Apologetika prijímania Sviatosti Oltárnej do úst

Je síce pravda, že spôsob podávania svätého prijímania nie je predmetom viery, predmetom viery je Eucharistia samotná. Spôsob podávania sv. prijímania je vec disciplíny cirkvi a liturgickej praxe. Lenže ako sami vieme, nie všetko čo je legálne je aj správne. V mnohých krajinách sú napríklad legálne interrupcie, ktoré sú pre nás katolíkov absolútne neprijateľné. Legálnymi sú niekde aj eutanázie, v ktorých prípadoch platí to isté, čo pri umelom prerušení tehotenstva. V oboch prípadoch túto kauzalitu konania rieši okrem kresťanskej morálky aj etika. Skúma sa aj praktická stránka dopadu, ktorý vznikne, keď sa dané zákroky podstúpia. V prípade podávania Sviatosti na ruku je z praktického hľadiska nebezpečným faktom neúctivé zaobchádzanie s posvätnými partikulami Kristovho Tela, ktoré môžu veľmi ľahko padať na zem a ľudia následne po nich šliapu. Ukazuje nám to aj experiment s nepremenenými hostiami, ktorý jasne poukazuje na fakt, že sa hrozne "mrvia".

Späť ale k otázke legálnosti. Pointa príkladov o interrupcii a eutanázii platí aj o Sviatosti Oltárnej a jej podávaniu na ruku. Je to síce dovolené v niektorých krajinách, u nás momentálne nariadené v súvislosti s pandémiou COVID-19, ale stále je to nesprávne. Teraz by mohol prísť argument o neposlušnosti voči cirkvi. Áno, poslušnosť je dôležitá vec, ale slepá poslušnosť by znamenala poslúchať aj zlé príkazy, ktoré sa protivia aj nášmu svedomiu. Iste poznáte ten typický výchovný výrok - "Keď ti povie skoč do studne, tak skočíš?" Samozrejme, že neskočíš. Vďaka prvotnému hriechu sme ako ľudia schopní poznať, že čo je dobré a čo zlé...
Dovolím si teraz rozobrať dva také typické argumenty, ktoré človek pri obrane úctivého prijímania Kristovho Tela dostáva.

Argument č. 1: "Ale však im povedal: "Vezmite a jedzte" a oni jedli"

Bl. A. K. Emmerichová mala videnie poslednej večere, kde videla, ako dával Ježiš apoštolom prijímať do úst.[1] O Emmerichovej vieme, že to bola jednoduchá rehoľníčka, ktorá ani nemala nejaké vyššie intelektuálne vzdelanie, aby poznala niektoré historické fakty a mohla svoje videnia týmto faktom determinovať.[2] A tu je práve zaujímavé, že na Blízkom východe, v Ježišových časoch, existoval zvyk, ktorý pokračuje dodnes: hlava rodiny živí svojich hostí vlastnou rukou a do úst hostí vkladá symbolický kus jedla, ktorý je niečím výnimočný, napríklad chuťou. V tomto prípade tá výnimočnosť vychádzala z toho, že už nešlo o chleba, ale o Kristovo Telo. Myslím si, že o tomto zvyku Emmerichová určite nevedela. Tento spôsob podávania Eucharistie do úst zachytáva aj krásny obraz z roku 1440 od blahoslaveného Jána z Fiesole, lepšie známeho ako Fra Angelico, ktorý bol florentský rehoľník – dominikán a maliar. Preslávil sa nezvyčajným nadaním, ale aj svätým spôsobom života; bol pokorný, prostý a skromný. Evidentne ho namaľoval na základe iného vyobrazenia alebo podľa nejakého textového záznamu či spisu.

Argument "Vezmite a jedzte" je teda vytrhnutý z kontextu. Ale ak by aj Ježiš bol podal Eucharistiu do rúk apoštolov, je potrebné spresniť dôležitú vec: v tej chvíli už boli apoštoli defakto vysvätení za kňazov, a dokonca v úplnosti kňazstva, teda za biskupov.[3] Neboli už laikmi! Posledná večera totiž poskytuje biblický základ pre Eucharistiu a kňazstvo.

Argument č. 2: "Obávam sa, že sa viac zameriavate na formu, ako na obsah...

Bez formy niet obsahu! Kde nalejete polievku ak nie do taniera? A z akého taniera sa vám lepšie bude jesť? Z popukaného a špinavého alebo z pekného a čistého? Toto je pointa argumentu forma vs. obsah, argumentu, ktorý je inak neskutočne stereotypný. Tieto dve veci majú byť v rovnováhe, ale v dnešnom svete tomu tak nie je.
Čo je vlastne zlé na tom, že treba dávať Bohu to najlepšie a najúctivejšie čo máme? Začínam súhlasiť s argumentom, že keď veriaci nemá skutočnú vieru v reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii, je mu jedno, akou formou Ho príjme. Človek sa formuje i skrze symboly a symbolické úkony. A aj symbolmi vieme podčiarknuť niečo, čo si zasluhuje obrovskú úctu a pokiaľ to nerobíme povrchne, tak je ten symbol či gesto (forma) odrazom našej viery v srdci, teda obsahu.

______________________________________
POZNÁMKY:

[1] Str. 47: Ježiš vzal misku s nalámaným chlebom a vyriekol slová premenenia: "Vezmite a jedzte : toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás." Str. 48: Keď chlieb VKLADAL DO ÚST apoštolom, ktorí k nemu pristupovali po dvoch, videla som ako Judášova tvár potemnela. Kristove telo prijal ako tretí. Pán mu Vložil chlieb na JAZYK a pošepkal mu: To čo chceš urobiť urob čím skôr! (Kniha: Umučenie Pána Ježiša vo videniach blahoslavenej Anny Kataríny Emmerichovej).
[2] Bl. A. K. Emmerichová napríklad videla mučeníctva kresťanov, ktorých trhali v amfiteátroch exotické šelmy. Nemala o nich poznanie, tak ich len explicitne popísala ako "mačky so škvrnami". Taktiež pochybujem, že čítala spis "Confesiones", teda Vyznania od sv. Augustína, kde tento svätec spomína slabosť svojej matky sv. Moniky, ktorá si rada z času na čas dala víno. No Emmerichová to vo svojich videniach videla...
[3] Viac o dokumentoch hovoriacich jasne o podávaní Sviatosti do úst nájdeš TU.

DOPLNENÁ POZNÁMKA: Tridentský katechizmus z príkazu sv. Pia V. jasne zakázal, aby sa niekto okrem kňaza dotýkal Najsvätejšieho Tela Kristovho. Dokonca bol prísny zákaz dotýkať sa aj bohoslužobných nádob, ktoré sa pri sv. omši používali. Sv. Ján z Kríža, učiteľ Cirkvi, mal 3 roky, keď začal Tridentský koncil. Keď slúžil svoju vôbec prvú sv. omšu, tak mal nesmiernu bázeň dotýkať sa Najsvätejšieho Tela Kristovho. Mal posvätené ruky - ruky kňaza – ktoré sa ako jediné mohli Presvätého Tela dotýkať a aj tak jeho bázeň bola takmer neprekonateľná.
POZRI AJ: článok vdp. Ľubomíra Urbančoka - Sväté prijímanie na ruku nie je vhodné. Sú to slová sv. Pavla VI., v inštrukcii Memoriale Domini, ktorou zmienený pápež usmernil v Cirkvi rozdávanie svätého prijímania na ruku, ktoré bolo zavedené bez akéhokoľvek dovolenia Cirkvi. Táto inštrukcia z 29. mája 1969 je dodnes platnou inštrukciou, podľa ktorej je potrebné konať vo veci tzv. prijímania na ruku.