Všetkých nemôže odvolať, možno aj na neho príde. Schneider je proti odvolaniu biskupa Stricklanda. čistka” biskupov, ktorí sú verní nemennej katolíckej viere, dosiahla rozhodujúcu fázu. Biskup Strickland a ďalší veriaci biskupi, ktorí už boli požiadaní o rezignáciu, ktorí sú v súčasnosti marginalizovaní alebo ktorí budú ďalšími v poradí, by mali pápežovi Františkovi úprimne povedať: Svätý Otče, prečo nás prenasledujete a bijete? Snažili sme sa robiť to, o čo nás žiadali všetci svätí pápeži? S bratskou láskou prinášame obetu tohto druhu prenasledovania a vyhnanstva za spásu vašej duše a za dobrý stav Svätej rímskej cirkvi. Vskutku, sme tvoji najlepší priatelia, Najsvätejší Otče!+ Atanáz Schneider, pomocný biskup Svätej Márie v Astane. Odvolanie biskupa Stricklanda je "zjavná nespravodlivosť", hovorí biskup Schneider

A čo mu je to platné?
Čo bude platné zradnému a zapredanému kléru ,že boli povolaní,keď zradili?

Čo chceš tým Judášovým príkladom akože dokázať,divný janko???
Že Judášov treba nechať v Cirkvi,alebo???
To ale apoštoli nekázali a práve naopak ,pred tými ,ktorí neprinášali pravé učenie veriacich varovali a striktne im s takými zakazovali akúkoľvek jednotu!
Presne tak to robila aj KC až do IIVat koncilu ,zblúdilý Janko!
Ten idiotizmus ,že ich treba nechať v Cirkvi je výplodom až vašich bludárskych mozgov!

Musel by tvrdošíjně trvat na nějaké herezi, ale sama vidíš, jak to má. Něco řekne, pak to Vatikán opraví a že to bylo myšleno jinak a tak pořád dokola. Něco si vymýšlí a překrucuje tisk, něco Gloria TV, něco nastrčení trolové a osobně nemáme žádné údaje, abychom mohli hodnotit. Sám jsem zastával nějaké hereze, které jsem musel korigovat a kdoví, kolik jich ještě mám. A to nikoliv ze zlého úmyslu, ale prostě z nevědomosti.
Vylučují se z Kristova těla, církve, ti, kteří tvrdošíjně zastávají hereze, třeba odpírají papežské neomylnosti, či jiným dogmatům. Ti přestávají být křesťany.

Svatý Robert Belarmin učí, že heretický papež ztrácí úřad, když se jeho hereze stane zjevnou. To je třeba chápat jako plné veřejné projevení hereze. To znamená, že si ji osvojuje zdravá část katolíků, Nikoliv tehdy, jestliže část katolíků pokládá herezi na pochybnou nebo nedostačující.
Střet je tedy nevyhnutelný a všechno závisí od sensus fidei katolíků vedených milostí. Dokud je papež tolerován a přijímán univerzální církví, jeho úkony zůstanou platné. Ztráta pontifikátu tedy nenastává tím, že ho někdo sesadí, ale aktem samotného papeže, který se stává formálním a notorickým heretikem a sám se vylučuje z viditelné církve a mlčky opouští pontifikát.
Jaká je tedy vaše bilance?
I když nesdílím druhou tézi, že heretický papež nikdy neztrácí pontifikát, myslím, že stanovisko mons. Schneidera je přijatelné vzhledem k momentální situaci, abychom se vyhnuli skrytému sedesvakantismu, ke kterému tíhnou někteří tradicionalisté. V tomto bodě se moje stanovisko shoduje s mons. Schneiderem nikoliv v rovině teoretické, nýbrž praktické. Myslím, že bludy a hereze papeže Františka, i když byly vysloveny veřejně, nevedou ke ztrátě pontifikátu, protože nejsou známy a sdíleny katolickým lidem.
Když mluvím o katolickém lidu, nemám na mysli veřejné katolické mínění ve smyslu tohoto termínu, ale vymezenou skupinu pokřtěných, kteří dnes zachovávají integritu katolické víry. Mnozí z nich interpretují slova a gesta papeže Františka pro bona a nerozeznávají jejich zlobu. Nemůžeme tedy říct, že ztráta víry je evidentní a zjevná. Když sv. Belarmin nebo kardinál Kajetán psali své knihy, společnost byla integrálně katolická a sensus fidei byl tak rozvinutý, že bylo snadné rozlišit herezi kněze, biskupa a dokonce i papeže. Dnes velká většina pokřtěných prostých věřících, kněží a biskupů žije ponořena do hereze a nejsou schopni rozlišit pravdu od bludu. Jasné indikace velkých teologů je nesnadné v praxi použít.
Slavný kanonista Fraciscus Xaverius Wernz ve své knize Jus Decretalium (tomus VI, 1913, pp. 19-23) dělá důležité rozlišení mezi deliktem veřejným a deliktem notorickým. Veřejné neznamená notorické. Delikt veřejný, i když je rozšířený, není ještě uznán od všeho lidu. Notorické znamená něco více, je to delikt zcela evidentní, který nepotřebuje důkazy.
Promoce a rozšíření hereze ze strany papeže Františka je veřejné, ale není notorické v kanonickém smyslu slova. Proto ho musíme uznávat za hlavu katolické církve. Jeho sesazení není pro mě aktuální, nikoliv jako téze, ale pouze pro tento konkrétní historický okamžik. Všechno se však může změnit ze dne na den. V tom smyslu také já jako i Mons. Schneider se svěřujeme Boží prozřetelnosti, ale nikoliv bez vyloučení budoucího scénáře o možné ztrátě pontifikátu heretického papeže.
Roberto de Mattei k otázce papeže heretika | Lumen de Lumine

Materiálnych heréz sa už dopustil hromád. Ale Katolík rozlišuje poslušnosť, aj u toho kto sa nikdy nie. Lebo mýliť sa môže každý, až na prípad opakovania učenia a slávnostného vyhlásenia Dogmatickou formuláciou.

Tam sa Pápež nemýli. To by sme tvrdili že Boh Duch Svätý sa môže, resp. je limitovaný človekom. Hej Hej Sv. Robert Bellarmin nikdy ani čiarku nenapísal, že môže blúzniť nejaký laik. Jednak sa vyhol demokracii a po druhé konciliarizmu. Ono to má háčik SKUTOČNE podľa neho, to nevyskúšal ešte nikto nikdy Z OPRÁVNEN7CH.

Na p. Eve si cez všetko cením že nenávidí Krista skrze nenávisť k tomu, ako to usporiadal Kristus aspoň na rovinu, a rebeluje bez zbytočných okecov.

Schneider má zásluhu na tom, že v Cirkvi sa zachováva tradícia svätých otcov. Kazachstan je jedinou krajinou na svete, kde biskupská konferencia rozhodla, že prijímanie sa prijíma len na kolenách a do úst“. Schneider to údajne sám navrhol na biskupskej konferencii pred sedemnástimi rokmi, „pápež Benedikt to potvrdil v roku 2007 a platí to dodnes“. Schneider nosí v sebe starý kresťanský Západ. Ten, ktorého na Západe už niet.

Po zrušenej návšteve biskupa z kazašskej Astany Atanáza Schneidera ožila na Slovensku téma týkajúca sa prijímania Eucharistie.
Táto téma rozdeľuje aj mnohých katolíkov na Slovensku. Kazašský biskup, etnický Nemec Atanáz Schneider, zastáva v tejto otázke stanovisko, ktoré je tvrdo na hrane, ba vlastne je už v rozpore s magistériom a tradíciami Cirkvi. Tvrdí, že „prijímanie na ruku je najväčšia rana cirkvi v súčasnosti“ a že „je to banalizácia a trivializácia Tela Kristovho… keď ho podávajú ako cukríky.“
Vlani to vybičoval vetou: „Kým nebude prijímanie na ruku zakázané a cirkev nezačne pred Pánom kľačať, obnova cirkvi nenastane.“Podobne exkluzívny je Schneiderov postoj k tridentskej omši, ktorej slávenie pápež František svojím apoštolským listom Traditionis custodes rázne obmedzil.
Kazašský biskup odporučil slovenským kňazom učiť sa obrady tridentskej omše aj potajme s tým, že raz príde čas, keď nový pápež toto nariadenie zruší. Vyhlásil: „Latinská omša je natoľko dôležitá, že ju žiaden pápež nemôže zničiť. To latinská omša porazí pápeža.“ Hádam neexistuje medzi 5400 biskupmi katolíckej Cirkvi prelát, ktorý pápeža Františka tak tvrdo, dôsledne a nebojácne kritizuje.

Keď pápež v septembri 2022 zavítal do Schneiderovej diecézy, chcel som pápežovho kritika práve vtedy a práve tam spoznať.
Spoznal som ho ako hĺbavého, inteligentného človeka.
Schneider mi na moje veľké šťastie poskytol rozhovor v deň, keď bol pápež v Astane – približne šesť hodín po pápežovom odlete sme sa už spolu o Františkovi rozprávali.
Hneď na úvod priznám, že považujem Schneiderovo stanovisko k spôsobom prijímania Eucharistie za uletené. V máloktorej katolíckej krajine tak rezonuje ako na Slovensku, ale ja si ho nemôžem osvojiť – to by som spätne znehodnotil veľkú časť svojho života ako rakúsky katolík.

Z prvých 20-25 rokov po svojom prvom svätom prijímaní sa totiž vôbec nepamätám na človeka, ktorý by prijal Telo Kristovo inak ako do rúk. V nemecky hovoriacich krajinách je to štandardom.
Podávanie do úst som sa musel naučiť v strednom veku, keď som už žil na Slovensku. Je to dôstojný spôsob prijímania, spočiatku som mal z neho trému, dodnes ho inštinktívne vnímam ako niečo mimoriadne a vzácne.
Pomocného biskupa astanskej arcidiecézy som spoznal ako hĺbavého, inteligentného, jazykovo (v nemčine aj ruštine) veľmi nadaného človeka.
Pôsobil na mňa ako Nemec zo starého sveta, zbehlý vo Whatsappe, pritom ponorený to modlitby. Nie je to žiaden cirkusant. Je veľmi vážny, nerobí si zo seba srandu, jeho „súper“ na Petrovej stolici je určite vtipnejší.
On žije Eucharistiou. Zakaždým, keď vie, že sa niekde za dverami uchováva Najsvätejšia sviatosť, predkláňa a požehná sa na chodbe. Úcta k Eucharistii sa uňho zakorenila v detstve, v sovietskom Kirgizsku, keď chodil s rodinou na omše vzdialené desiatky kilometrov ranným vlakom za tmy a vracal sa až neskoro večer.
Jeho mama hovorievala deťom: „Deti, ísť na Eucharistiu je najväčšia púť, aká existuje.“ Vraj zostávala v kostole dlhšie po omši, až kým všetci neodišli. Potom išla dopredu a na prst zbierala väčšie čiastočky z Eucharistií a dávala si ich na jazyk – aby si ich aspoň takto uctila a aby sa neznesväcovali.

Slovom, Anton Atanáz Schneider nosí v sebe starý kresťanský Západ. Ten, ktorého na Západe už niet. V Európe by už nemohol byť biskupom. Mal dvanásť a pol roka, keď sa rodina sťahovala zo sovietskeho Estónska do južného Nemecka. Rozprával mi: „Mysleli sme si, že Nemecko je raj, boli sme takí naivní. Potom sme v Hannoveri na verejnosti v staničnom stánku videli pornografický obrázok.“
Najmä jeho rodičia boli šokovaní. Pýtali sa: „Kam sme sa to dostali?“ Ich syn mi opísal začiatky v Nemecku takto: „A všetky tie neslušné šaty. A potom cirkevné pomery, celý ten modernizmus. Moji rodičia trpeli.“
Ako spomínal pri inej príležitosti, prijímanie postojačky do rúk v nemeckých kostoloch bolo súčasťou tohto hlbokého šoku: „Pôsobilo to dojmom akéhosi povrchného a svetského prístupu k tomu, čo je ,sväté‘.“
To Nemecko, do ktorého sa besarabsko-stredoázijskí Nemci po takmer dvoch storočiach vrátili, už neexistovalo.
Biskup mi v novej chladnej umelej metropole Astana povedal, že má radosť zo svojho stredoázijského pôsobiska. Nejakým spôsobom je tam doma. V Európe, hovorí, by nemohol byť biskupom.
Prejdime si päť bodov, v ktorých bol na pápeža veľmi prísny. Mohli by nás prinútiť zamyslieť sa, no nielen nás, ale v konečnom dôsledku aj samotného pápeža.

Po prvé, očkovanie. Jedine pri tejto téme Schneider brzdil. V období, keď mnohé krajiny sveta uvažovali o povinnom očkovaní, varoval Schneider výrokom, že tým by „vstúpili do veku apokalypsy“. Napokon boli iba dva európske štáty, ktoré povinné očkovanie na nejaké obdobie zaviedli, jedným z tých dvoch bol Vatikán.
Opýtal som sa ho spätne, či Vatikán s povinným očkovaním vstúpil do veku apokalypsy. Stručne odvetil: „Takto by som to nepovedal.“

Schneiderovo chápanie omše je radikálne. Kazašský biskup to podľa mňa pri téme očkovania prepálil, ale ani pápež z toho nevyviazol nepoškvrnený. Kým Kongregácia pre náuku viery nevydala k téme veľmi kvalitný dokument, František osobne sa veľmi nesnažil vyjasniť svoj postoj k očkovaniu.

Keď časť jeho stáda prepadla dezolátnym vlkom, bol z neho neprítomný pastier.
Po druhé, liturgia. Schneiderovo chápanie omše je to najradikálnejšie, s čím som sa počas dlhého cestovateľského života stretol. Zdôrazňoval, že „Kazachstan je jedinou krajinou na svete, kde biskupská konferencia rozhodla, že prijímanie sa prijíma len na kolenách a do úst“. Vraj to sám navrhol na biskupskej konferencii pred sedemnástimi rokmi, „pápež Benedikt to potvrdil v roku 2007 a platí to dodnes“.
Jeho astanská arcidiecéza išla ešte ďalej: „Čítanie môžu prednášať len muži v liturgickom oblečení.“ Schneider sa pri tom odvoláva na tradíciu aj na Písmo: „Inak sme protestanti. V priebehu 2000 rokov nebolo nikdy dovolené, aby ženy vykonávali liturgické služby vo svätyni.“

Ženy vykonávajúce liturgické služby a lektorky sú podľa neho „plazivým zmierňovaním zásady, že kňazstvo je Bohom vyhradené výlučne pre mužské pohlavie“. S tým nesúhlasím.
Na druhej strane, ako ovečka z krajiny, kde vládne opačný extrém, snívam o tom, že poniektorí u nás by si občas mohli vziať príklad z astanského modelu.
Na jednej tureckej omši som raz videl staršiu elegantnú paniu so šialene zložitým byzantsko-blízkovýchodným životopisom. Eucharistiu prijala po kľačiačky do úst – a pri tom sa rozplakala. Pyšným schizmatickým nemeckojazyčným veriacim prajem, aby mohli aj oni niečo také na vlastné oči vidieť – doma v Nemecku.

Prečo sa náboženskí lídri stretávajú vždy v neľudskej Astane? Po tretie, svetová politika. O globálnych elitách sa vyjadril pomocný biskup odvážne, až s ľahkým sklonom ku konšpirológii. Múdro poznamenal, že „tieto politické elity si dávajú rôzne mená. Budú sa nazývať Medzinárodné zoskupenie pre rozvoj, pre sociálnu spravodlivosť, pre podporu žien, pre demokratický rozvoj“. Zaradil medzi svetovú elitu napríklad bilderbergovcov aj slobodomurárov. Nazýval vládnuci systém „totalitou – pretože ak môžete písať len so súhlasom politických elít, potom je to totalita“. Bol presvedčený, že za tým stojí organizácia, „nemôže to fungovať bez ideologickej štruktúry, ktorá drží v rukách moc. Potrebuje to dobre premyslenú stratégiu infiltrácie. Podarilo sa im to, dokonca aj v Cirkvi, s gender ideológiou“.
To, čo hovorí, je silná káva. Nad poslednou vetou by sa však aj Svätý Otec mohol zamyslieť.
Po štvrté, je tu ešte Kongres svetových náboženstiev. Dôvod, pre ktorý František pred rokom zavítal do Astany, bol už siedmy takýto kongres. A takýto vysokopostavený náboženský líder sa na ňom ešte nikdy nezúčastnil.
Nedá sa ľahko pochopiť, prečo sa náboženskí lídri stretávajú vždy v neľudskej Astane. To mesto je monumentom zakladateľa štátu Nazarbajeva, kde sa to len tak hemží symbolmi nového ezoterického pseudopohanstva – na kovovom zábradlí veľkolepého mosta v centre sú napríklad namontované zlaté baranie hlavy.
Na centrálnej osi kazašskej moci stojí Pyramída svornosti. Nazarbajev ju dal postaviť špeciálne pre náboženský kongres.
Biskup Schneider nazýva dielo slávneho architekta Normana Fostera „symbolom slobodomurárov, pretože to prevzali z Egypta. Majú kult chrámu. Stupne pyramídy sa smerom k vrcholu čoraz viac zužujú a zužujú. Ľudia sú u nich vyvolení“.
Schneider, ktorý odmieta kongres a nedostal pozvánku, v ňom videl „veľmi jasný slobodomurársky jazyk. Úplná relativizácia samotného náboženstva. To je ich princíp“.

Mal som pocit, že Františka ako človeka má rád. Odvážne tvrdil: „Tento kongres je prostriedkom na podporu princípu relativizmu v náboženských otázkach. Máme teda supermarket náboženstiev.“
Schneiderov boj proti kongresu považujem za prehnaný, veď náboženský dialóg je fajn. Aj ja sa však pýtam, prečo sa práve hlava katolíckej cirkvi takto angažuje pre čudný koníček stredoázijského diktátora na dôchodku.
Po piate, kritika pápeža. Tá je priama a tvrdá. Slizká falošná poslušnosť, ktorú vyžaruje nejedna biskupská konferencia v strednej Európe, nie je Schneiderov štýl.
S úprimným začudovaním mi povedal v Astane: „Je to záhadný človek. Niekedy hovorí použiteľné veci. A potom zase mätúce veci.“ Podľa pomocného biskupa mal v Astane „tri-štyri zdvorilostné výmeny“ s pápežom. František zrejme veľmi dobre vie, kto ten Atanáz je. Venoval mu misál s osobným venovaním, pri odovzdávaní darčeka zažartoval.
Schneider povedal, že prijal pápeža v Astane „srdečne, bratsky, láskavo a s bázňou“. Pripadalo mi to úprimné. Mal som pocit, že Františka má ako človeka rad.
Krásne mi opísal svoje postavenie na okraji cirkvi. Povedal: „Toto zostáva dom môjho otca.“
Porovnal to so situáciou v rodičovskom dome, keď sa otec správa zle: „Možno by sa dalo odsťahovať, pretože chcem pokračovať v hodnotách svojho starého otca a v cti svojej rodiny. Môžem odísť z lokality, ale nemôžem povedať, že už nenosím svoje meno. Nemôžem povedať, že moje meno už nie je Schneider, pretože môj otec je taký zlý človek. Nemožno zosadiť otca.“
Samozrejme, stále sa môže stať, že František Atanáza predsa len odvolá, vážnych dôvodov by sa našlo dosť.
Ja však dúfam, že kritika tohto mimoriadne tvrdého biskupa pápežovi napokon prospeje.
Moje poznanie po osobnom stretnutí / Biskup Schneider stojí na okraji cirkvi, ale pápež takého kritika potrebuje

papežská neomylnost ve věcech víry a mravů byla v katolické církvi přijímána od nepaměti. Neznamená to však, že papež se nemůže mýlit. Petr, papež, Krista zapřel, byl kárán od Pavla, který mu oponoval tváří v tvář, a již na samém začátku zachraňoval církev před problémy. Papež se může mýlit buďto v osobním životě (může být také velký hříšník, farizej, domýšlivec...) V dějinách jsou různé případy, ve kterých papeži řekli mylné věci, aniž by uplatňovali svou neomylnost.

To nehovor mne, ale Ježišovi. Vyčitaš Ježišovi že sa necháva volať učiteľom? Biblia hovorí proti tebe: čítaj: On prišiel v noci k Ježišovi a povedal mu: „Rabbi, vieme, že si prišiel od Boha ako učiteľ, lebo nik nemôže robiť také znamenia Ján 3:2. Dvaja učeníci odišli za Ježišom. Tu sa Ježiš obrátil, a keď videl, že idú za ním, spýtal sa ich: ,Čo si želáte?' A oni mu povedali: Rabbi, čo v preklade znamená učiteľ. Ježiš sa sám nechá nazývať učiteľom! Čo na to povieš, Ježiš je hriešnik že sa nechá volať učiteľom? ..... to si sa ale zamotal