Prečo je Katolícka cirkev tak nenávidená?

Protestanti sú odpadli katolíci, vo veľkom to rozbehol Luther. Odkedy Luther pretrhol puto s Katolíckou cirkvou, vzniklo vyše 25000 protestantských denominácii a každý týždeň vytvára ďalších päť nových. Luther ešte pred odpadom v knihe MAGNIFICAT napísal. Máme Pannu Máriu vzývať, aby Boh kvôli nej dal a urobil, o čo prosíme; tak ako aj ostatných svätých. Luther spôsobil veľký rozkol v Cirkvi, ale možno pre túto jedinú vetu o Panne Márii, Boh mohol zachránil Lutherovi večný život.

Katolická minulost Luthera je v protestantských kruzích zcela zamlčena.
K zážitku jeho obrácení podle Mynarka nedošlo „ve věži“, ale na „klozetu“. Erasmus Lutherovi napsal: Kvílíme všichni nad nešťastným rozkolem, který šíříš všude po světě kvůli svému paličatému, nespoutanému a vzpurnému rozumu. Śel tak daleko, že chtěl, aby stát nevěru dokonce trestal smrtí

Lutherovi přátelé byli velice nešťastní z jeho šílených výbuchů. Melanchton napsal: Třesu se strachem, když pomyslím na Lutherovy vášně, které v něm vřou herkulovskou silou.
Hospinius říká: Luthera svedl Satan, je to člověk plný pýchy a domýšlivosti.

Lutherův slovník
Jazyk, jakým se arcibludař Martin Luther vyjadřuje i o nejsvětějších věcech, dává jeho dílu satanský ráz. Bossuet říká, že je třeba uvést jeho slova, i když se nám to příčí, abychom poznali, jaký duch temnot ovládl vedoucí osobnost reformace, Papež je podle něho jen osel, mul, krtek, svině, antikrist atd. Papež je tak přeplněn ďábly, že je vydechuje a vyplivuje, říká Luther. Řím nazýval vždy Sodoma, Babylon, apokalyptická děvka, sídlo antikrista. Kardinálové, arcibiskupové, biskupové a kněží byli pro něho floutci, mniši apod. Katolické světce a světice tituloval stádo dravých vlků, Epikurovi vepři, šílení volnomyšlenkáři, psi, toužící se koupat v krvi. Učitelé církve, kazatelé zpovědníci, řeholníci a řeholnice byli pro něho odporní červi, kteří skrze mši a odpustky vězní u sloních nohou celé lidstvo. Nejvíce se obořoval na dominikány. Teologové ze Sorbony a z Lipska byli krtci, pokrytci, osli s doktorským biretem.Církevní otce nazývá hlupáky, kteří píšou nesmysly o celibátu. „Já ovládám apoštolský text lépe než tisíc Augustinů.“ „Svatý Řehoř Veliký vykládal ty nejnesmyslnější zásady.“

„Svatý Augustin často bloudil a nevím, proč ho umístili mezi svaté, když neměl víru.“ „Svatého Jerovýma pokládám za heretika, psal nesmysly o postu a celibátu a jeho dílo proti Jovianovi je plné pohoršení.“ „Svatý Bazil také nestojí za mnoho a nedal bych za něho ani jeden svůj vlas.“ „Svatý Chryzostom je mluvka a svatý Tomáš je teologická nestvůra.“ „Raději toho nechejme“, říká Bossuet, „a třesme se před Boží spravedlností, která dovolila vybudovat tuto novou budovu víry, aby pokořila naši pýchu.“

Luther žádal císaře a krále, aby vytáhli proti papeži se zbraní. Jeho vztek na papeže neznal hranic Nedokážu se modlit, aniž bych musel klnout. Jméno papistů musí být prokleto, odsouzeno, zhanobeno, prohlásil. Ve svém šílenství dokonce prohlásil, že spásy nedojde nikdo, kdo římskou církev neopustí, jak to učinil on sám.

Jeho schéma Bůh – ďábel pod mottem: „Kdo není se mnou, je proti mně“, nasadil pak Luther proti mnoha skupinám a hnutím. Především se to týká sedláků. Luther se domníval, že v pekle už žádný ďábel není, protože všichni posedli sedláky. Se svobodu náboženství neměl Luther žádné problémy. Prohlásil, že panovník se musí postarat, aby se v jeho zemi praktikovalo jen jediné náboženství. Jinověrci byli pro Luthera vzbouřenci, které je nutno popravit.
V 5. kapitole své knihy uvádí Mynarik, že Luther vystupoval proti Židům s neobyčejnou tvrdostí. Žid, který se neobrátí ke křesťanství, patří ďáblu nebo se musí stát ďáblem, a proto musí být náležitě potrestán a usmrcen, píše Luther v jednom svém spisu. Později požadoval, aby Židům byly odňaty všechny knihy a jejich synagogy poroučel zničit ohněm. Židé podle něho pocházeli od ďábla: Proto kde uvidíš Žida, udělej s dobrý svědomím znamení kříže a řekni: Tady jde živý ďábel. Autor připomíná, že na tuto Lutherovu nenávist se odvolával Hitler a byl s ním v té věci zajedno.

Zcela narušený měl Luther vztah k ženám. Díval se na ně jako „rodící stroje“. Když jsou unavené až k smrti, vůbec to nevadí. Jsou na světě jen kvůli tomu. Podle reformátora se žena může dostat do nebe jen tehdy, když dělá všechno, aby potěšila muže a udělala mu radost, a nikdy ho nepodvádí.
Také jeho vztah k sexualitě byl zjevně narušený. Kladl ji do stejné roviny jako jídlo a pití, žádnou zdrženlivost nepředpokládal. I přes tento „naturalistický postoj“ se později domníval, že nejen pohlavní život, ale samo manželství se neobejde bez hříchu. Manželství je podle něho hráz pro přetékající sexualitu. Šel tak daleko, že chtěl, aby stát nevěru dokonce trestal smrtí. Martin Luther | Lumen de Lumine

Lutherovo a Kalvinovo učenie svet oklamalo
Počas diskusie s Dr. Gerstnerom, ktorá trvala veľa hodín, nedostali Scott Hahn a Gerry uspokojivé vysvetlenia, čo ich ešte väčšmi upevnilo v presvedčení o pravdivosti katolíckej doktríny. Cítili, že Lutherovo a Kalvinovo učenie ich oklamalo.
Vysvetlili Gerstnerovi, že odkedy Luther pretrhol puto s Katolíckou cirkvou, vzniklo vyše 25000 najrozmanitejších protestantských denominácii a podľa názoru odborníkov sa každý týždeň vytvára ďalších päť nových.

Každá z týchto denominácii tvrdí, že ich jedinou autoritou je Biblia a že ich vedie Duch Svätý. Scott použil príklad o vzniku USA. Zakladatelia USA sa neobmedzili len na to, že napísali ústavu, ale vytvorili aj vládu, ktorá sa skladá z prezidenta, senátu, kongresu a najvyššieho súdu. Úlohou vládnych inštitúcii je vysvetľovať ústavu a realizovať jej predpisy v konkrétnom živote. Ak je to potrebné pri spravovaní jedného štátu, o to potrebnejšie sú podobné štruktúry pri vedení spoločenstva Cirkvi, ktorá predsa zahŕňa celý svet. Ježiš povedal Petrovi: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu“ (Mt 16, 18). Ježiš nám dal okrem Svätého písma a svojho Ducha aj Cirkev a v nej učiteľský úrad s pápežom, biskupmi a koncilmi, ktorí majú za úlohu správne vysvetľovať texty Svätého písma a realizovať ich v živote.

Scott Gerstnerovi vysvetľoval, že Biblia nikde netvrdí, že Božie slovo je len vo Svätom písme. Zato však jednoznačne hovorí, že Božie slovo je prítomné v Tradícii Cirkvi (2 Sol 2, 15; 3, 6) a tiež v jej učení a hlásaní (1 Pt 1, 25; 2 Pt 1, 20 – 21; Mt 18, 17). Vo Svätom písme sa nachádza potvrdenie katolíckej zásady sola verbum Dei – „len Božie slovo“. Nenachádza sa tam však potvrdenie pre protestantské sola Scriptura – len Sväté písmo. Dr. Gerstner tvrdohlavo tvrdil, že učenie pápežov a koncilov odporuje Svätému písmu, ale neuvádzal nijaké meritórne argumenty, ktoré by potvrdili jeho tézy.
Scott ho požiadal, aby spresnil, čiu interpretáciu Svätého písma má na mysli. Vieme, že kánon kníh Nového zákona bol definitívne ustálený v roku 393 na synode v Hippo a potvrdený o štyri roky neskôr na synode v Kartágu. Závery týchto dvoch synod predstavili pápežovi, ktorý ich schválil. Takže existuje neomylná autorita Cirkvi, ktorá definitívne rozhoduje o tom, ktoré texty sú kánonické a ktoré nie, a správne ich vysvetľuje.

Luther o Panne Márii a svätých (pred odpadom)
Tu jednou vetou ospevuje všetky veci, ktoré s ňou urobil Boh, pritom zachováva správny poriadok. V predošlom verši spievala o Božom zhliadnutí a jeho milostivej vôli voči nej, ako bolo povedané, to je tá najväčšia milosť. V tomto verši spieva o Božich činoch a daroch. Boh dáva niektorým mnohé dary a kráľovským spôsobom ich ozdobí, ako lucifera v nebi ktorý to potom znežil. Svoje dary dáva každému, ale to ešte nemusí znamenať, že na ních zhliadol. Jeho dary ostávajú dočasné. ale milosť a zhliadnutie naveky, ako hovorí sv. Pavol „avšak milostivým darom Božím je verný život" V daroch dáva to, čo je jeho, ale v zhliadnuti a milostí dáva seba; v daroch prijímanie jeho ruku, ale v milostivom ohliadnutí prijímame jeho srdce, ducha, odvahu a vôľu. Preto kladie blahoslavená Panna na najvyššie a prve miesto zhliadnutie. A nedáva na prvé miesto, že aj detné deti ma budú blahorečiť, lebo mi urobil veľké veci, o čom hovorí tento verš. Na prv é miesto dáva, že zhlíadol na ňu bezvýznamnú a 11a jej ničotu, o čom hovorí predošlý verš. Kde je milostivá vôľa, sú i dary; ale neplatí, že kde sú dary, tam je aj milostivá vôľa. Preto právom nasleduje tento verš po predošlom Preto čítam v Gn 25,5n, že Abrahám dal deťom svojich vedľajších žien dary, ale Izákovi, pravému synovi zo zákonitej manželky Sáry, dal cele dedičstvo. J ak chce Boh, aby útechou jeho pravých detí neboli jeho dobrá a dary, nech sú akokoľvek veľké a veľa, či už duchovné, alebo telesné, ale jeho milosť a on sám. Pravda, pritom si majú vážiť aj jeho dary, (Panna Mária) ani nevypočítava Božie dary jednotlivo, ale všetky zhŕňa jediným slovom a hovorí: „urobil stí mnou veľké veci," To značí: všetko je veľké,čo mi urobil.

Tým nás učí, že čim väčšia je zbožnosť v srdci, tým menej slov potrebuje. Cíti, že nie je schopná vyjadriť slovami to, čo by chcela a čo bv rada povedala. Preto je tých niekoľko málo slov, vnuknutých Duchom, tak veľkých a hlbokých, že ich nik nemôže pochopiť, ak aspoň čiastočne nemá toho istého Ducha.

Tym, čo nie sú duchovní a svoje veci vysvetľujú mnohými slovami. veľkým krikom, tieto slová sa zdajú nedostatočné, bez soli a bez chúti. Aj Kristus (Mt 6,7) učí, že pri modlitbe nemáme veľa hovoriť. Toto robia neveriaci, ktorí si myslia, že budú vy peruti pre mnohé slová. Aj v mnohých kostoloch je teraz veľa zvonenia, trúbenia, spevu, kriku a čítania, ale obávam sa, že málo chvály Boha, ktorý chce, abv sme ho chválili v duchu a v pravde, ako s Šalamún hovorí v Prísloviach 27,14: „Kto včasráno hlučne dobrore blížnemu, bude sa to považovať za zlorečenie," lebo vzbudzuje podozrenie. Ľudia 'vi môžu pomyslieť, že chce okrášliť /lu vec. Svojou horlivosťou iba škodí veci. Naopak, ak niekto svojho blížneho od skorého rana hlasité preklína (nelení a robí to usilovne), možno prispieva k jeho chvále a úcte. Iebo vzbudzuje dojem, že to nemôže byť pravda a že to robí z nenávisti a zloby. Poškodzuje tým svoju vec a pomáha veci blížneho. Ak Boha chválime mnohými slovami, krikom a hlukom, robí to dojem, že ho považujeme za hluchého alebo nevedomeho, že ho chceme prebudiť a poučiť. Taká mienka o Bohu je skôr pohana a neúcta ako chvála. Pretože tenr kto o Božích činoch v hĺbke srdca správne uvažuje a hľadí na ne s úctou a vďakou, vo veľkom nadšení viac vzdychá než hovorí; slová plynú z jeho ust spontánne (niť sú vyumelkovane ani vopred zostavené), Tie slová sú vyliatím Ducha, majú život, ruky a nohy, áno, akoby chcelo hovoriť cele telo, celý život a všetkv údy, Toto znamená chváliť Boha v duchu a pravde, to su slová plné ohňa, svetla a života, ako vraví Dávidov žalm IIy,140: „Pane, tvoja reč je rýdza, tvoj služobník ju miluje." Podobne vraví ďalší verš (Ž 119,171); „Nech moje pery prekypujú chválou," - podobne, ako vriaca voda kypí a pení, od veľkej horúčavy sa už nemôže udržať v nádobe. Také sú aj slová blahoslavenej Panny v tomto chválospeve: je ich málo, ale sú hlbuké a veľavravné. O takýchto dušiach hovorí Pavol (Rim 12,11); „Dajte sa rozohňovať Duchom," a uŕi nás, abv sme boli takí.

Veľké veci nie sú ničím iným než to, že sa stala Matkou Božou, Tým jej K»! i dané toľké a také veľké dobrá, že ich nik nemôže pochopiť. Lebo z nit h vyplýva všetka úcta, všetka blaženosť a skutočnosť, že je v celom ľudskom rode jedinečnou osobou nad všetkými, ktorej sa nik nevyrovná (v tom), že má s nebeským Otcom dieťa, a aké dieťa! A ona sama nie je schopná ani pomenovať tuto skutočnosť, je lak nesmieme veľká, musí sa uspokojiť s tým, že vytrysknú ? nej vrúcne slová: su to tak veľké veci, že ich nemožno vypovedať ani merať, Preto celú úctu k nej vkladáme do jediného slova, keď ju voláme Matkou Božou. Nik nemôže jej ani o nej povedať nič väčšie, ani keby mal hneď toľko jazykov, ako je lístia a trávy, hviezd na nebi alebo piesku v mori. Treba pamätať aj v srdci, čo je to byť Matkou Božou,

Titul Matka Božia, Bohorodička Panna Mária, o tomto titule trval Luther ai do konca života, koncil roku 431.

Ona to pripisuje čisto Božej milosti, d nie svojej zásluhu. Iíbo hoci bola bťz hriechu, táto milosť je taká mimoriadna, že jej nijakým spôsobom nebola hodná. Ako by aj mohlo byť stvorenie hodné, aby bolo Božou Matkou? I íod rôzni pisatelia veľa tárajú o jej hodnosti k takému materstvu, ja radšej ako im verím jej. Ona hovorí, že {Roh) zhliadol na jej bezvýznamnosť. Boh neodmenil jej službv, ale: „Veľké veci mi urobil" Urobil to sám od seba, bez jej pričinenia. Lebo ona na to v živote nikdy nepomyslela, ešte menej sa na to pripravovala ani s tým nepočítala, že sa slané Božou Matkou. Toto posolstvo k nej prišlo celkom nečakane, ako píše Lukáš, Ale to, čo je zaslúžene, nie je nepripravené na odmenu, ale pnŕita s ťiou a robí to kvôli nej.
Že sa v speve „Raduj sa, nebies kráľovná" spieva: „koho s nosiť bola hodná," a inde: „kohosi si zaslúžila nosiť," to nič nedokazuje. Tie iste slová sa spievajú aj o svätom kríži, hoci drevo to vôbec nemohlo zaslúžiť. Tvmto slovám treba rozumieť takto: ak mala byť Božou Matkou, musela byť ženou, pannou z Judovho rodu a veriť posolstvu anjela, aby bolo možné to, čo o nej vraví Písmo. Ako drevo nemalo inú zásluhu a inú dôstojnosť, ako že bolo súce a Bohom určené byť krížom, tak to, že bola hodná tohto materstva, záležalo len na tom, že bola na to súca a k tomu určená. Bola to Číra milosť, a nie odmena, abv sa neodnímalo z Božej milosti, chvály a úcty, keď z nej dávame priveľa jej. Je lepšie ubrať priveľa jej než Božej milosti. Ale jej nemožno priveľa ubrať, pretože bola stvorená

y. ničoho ako väetky ostaíiié stvorenia. Ak Božej milosti by sa ľahko mohlo priveľa odobrať. To by tni In nebezpečné. A [q ty rti neprejavíme riadnu láskavosť- Treba tiež stanoviť určití) mieru, aby sme neprepínali, keď ju napríklad nazývajú Kŕdľov no u neba. To je síce pravdou, ale to neznamo ná, 2e je akousi bohyňou, že ona (sama) môže dávať alebo pomáhať, akosi lo myslia L i, ktort vzývajú viac ju .í utiekajú sa viac k m?j ako k Bohu. Ona nič nedáva, ale Boh, ako to hneď vysvetlíme.
„Ktorý- je mocný." Mária týmto upiera víet- kým stvoreniam vSe>tkn moc a silu a pripisuje ju jedine Bohu. Ô. to je veľká odvaha a veľká „t ú per” od mladého dievčaťa. Ona jedným slovom urobila všetkých mocných bezvládnymi, všetkých velikánov bezmocnými, všetkých mudrcov bláznami; zahanbila vrtkých slávnych a pripísala jedine Bohu všetku moc, ŕiny, múdrosť á slávu. Slovíčko: * ktorý je mocný/' hovorí toľko: Niet nikoho, kto niečo robí, ale ako hovorí Pavol1*; Jedine Boh koná podľa svojho rozhodnutia vieiko" Diela váelkých stvorení sú Božie diela, ako hovoríme vo Vyznaní vier v: „Verím v Boha Otca Všemohúceho*- Je všemohúci, lebo vo všetkých a prostredníctvom všetkých a vo v letkom pôsobí k‘n jeho moc. Tak spieva aj Samuelova matka Anna (3 Sa m 2,9): lebo nikto nezvíťazí vlastnou silou/' a Pavol (2 Kor .1,5): „Níľ že b v sme boli schopní sami od seba niečo vymyslieť akobv z nás, ale naša schopnosť je v Boha." To je významný Výrok a veľa vvjadru je,
16 Ef 1,11.

Odsúva nabok každú nadutosť, opovážlivosť, rúhanie, chvastúnstvo a vyzdvihuje len Boha. Poukazuje na dôvod, prečo treba vyvySovať Boha samého: lebo On robí všetko. Je to ľahko povedať, ale ťažšie veriť a preniesť do života, lebo ti, čo to robia v živote, su pokojní, odovzdaní, jednoduchí ľudia, ktorí si nepripisujú žiadne dielo, lebo vedia, že nepatrí im, ale Bohu,
To je význam týchto slov Matky Božej: V týchto veľkých veciach a dobrodeniach nič nepatrí mnť, ale lomu, ktorý sám robí všetko a svojou mocou pôsobí vo všetkom; len vykonal také veľkí' veci aj na mne. Slovíčko „mocný" neznamená tu ticho spočívajúcu mix:, aká sa pripisuje pozemskému kráľovi, že je mocný, aj keď sedí a nič nerobí, ale činnú moc a slálu aktivitu, ktorá pracuje a pôsobí bez prestania. Lebo Boh neodpočfva, ale pôsobi bez prestania, ako hovorí Kristus (Jn 5,17): „Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem."
Podobne hovorí Pavol Ľfezanom (3,20): „nad to všetko môže urobiť omnoho viac, ako my prosíme alebo rozumieme." To znamená: On v každom čase robí viac, ako prosíme, to je jeho spôsob, takto uplal- ňuje svoju moc. Preto som povedal: Mária nechce byť modlou.

Máme ju vzývať, aby Boh kvôli nej dal a urobil, o čo prosíme; tak ako aj ostatných svätých
Ona nerobí nič, všetky veci robí Boli. Máme ju vzývať, aby Boh kvôli nej dal a urobil, o čo prosíme; tak ako aj ostatných svätých treba vzývať tak, aby dielo ostalo jedine Božie, Preto k tomu pridáva a hovorí: „a ktorého meno je sväté," To znamená: Tak, ako si neprisvojujem dielo, tak si neprisvojujem ani meno a česť.

Titul Matka Božia (presnejšie Bohorodička - Theotokos priznal Panne Márií Efezský koncil roku 431. na tomto titule trval Luther ai do konca života. (Pórov, Marng.s. 326, pozn. . 26.)

Pretože jedine tomu prislúcha sláva ¿i rest', kto dielo koná. Je nesprávne, keď inv dielo koná a inv ziska preto meno a nech A sa kvôli tomu oslavovať. Ja som iba dielŕia, v ktorej pôsobí, ale ja som k dielu neprispela; preto ma nik nemá chváliť alebo mi vzdávať úctu za to, že som sa stala Božou Matkou, ale Boha a jeho dielo treba vo mne chváliť a ctiť, Stači, ak sa so mnou budú radovať a blahorečiť mi, že si ma Boh vyvolil, aby na mne vykonal svoje dielo. Pozri, ako čisto odvodzuje všetky veci od Boha, ako si neprisvojuje žiadne dielo, žiadnu poctu, žiadnu slávu. Správa sa úplne tak ako predtým, keď tieto veci ešte nemala, nenárokuje si väčšie pocty ako predtým, nevychvaľu- je Na, nevyvyšuje sa, nevy kriku je, ako sa stala Božou Matkou, nevyžaduje úctu, ide a pracuje v dome ako predtým, dojí kra v v, vari, umýva nádoby, zametá, robi tie malé a všedné veci, ktoré robieva slúžka alebo žena v domácnosti, akoby sa jej tieto nesmierne dobrodenia a milosti ani netýkali. Medzí ženami a susedmi nie je považovaná za nič viac, ako bola predtým; ani netúžila po tom, ostala chudobnou občiankou medzi ostatnými. Ó, aké je to čisté srdce, aké prekrásne ľudské dieťa! Aké veľké vecí sa skrývajú pod skromným vonkajškom! Koľki sa jej dotkli, rozprávali, jedli a pili s ňou, možno ju nemali za nič a hľadeli na rtu ako na obyčajnú, chudobnú a jednoduchú ženu. Upadli by do paniky, keby o týchto veciach vedeli.

Toto teda znamená: Jeho meno je sväté. Lebo „sväté" značí oddelené, určené pre Boha, to, čo nikto nesmie chytiť a poškvrniť, ale čo treba mať v úcte. Podobne, „meno" znamená dobru povesť, u/na nie, chválu a úctu. Tak si ma každý vážiť Božie meno, nemá sa ho dotýkať, nesmie si bo prisvojovať. Tak sa v Ľx 30,25nn hovorí obrazne o tom, že na Poži rozkaz Mojžiš /hotovil vzácnu, posvätnú masť a bolo mu prísne prikázané, že ňou nikto nemá natrieť svoje telo. To znamená: Božie meno si nikto nesmie pripisovať. Lebo to by znamenalo znesvätiť Božie meno, keby sme sa nechali ctiť a oslavovať alebo nachádzali zaľúbenie v sebe samých a v našich skutkoch a dobrách tak, ako to robí svet, a tým Božie meno neustále znesväcuje a zneucťuje, Ale ak diela patria Bohu, jedine jemu patri aj meno a všetci, ktori majú za sväté jeho meno a nenárokujú si úctu a slávu, ti ho uctievajú správnym spôsobom. Preto týmto spôsobom aj oni budú posvätení.
Ako je napísané v Ex 30,29, táto drahocenná masť bola taká posvätná, že posväcovala všetko, čoho sa dotkla. To znamená: Božie meno vtedy uctievame správne, ak je nám sväté, a keď si ne- prisvojujeme nijaký skutok, nijakú slávu, nijaké zaľúbenie, potom sa nás On dotýka a posväcuje nás.
Preto tu treba byť ostražitým, veď na zemi nemôžeme byť bez Božích dobrodení a nemôžeme mať bez nich ani dobré meno a česť. Ak nás teda niekto dívali a dáva nám pritom dobro meno, máme tu siahnuť po príklade Matky Božej a byť pripravení odpovedať na to týmto veršom. Poctu i chválu máme užívať spravodlivo a verejne povedať alebo aspoň pomyslieť v srdci: O, Pane Bože, dielo, ktoré tu chvália a oslavujú, je tvoje; nech je lak i tvoje meno. Nie ja, Pane, ale ty si to vykonal, ty, ktorý si mocný, robíš všetky veci a tvoje meno je sväté Takže chválu a česť nemáme odmietať ako nenáležitú, ani ňou opovrhovať, akoby bola ničím, avSak neprijať ju pre seba, ate odniesť ju ako vzácnu a drahú vec do neba tomu, komu pat n. Hľa, toto učí tento verš. Tým je zodpovedaná otázka, ak sa niekto pýta, či nemáme druhým prejavovať úctu. Áno, Pavol nám hovorí, aby sme sa navzájom predbiehali v úctivosti (Rim 12,10). Ale uctu nemá nik prijímať, akoby patrila jemu, alebo si ju nechávať pre seba, ale posvätiť ju a odniesť Bohu, ktorému patrí, so všetkým dobrom a dielom, 7, ktorého pochádza táto česť. Lebo nik nemá žiť nedôstojným životom. Ak má dôstojne žiť, musí tam byť aj česť. Ale ako je dôstojný život Bož i m darom a dielom, nech je aj dobré meno len jeho, sväté, a nie poškvrnené záľubou v sebe. To sa modlíme v modlitbe Otčenáš: „Posväť sa meno Tvoje."
Z knihy MAGNIFICAT - Martin Luther str. 55

Tito arcikacíři a jejich jedovaté učení mají na svědomí řadu náboženských válek včetně války třicetileté, morální a duchovní devastaci velké části Evropy, a de facto na ně navázali volnomyšlenkáři typu Voltaira či Rousseaua, což vedlo k teroru, do té doby nevídaného, od časů Nerona a Diocletiana k největšímu pronásledování Církve, tedy k francouzské revoluci. Reformace tudíž není snaha o obrodu Církve, ale snaha o její zničení. A jelikož se to těmto splozencům Ďábla nedaří, o to víc protestanti, zednáři či volnomyšlenkářští liberálové běsní, dští oheň a síru proti Církvi, tedy proti Církvi katolické
Mezi reformátory, kteří církev skutečně chtěli reformovat, patřili např. sv. Dominik, sv.

Dnes je obecně známo a uznává se, že Ignác nezaložil řád proto, aby potíral protestantismus; nechtěl nic jiného než sloužit Kristu v církvi a pracovat na vnitřní obnově a prohloubení křesťanského života. Ale přece bylo jeho myšlení a usilování namířeno proti protestantismu, protože základní postoj Ignácův byl naprosto opačný než postoj Luthera a ostatních reformátorů. Česká provincie TOVARYŠSTVA JEŽÍŠOVA

Viac tu: Návrat do katolíckej Cirkvi :: Ježiš Mária

Adamité: příběh tajemné husitské sekty, jejíž členové chodili nazí – G.cz
Martin Luther | Lumen de Lumine

Bez učiteľskej autority Bohom povereného živého orgánu, ktorý musí riešiť spory, ktoré vznikajú a v ktorých často vystupuje samotná Biblia, sa nedá zaobísť. Istý reformátor povedal: "Hic liber est in quo quaerit sua dogmata quisque, invenit et pariter dogmata quisque sua - toto je kniha v ktorej každý hľadá svoje vlastné učenie a každý svoje vlastné učenie nachádza." Princíp slobodného výkladu biblických textov viedol k nekonečným sporom, doktrinálnej anarchii a nakoniec k popieraniu všetkých dogiem, čo zjavne nemohlo byť v súlade s Božím zámerom a to len podčiarkuje nevyhnutnosť kompetentnej autority pre riešenie sporov a vysvetľovanie Písma. Princíp slobodného výkladu Písma sa zrodil z Lutherovej pýchy zahnanej do kúta a je skôr prejavom zúfalstva, ako skúsenosti a zdravému rozumu. Katolíci nemali problém túto hlúposť vyvrátiť a nasadenie svetskej moci, ku ktorej sa protestanti uchýlili na potlačenie doktrinálnej autority cirkevného učiteľského úradu to potvrdzuje.

DOPIS NAŠEHO PÁNA JEŽÍŠE KRISTA PROSTŘEDNICTVÍM SESTRY BEGHE Zachovejte víru svých otců, vraťte se k praktikování katolického náboženství, jak to dělali vaši otcové a všechny velké generace před vámi. Dnes je nepořádek obrovský, lidé se nechávají unášet svými zlými pastýři, národy se hádají a brzy se střetnou.
Jsem před vámi, jdu před vámi, nebojte se a následujte mě.
Žehnám vám ve jménu Otce i Syna i Ducha svatého, ať se tak stane.
Váš Božský Mistr"