať. Môj krvný obeh bol veľmi slabý. Potom mi muž dal kuklu a strčil ma opäť do jaskyne.

Raz za deň mi jeden z únoscov ponúkol jedlo, ale jesť som odmietal. Zúfalo som chcel zomrieť. Vysvetlil mi, že mi dávajú to, čo našli v džungli. Skupina, ktorá si ma mala vyzdvihnúť, totiž ešte neprišla. Nepovedal mi, na koho čakajú, ani to, čo so mnou plánujú urobiť. Neodvážil som sa klásť Žiadne ďalšie otázky.

Každý deň som bol čoraz slabší, nahnevanejší a zúťalejší. Chcel som tých mužov jednoducho zabiť. Druhou alternatívou bolo nájsť spôsob, ako ujdem alebo ako zomriem. Nakoniec som sa rozhodol skúsiť nabrať trochu energie. Začal som jesť divoké plody a korene a piť vodu Zdžungle, ktorú mi dávali. Na pätnásty deň ma vyviedli z jaskyne. (Čas som sledoval až do 21. dňa únosu.) Ocitol som sa medzi takmer 80 Miarxistickými gerilovými povstalcami vo vojenských uniformách, ktotí mali asi 14 až 21 rokov. Boli členmi revolučnej skupiny FARC a tvrdili, že nasledujú akúsi ideológiu. Boli to však obyčajní zločinci. Okam. žite som si uvedomil, že ma armáda prestala hľadať. Títo rebeli sa totiž mohli voľne pohybovať bez toho, aby sa museli skrývať.

Asi 30 ročný veliteľ tábora FARC začal chodiť do kruhu. Ukazova]j svoju moc a tvrdil, že ma kúpili od prvých únoscov. Mal som jeho sku. pine zaplatiť vysoké výkupné. Toľko peňazí som však nemal. On tvrdil, že je to len malá časť môjho majetku. Museli predpokladať, že som bo. hatý, lebo som bol v televízii a vo filmoch. Navyše som bol príbuzným popredných majiteľov kávových plantáží, ktorých roky prenasledovali,
Tento „veliteľ“ podobný karikatúre vedel, kde sú moje sestry. Za. šiel až tak ďaleko, že mi ukázal zoznam ich mien, adries a telefón. nych čísel. Keby som im odmietol dať peniaze, moje sestry by jednu po druhej zabili. Vedel som, že ľudský život pre nich nič neznamená, Ani na chvíľu by neváhali dotiahnuť svoju hrozbu do konca. Všetko, čo veliteľ hovoril, oslavovala svorka podvyživených šakalov. Smialí sa, Obklopovali ma a čakali na svoju korisť. V tomto absurdnom procese v nočnej džungli moje emócie divoko oscilovali medzi hnevom a strachom, statočnosťou a bolestivým zúfalstvom.

Moji pôvodní únoscovia boli z mojej dediny. Poznal som ich rodinu. Nedarilo sa im v obchode s drogami a svoje dlhy splácali únosmi ludí. Veliteľ FARC povedal, že ma títo únoscovia chceli po zaplatení výkupného zabiť, lebo pochádzali z tej istej oblasti. Obávali sa, že za nimi pôjdem. Keďže som videl ich tváre, mojím rozsudkom bola smrť.
Veliteľ nariadil, aby ma dali do jaskyne. Jeden z mužov mi opäť nasadil kapucňu. Tentoraz mi zviazali ruky spredu, čo mi poskytlo iba akú-takú úľavu. V jaskyni som sa cítil úplne zničený. Nemal som žiadnu nádej, že sa von dostanem živý. Myslel som na svojich chlapcov, ktorí sa báli o môj život. Už nemali otca. Myslel som na svoje sestry. Myslel som na celú svoju rodinu, ktorá teraz bola v nebezpečenstve smrti, Stratil som doslova všetko. Moja existencia sa zmenila na prach. Dosiahol som dno, ak sa také miesto vôbec dá nazvať dnom.

Zúfalo som sa snažil získať nejakú moc, akéhosi sprievodcu alebo čokoľvek, čo by mi pomohlo v tejto agónii. Hľadal som pomoc vo východných filozofiách, ktoré som si vážil ako hlboké a úžasné veci. Ale magické formulky, metafyzické poznanie okultizmu, mantry, kryštály, mystické amulety z celého sveta mi nič neponúkali. Všetky tie duchovné veci, pre ktoré som žil, ma teraz nechali na mizine. Moja myseľ putovala až do mojich raných rokov. Pokúsil som sa vybaviť si modlitby, ktoré som sa modlil v kostole a v škole, ale nemohol som si zpomenuť ani na „Otčenáš“. Nič,

Moje osvietenie svedomia
Prave vtom okamihu, keď som bol ako človek úplne zničený, vstúpil do môjho života Boh. Celú noc, asi osem alebo deväť hodín, ma Pán držal v mystickom objatí. Prešiel som osvietením svedomia, po ktorom nasledovalo mimoriadne vliatie jeho učenia, ktoré spomeniem neskôr, keď budem hovoriť o tom, čo sa stalo počas môjho osvietenia. (Hoci budem pri opise osvietenia často používať slová „Pán mi ukázaľ, vskutočnosti som až po jeho skončení pochopil, že jeho zdrojom je Ježiš. V tom čase som totiž nevedel, kto je Pán.)

Keď som ešte stále vnímal realitu a uvedomoval si, že som v jaskyni, vstúpil som do tajomného a nekonečného stavu, v ktorom som nevnímal čas ani priestor. V tejto oblasti živého vedomia som prehodnotil celý svoj hriešny život. Zrazu som sa videl vo veku troch rokov. Uháňal som na trojkolke okolo starej terasy môjho domova v Kolumbii, ktorý bol postavený v španielskom štýle. S palicou v ruke som bil ozdobné rastliny a poškodzoval črepníkové kvety. V pozadí som počul hlas niekoho, možno slúžky, ako mi hovorí, aby som prestal. „Asi som sa zbláznil,“ pomyslel som si. „Vo veku 47 rokov znova prežívam svoj život v troch rokoch.“

Skamenený som uvažoval: „Iri hodiny predtým, ako mama zomrela, hovorila o celom svojom živote. Asi zomieram tak ako moja matka.“ Potom prišla myšlienka: „Nie, možno mám halucinácie, pretože Mna už pätnásť dní hryzie jedovatý hmyz.“ Niečo hlboko vo vnútri mi však hovorilo opak. Táto skutočnosť bola príliš záhadná, príliš veľká, Čiadna z mojich racionálnych úvah nemohla vysvetliť to, čo som pre: tval. A tak som sa vzdal. Už som sa to nesnažil pochopiť. Moju myset by ani len nenapadlo, že osvietenie pochádza od Boha.
keď som bol svedkom scén zo svojho detstva, videl som, ako som krok sa krokom čora? viac pripútaval k vonkajšiemu svetu. Opúštak som vzťah s Duchom Svätým, ktorý prestúpil celú moju existenciu . Videl som, ako hlboko som sa pripútal k svojmu prostrediu, k hmotnému majetku a k ľuďom vo svojom živote. Kultúra, do som sa narodil, ma zas vystavila nespútanej sexuálnej nečistote, U> V ranom veku som sa sám so sebou začal venovať intenzívnym sexa. úlnym aktivitám. Stratil som pocit radosti, bezpečia a lásky. Postupne som sa zmenil na človeka, ktorý neustále závisel od ľudskej náklonnosti. Svoje chúťky som zameral na zmysly a inštinkty. Keď som bol svedkom toho, ako moje šťastie bledlo, sledoval son,

ako sa môj jazyk mení na zbraň.“ Už na základnej škole som sa do. pustil strašného priestupku voči spolužiakovi, ktorého si doberali ini spolužiaci. Najhoršia prezývka, ktorú dostal, bola tá, ktorú som ma dal ja: „gallo“, čo znamená kohút. Túto prezývku sí niesol po celý ži. vot. Musel znášať ponižovanie a prenasledovanie takmer od všetkých, čo mu spôsobovalo veľké trápenie. Tento chlapec vyrastal v izolácii a extrémnej osamelosti, ktorá mu očistila dušu. Jeho očistenie utrpe. ním však spôsobilo obrovské škody na dušiach všetkých, ktorí prispelik jeho svätosti, vrátane mňa. Môže to znieť mätúco, ale je to presne tak, ako som to videl.

Niekto by mohol namietať, že som ešte nemal sformované svedomie a ako školák som bol príliš mladý na to, aby som mal väčšie poznanie. Práve naopak. To by bola racionalizácia. Pán mi neskôr povedal, že táto múdrosť je v duši od okamihu narodenia, keď sa duša prvýkrát stane úplne nezávislou od lona matky. To vylučuje predstieranie nevedomosti, a súčasne aj ospravedlnenie spáchania takého činu. Duša cíti bolesť hriechu vo chvíli, keď je hriech páchaný, alebo vtedy, keď mu človek v mysli dáva svoj súhlas. Preto som nemal žiadne výhovorky.

Keď som videl svoj život vo veku 11, 12, 13 a 14 rokov, začal som pociťovať neznesiteľnú duchovnú bolesť. Prvýkrát som cítil agóniu hriechu. Toto utrpenie mi preniklo tak hlboko do srdca, že to nikdy nedokážem opísať. A to som sa ešte len blížil k puberte! Ako 47-ročný. Porov, Jak 3.1 - 12,
muž v jaskyni, ktorý neveril v hriech, som zrazu pocítil všetku bolesť go zlého, ktorého som sa dopustil už v puberte. Čím som bol počas tejto skúsenosti starší, tým ničivejšia bola moja agónia. Posledných 33 rokov života som bol totiž ponorený do smrteľného hriechu.

Nielenže som bol svedkom svojich hriechov, ale aj následkov každého jedného hriechu. Aby som vysvetlil túto realitu, podelím sa o konkrétnu scénu, ktorú som neskôr videl pred Pánom: Videl som rad ľudí, ktorí čakali pred bankovým úradníkom. Z nejakého dôvodu pracoval bankový úradník veľmi pomaly. Jeden z ľudí v rade začal byť nepokojný. Začal sa sťažovať a nadávať na banku, jej zamestnancov a na vládu. Aj ďalší ľudia v rade boli rozrušení. Začali tiež reptať, a keď sa napokon stretli s úradníkom zoči-voči, urazili ho. Následne úradník stratil nervy a bol po celý deň nepríjemný. Reťazec udalostí, ktoré sa stali v banke, sa rozšíril do ďalších častí mesta, čo spôsobilo nárast nevraživosti a násilia. To sa telefonicky dostalo až za oceán, čo vyvolalo neuveriteľne dlhý reťazec zlých skutkov. Na konci dňa došlo k extrémnemu násiliu. To všetko v dôsledku reakcie jedného človeka na to, že úradník nepracoval dosť rýchlo.

Ak som ja bol ten, kto založil oheň hriechu, bol som zodpovedný aj za jeho šírenie. Bolo úplne zničujúce vidieť všetky svoje priestupky, ktoré prechádzali z jednej duše na druhú ako strašný mor.

Videl som, ako sa rozpadol vzťah medzi mnou (stvorením) a mojím Bohom (Stvoriteľom). Stalo sa to v okamihu, keď som uveril, že mám kontrolu nad svojím vlastným životom. V štrnástich rokoch som bol obklopený takou stavbou márnivosti, pretvárky a pýchy, že som zanechal sviatosť zmierenia. Považoval som za smiešne spovedať sa druhému človeku.

Začal som si robiť žarty z Cirkvi a ostatných som viedol k tomu, aby robili to isté. Sledoval som seba samého, ako predkladám tie najabsurdnejšie argumenty, aby som ukázal, aké zbytočné je byť súčasťou Cirkvi. Znevažoval som všetkých kresťanov, najmä katolíkov, „Pozrite sa na tých kňazov! Sú to trosky. Nebudem im nič hovoriť. Kto vlastne potrebuje sprostredkovateľa?“... „Peklo? Čo to je za vtip! To nie je možné. Boh by nás nestvoril, aby sme šli do pekla. To by nám nikdy neurobil.“ Videl som všetky duše, ktorým som mal slúžiť

a evanjelizovať ich, ak by som zostal v Cirkvi. Počas ďalších tridsiatich rokov som všetkých opustil. To, že som bol vychovaný aka katolík, bolo obrovské požehnanie spojené s veľkou zodpovednosťou

No ja som s tým nič neurobil. Boh tiež zvýraznil jeden konkrétny okamih v roku 1966, keď som

mal pätnásť rokov. Uvidel som sa v kuchyni nášho domu v Bogota

v spoločnosti slúžky, ktorá bola asi vmmojom veku. Mal som „macho prístup, ktorý som zdedil po svojich predkoch. Prejavoval sa mojími krutými, arogantnými a hrubými činmi voči tým, nad ktorými som mal moc. Hovoril som s ňou tvrdo, zatiaľ čo som v ruke držal pred. met, ktorý mala vyčistiť. Pozerala sa na podlahu a tvár mala červe. nú od utrpenia. Neprotestovala. Neprejavila ani jediné gesto odporu alebo znechutenia. Keď som to uvidel, moja duša ma zabolela. Videl som, ako sa vtedy nachádzala v jednom z najchúlostívejších stavov svojho duchovného a emocionálneho života. Moje činy jej spôsobili ešte väčšiu bolesť. Nedávno ju odviezli z vidieka, kde sa narodila, Oddelili ju od rodičov. Presunuli ju do veľkého mesta, kde ju dali do služby cudzím ľudom, ktorí k nej necítili žiadnu lásku ani dobrotu. To jej spôsobilo ešte väčšie utrpenie a zúfalstvo.

Videl som, ako som bol v šestnástich rokoch duchovne postihnutý pre rozsiahle korene, ktoré som vo svete zapustil. Moja existencia bola kvôli tomu absolútne fádna. Naplnili ju úzkosti a prízemné túžby . S nekonečným smútkom som bol svedkom odlúčenia od milosti, ktorú som dostal pri narodení. Dôvodom boli moje hriešne činy.

V sedemnástich som vstúpil na územie skutočne padlých. Dovfšením môjho prvého sexuálneho styku s Donnou som zostúpil do jaskyne nečistoty. Pán mi neskôr odhalil, že som smilstvom stratil krstnú milosť. Upadol som späť do prvotného hriechu, akoby som nikdy nebol pokrstený.“ Nielenže som vstúpil do následkov svojho vlastného ťažkého hriechu, ale zdedil som aj neprávosti svojich predkov, ktorí sa takisto dopustili smilstva.? Namiesto toho, aby si moji predkovia zachovali Fistotu a panenstvo pre sviatostné manželstvo medzi mužom a ženou, dali prednosť ceste telesnej rozkoše pred manželstvom.
----
Pozri Katechizmus Katolíckej cirkvi, č. 1446:
„Kristus ustanovil sviatosť pokánia pre všetkých hriešnych členov svojej Cirkvi, predovšetkým pre tých, ktorí po krste upadli do ťažkého hriechu, a tak strati“ li krstnú milosť a ranili ekleziálne spoločenstvo. Sviatosť pokánia im ponúk? novú možnosť obrátiť sa a znovu získať milosť ospravodlivenia. Cirkevní Otcovi? predstavujú túto sviatosť ako „druhú [záchrannú] dosku po stroskotaní, ktorým je strata milosti.“

----

Takto to chodilo v mojej kultúre. A túto cestu som si vybral aj ja, a preto som zostal bez „duchovného kompasu“. Pokračoval som v množení týchto ohav“ ných hriechov, tejto strašnej kliatby pre ďalšie generácie.

Od prvého styku s Donnou začal celý môj život fungovať telesne. Bol som ďaleko od ducha. Videl som, ako sa zmenili moje oči. Túžilí preniknúť do najhlbšej priepasti ľudskej sexuality. Podobne ako špongie sa popritom snažili absorbovať každý jeden detail. Vďaka tomu som stratil nespočetné milosti a poklad pokoja.

Kiežby ti náš Pán dovolil, milý čitateľ, aby si aspoň na chvíľu zazrel to, čoho som bol svedkom ohľadom príchodu Donny do môjho života. Vidieť to by bolo intenzívnym varovaním. Ten moment vyjadruje závažnosť zápasu, ktorý sa vedie o našu dušu.

$ hrôzou som sledoval rast svojich telesných chúťok, ktoré mali vážne dôsledky nielen v mojom živote, ale aj v živote ľudí v mojom okolí. Nadobudol som presvedčenie, že sex je ako dýchanie. Ale Pán mi neskôr vysvetlil, že sexualita nie je potreba, ale funkcia. Človek môže prežiť bez sexuálneho života. Síce nebude môcť plodiť deti, ale určite nezomrie a nebude fyzicky, emocionálne alebo duchovne ochudobnený. Sexuálna nečistota je podľa neho jednou z najrýchlejších ciest, ako sa môžeme vzdialiť od jeho prítomnosti na celé svetelné roky. Je to cesta, ktorá nás svojimi diabolskými oblasťami vážne kompromituje. Každý hriešny sexuálny styk je vnútornou premehou, ktorá postupne likviduje duchovnú existenciu ľudskej bytosti. To môže dušu viesť iba k predčasnej smrti. Zmení sa na chodiacu mftvolu, ktorú zlý poháňa k večnému pohrebu.

Ten prvý vzťah bol začiatkom dlhej reťaze pekelných udalostí V mojom živote. Cez Donnu mi boli vpichnuté dva rôzne jedy: jed halucinogénnych drog a jed promiskuity, ktorej jedovaté plamene tozdúchavali moje medzigeneračné dedičstvo sexuálnej aktivity, Ex34,6 -7: Dt 5,8 — 10: Lv 26,39.

Spojenie s Donnou zapálilo oheň, ktorý sa nedarilo uhasiť celé de. saťročia.

Diabol ma dobre pripravil na príchod môjho druhého romániku s ďalšou Američankou, ktorá prišla na návštevu. Volala sa Cindy, Keď sme v sebe zapálili plameň skazenosti, satan nás použil ako svoje nástroje na polapenie tých, s ktorými sme prišli do styku. Cindy a ja sme spôsobili zničenie mnohých duší, ktoré boli vďaka nám zasväte. né do LSD a sexuálneho života bez zábran. Vidieť to všetko bolo také bolestivé! Samotná Cindy zomrela na predávkovanie heroínom doma v San Franciscu.

Pán mi neskôr vysvetlil, že zlý pozná dary a talenty, ktoré nám Boh dal. Všetky tieto schopnosti chce zabrať pre svoje územie už hneď na začiatku nášho života. V opačnom prípade sa totiž stanú zbraňami použitými proti nemu. Diabol mi dal dekadentný talent dvoriť opačnému pohlaviu. Ľahko ma uchvátili ženské pozvania k telesnej vášni. Bez námahy som mohol zvádzať ostatných. Ešte ľahšie som sa však nechal zviesť. Videl som, ako som prijal maniere a gestá démonov, ktorí vo mne pôsobili. Donna, Cindy a ja sme však neboli iba satanovými bábkami. Boli sme si plne vedomí konania proti všetkému, čo je uvedené v Božom morálnom zákone.

Po preskúmaní pravdy o mojom kontakte s Donnou a Cindy som bol svedkom toho, ako ma diabol používal ešte mnoho rokov. Využíval moju vitalitu a umelecké sklony. Od malička som bol umelecky nadaný. Každý umelecký talent, ktorý som mal, zlý využíval na zväčšenie jedovatého vplyvu mojich činov.

Bolo pre mňa strašne ťažké, keď som sa v tomto osvietení svedomia dozvedel, že kľúčom k nebu nebola moc, pohodlie či zmyselnosť, ale odriekanie. Svet, ktorý som si vytvoril, bol zameraný na to, aby som sa vyhýbal bolesti. Za každú cenu som chcel dosiahnuť rozkoš. Moja verzia reality čoraz viac znemožňovala, aby som si uvedomil, že cesta očisťovania k absolútnemu spojeniu s Bohom je vydláždená utrpením, bolesťou a súžením. Navyše som naháňal šťastie na tomto svete. A to je nemožné. Nikdy si nemôžeme naplno uvedomiť to, čo je večné, keď to hľadáme v tom, čo nie je trvalé. Je to ako pokúšať sa postaviť dom na vlnách oceánu.

Aspoň tisíckrát som si počas tohto osvietenia svedomia všimol, „ko to moje oči na toľkých miestach ťahalo ku krížom. Pri každom ohľade na kríž sa kdesi hlboko vo mne ozvalo vrúcne volanie. Nikdy však nemohlo zasiahnuť moje srdce, pretože som bol imúnny vočí „nuknutiam Ducha Svätého.

Čím viac hriechov som spáchal, tým viac som sa trápil a tým zú“ falejšie som hľadal stratené šťastie. Uprostred trápenia som urobil isté veci, ktoré časť môjho ja najviac nenávidela. Boh mi umožnil vidieť, že uprostred tej najintenzívnejšie hriešnej činnosti (keď som si myslel, že si fyzicky užívam tú najväčšiu rozkoš) moja duša krvácala rieky vnútornej bolesti, ktoré pohltili celú moju bytosť. Moje oči vyzerali ako okná smútku pokryté karnevalovým mejkapom, ktorý nikoho neoklamal.

Videl som aj oči tých, ktorí zhrešili so mnou. Aj oni prežívali vnútornú úzkosť - okrem tých, ktorí sa zdali byť celkom pohltení temnotou. Uprostred všetkej tejto bolesti mi Pán neskôr ukázal, že bol pri každom skutku, nech bol akokoľvek temný. Vždy pozdvihol bremeno hriechu z našich utrápených duší, ktoré rozpoznali, že je niečo úplne zlé.

Neexistuje spôsob, ako by som vám mohol opísať duchovné mučenie, ktorým som prešiel pri tomto osvietení svedomia. Nie som si istý, ako som to prežil. Viem, že keby niekto v stave pretrvávajúceho smrteľného hriechu podstúpil to, čo som zažil ja, s najväčšou pravdepodobnosťou by zomrel.

Môj osobný súd

Počas tohto prehľadu môjho života v hriechu som si záhadne uvedomoval, že som stále v jaskyni. Stále som bol v zovretí reality. Ale potom bolo zovretie preč. Zrazu som sa dostal do inej dimenzie. NeViem, či som zaspal, omdlel, alebo zomrel. Ocitol som sa ponorený V sviežosti nádherného poľa. Tvárou som bol zaborený v krásnej tráve, ktorá pokrývala náhornú plošinu niečoho, čo vyzeralo ako vysoká hora, Nepodobala sa však na hory na zemi. Bol som uprostred toho hajneuveriteľnejšieho a nesmierneho ticha, ktoré budem nazývať dokonalým tichom. Tiež som videl svoje telo v tej jaskyni v inej dimenzii.

Moja prvá myšlienka bola: „Práve som zomrel.“ Napriek tomu som sa nikdy necítil taký živý. Celá moja bytosť bola beztiažová, zba. vená všetkej úzkosti a bolestí. Bol som preniknutý pocitom čistej ra. dosti Pred sebou som kdesi v diaľke zbadal ďalšiu a ešte vyššiu horu, ktorá bola oddelená od hory, na ktorej som bol. Cez vzdialenú hmlu, ktorá obklopovala vrchol hory, sa pomaly začalo objavovať okázal nádherné mesto. Bol som v perfektnom stave poznania. Chápal som všetko, čo som videl. Keď som to mesto začal skúmať (videl som ho tvonku í zvnútra, hoci bolo ďaleko), veľmi dobre som vedel, že tam moja duša mala skončiť, ale nepodarilo sa jej to.

Potom som počul, ako ku mne hovorí Pánov hlas. Vedel som, že je to Boh. Jeho hlas znel tak majestátne a nesmierne, až sa zdalo, že vy. chádza zo všetkých častí vesmíru — a zároveň aj z môjho vnútra. Celá krása sveta sa s tým nedala ani len porovnať. Počúval som ten najveľ. kolepejší, milujúci, odpúšťajúci a súcitný hlas. Vo svojej pýche som cítil hanbu za to, kým som v prítomnosti tohto úžasne veľkodušného Boha, takže som nebol schopný prijať jeho milosrdenstvo. Chcel som sa ponoriť do svojej hanby, ale Pán ma stále držal. Snažil sa ma zachrániť pred sebou samým. Čím viac hanby som zažil, tým viac milosrdenstva a lásky mi prejavil. Bola to symfónia pre moju spásu.

Bezpodmienečná láska a extravagantné milosrdenstvo v Pánovom hlase ma pálili. Nechcel som to počuť, a tak som ho odmietol. Ľudia si vedia len ťažko predstaviť, že by sme mohli odmietnuť Boha, ktorý nás chce iba spasiť. Ale môžeme. Stáva sa to vtedy, keď zomrieme a objavíme sa pred Pánom bez lásky. Keď som odmietol Pánov hlas, okamžite so mnou prestal hovoriť. Padol som do neopísateľnej osamelosti. Ticho už nebolo dokonalé. Namiesto toho sa stalo úplnou absenciou lásky, Vedel som, že ak so mnou ten hlas nebude znova hovoriť, budem zničený, Ten hlas bol môj život.

Potom všetko zmizlo: tráva, hory, mesto svetla. Teraz som plával na vrchole desivej priepasti nad tým, čo sa javilo ako oceán hmly. Za“ čal som sa do nej ponárať, Ako som do nej zostupoval, všimol som sk že to vôbec nie je hmla. Každá častica bola odsúdenou dušou, démo" pizovaným človekom. Každá hrôzostrašná postava mala stále stopy

človeka, Videl som podobu ruky, kúsok tváre. Ale každá bytosť bol“ hriechom totálne zdeformovaná. Dokonale som si uvedomoval, aký typ hriechu spôsobil daný druh deformácie. Zároveň som aj pozna] adtil pôvod každej z mojich vlastných desivých deformácií.

Keď som sa pozrel hlbšie do tejto desivej priepasti v útrobách zeme, uvidel som, že sa to čoraz viac komplikovalo. Existovali nekonečné úrovne odsúdenia. Všetky odsúdené ľudské duše boli spoje“ né s démonickymi hierarchiami hlboko v útrobách. Tieto hierarchie tvorili padlí anjeli. Každá hierarchia vládla na inom území hriechu. Videl som, že duše boli navždy zotročené hierarchiami démonov, ktoré zodpovedali ich hriechom. Bolo to, akoby s nimi boli duše spo“ jené. Aj ja som bol s nimi spojený. Moje hriechy boli dokonale spojené s miliónmi zlých duchov v rôznych dimenziách priepasti. Zrazu som uvidel hrôzostrašné tváre démonov, s ktorými som smilnil a cudzoložil. Videl som zlé a pokrútené tváre môjho násilia, mojej nepoctivosti, mojej chamtivosti, môjho obžerstva.

Väčšina ľudí, ktorí žijú v smrteľnom hriechu tak ako ja, tvrdí, že Boh je milosrdný, a preto peklo neexistuje. No mýlil som sa. Peklo existuje. Obklopený ohavnými stvoreniami, ktoré presahovali moje najdivokejšie predstavy, som zažil najhoršiu bolesť celej svojej ľudskej existencie. Mal som pocit, akoby bola moja duša ukradnutá, znásilnená a pošliapaná. Najhoršie na tom bolo to, že som si uvedomil, že som to spôsobil sám a dobrovoľne. Slovo „znásilnenie“ môže znieť prehnane, no ja som naozaj vnímal narušenie vnútorných záhybov svojej duše. Videl som rôzne zákutia, v ktorých vo mne zlo pôsobilo. Postupne zasahovalo do priestorov môjho vnútorného života a vymazávalo aj tie najmenšie detaily Božej prítomnosti vo mne.

Toto bola moja chvíľa pred „súdnou stolicou“, Božím „svätým tribunálom“. Duchovná prítomnosť hriechu pred svätým tribunálom je tou najväčšou bolesťou, akú kedy duša môže znášať. Táto bolesť je nevysloviteľná a neporovnateľná. Ocitol som sa na takom veľkom území Zla, že som stratil všetku nádej, že znovu uvidím svetlo. Pred Božím

svätým tribunálom som zažil svoj osobný súd. Mojím rozsudkom bolo večné zatratenie.
Porov. Zjv 12,7 — 12.

V jeho prítomnosti.
Keď bude duša človeka po smrti stáť pred osobným súdom, nenáj, de nič neznáme. Sebapoznanie už bolo do človeka vliate pôsobením Ducha Svätého. Hriech však spôsobuje, že je toto poznanie uspané, V prítomnosti Pána duša okamžite spozná pravdu. Jediný zmätok ktorý duša zažije vo chvíli fyzickej smrti, je stretnutie s jej vlastným vzťahom so zlom. Toto ju prekvapí.

Keby sme počas pozemského života s jasnosťou vedeli, kde stojíme v hierarchickom území hriechu, nikdy by sme sa nenechali oklamať alebo zmanipulovať. Nezmenili by sme sa na také absurdné bábky satana. Pred Božou súdnou stolicou nie je polovičatosť. Nemôžeme povedať, že sme trochu dobrí alebo trochu zlí. Deliaca čiara zmizne a my budeme buď na jednej alebo na druhej strane. Pôjdeme do očis. tca, do neba alebo do pekla.

Stál som na pôde zla. Mojím pánom bol diabol. Na jeho území som sa mu musel zodpovedať. V Božej prítomnosti som bol ako žena. tý muž, ktorého manželka prichytila v objatí milenky. Bol som neverný. 33 rokov som bol v posteli so zlým. Predpokladal som, že budem naveky v pekle a už nikdy neuvidím Božie svetlo.

Zrazu som sa ocitol opäť na hore s tvárou na tráve. Zdalo sa mi, akoby som nikdy neopustil toto miesto dokonalého ticha - akoby som nikdy nezažil peklo, ale napriek tomu som vedel, že som ho zažil. Potom ma Pán opäť oslovil. Keď som sa rozhliadal a snažil sa zistiť, odkiaľ jeho hlas prichádza, ocitol som sa po pás ponorený v malom jazere. Bol som si vedomý svojej prítomnosti na troch rôznych miestach - v jaskyni s netopiermi, na tráve a teraz už aj v jazere. Okrem toho som však rozumel aj vzťahu medzi nimi. Viem, že sa to bude čitateľovi vidieť rovnako nepredstaviteľné, ako sa to zdalo aj mne.

$ mojou pozornosťou prítomnou v dimenzii, kde som stál po pás v jazere, som sa pozeral nahor. Mal som roztiahnuté ruky. Pred jazerom sa objavila obrovská a drahocenná zlatá skala. Nemôžem jU dostatočne opísať. Zdalo sa, že je taká veľká ako celý vesmír. Hod

som si nevedel predstaviť jej veľkosť, môj rozum to stále dokázal pochopiť.

V tom istom okamihu som si uvedomil prítomnosť myriád zlých duchov, ktorí boli v jazere. Potom sa na skale objavil môj anjel strážny. Bol oblečený v bledej slonovinovej tunike, ktorá mala rovnakú farbu ako jeho tvár, akoby bola časťou jeho tela. S dokonalým po: manim som vedel všetko, čo hovoril, bez toho, aby som ho „počuľ, „Stojiš na území všetkých svojich hriechov,“ povedal. „Žil si svoj živoť proti prikázaniam všemohúceho Boha.“ Keď hľadel na zlých duchov okolo mňa, jeho oči boli ako ohnivé pochodne.

Potom som uvidel prítomnosť môjho anjela strážneho počas cejeho môjho života na zemi. Uvidel som aj prítomnosť mnohých ďalach anjelov — anjelov strážnych mojich príbuzných alebo ľudí, ktorym som ublížil. Videl som, ako boli skutky týchto anjelov negované mojimi hriechmi. Sledoval som duchovný boj s padlými démonmi. Bolo to zničujúce. Premrhal som toľko milostí! Veľkú časť života som strávil s démonmi a vôbec som si ich neuvedomoval!

V tomto veľkolepom zjavení však bolo niečo ešte väčšie. Vedel som, čo to bolo: sám Pán. Doteraz som jeho hlas len počul. Pochopil som, že ho budem aj vidieť. V hanbe som chcel zmiznúť v jazere. Ale dal mi silu pozrieť sa na vrchol skaly. Pán Ježiš veľmi mäkko a hladko nabral tvar osoby, ktorá bola priehľadná a ponorená do majestátneho svetla. Toto zjavenie ma ohromilo. Celé desaťročia som na Boha nemyslel ako na osobu, ale skór ako na univerzálnu, kozmickú „energiu“ alebo nirvánu.

Rozpustil som sa do jeho prítomnosti. Jeho vyžarovanie ma tak preniklo, až som cítil, že som s ním celkom zjednotený. Žiadne slová nedokážu opísať moje stretnutie s naším kráľom. Videl som vňom celý svoj život. Videl som v ňom všetko stvorenie. Čakal som, že ho uvidím oblečeného v tunike, ale môžem povedať iba to, že bol oblečený do toho najvzácnejšieho svetla. Zároveň sa v ňom objavilo to najobdivuhodnejšie spektrum farieb, aké by mohlo potešiť ľudské oči, Predstavili ho v rôznych tónoch svetla. Tieto farby vyzerali ako živé stvorenia. Boli neuveriteľne pestrofarebné. Neexistuje žiadne porovnanie medzi svetlom a farbami, ktoré som videl pri Ježišovi, a tým, čo vidíme v hmotnom svete.

Ježišove vlasy boli dlhé po plecia. Objavovali sa v rôznych odtie. ňoch zlatej - od najtmavšieho po najsvetlejší. Videl som ho staršieho aj mladšieho naraz. Jeho tvár bola večne krásna, múdra, mocná a plná

nekonečnej lásky. Nemohol som si pomôcť. Úplne som sa ponoril do jeho očí, ktoré stelesňovali nekonečnú lásku a súcit. Zmenili sa zo ži.

tej cee modrú na zelenú. Tieto farby ma pohladili. Prinášali tú najväč, šiu úľavu, po akej by duša mohla túžiť. Vidieť oči Ježiša Krísta zname, tá nájsť absolútne uskutočnenie a konečné naplnenie našej existencie.

Náš Pán bol nádherným palácom, cez ktorý som videl nebo V ňom som bol svedkom úžasného a nekonečného oceánu čistoty Bol to obrovský priestor prekrásnej zelenej. Moje oči sa sústredili na jedno konkrétne miesto. Vtedy som si uvedomil, že tento oceán a skladá z veľkého množstva jednotlivých anjelov a svätých. Rovnako sa zelené pole skladá z miliónov stebiel trávy.

Potom sa uprostred toho najfarebnejšieho svetla objavila naj. skvostnejšia zo všetkých stvorení, Preblahoslavená Panna Mária, Svetlo vyzeralo tak, akoby pochádzalo priamo zo sídc všetkých anje. lov a svätých. Panna Mária bola vzácna, mladá a naplnená takou krá. lovskou autoritou prehojnej pokory a milosti, že som nebol schopný hľadieť na ňu. Potom som sa ocitol ako dieťa v jej lone. Bol som s ňou spojený duchovnou pupočnou šnúrou. V objatí jej bytosti som cítil takú nežnú výživu, že som sa bál o ňu prísť.

Spolu so všetkými nebeskými zástupmi začala chváliť Pána. Klaňali sa mu vjednom zbore, čo sa nedá opísať ľudskými slovami. Prítomnosť takejto dokonalosti môže v duši vyvolať stav najvyššej extázy.

Moje počiatočné poznanie Ježiša a Márie bolo také slabé, že každý objav bol pre mňa hlboký. Nikdy som sa nenaučil katechizmus. Hodinám náboženstva som nevenoval pozornosť. Najväčším zjavením pre mňa bolo to, keď som sa dozvedel, že Ježiš Kristus je Boh. A keď som zistil, že mám v nebi Matku, zaplnila sa hlboká materinská prázdnota v mojej duši, ktorú som si neuvedomoval až do chvíle, kým som ju

uvidel. Keď som spočíval ako dieťa v jej lone, bol som zároveň po pás v jazere, Mária ma s hlbokou láskou oslovila slovami, ktoré som „nepočuť, ale dokonale som im rozumel: „Musíš dôverovať svojmu Pá“ novi Ježišovi. Musíš otvoriť svoje srdce, aby si ho nechal vstúpiť. Ježiš ťa miluje. Odpúšťa ti.“ Vo svojom srdci som však cítil, že nemôžem

prijať Pánovo odpustenie. Nedokázal som totiž odpustiť sám sebe.

Keď som bol s Pannou Máriou, uvidel som veľké údolie osamelosti. Bolo plné miliónov duší, ktoré vyzerali ako veľké ohnivé teleso, ale poli studení ako ľad. Vyzeralo to tam ako v pekle, ale môj anjel stráž. py mi povedal, že vidím očistec hlboko pod zemou.“ Vysvetlil mi, že

Kde sa v Biblii píše o očistci: „A tak si ho pán predvolal a povedal mu: ,Zlý sluha, ja som ti odpustil celú dižobu, pretože si ma prosil. Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou? A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi“ (Mt 18,32 - 35). „Pokonaj sa včas so svojím protivníkom, kým si s ním na ceste, aby ťa protivník nevydal sudcovi a sudca strážnikovi a aby ťa neuvrhli do väzenia. Veru, hovorím ti: Nevyjdeš odtiaľ, kým nezaplatíš do ostatného haliera“ (Mt 5,25 - 26). „Ale každý nech si dáva pozor, ako na ňom stavia. Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je už položený, a je ním Ježiš Kristus. Či niekto na tomto základe stavia zo zlata, striebra, drahých kameňov, dreva, sena či slamy, dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví vohni a oheň preskúša dielo každého, aké je. Čie dielo, ktoré naň postavil, zostane, ten dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň“ (1 Kor 3,11 — 15). Ježiš nás učí: „Pokonaj sa včas so svojím protivníkom, kým si s ním na ceste, aby ťa protivník nevydal sudcovi a sudca strážnikovi a aby ťa neuvrhli do väzenia. Veru, hovorím ti: Nevyjdeš odtiaľ, kým nezaplatíš do ostatného haliera“ (Mt 5,26: 18,34: Lk 12,58 - 59). Slovo „protivník“ (antidiko) je pravdepodobne odkaz na diabla (pozri rovnaké slovo pre diabla v 1 Pt 5,8), ktorý je žalobcom proti človeku (porov. Jób 1,6 — 12: Zach 3,1: Zjv 12,10). Boh je sudca. Ak sme sa vtomto živote nedostatočne vysporiadali so satanom a hriechom, ocitneme sa v dočasnom stave, ktorý sa nazýva väzenie. Nedostaneme sa von, kým voči Bohu nesplatíme celý svoj dlh. Toto „väzenie“ je očistec, z ktorého sa nedostaneme, kým nezaplatíme do posledného haliera. Ježiš hovorí: „Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ Zdokonaľujeme sa len očisťovaním. Ak sa toto očisťovanie nedokončí na zemi, podľa katolíckeho učenia pokračuje v prechodnom stave, ktorý nazývame očistec (Mt 5,48). Ježiš hovorí: „Ak niekto povie niečo proti Synovi človeka, odpustí sa mu to. Kto by však povedal niečo proti Duchu Svätému, tomu sa neodpustí ani vtomto veku, ani vbudúcom“ (Mt 12,32). Ježiš tak jasne stanovuje, že po smrti existuje odpustenie. Veta „v budúcom“ (z gréckeho „en to mellonti“) všeobecne znamená posmrtný život (pozri napríklad Mk 10,30, Lk 18,30: 20,34 — 35: Ef 1,21 pre podobný jazyk). V nebi nie je potrebné odpustenie. V pekle odpustenie nie je. To dokazuje, Že po smrti existuje ešte jeden stav. Cirkev ho už 2 000 rokov nazýva očistcom. Lk 12,47 - 48: Keď príde Majster (teda na konci vekov), niektorí budú menej alebo viac zbití, ale budú žiť. Tento stav nie je nebo ani peklo, lebo v nebi nie sú bitky a v pekle už nebudeme žiť s Majstrom.

duše v tomto stave dospeli k spáse, ale nie k svätosti. Preto sa museli očisťovať. Duše tam trpeli, lebo boli oddelené od Boha, ktorého milova. li. Svojimi duchovnými zmyslami prežívali extrémne pocity ohňa a ľadu. Bolo tam zároveň príliš horúco aj príliš chladno. Úrovní očis. ťovania v očistci, ktoré som videl, bolo veľmi veľa. Boli také veľké, ža ak by sto ľudí náhle zomrelo a išlo tam, ani by sa nevideli. Pravdepo. dobne by skončili na rôznych úrovniach podľa svojich väčších ale. bo menších hriechov. Panna Mária, Kráľovná očistca, cítila veľký sú. cit s každou dušou. Nikdy za ne neprestala orodovať. Ona, môj anjel strážny a ďalší anjeli Pána mi ukazovali, že všetky duše, ktoré som vi. del, majú krásnu a skutočnú záruku, že sú spasené. Prijali fakt, že sa ešte nemôžu zúčastniť na Pánovej hostine. Neboli náležite oblečení v čnostiach. Bolo pre ne veľkou útechou, že im Boh prisľúbil nebo, Preblahoslavená Matka a anjeli chceli, aby som prijal to isté milosrdenstvo a nádej aj pre seba, ale nemohol som. Cítil som sa taký nehodný, že som odvrátil hlavu. Pozrel som sa dole na jazero. Mária ma nežne sledovala. Stretla sa so mnou na hladine vody. Popri svojom odraze mi ukázala duchov mojich hriechov,

Hlasom najsladšej nehy povedala: „To nie si ty.“
------

1 Kor 15,29 - 30: Pavol sa zmieňuje o ľuďoch, ktorí sú pokrstení v mene mftvych v rámci zmierenia za ich hriechy (ľudia sú pokrstení v mene mftvych, aby tí mohli byť vzkriesení). Títo ľudia nemôžu byť v nebi, pretože sú stále v hriechu. Nemôžu však byť ani v pekle, pretože ich hriechy už nie je možné zmieriť. Sú teda v očistci. Tieto verše priamo zodpovedajú 2 Mach 12,44 — 45, kde sa tiež ukazujú konkrétne modlitby za zosnulých, aby im bol odpustený ich hriech. Flp 2,10: Každé koleno sa zohne pred Ježišom v nebi, na zemi aj „v podsvetí, ktoré je ríšou spravodlivých mftvych - alebo očistcom. 2 Tim 1,16 - 18: Onezifor je mftvy, ale Pavol žiada o milosrdenstvo pre neho „v onen dei. Pavlovo použitie slova „onen deň“ je eschatologickým využi“ tím (pozri napríklad Rim 2,5.16: 1 Kor 1,8, 3,13: 5,5, 2 Kor 1,14: Flp 1,6.10, 2,16, 1 Sol 5,2.4.5.8: 2 Sol 2,2.3: 2 Tim 4,8). Samozrejme, v nebi nie je potrebné milosrdenstvo. V pekle milosrdenstvo nie je. Kde je Oneziťfor? Je v očistci. Hebr 12,14: Bez svätosti nikto neuvidí Pána. Potrebujeme konečné posvätenie: aby sme dosiahli skutočnú svätosť pred Bohom. Tento proces sa deje počas nášho života. Ak nebude počas nášho života dokončený, tak bude musieť byť A dokončený v prechodnom stave očistca.

+

Napokon som dovolil, aby ma zahalilo Pánovo milosrdenstvo. Vtejy ma začal viesť rozsiahlym učením. Niektoré úryvky z tohto učenia „m zahrnul do príbehu o svojom osvietení svedomia. Ježiš hovoril o mojom živote, ľudstve, Cirkvi, siedmich sviatostiach, Desatore, PreNahoslavenej Matke, svätých, nebi, očistci, pekle, démonoch, anjeloch, ex Hatológii, spáse a hlavných hriechoch. Rozprával mi o tom, čo natal „ekonómiou duše“, a povedal mi toho ešte oveľa viac. Stav, v ktorom som sa nachádzal, sa nedá opísať. Tento jav by som mohol vyjadriť len tak, že všetko, o čom hovoril, sa pred mojimi očami zhmotnilo a vlialo do môjho srdca.

Slová mi nedovoľujú ani len priblížiť sa k dokonalosti, pokoju a absolutnej múdrosti, v ktorej sa uskutočnilo jeho vyučovanie. Nik“ dr to nebudem schopný zmerať. Keby som mal žiť ešte aj sto rokov, nebol by som schopný sprostredkovať ani len minimum všetkého, čo mi Pán povedal. Nikdy som neštudoval ani nečítal nič z toho, čo ma učil. Nikdy som to nepočul ani od ľudí vo svojom okolí. Všetko bolo

uplne nové.

Späť v tele

Celý môj mystický zážitok trval celú noc, teda asi osem alebo deväť bodín. Potom ma Pán vrátil do môjho fyzického tela. Keď som sa vrátil do väzenia svojho tela, dostal som kýče. Navonok som bol späť Vtej istej živej nočnej more. Vo svojom vnútri som však bol absolútne meneným človekom.

Nasledujúcich päť mesiacov som žil v zajatí. Denne som trpel fyúcké a psychické mučenie zo strany povstalcov, ktorí sa snažili získať peniaze odo mňa a mojej rodiny. Počas tých dlhých mesiacov som prešiel veľkým utrpením a zúfalstvom. Nikdy sa mi ani len nesnívab, že ostanem nažive. Pozeral som sa na tých mladých mužov s vedomím, že sú zajatcami diabla. Útočili na mňa fyzicky aj psychicky asami nevedeli prečo. Mal som s nimi súcit.

Každý deň som na odčinenie svojich hriechov ponúkol utrpenie, ktoré som pretrpel. Teraz som naozaj veril v Božie milosrdenstvo. Bál som sa o seba a o to, čo urobím v Pánovej prítomnosti, keď zomriem Prosil som ho, aby poslal niekoho, kto by ma vyspovedal, aj keby ty mal byť unesený kňaz.

Do štvrtého mesiaca zajatia som dal gerilám FARC každý jeden Cent, ktorý som našetril, hoci čakali oveľa viac. Potom som bol infor. movaný o tom, že čakajú na pokyny na moju popravu. Nasledujúcich pár mesiacov som očakával, že ma zabijú. Kedykoľvek som videl, ako jeden z mužov nesie lano, znamenalo to pre mňa, že ma idú obesiť, Keď som jedného z nich uvidel, ako si ostrí nôž, pripravil som sa na to, že ma ubodajú na smrť. Ak niekto čistil samopal, očakával som, že budem zastrelený. Najmenej dvakrát denne som emocionálne prežíval posledné okamihy svojho života.

Jedného dňa mi jeden povstalec povedal, že mám požiadať velite. ľa, aby ma zabili na ceste. Moja rodina by ma tak mohla nájsť. Postupoval som podľa jeho návrhu a pristúpil som k veliteľovi. Tajne som sa spýtal: „Mohli by ste ma zabiť na ceste?“

„Nie,“ povedal. „Musíme ťa zabiť v džungli. Nemáme čas vziať ťa k ceste.“

Čakal som, že budem každú chvíľu zavraždený v džungli. Jedného dňa, asi 0 2:00 ráno, ma uprostred prívalového dažďa odviazali od stromu, ku ktorému som bol priviazaný. Prikázali mi nasledovať štyroch povstalcov. V skorých ranných hodinách a po zvyšok únavného dňa ma viedli jedným zo západných dažďových pralesov Kolumbie. Bola to temná, hornatá a odpudivá džungľa. V tejto etape únosu som bol tenký ako hrable. Bradu som mal až po hruď. Mal som na sebe to isté roztrhané oblečenie, v ktorom som sedel v netopierích výkaloch pred šiestimi mesiacmi. Celý polrok som nespal v posteli a nesprchoval som sa.

Po západe slnka sme sa priblížili k nespevnenej ceste. Bolo to pres

ne šesť mesiacov od môjho únosu. Bez akéhokoľvek vysvetlenia mi jeden z povstalcov povedal: „Choď rovno a neobzeraj sa.“ A tak som s ťažkosťami vykročil. Nohy mi takmer ochromil strach. Pri každom kroku som očakával zlovestný zvuk výstrelu z pušky, ktorý do mňa prenikne počas tmavej, tichej noci. Prosil som Boha, aby ma guľka zasiahla priamo do hlavy. Radšej som chcel byť okamžite zabitý rž aby ma nechali smrteľne zraneného na osamelej a odľahlej ceste.

Bola to najdlhšia prechádzka v mojom živote. Skamenený som kráčal, kráčal a kráčal, no nič sa nestalo. Blížil som sa k zákrute na geste. Nabral som odvahu a obzrel sa za seba. Uplne zmátený som gbadal, ako štyria muži vyliezli späť na horu smerom k lesom, odkiať

išli. Mohol som sa odvážiť dúfať? Chytia ma niekde ďalej na ceste? Grdce mi búšilo, keď som v slabom mesačnom svite sledoval obzoť£ a hľadal povstalcov. Ale nik sa neobjavil.

Bol som unesený tak dlho, že som nevedel, čo mám robiť. Stratil som vlastnú vôľu. Začal som dúfať, že sa zločinci vrátia a povedia mi, kam mám ísť a ako to mám zvládnuť. Po nekonečných hodinách som začul vzdialený motor auta. Po poľnej ceste šiel starý autobus. Prešiel po mojej ľavici a zastavil pár metrov predo mnou. Na poľnú cestu z neho vystúpila nejaká žena. Šla do lesa. Uvedomil som i, že je jedným z povstalcov. Plný adrenalínu som sa ponáhľal k dverám autobusu, ktoré sa mi takmer zatvorili pred nosom, lebo som vyzeral ako jaskynný človek. Do štrbiny dverí som zatlačil lakeť a koleno, otvoril som ich a nastúpil.

Všetci v autobuse okamžite otočili hlavy, aby sa na mňa pozreli. Uvidel som prázdne zadné sedadlo pokryté rozbitým sklom a prachom. Vykročil som do zadnej časti autobusu a sadol si priamo do stredu tohto sedadla. Vodič sa na mňa pozeral v spätnom zrkadle. Nepochybne očakával, že urobím niečo hrozné. Pozrel som sa na neho. Všetci v autobuse otočili hlavy a ďalej sa na mňa pozerali. Kládol som si otázky: „Sú to povstalci? Je to len pasca?“ Hoci som nevedel, kde som, neodvážil som sa nikoho na nič opýtať. Niekde vo svojom strachu som však začal dúfať.

O chvíľu som sa dostal do jedného mesta a potom do ďalšieho. Prišla polícia a napokon ma vzali moje sestry. Naše stretnutie bolo dojemné. Všetci boli šťastní. Zároveň ich však bolelo, že ma vidia, lebo som nedokázal zvládnuť ich prejavy lásky a náklonnosti. Po tom, čo som bol zdrvený a zbitý, zviazaný lanom a šesť mesiacov podvyčivený, som bol paranoidný. Nemal som silu prijať ich objatie alebo pohľad lásky. Bol som trestaný každú minútu každého dňa. Nevedel som si predstaviť iný koniec než vraždu. Krutosť bola všetko, čo som poznal. Keď prišli ku mne sestry, cítil som strach. Keď sa ma skúsili dotknúť, moje telo sa triaslo a chvelo.

.-. T-.xr“ —.

“v

Sestry ma vzali domov. Strávil som pätnásť dní zamknutý v spálni, Keďže som nemohol s nikým sedieť, doplazil som sa k stolu, aby som sa najedol osamote. Uistil som sa, že nikto nie je nablízku. Keď som sa potreboval okúpať, nedokázal som prejsť do sprchy a späť. Sestry mi ponúkli psychiatrickú pomoc, ale neprijal som ju. Veľmi pom som začal robiť malé kroky do sveta. Ľahko som sa však mohol mod. liť, a tak som sa modlil. Vedel som, že Pán ma uzdraví.

Prvá vec, ktorú som urobil, len čo som sa trochu fyzicky a emo. cionálne zotavil, bola spoveď v kláštore v meste mojej sestry. Po vy. státí dlhého radu som sa stretol s opátom, svätým františkánom s dl. hou bradou, ktorý s láskou vypočul moju spoveď. Keďže sme boli v miestnosti bez nábytku, ozvena sa šírila všade. Dámy čakajúce von. ku v rade tak mohli počuť moje hriechy. Predstavoval som si, že sú šo. kované. Určite si pomysleli: „Fíha! My sme na tom dobre.“

Keď som sa dostal na koniec, kňaz povedal: „Teraz vám dám rozhre. šenie... Milosrdný Boh Otec, ktorý smrťou a zmítvychystaním svojho Syna zmieril svet so sebou a zoslal Ducha Svätého na odpustenie hriechov, nech ti službou Cirkvi udelí odpustenie a pokoj. A ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“

Cítil som sa neuveriteľne ľahko. Bol som nesmierne šťastný. Vyšiel som zo spovednice a na každého som mával. Mohol som svoje hriechy vyznať pred miliónom ľudí. Pán mi povedal, že hriech je diabol a všetci sme hriešnici. Keďže som pochopil, čo sa práve mysticky stalo, tešil som sa, že som diabla poslal do väzenia. Takmer som mohol počuť, ako on i jeho légie jedna po druhej horia. No nielen to. Bol som prakticky uzdravený zo svojej paranoje, ako aj každého emocionálneho a psychického následku traumy z únosu. Bol to najväčší pocit úľavy a vyslobodenia v celom mojom živote.

Krátko nato som sa presťahoval späť do Kalifornie, do svojho domova v Los Angeles. Ihneď som sa vrátil do Cirkvi. Moja prvá skúsenosť zo svätého prijímania bola zábleskom neba. Ježiš si ma získal spôsobom, ktorý sa nedá opísať. Aký som bol zamilovaný do Pán a Cirkvi - s Písmom, katechízmom, liturgiou a príbehmi svätých Všetko mi potvrdzovalo to, čo som sa dozvedel prostredníctvoť mystického zážitku v jaskyni. Keď som vedel, že som v Cirkvi Pána.

„ Božom dome, cítil som sa bezpečne. Každý deň som sa zúčastnil na svätej omši a často som chodil na spoveď. Bol som doma.

V kostole som sa v spoločnosti ľudí cítil veľmi placho, lebo som bol katolík, ktorý nepozná ani len „Otčenáš“. Keď som stál pri ľudoch, ktori sa rozprávali o viere, naklonil som sa k nim a počúval som ich. Ob“ čas sa ma zľakli a prestali sa rozprávať. Vtedy som si pomyslel: „Do“ kelu!“ Prihlásil som sa do rôznych modlitbových skupín, ale o svojej mystickej skúsenosti som mlčal. Nikdy som o tom nikomu nepovedal, ani svojim synom. Myslel som si, že je to veľké tajomstvo medzi mnou a Bohom . také, ktoré znamenalo, že mi Boh dáva druhú šancu. Nikdy som ani neuvažoval nad tým, že by mi niekto uveril.

Hoci som bol duchovne naplnený, stále som sa cítil vyčerpaný. Z únosu a bitia som bol fyzicky a psychicky zničený. Nemyslel som si, že budem dlho žiť. Chcel som sa len presťahovať do malého mestečka vsevernom Taliansku, odísť do dôchodku a prežiť svojich posledných pár dní vjednoduchej, pokornej a skromnej existencii. Moja rodina a priatelia mali z môjho „zvláštneho“ správania obavy. Väčšinu svojich bývalých aktivít som zrušil a bol som stále v kostole. „Jedného dňa sa vráti k svojmu starému životu,“ vraveli. „Je len traumatizovaný a potrebuje sa dať do poriadku.“ Vôbec nevedeli, že som svoj starý

život opustil.

Voveku 49 rokov, po dvoch rokoch života v Los Angeles, som sa počas Veľkého týždňa vybral na výlet do Kolumbie. Na Kvetnú nede[lu som sa zúčastnil na poludňajšej svätej omši. Bolo tam toľko ľudí, že som sa nedostal dnu. Cez hlavné dvere kostola som sa pozeral na množstvo ľudí. Zameral som sa na gigantický kríž, ktorý visel nad oltárom. Ako som sa naň pozeral, začal som cítiť závrat, akoby som mal omdlieť. Potom som si uvedomil, že ma Pán privádza do ďalšieho mystického zážitku.

Znovu sa mi ukázal, tentoraz z kríža, a to tým istým spôsobom, ako sa mi zjavil na skale. Neviem, či som vstúpil do kríža. Možno kríž vošiel do mňa. V tomto nevysvetliteľnom stave mi Pán ukázal, že moje životné poslanie sa práve začína. Povedal, že ma pošle do celého Sveta a že mám hovoriť o poznaní, ktoré vlial do mojej duše. Bude ma

podporovať a prejaví sa skrze moje svedectvo. Použije pritom priro.

dzené prostriedky — môj štýl rozprávania, kultúru a jazyky, ktoré som ovládal. Povedal mi, že už vybral každé miesto, kam pôjdem, a po mene vybral každého, kto ma bude počúvať. Dodal, že budú zodpo. vední za všetko, čo im poviem. Pán odo mňa žiadal len to, aby som mu bol verný, modlil sa a čítal Božie slovo.

Nerozumel som ničomu, čo mi hovoril. „V žiadnom prípade,“ po, vedal som mu. „Taký hriešnik ako ja, ktorý žil taký dekadentný život, prenasledoval Cirkev a smial sa z kresťanov a kňazov...? Ja mám reč, niť pred ľuďmi a povedať: „Hej, zhrešil som proti Pánovi, no Pán ma oslovil.“ Veď ma budú vítať paradajky a kamene!“

Keď som odchádzal z bohoslužby Kvetnej nedele, pomyslel som si: „Teraz som stratený.“ Ale Pán mal plán. Spomenul som si na sväté. ho opáta v kláštore, ktorý ma pred dvomi rokmi spovedal. Opäť som sa šiel k nemu vyspovedať. Povedal som mu to, čo som práve počul od Pána. Po prvýkrát som odhalil svoje mystické stretnutie v jaskyni. Keď som mu vyrozprával celý svoj zážitok, povedal: „No, ak je všetko, čo ste mi povedali, od Boha, nebojte sa. Len sa vráťte domov do Kalifornie. On sa o to postará.“

Pomyslel som si: „Čože?“ Odišiel som ešte zmätenejší. Čakal som nejaký manuál. Ale opát mal pravdu. Predo mnou sa otvorilo tajomné poslanie. Hoci som netušil, že ľudia vydávajú svedectvá v kostoloch, začal som svoj príbeh rozprávať v modlitbových skupinách a na malých zhromaždeniach. To zapálilo oheň. Všade sa o mne širila zvesť. Veľmi som sa zľakol. Ľudia ma začali vyhľadávať. Keď som prednášal, vytiahli rekordéry a kamery, čo som považoval za rušivé. Čudoval som sa: „Prečo to robia?“ Bol som podozrievavý. Cítil som sa rozrušený z vecí, ktorým som nerozumel.

Postupne mi Pán začal zaberať všetok čas. Moji dvaja synovia už boli nezávislí, dospelí muži. Moja odcudzená manželka zomrela dáv no predtým v roku 1992. Nemal som výhovorky. Musel som nasledovať Božie volanie. Pán mi nikdy nedovolil, aby som opäť zarába) peniaze v Hollywoode. Držal ma takého, aký som bol po svojom oslo“ bodení z rúk únoscov. Bol som chudobný a závislý len na ňom.

Hoci som si nikdy nerobil reklamu, dostával som jedno pozvaniť za druhým. Stal som sa medzinárodným laickým katolíckym misionárom

nárom a na Pánovu žiadosť som v roku 1999 pri bogotskej arcidiecége založil misiu pod názvom Pútnici lásky. Mám cirkevné schválenie, ako to predpisuje kánonické právo.

Prvý rok mojej misie bol veľmi ťažký. Žil som „z kufra“. Neustáje som cestoval z miesta na miesto. Celkom som sa pohrúžil do neu: veriteľného oceána Cirkvi. Počas štyroch rokov ma Pán poslal do 21 štátov. K dnešnému dňu som prednášal na piatich kontinentoch: vo farnostiach, exercičných centrách, univerzitách, stredných školách, seminároch, rehoľných komunitách, laických spoločenstvách, protes tantských cirkvách a na mnohých ďalších miestach.

Keď som prvýkrát vyrazil na cestu, napadlo mi: „Ako sa užívím?“ Dodnes mi nikdy nič nechýbalo. Pán sa o moje potreby postaral aj „o päť minút dvanásť", keď som netušil, ako by to mohol urobiť či zabezpečiť. Nikdy som nebral peniaze za svoje prednášky. A ani nebudem. Žijem ako svätý Pavol zo štedrosti ľudí. Svätý Pavol staval stany. Ja spracovávam materiály, píšem knihy a nahrávam prednášky. Žijem z viery.

K dnešnému dňu som napísal deväť kníh. Prednášal som o viac než tisícke rôznych tém, ktoré pokryli len malé okienka mojej mystickej skúsenosti. Pretože mi Pán umožnil prejsť toľkými rôznymi oblasťami viery, nedokážem ani zďaleka vyjadriť to, čo do mňa vlial. Nikdy som neštudoval teológiu alebo náboženské vedy. Nikdy som sa nepripravoval na takýto Život.

Keď sa chystám prednášať, nikdy vopred nemyslím na to, čo poviem. Nechávam to na Ducha Svätého. Nerozprávam z rozumu alebo pamäte. Keby to tak bolo, už dávno by som bol príliš unavený na to, aby som vtom pokračoval. Všetko, čo do mňa Pán vlial, zo mňa vyteká.

Nie som ničím výnimočný. Čítali ste, kto som. Bol som jedným z najhorších hriešnikov. Prečo si ma teda Pán vybral? Pre svoje milosrdenstvo. Chce zaistiť, aby tí, čo počujú alebo čítajú o mojej skúsenosti, vedeli, že učenie, o ktorom hovorím, pochádza od neho. Nie je odo mňa, Ako by som mohol hovoriť o týchto veciach, keď som ich nikdy neštudoval? Je to Duch Svätý, ktorý o nich hovorí. Je to také jednoduché,

Pokiaľ ide o mňa, prosím Pána, aby ma nenechal zomrieť, kým ne. prejdem posledný kilometer vo svojom úsilí napraviť všetky škody, ktoté som spôsobil, keď som žil v smrteľnom hriechu. Aj keby mi Boh daroval ďalších sto rokov na vykonanie jeho práce, necítil by som sa úplne v pokoji a pripravený znovu ho vidieť. Napriek prekážkam, ktoré pri, chádzajú (zdravie, duchovný zápas), budem pokračovať v poslaní, kto, té mi zveril. Chcem hovoriť a zachraňovať duše, aby nešli do očistca a neskončili v pekle, ktoré by som nemohol priať ani tomu najhoršiemy nepriateľovi. To je mojou túžbou až do dňa, keď ma Pán povolá.

Svet dnes

Žijeme v najtemnejšom duchovnom veku, aký kedy ľudstvo zažilo. Pán mi povedal, že bude ešte temnejší. Ale svet zároveň nikdy nebol taký jasný ako teraz. Bude stále jasnejší. Pán na nás svieti viac než kedykoľvek predtým, pretože náš svet stráca svoje svetlo.“ Jeho láske však stále nerozumieme.

Kvôli pokroku v medicíne a zdravotníckych vedách na zemi nikdy nebolo toľko fyzicky krásnych ľudí ako dnes. Nikdy tu však nebolo ani toľko ohavne vyzerajúcich duší. Pán povedal, že svet v súčasnosti obývajú miliardy podvyživených duší, ktoré sa starajú iba o nasýtenie tela. Zanedbávajú však sýtiť Ducha. Podvyživené duše nie sú schopné milovať a mat súcit.
Nedokážu odpustiť. Sú naplnené takým egoizmom, že odmietajú Božiu lásku, keď zomrú. Porov. Rím 5,20.

Aj viera sa stala povrchnou. „Peklo neexistuje,“ tvrdia dnes niektorí kresťania. „Súd neexistuje.“ Je preto životne dôležité, aby sme žili podľa toho, čo sme dostali. Ak sme obdarení katolíckou vierou, musíme byť skutočnými katolíkmi. Ako to môžeme urobiť? Okrem toho, že žijeme podľa prikázaní a učenia Cirkvi, musíme študovať svoju vieru, učiť sa z Katechizmu Katolíckej cirkvi a čítať o mystikoch a svätých. To nás pripraví na rozhovor s našimi blížnymi. Nedostatok vedomostí, vernosti, odvahy a lásky je dôvod, prečo dnes toľko ľudí odchádza z Cirkvi. Musíme žiť pravdu a byť ochotní za ňu zomrieť.

Pán mi povedal, že pre duše na zemi ešte nikdy neexistovalo väčšie riziko dostať sa do pekla ako dnes. A zároveň duše ešte nikdy nemali väčšiu príležitosť dosiahnuť svätosť ešte počas pozemského života. Žijeme v slávnej dobe pre tých, ktorí sú poslušní Bohu.

Žijeme v apoštoláte posledných čias. Pán mi povedal, že sme na samom konci samého konca časov. Ale ako povedal svätý Peter, deň je pre Pána ako tisíc rokov.“ Nevenujte pozornosť všetkých tým „prorokom, ktorí tvrdia: „Koniec sveta príde o mesiac! Bude to v máji!“ Potom príde máj a nič sa nestane, a tak „prorok“ hovorí: „Ďakujem Za vaše modlitby. Bude to máj budúceho roka.“ Nemôžeme sa nechať oklamať. Diabol je jediný, kto nás znepokojuje ohľadom budúcnosti.

Znaky odpadlíctva môžeme vidieť aj teraz. Ak dnes niekomu poviete: „Rozhodol som sa, že sa stanem svätým,“ bude sa vám pravdepodobne smiať. Ľudia si myslia, že čítanie o živote svätého je ako čítanie 0 živote mimozemšťana. Napriek tomu sme všetci povolaní k svätosti.

Vidíme, ako ľudia študujú osem, desať, pätnásť rokov, aby sa stali lekármi či odborníkmi vo svojej oblasti. Obetujú tomu svoj čas i celú todinu. Pretrpia to a dosiahnu tie najneuveriteľnejšie veci, len aby urobili niečo, čo s nimi zomrie. Ale koľko ľudí vidíte tvrdo pracovať ha tom, aby boli večne s Bohom -aby boli svätí? Koľko ľudí skutočne tniluje Boha a svojho blížneho: cudzích, chudobných, svojich nepriateľov? Veľmi málo.

Najmä v tomto období ľud. ských dejín zlý veľmi rýchlo

Rozvíja umelecké talenty u ambicióznych ľudí na tej najvyššej úrovni. Týmto spôsobom - môže uchvátiť a zajať milióď fi A ny duší v našej kultúre, ktorá - je zameraná na telo. Pán mi ll povedal, že neexistujú talenty, ktoré by priťahovali Lucifera viac ako umenie. Vidíme čoraz viac mladých hviezd, ktoré sa štverajú na pódiá. Odievajú sa ľudskou mocou, bohatstvom a slávou. Ich prestíž a vplyv poskytujú diablovi platformu na skazenie más, pretože on vie, že ľudia napodobňujú dekadentné a svetské správanie hviezd.

Pokiaľ ide o svet a jeho budúcnosť, Pán mi povedal, že sa stane ešte viac industrializovaným. Bezbožný svet sa bude ešte viac sústrediť na materializmus. Náboženstvo bude iba súkromnou aktivitou, ktorú nebude možné verejne prejavovať. Vlády ju budú sledovať a kontrolovať. Pravá Cirkev bude žiť prakticky v podzemí ako na začiatku kresťanstva.

Pán mi povedal, že k obráteniu Izraela musí dôjsť ešte pred Ježišovým návratom. Vysvetlil mi, že Židia sú jeho vyvolený národ. Katolíci sú zaštepení do stromu vyvolených ako ich adoptované deti. Židia sú naši starší bratia. Musíme uznať ich postavenie, aj keď ešte neveria. Povedal, že židovský národ bol vybraný nielen pre Ježišovo vtelenie, ale aj pre jeho druhý príchod. Židia sú tí, ktorí pripravia cestu Pánovi, keď znova príde.

Na samom konci budú Židia masívne konvertovať na katolicizmus. Pomazanie Duchom Svätým ich zavolá späť k Bohu. Stane sa to takmer zo dňa na deň - podobne, ako padol Berlínsky múr. Keď sa

obrátenie začne, nastane medzi Židmi veľa zmätku. Mnohí z nich sa budú navzájom vraždiť. Masové konvertovanie židovského národa na katolicizmus je posledným zvonením, ktoré oznamuje: „Ježiš prichádza.“ Židia zachránia Katolícku cirkev pred veľkým odpadlíctvom. Tieto znamenia nám dá Pán. Povedal to.

V najbližších rokoch veľa ľudí odpadne od katolíckej viery. Pán si zistí svoj dom a odhalí sa veľa špiny - to, čo bolo skryté, vyjde na svetpo. Cirkev sa zmenší, ale stane sa Cirkvou skutočných veriacich. Časy, ktoré nás čakajú, nebudeme schopní vydržať bez viery, ktorá je radi“ kálne zameraná na lásku a dokonalú poslušnosť.

V našej dobe je absolútne nevyhnutné, aby sme sa naučili skutoč“ ne milovať. Musíme sa rozhliadnuť. Položme si otázku, či nám sku“ točne záleží na spáse ľudí okolo nás - alebo sú pre nás iba tieňmi? Skôr než prednášam, prosím Pána, aby mi dal svoju lásku ku všetkým, ktorí prichádzajú počúvať, a aby mi pomohol hovoriť len z čistej túžby po ich spáse. Chcem, aby sa všetci dostali domov. Každý z nás na zemi je nesmierne dôležitý. Ak sa nestarám o svojho blížneho, potom budú moje skutky a modlitby prázdne.

Keď nám naozaj záleží na cudzích ľuďoch a dovolíme, aby sa ich prítomnosť dotkla nášho srdca, hoci len na chvíľu, keď okolo nás prechádzajú, potom sme skutočne schopní milovať. Ak stojíme na rohu rušnej ulice, usmievame sa na ľudí v potravinách, predbiehame druhých na diaľnici a v srdci vieme, že sú to nesmierne dôležité stvorenia zrodené z Božej lásky, vieme milovať. Keď si nemôžeme pomôcť, ale nesmierne nám záleží na ich spáse — bez ohľadu na ich vzhľad, vieru alebo správanie — potom vieme milovať.

Ak sa nenaučíme milovať týmto spôsobom, ak sa nebudeme zo srdca modliť za obrátenie všetkých hriešnikov, pretože nám na každom z nich záleží, potom sa túto lekciu budeme musieť naučiť v očistc. Keď ho uvidíme, Pán sa nás môže spýtať: „Pamätáš si na túto osobu, ktorá stála vedľa teba hodinu, tridsať minút, päť minút? Táto osoba potrebovala tvoju lásku a tvoje modlitby. Všimol si si ju? Alebo bola pre teba len prechádzajúcim tieňom? Neznamenala pre teba vôbec níč, pretože si bol ponorený do seba?“

Náš život nie je hra. Je veľmi vážny a deje sa len raz. Čo na tom záleží, ak v tomto živote zvíťazíme, ale stratíme svoju dušu?" Musíme bdieť. Musí nám záležať na každej maličkosti, ktorú robíme: čo myslí

Mi a hovoríme, čoho sa dotýkame, čo cítime a po čom túžime. Musí.
Porov. Mt 16,26: Mk 8,36.

me si byť vedomí všetkého, čo počúvame a na čom sa zúčastňujeme. |, pravda, že večný život sa začína vlone našej biologickej matky. Už tera, wtojíme vo večnosti. Všetko, čo robíme, sa vo večnosti odráža a ukáže, Náš život je cesta, ktorá sa nikdy neskončí. Je dôležité, aby sme pre. mýžľali nielen o mäse a kostiach. Byť v tomto tele je len úplný začiatok Šme v prvom kroku. Veci sa oveľa zlepšia, ak budeme verní Pánovi. sme vedeli, čo nás čaká, usmievali by sme sa, aj keby sme trpeli a náš ži. vot by bol hore nohami. Toto všetko sa veľmi skoro skončí. Radosť, ktorá nás čaká, ďaleko prevyšuje naše najodvážnejšie predstavy o šťastí. Ľudia sa ma často pýtajú: „Prajete si, aby sa váš únos nikdy ne. stal?“ Hovorím im, že by som nič nezmenil. Rád by som opäť prežil každú jednu neznesiteľnú chvíľu, ak by to znamenalo, že môžem byť po celú večnosť v nebi. Som s Ježišom a on je naplnením každej ľud. skej túžby. | Tým, že si Pán za hovorcu svojej milosti vybral takého strašného hriešnika ako som ja, nás všetkých pozýva, aby sme viac dôverovali jeho milosrdenstvu než zásluhám, o ktoré sa usilujeme. Môj život je svedectvom jeho odpustenia a súcitu. Máme mocného Boha, neuveriteľne milujúceho Boha, Boha, ktorý je dobrý a spravodlivý. Mali by sme byť veľmi, veľmi šťastní. A mali by sme byť veľmi, veľmi svätí. Iná cesta neexistuje.“

„Bratia a sestry: Sme teda stále plní dôvery a vieme, že kým sme doma v tele, sme vzdialení od Pána: lebo žijeme vo viere, a nie v nazeraní. Sme však plní dôvery a radšej sa chceme vzdialiť z tela a bývať u Pána. A preto sa usilujeme páčiť sa mu, či sme doma alebo mimo domu. Veď sa všetci musíme ukázať pred Krisfovou súdnou stolicou, aby každý dostal odplatu za to, čo konal, kým bolv tele, či už dobré a či zlé.“2 Kor 5,6 - 10

Dnes je Marino Restrepo oslavovaný ako nový svätý Pavol nášho storočia.
Od roku 1999 cestuje po celom svete ako katolícky laický misionár a ohlasuje evanjeliové posolstvo, Marino je autorom mnohých dôležitých a inšpiratívnych DVD, CD a kníh. Jeho prednášky nájdete na YouTube v angličtine a španielčine. Je za“ kladateľom laického misijného združenia Peregrinos del Amor (Pútnici lásky): ktoré schválila Cirkev. Navštívte www.marinorestrepo.com.

Kniha Winning the Battle for Your Soul: Jesus Teachings through Marino Restrepo, a St. Paul for Our Century (Vyhrajte zápas o svoju dušu: Ježišovo učenie skrze Marina Restrepa, svätého Pavla nášho storočia) obsahuje najmimoriadnejšie učenie, ktoré dal Ježiš svetu prostredníctvom Marina. lde o učenie, ktoré hlboko zmení a vyformuje spôsob, akým sa pozeráte na svoj pôvod, minulosť, cieŤ, budúcnosť a samotnú spásu. „Veľmi rád poviem, že táto kniha by mala byť čo najviac rozšírená pre Božiu slávu!“ Ramón C. Arguelles STL, emeritný arcibiskup
„Táto knižka je autentický Boží šperk.

Maria Vallejo Nágera, jedna z najčítanejších autorov v celom Španielsku a Latinskej Amerike